Talianska literatúra je literatúra písaná v taliančine hlavne na území Talianska. Rovnako do nej zaraďujeme literatúru písanú Talianmi alebo literatúru napísanú v iných jazykoch, ktoré sa používajú v Taliansku, často v jazykoch, ktoré sú úzko späté s modernou taliančinou. náhľad|vpravo|36 talianskych autorov Pôvod thumb|Iniciála z manuskriptu Consolatio philosophae – Anicius Manlius Severinus Boetius vyučuje žiakov Na konci 5. storočia vpadli severskí dobyvatelia na územie rozpadávajúceho sa Rímskeho impéria. Rímska ríša sa rozpadla, ale latinská tradícia sa držala pri živote vďaka Cassiodoriovi, Boetiovi, Symachovi.

V Ravenne vzniklo pod Theodorichom Veľkým nové kráľovstvo Gótov. Slobodné umenia prekvitali, gótski králi sa obklopovali majstrami rétoriky a gramatiky. V Taliansku zostali niektoré školy ateistov a v nich vyrástlo niekoľko skutočne výnimočných mužov ako Magnus Felix Ennodius, poet viac pohanský ako kresťanský, Arator, Venantius Fortunatus, Venantius Jovannicius, Felix Gramaticus, Peter z Pisy, Paulinus z Aquilei a mnoho iných.

Taliani nikdy nemali v obľube teologické štúdium a tí, ktorí na ňom záviseli, preferovali Paríž pred Talianskom. Talianov priťahovalo niečo praktickejšie, pozitívnejšie – obzvlášť štúdium rímskeho práva. To oddialilo neskoršie založenie stredovekých univerzít v mestách Bologna, Padova, Vicenza, Neapol, Salerno, Modena a Parma; a tie zasa pomáhali šíriť kultúru a pripravovať pôdu pre vývoj novej literatúry v talianskej ľudovej reči. Pretrvávanie klasických tradícií, zanietenie pre pamiatky Ríma a obzvlášť politické záujmy, ktoré sa prejavili vo vojnách lombardských komún proti ríši Hohenstaufenov, duch inklinujúci viac k praxi ako k teórii – toto všetko malo silný vplyv na osud talianskej literatúry.

Zatiaľ čo legendy, príbehy, epické básne a satira sa objavovali a šírili zo všetkých strán, Taliansku boli tieto žánre buď cudzie alebo v nich zohrávali zvláštnu úlohu. Poznáme napríklad čím boli trójske tradície v stredoveku – a mali by sme si myslieť, že v Taliansku – krajine Ríma, pretrvávajúcej pamiatky Aenea a Vergília – by mali byť obzvlášť rozvinuté. Nebolo to však tak. V Európe sa objavila zvláštna kniha, nikto presne nevie kedy, Historia de excidio Troiae napísaná údajne istým Frýgom Dariom, očitým svedkom trójskej vojny. V stredoveku sa stala táto kniha základom mnohých prác. Benoît de Sainte-More zostavil na jej základe veľmi dlhú francúzsku báseň, ktorá sa zasa stala zdrojom pre iných básnikov ako Herbort z Fritzlaru a Conrad z Wurzburgu.

Teraz k talianskemu fenoménu – kým Benoît de Sainte-More napísal svoju báseň vo francúzštine, berúc materiál z latinskej histórie, dvaja nemeckí spisovatelia (Herbort z Fritzlaru a Conrad z Wurzburgu vytvorili vo svojom jazyku takmer originálne dielo – na druhej strane Talian podľa Benoîta de Sainte-More zostavil v latinčine Historia destructionis Troiae; bol ním Guido delle Colonne z Messiny, jeden z poetov Sicílskej školy píšucich v ľudovom jazyku. Guido bol imitátor Provenšals; rozumel po francúzsky a aj tak napísal svoju knihu po latinsky, čím zmenil trubadúrsku romancu na serióznu históriu.

Rovnako sa stalo s inými veľkými legendami. Legenda o Alexandrovi Veľkom inšpirovala v Taliansku jeho latinské dvojč, bol ním Qualichino z Arezza. Celá Európa bola plná Kráľa Artuša. Taliani sa uspokojili s prekladom a skrátením francúzskych románov. Dokonca aj náboženské legendy majú v Taliansku iba slabé korene. Jacobus de Voragine Jacques Le Goff: Kultura středověké Evropy, str.440, nakladateľstvo Odeon, ISBN 80-207-0206-7 zbierajúc svoje životy svätých zostal iba historikom, učencom, takmer kritikom pochybujúcim o veciach, ktoré opisoval. Taliansko nemalo žiadnu z kníh, v ktorých je stredovek tak zvláštne zobrazený, či už v jeho asketickom alebo rytierskom ponímaní. Intelektuálny život v Taliansku sa prejavil v zvláštnej, pozitívnej, takmer vedeckej forme, v štúdiu rímskeho práva, v záznamoch Farfa z Marsicana a iných, v prekladoch Aristotela, v učeniach Salernskej školy, v cestopise Milióno cestách Marca Pola, v dlhej sérii faktov, ktoré sa zdajú byť oddelené od faktov stredoveku a na druhej strane zjednotené s klasickým Rímom a renesanciou.

