Bitka o Britániu (; ) bola séria leteckých bitiek počas druhej svetovej vojny v lete a na jeseň 1940, ktoré sa odohrávali vo vzdušnom priestore Spojeného kráľovstva, najmä nad južným Anglickom a Lamanšským prielivom.
Išlo o prvý významný konflikt v dejinách vojen vybojovaný výhradne prostredníctvom leteckých síl (žiadne pozemné vojská sa nezapojili). Cieľom tejto bitky, ktorú po skončení bitky o Francúzsko rozpútala nemecká strana, bolo zničiť alebo výrazne oslabiť Britské kráľovské letectvo (, RAF) a získať úplnú vzdušnú prevahu nad Lamanšským prielivom a Britániou, čo bolo pre nemecké velenie nutnou podmienkou na uskutočnenie invázie do Anglicka (plánovaná operácia Seelöwe). Bez vzdušnej prevahy by táto akcia bola príliš riskantná až neuskutočniteľná.
Koncom októbra 1940 Nemci pochopili, že nie sú schopní dosiahnuť svoj cieľ a zničiť britské letectvo. Začali tak obmedzovať svoje akcie a ťažisko útokov presúvať na nálety uskutočňované v noci, v období Britmi nazývanom Blitz. V roku 1941 bola nakoniec väčšina kapacít Luftwaffe prevelená na iné bojiská, a to najmä do Stredomoria a na východný front.
Prípravy Po úspešnom nemeckom útoku cez Ardeny na Sedan, porážke spojených britsko-francúzskych vojsk a ich obkľúčení v severovýchodnom Francúzsku, museli byť britské expedičné jednotky stiahnuté z okolia prístavu Dunkerque do vlasti bez väčšiny ťažkej výzbroje. Britské pozemné sily tak boli celkom oslabené. Navyše po kapitulácii Francúzska, 22. júna 1940, zostalo Spojené kráľovstvo jedinou krajinou v Európe stojacou proti Nemecku. Briti sa v dôsledku obáv z nemeckého vylodenia začali intenzívne pripravovať na obranu na súši a odrazenie veľkého vylodenia. Z východného a juhovýchodného pobrežia krajiny bolo evakuovaných asi 120 000 ľudí, ďalších 80 000 z pobrežia Kentu.Deighton, L., Battle of Britain. Jonathan Cape Ltd., Londýn, 1980, s. 83 V krajine panovali obavy z nepriateľských výsadkov a činnosti sabotérov a špiónov. V rámci príprav boli dokonca niektoré letecké jednotky cvičené na použitie chemických zbraní,Blackburn, A., Britain, Battle of (10 July–30 September 1940). in Tucker, S. C. (Ed.) World War II A Student Encyclopedia. ABC Clio, Santa Barbara, 2005, s. 217-222 realizovali sa aj bizarné pokusy, podľa ktorých mali byť predpokladané miesta obojživelných výsadkov pri nemeckom vylodení zapálené.
thumb|left|Schematické znázornenie situácie a rozloženia síl. Mapa zobrazuje základne RAF Fighter Command, základne stíhacieho a bombardovacieho letectva Luftwaffe, hranice jednotlivých skupín RAF, hranice leteckých armád (Luftflotte), dolet nemeckých stíhačiek Bf 109 a dosah radarov systému včasnej výstrahy Chain Home
Pôvodný plán kampane Luftwaffe počítal s tým, že v priebehu 4 – 7 dní bude stíhacie letectvo RAF v južnom Anglicku zničené. Po tom malo bombardovacie letectvo s podporou stíhačiek s dlhým doletom počas 4 týždňov zničiť letecké sily RAF a letecký priemysel v zvyšnej časti Anglicka. Nemecké velenie pritom malo dbať na čo najnižšie straty stíhacieho letectva tak, aby bola Luftwaffe v nasledujúcom období schopná poskytnúť krytie vyloďovacím jednotkám pri následnej invázii na Britské ostrovy.
Nemecký maršal letectva a veliteľ Luftwaffe, Hermann Göring, mal k útoku na Spojené kráľovstvo k dispozícii tri letecké armády (Luftflotte). Najväčšia z nich bola Luftflotte 2, pod vedením Alberta Kesselringa, ktorá disponovala 1 206 lietadlami, z toho vyše polovica boli stíhačky. Luftflotte 3, pod vedením generála Huga Sperrleho, disponovala na letiskách v okupovanom severnom Francúzsku 1 042 lietadlami. Menej podstatnou silou bola Luftflotte 5, maršala Hansa-Jürgena Stumpffa, dislokovaná v Nórsku disponovala len 155 strojmi použiteľnými k útokom na Britániu.
