Čingischán (; , klasickým mongolským písmom ᠴᠢᠩᠭᠢᠰ ᠬᠠᠭᠠᠨ; v staršom slovenskom prepise aj Džingischán, pozri najmä s. 29.), rodným menom Temüdžin (; pravdepodobne 1162 – 18. alebo 25. augusta 1227), bol mongolský panovník a vojvodca, zakladateľ a prvý veľký chán Mongolskej ríše, ktorej vládol od roku 1206 do svojej smrti. Rok ani presné miesto jeho narodenia nie sú spoľahlivo doložené. Moderní bádatelia najčastejšie prijímajú rok 1162 a lokalitu Delüün Boldog pri hornom toku rieky Onon, jej presná poloha však zostáva sporná; v prameňoch a odbornej literatúre sa objavujú aj roky 1155 a 1167.; ; V roku 1206 bol na kurultaji vyhlásený za zvrchovaného vládcu Mongolov a prijal titul Čingischán, ktorého pôvodný význam a etymológia nie sú jednoznačne objasnené.; Položil politické a vojenské základy ríše, ktorá sa za jeho nástupcov rozšírila na najväčšiu súvislú suchozemskú ríšu v zaznamenaných dejinách.;
Temüdžin pochádzal z rodu Bordžiginovcov a bol synom stepného predáka Jesügeja a jeho manželky Hö’elün. Po otcovej smrti stratila jeho rodina ochranu Jesügejových stúpencov a ocitla sa na okraji stepnej spoločnosti. Temüdžin si postupne vybudoval vlastnú družinu stúpencov; pri svojom vzostupe využíval sobášne väzby, osobnú vernosť, rokovania aj vojenskú silu. Významnú úlohu zohral jeho sobáš s Börte, ako aj meniace sa spojenectvá s kerejitským vládcom Togrilom a Temüdžinovým niekdajším spojencom a neskorším súperom Džamuchom. Na prelome 12. a 13. storočia porazil alebo začlenil do svojho zväzu Tatárov, Merkitov, Kerejitov, Najmanov a ďalšie skupiny, čím odstránil najvýznamnejších súperov o nadvládu nad mongolskou stepou. Po roku 1206 preusporiadal podrobené obyvateľstvo do vojensko-správnych jednotiek založených na desiatkovej sústave. Príslušníkov porazených skupín začleňoval do nových oddielov, čím oslaboval staršie rodové a kmeňové väzby a nahrádzal ich priamou povinnosťou voči panovníkovi. Rozšíril svoju osobnú gardu, nazývanú kešik, a viaceré veliteľské a správne funkcie zveroval osvedčeným stúpencom na základe ich lojality a schopností, hoci pôvod a postavenie rodovej aristokracie naďalej zostávali dôležité. Na zapisovanie mongolčiny a potreby správy prevzal ujgurské písmo a pri budovaní štátu využíval pisárov, správcov, remeselníkov, obchodníkov a vojenských odborníkov pochádzajúcich z rozličných podrobených oblastí.; ;
Po upevnení moci v stepi obrátil Čingischán pozornosť na susedné usadené štáty. Po sérii výprav prinútil tangutskú ríšu Západná Sia uznať mongolskú nadradenosť a v roku 1211 začal rozsiahlu vojnu proti džürčenskej ríši Ťin v severnej Číne. Mongolské vojská v roku 1215 dobyli jej hlavné mesto Čung-tu na území dnešného Pekingu, vojna s ríšou Ťin však pokračovala aj po Čingischánovej smrti a skončila sa až v roku 1234.; V roku 1218 jeho vojvodca Džebe zvrhol vládu karachitanského panovníka Kučlüga, čím Mongoli získali kontrolu nad územím bývalej Karachitanskej ríše. Po zadržaní a usmrtení členov mongolskej obchodnej karavány v Otrare a následnom zabití jedného z Čingischánových vyslancov začal v roku 1219 vojnu proti Chórezmskej ríši. Počas ťaženia v