Latinčina v Taliansku mala pretrvávajúci charakter a vývoj nového národného jazyka bol veľmi pomalý, predchádzali mu dve obdobia talianskej literatúry v cudzích jazykoch a francúzštine. Mnohí Taliani ako Marchese Alberto Malaspina (12. storočie), Maestro Ferrari z Ferrary, Cigala zo Ženevy, Zorzi z Benátok, Sordello z Mantuy, Buvarello z Bologne, Nicoletto z Turína písali básne v jazyku Provenšal ospevujúc vojnu a lásku. Žili na dvoroch alebo medzi ľuďmi, navykajúc ich na nové zvuky a harmónie.

V tej istej dobe existovala aj iná poézia epického druhu písaná v zmiešanom jazyku založenom na francúzštine ale s tvarmi a slovami z talianskych dialektov, ktoré sa sústavne miešali. Môžeme to pozorovať na hybridných slovách podľa zvukov podľa pravidiel oboch jazykov, francúzske slová s talianskymi koncovkami. Systém vokalizácie v slovách blížiaci sa italo-latinskému použitiu, niečo, čo patrí naraz obom jazykom, sťaby pokus o vzájomné preklenutie pri splynutí. Patria sem Chansons de geste, Macaire, Entre en Espagne, ktoré napísal Niccola z Padovy, Prise de Pampelune a iní. Toto všetko predchádzalo príchodu čisto talianskej literatúry.

Ako pokračoval boj medzi francúzštinou a taliančinou, francúzština prehrávala. Znovu sa objavovali hybridné tvary, ale už neprevažovali. V dielach Buovo d'Antona a Rainardo de Lesengrino je jasne cítiť benátsky dialekt, hoci jazyk je ovplyvnený francúzskymi tvarmi. Tieto diela, ktoré G. I. Ascoli nazval miste (zmiešané), priamo predchádzali čisto taliansku literatúru.

Dnes je dokázané, že určitý druh literatúry existoval už pred 13. storočím: Ritmo cassinese, Ritmo su Sant'Alessio, Laudes creaturarum, Ritmo Lucchese, Ritmo laurenziano, Ritmo bellunese klasifikuje Segre a kolektív ako „Archaické diela“ (Componimenti Arcaici): "tak sa označujú prvé literárne diela v bežnej taliančine, ktoré sa datujú od posledných dekád 12. storočia do skorých dekád 13.stor." (Segre, 1997). Ale ako poukazuje, táto literatúra nemá zatiaľ jednotné štylistické alebo lingvistické vlastnosti. Tento raný vývoj však prebiehal na celom polostrove, rozdiel bol iba v predmete umenia. Na severe boli poeti Giacomino z Verony a Bonvecino z Rivy obzvlášť nábožní a mali byť ľuďmi recitovaní. Boli písané v dialekte zmiešanom z milánčiny a benátčiny a ich štýl niesol silné znaky francúzskej opisnej poézie. Môžu sa považovať za súčasť populárnej poézie v širšom zmysle slova. Tento druh kompozície bol možno povzbudený starým severotalianskym zvykom počúvať na námestiach a pri cestách piesňam žonglérov. Tým istým davom, ktoré tešili romantické príbehy a ktoré počúvali príbehy skazenosti Macaire a nešťastí Blanziflora, iný žonglér spieval o hrôzach Babilonia Infernale a požehnanosti Gerusalemme ecclese, a speváci nábožnej poézie súťažili v Chansons de Geste.