thumb|Interiér operačnej miestnosti sektora „G“ RAF Fighter Command v Duxforde, 1940
Základom britskej obrany, ktorá sa spoliehala najmä na 754 stíhacích lietadiel Hawker Hurricane a Supermarine Spitfire bola komplexná infraštruktúra zahrňujúca detekciu nepriateľských lietadiel pomocou radaru spojenú s veliteľstvom, ktoré malo presný prehľad o dianí na oblohe, a preto mohlo účinne riadiť a rozmiestňovať svoje stíhacie jednotky presne podľa aktuálnej situácie. Tento britský systém sa stal známy ako „Dowdingov systém“ podľa Sira Hugha Dowdinga, veliteľa Fighter Command RAF. Britské letecké sily boli rozdelené do štyroch leteckých skupín (Group). 10. skupina Air Vice Marshala Sira Q. Branda, bránila juhozápad Spojeného kráľovstva. 11. skupina Air vice-marshala Keitha Parka bránila juhovýchod krajiny a niesla hlavnú ťarchu nemeckých úderov. 12. skupina Air vice-marshala Trafforda Leigh-Malloryho bránila strednú časť ostrovov, zatiaľ čo 13. skupina Air vice-marshala Richarda Saula bránila sever krajiny.
Bitka K prvým leteckým súbojom medzi britskými a nemeckými lietadlami po skončení bojov vo Francúzsku došlo od 4. júla 1940. Dňa 10. júla 1940 Nemci napadli konvoj v Lamanšskom prielive a stretli sa s jeho leteckou eskortou. Nasledujúce obdobie označované po nemecky ako Kanalkampf (bitka o kanál) trvalo do 11. augusta 1940. Išlo jednak o prvú fázu útokov vedených veliteľmi nemeckých leteckých armád, ktorí spočiatku hľadali najvhodnejší spôsob, ako si vynútiť otvorený konflikt s britskými leteckými silami a otestovať britskú obranu.
thumb|left|Piloti Kráľovského letectva (RAF) počas bitky o Britániu s lietadlom Hawker Hurricane Mk.I v pozadí, 29. júl 1940 thumb|Supermarine Spitfire Mk.IA 602. perute RAF na letisku Westhampnett, 1940
Nemci skoro po začiatku náletov pochopili, že veľmi dôležitým cieľom bude zničenie pobrežných radarových zariadení. Keďže dovtedy nemali s touto zbraňou žiadne skúsenosti, nevedeli, že ich útok sa nemá zameriavať na vysoké stožiarové konštrukcie, ktoré sa ničili pomerne ťažko, ale na ich riadiace centrá a obsluhu. Počas celej bitky tak neboli schopní eliminovať svoju nevýhodu, ktorú predstavovalo použitie radaru zabezpečujúceho včasné varovanie Britov pred nepriateľskými útokmi. Göring navyše nemal vôbec žiadne správy rozviedky a aj jeho rozhodnutia pri vyberaní cieľov útokov vyznievali skôr náhodne než koncepčne. Koncentrované útoky sa začali 12. augusta 1940, kedy Nemci zaútočili a vyradili radarové stanice v Doveri, Pevensey a Rye. Stanicu Ventnor sa im podarilo vyradiť na 3 dni. Nasledujúci deň 13. augusta 1940 došlo k silnému útoku všetkých troch nemeckých leteckých armád známemu ako Adlerangriff (Orlí útok) alebo Adlertag (Deň orla). Náletov sa zúčastnilo 1 485 nemeckých lietadiel. Nemci zaútočili na mnohé pobrežné letiská vrátane Manstonu a Hawkinge. Vo vzdušných bojoch bolo toho dňa zostrelených 13 britských stíhačiek, 47 ďalších lietadiel bolo zničených na zemi. Nemci stratili 34 strojov. Ďalší deň boli bojové operácie prerušené v dôsledku zlého počasia. Už 14. augusta však opäť pokračovali v plnej sile. Nemci tento deň stratili 70 strojov, čo bolo vyše dvakrát viac než ich nepriateľ. 15. augusta nemecké jednotky uskutočnili najväčší počet letov počas celej bitky. Nemci tento deň zaútočili strojmi Luftflotte 5 z Nórska a Dánska na severnejšie oblasti predpokladajúc, že oslabení Briti nebudú v oblasti disponovať dostatkom strojov. Briti zhodou okolností premiestnili časť svojich stíhacích jednotiek na oddych práve sem. 115 nemeckých bombardovacích strojov narazilo na tvrdý odpor. Veľkou slabinou Nemcov pri týchto bojoch sa stal malý dolet sprievodných stíhačiek Bf 109, ktoré mohli nad cieľovou oblasťou operovať iba 10 minút, kým ich nedostatok paliva prinútil k návratu. To znamenalo, že mnoho náletov prebehlo bez dostatočnej stíhacej ochrany. Keďže sa tieto ciele nachádzali mimo dosahu stíhačiek Bf 109, bolo na ochranu bombardérov použitých 34 ťažkých dvojmotorových stíhacích strojov Messerschmitt Bf 110. Nálety 65 Heinkelov He 111 pod ochranou 34 Bf 110 alebo nálet 50 Junkersov Ju 88 bez stíhacej ochrany sa skončili pre Nemcov ťažkými stratami 16 zostrelených bombardérov a 7 stíhačiek. Luftflotte 5 viac do bojov o Britániu nezasiahla.