rokoch 1219 – 1221 Mongoli dobyli Bucharu, Samarkand a ďalšie mestá, rozvrátili chórezmský štát a spustošili rozsiahle časti Transoxiany a Chorásánu. Čingischánovi vojvodcovia Džebe a Sübeetej následne prenikli cez Irán a Kaukaz do čiernomorsko-kaspickej stepi, kde v roku 1223 porazili spojené vojsko Kumánov a ruských kniežat v bitke na rieke Kalke.; Mongolské vojská využívali vysokú pohyblivosť jazdectva, dôsledný prieskum, koordinované velenie, predstierané ústupy a obliehacích odborníkov prevzatých z podrobených krajín. Výboje však sprevádzali aj masakry, nútené presuny obyvateľstva, zotročovanie a ničenie miest, najmä v oblastiach, ktoré kládli odpor. Presný počet obetí nemožno spoľahlivo určiť, pretože číselné údaje stredovekých kronikárov bývali neúplné, zveličené alebo založené na literárnych konvenciách.; ;
V roku 1226 začal Čingischán nové ťaženie proti ríši Západná Sia. Počas výpravy 18. alebo 25. augusta 1227 zomrel, ešte pred konečným zánikom tangutského štátu. Príčina jeho smrti nie je spoľahlivo známa; neskoršie pramene uvádzajú chorobu, následky pádu z koňa, zranenie aj ďalšie navzájom si odporujúce vysvetlenia. Neznáme zostáva aj miesto jeho hrobu, ktoré mongolská tradícia spája s posvätnou krajinou v okolí pohoria Burchan Chaldun v oblasti Chenteja. Po jeho smrti dočasne spravoval ríšu jeho najmladší syn Toluj. V roku 1229 bol na kurultaji zvolený za veľkého chána Ogotaj, ktorého Čingischán ešte za svojho života určil za nástupcu.; ; Vojenské a správne usporiadanie vytvorené počas jeho vlády umožnilo jeho nástupcom pokračovať v územnej expanzii a pôvod od Čingischána zostal počas nasledujúcich storočí významným zdrojom dynastickej legitimity vo veľkej časti Eurázie. Mongolská ríša za jeho potomkov prepojila dovtedy oddelené oblasti, podporila diaľkový obchod a pohyb vyslancov, remeselníkov, technológií a poznatkov, jej vznik však zároveň sprevádzali rozsiahle populačné straty a hospodárske i kultúrne škody v severnej Číne, strednej Ázii a Iráne. Čingischán preto zanechal rozdielne historické obrazy: v súčasnom Mongolsku patrí k ústredným symbolom štátnosti a národnej identity, zatiaľ čo v mnohých oblastiach zasiahnutých jeho výbojmi je jeho pamiatka spojená predovšetkým s vojnou a ničením.; ;
Pôvod a raný život
Pramene a chronológia náhľad|List z rukopisu Džámi at-tavárích od Rášida ad-Dína. Toto dielo zo začiatku 14. storočia patrí popri mongolských a čínskych kronikách k hlavným písomným prameňom o Čingischánovom živote.
Rekonštrukciu Temüdžinovho pôvodu a mladosti sťažuje povaha zachovaných prameňov. Najpodrobnejším rozprávaním o tomto období je anonymná Tajná história Mongolov ( – Mongolyn nuuc tovčoo), dvorská kronika spájajúca historické podanie, rodovú tradíciu, epickú poéziu a folklórne motívy. Jej presný čas vzniku nie je ustálený. Záverečný záznam uvádza iba rok Myši bez určenia dvanásťročného cyklu; v odbornej literatúre sa preto uvažovalo najmä o rokoch 1228, 1240, 1252 a 1264. Text sa navyše nezachoval v pôvodnom rukopise, ale predovšetkým v neskoršom prepise mongolského znenia čínskymi znakmi, ktorý vznikol na začiatku vlády dynastie Ming.