Sicílska škola

Literatúra s uniformnejšími znakmi sa objavuje na juhu Talianska, obzvlášť po roku 1230, ktorý označuje začiatok tzv. sicílskej školy. Jej význam je skôr v jazyku (vytvorenie prvej štandardizovanej taliančiny) ako v predmete – piesne o láske z časti tvorené na základe poézie v Provenšal importovanej na juh Normanmi a Svévmi pod vedením Fridricha II. Hoci môže vyzerať umelo, táto poézia sa líši od francúzskej v jej poňatí ženy, určite platonickejšom a menej erotickom, znak, ktorý ďalej rozvíjal Dolce stil novo neskoršie v 13. storočí v Bologni a Florencii. Na rozdiel od talianskych trubadúrov nie je ani riadok napísaný vo francúzštine. Namiesto toho sa bežný repertoár rytierskych termínov prispôsobil talianskej fonetike, čím vznikli nové talianske slová. Francúzske prípony -iÀre a -ce vytvoria stovky talianskych slov končiacich na -iera a -za ako riv-iera, costan-za. Také prípony a predpony si prisvoja Dante a jeho súčasníci a podajú ich ďalšej generácii talianskych spisovateľov. K tejto "škole" patril Enzo, sardínsky kráľ, Pier delle Vigne, Inghilfredi, Guido a Odo delle Colonne, Jacopo d'Aquino, Rugieri Pugliese, Giacomo da Lentini, Arrigo Testa a iní. Najznámejšie je No m'aggio posto in core od Giacoma da Lentiniho, hlavy hnutia, ale aj poézia napísaná samotným Frederikom II. Giacomovi da Lentinimu sa tiež pripisuje vynájdenie sonetu, formy, ktorú neskôr zdokonalil Dante a najviac zo všetkých Petrarca.

Nevýhodou poézie sicílskej školy bola cenzúra nastolená Fridrichom II.: do literatúry nesmela vstúpiť žiadna politická téma. V tomto ohľade bola severná literatúra, stále rozdelená do komún alebo mestských štátov s pomerne demokratickou vládou schopná poskytovať nové myšlienky, a presne to robil žáner sirventés a neskôr Danteho Božská komédia: jeho riadky sú plné invektív voči vtedajším politickým vodcom a dokonca pápežom. Hoci počas vlády Fridricha (a neskôr Manfrediho) prevažovali konvenčné piesne o láske, v Contrasto (za autora sa považuje Cielo d'Alcamo) nachádzame zaujímavého reprezentanta spontánnejšej poézie, o ktorej samotní moderní talianski kritici mnoho napísali. Tento contrasto (rozpor) medzi dvomi milencami v sicílskom dialekte určite netreba považovať za najstaršiu či jedinú báseň populárneho druhu. Bezpochyby patrí do čias vládcu Fridricha II. (nie neskôr ako 1250) a je významná ako dôkaz, že existovala populárna poézia nezávislá od literatúry. Dnes sa väčšina kritikov zhoduje na tom, že contrasto Ciela d'Alcamo je pravdepodobne učenecké prepracovanie niektorého strateného ľudového rýmu a má najbližšie k druhu literatúry, ktorá zanikla alebo snáď bola pohltená starou sicílskou literatúrou. Jej rozlišovacím znamením je, že mala práve opačné kvality ako poézia básnikov sicílskej školy, hoci sa diskutuje, že jej štýl zrádza hĺbku vedomostí Frederikovej poézie a že poet, ktorý zostáva, ako je vhodné, anonymný, mal možno satirický úmysel. Je energická vo vyjadrovaní pocitov, zdá sa, že jej zdrojom je skutočný sentiment. Miestami najhrubšia pýcha dáva vedieť, že predmet je populárny. V Cielovom Contrasto je všetko pôvodné, konvenčnosť tu nemá miesto. Je poznačené južanskou zmyselnosťou.

Básne sicílskej školy boli napísané v prvom známom talianskom štandarde. Títo básnici ho vypracovali pod vedením Frederika II. Kombinuje mnohé typické črty sicílčiny, a v menšom, ale nezanedbateľnom rozsahu dialekt Puglie a iné južné dialekty, s mnohými latinskými a francúzskymi slovami. Z Danteho lignvistických štúdií Sicílskej školy sa vyvinuli jeho štýly illustre, cardinale, aulico, curiale, ktoré neskôr oživil Guittone d'Arezzo v Toskánsku. Prvotná forma týchto básní sa stala týmto prvým štandardom, ale v Toskánsku sa vyskytla v mierne zmenenej forme, pretože toskánski prepisovači vnímali päťsamohláskový juhotaliansky systém ako sedemsamohláskový. V dôsledku toho texty, ktoré majú talianski študenti v kompendiu obsahujú verše, ktoré sa navzájom nerýmujú (niekedy sic. -i > -e, -u > -o) a môžu doplatiť na svoj nedostatok popularity u moderných čitateľov. Hoci mnohé z takýchto textov boli obnovené, musíme sa pozerať na takéto vydania ako na pochybné náhrady originálov, ktoré bohužiaľ môžu byť navždy stratené.

Náboženská poézia stredného severu