náhľad|vpravo|Odpočívajúci nemeckí letci a lietadlá Messerschmitt Bf 109E IV. skupiny Stíhacej eskadry 51 (IV./JG 51) na poľnom letisku vo Francúzsku, august 1940
Dňa 18. augusta utrpeli v bojoch obe strany najťažšie straty. Tento deň bol v Spojenom kráľovstve známy ako The Hardest Day (Najťažší deň). Nemci zaútočili na letiská Kenley, Biggin Hill a West Malling. Briti stratili asi 30 stíhačiek vo vzduchu a 8 na zemi, pričom mali 10 mŕtvych a 11 ťažko zranených letcov. Nemci prišli o 60 až 70 strojov, ďalších 31 bolo poškodených. Straty počítali 94 mŕtvych, 40 zajatých a 25 zranených letcov. Tento deň britské stíhačky zničili veľké množstvo strmhlavých bombardérov Ju 87 „Stuka“ a prinútili tým nemecké velenie nenasadzovať viac tieto stroje do bojov v oblasti.
thumb|left|Nemecké bombardéry Heinkel He 111 nad Lamanšským prielivom
V dovtedajších bojoch sa Luftwaffe sústredila na bombardovanie okrajových letísk a boje nad pobrežím a kanálom. Potom, čo sa Adolf Hitler po britskom nálete na Berlín v noci z 25. na 26. augusta 1940 nechal vyprovokovať k strategickému bombardovaniu Londýna, sa vojnové šťastie priklonilo na stranu Britov. Tento krok ďalej zvýšil straty Luftwaffe, ktorá potom musela dlhodobo operovať v podmienkach pre ňu nevýhodných. Patrilo medzi ne najmä neschopnosť zabezpečiť svojim bombardérom dostatočnú ochranu stíhačkami po celej trase, čo zvýšilo ich straty. Nemeckí stíhači mali nad Londýnom málo paliva, keďže museli rátať aj s cestou naspäť a nad cieľom mohli poskytovať ochranu bombardovacím zväzom len krátky čas. Briti mali viac času na reakciu a zoskupenie stíhacích skupín, a to aj vďaka technickej novinke – ako tak použiteľnému radaru. Boje sa navyše odohrávali relatívne ďaleko od nemeckých základní nad nepriateľským územím, čo znamenalo, že straty nemeckých pilotov boli definitívne. Väčšinou sa poškodené lietadlá nedostali dostatočne blízko k vlastným jednotkám a posádky boli zajaté Britmi. Naopak piloti RAF zostrelení nad domácim územím v prípade, že neutrpeli zranenie, sa mohli už onedlho vrátiť späť k bojovej jednotke.
thumb|Kondenzačné stopy, ktoré zanechali britské a nemecké lietadlá po súboji
Pre Britov boli piloti podstatne dôležitejší ako lietadlá. Ich výroba ako aj dodávky z USA sa rozbiehali pomerne rýchlo, no RAF spočiatku nemala dostatok stíhacích letcov najmä kvôli predošlej leteckej doktríne, ktorá uprednostňovala vytváranie bombardovacieho letectva. Veľa letcov, ktorí sa zapojili do bojov, boli nováčikovia vyberaní z radov miestnych víkendových letcov. Celkovo na britskej strane bojovalo 2 353 britských a 574 letcov zo zahraničia (ktorí odlietali aspoň 1 operačný let v rámci RAF alebo Fleet Air Arm). Bitky sa tak zúčastnilo aj 139 Poliakov, 98 pilotov z Nového Zélandu, 86 Kanaďanov, 84 pilotov z Česko-Slovenska, 29 Belgičanov, 21 Austrálčanov, 20 z Južnej Afriky, 13 Francúzov, 10 Írov, 7 Američanov, Jamajčan, Žid z Palestíny a pilot z Južnej Rodézie. 544 letcov RAF počas bitky padlo. Zahraniční letci počas bitky postupne vytvorili viacero perutí. Najúspešnejšia z nich sa stala 303. (poľská) peruť, ktorej letci viedli úspešnú štatistiku strát 1:14, pričom si mohli na konci bitky pripísať celkovo 126 zostrelených nepriateľských lietadiel.
Od 24. augusta sa boje zmenili na duel medzi Kesselringovou Luftflotte 2 a Parkovou 11. skupinou. Luftwaffe opakovane útočila na letiská. Z 33 ťažkých útokov v priebehu nasledujúcich 14 dní prebehlo 24 náletov na letiská. Dôležité letiská boli napadané opakovane: Biggin Hill a Hornchurch (4×), Debden a North Weald (2×). Letiská Croydon, Gravesend, Rochford, Hawkinge a Manston boli napadnuté tiež. Sedem útokov zasiahlo aj Eastchurch, ktorý síce nebol letiskom Fighter Command, ale Nemci, ktorí nemali dostatok spravodajských informácií, ho zaň považovali. V tejto dobe sa podarilo Nemcom viackrát ťažko narušiť britské veliteľské stanice, čím výrazne narušili integritu Dowdingovho systému. Briti museli následne prijať rôzne opatrenia, aby predišli kolapsu svojej obrany.