Ďalšiu tradíciu zachovali perzské a čínske diela, najmä Rášid ad-Dínov súbor kroník Džámi at-tavárích, Šeng-wu čchin-čeng lu a oficiálne Dejiny Jüanu. Ich autori mohli čerpať z dnes strateného mongolského diela Altan debter („Zlatá kniha“) a z informácií uchovávaných na panovníckych dvoroch. Jednotlivé pramene sa však odlišujú v chronológii aj v podaní udalostí. Oficiálna historiografia niektoré epizódy nepriaznivé pre povesť zakladateľa dynastie vynechala, zatiaľ čo Tajná história zachovala aj jeho rodinné konflikty, zajatie a porážky. Údaje o mladosti preto nemožno pokladať za rovnako spoľahlivé vo všetkých podrobnostiach; vierohodnejšie je základné poradie udalostí než presné dátumy, počty bojovníkov alebo doslovné prejavy pripisované jednotlivým osobám.
Pomenovanie „Mongoli“ v 12. storočí ešte nezahŕňalo všetko kočovné obyvateľstvo Mongolskej plošiny. Označovalo užšie spoločenstvo rodov a skupín žijúcich najmä v povodí riek Onon, Kerulen a Túl. V susedstve žili ďalšie politicky samostatné spoločenstvá, napríklad Kereiti, Naimani, Merkiti, Tatári a Ongirati. Ich príslušnosť nebola nemenná: skupiny sa rozdeľovali, spájali a prijímali mená úspešných zväzov. Neskoršie používanie mena Mongoli pre obyvateľstvo Čingischánovej ríše preto nemožno bez rozlíšenia prenášať do obdobia jeho narodenia.
Rodový pôvod a narodenie náhľad|Onon, v ktorého povodí sa podľa mongolskej tradície Temüdžin narodil a prežil časť detstva. Presná poloha rodiska Delüün Boldog zostáva sporná.
Temüdžin patril po otcovi k rodu Bordžiginovcov, presnejšie k jeho vetve Kijat. Rodová genealógia v Tajnej histórii odvodzuje jeho pôvod od legendárnych predkov Börte Čino a Qo’ai Maral a cez Bodončara Münchaga ho spája s Chabul-chánom, ktorý v 12. storočí stál na čele významného mongolského zväzu. Najstaršia časť rodokmeňa má mytologický charakter, no väzba na Chabulovu dynastickú líniu vyjadruje postavenie Temüdžinovej rodiny medzi stepnou aristokraciou. Jeho otec Jesügej nosil čestné označenie baatur („hrdina“, „udatný bojovník“) a viedol vlastnú družinu a okruh závislých domácností. Pramene ho však nepredstavujú ako nesporného panovníka všetkých Mongolov; jeho moc bola osobná a závisela od príbuzenských zväzkov, priazne stúpencov a dočasných spojenectiev.
Temüdžinovou matkou bola Hö'elün z vetvy Olchonud, príbuznej s Ongiratmi. Podľa Tajnej histórie ju Jesügej s dvoma bratmi uniesol Merkitovi Čiledüovi, keď si ju Čiledü odvádzal ako nevestu. Táto udalosť nebola iba rodinnou epizódou: v prameňoch vytvorila príčinnú súvislosť s neskorším útokom Merkitov na Temüdžinovu domácnosť. Hö'elün sa stala Jesügejovou hlavnou manželkou a v jeho domácnosti mala vyššie postavenie než vedľajšia manželka Sočigel.
Rok Temüdžinovho narodenia nemožno určiť s istotou. V prameňoch a modernej literatúre sa objavujú najmä roky 1155, 1162 a 1167; najčastejšie sa používa rok 1162, ktorý prijala aj moderná mongolská tradícia. Tajná história umiestňuje narodenie do lokality Delüün Boldog na hornom toku Ononu. Tá sa zvyčajne hľadá v dnešnej provincii Chentej v Mongolsku, predovšetkým v okolí Dadalu, navrhnutá však bola aj poloha severnejšie na území dnešného Buriatska. Bez jednoznačného archeologického alebo textového dokladu nemožno spor rozhodnúť.
Podľa mongolskej tradície dostal meno podľa tatárskeho zajatca Temüdžina Ügeho, ktorého Jesügej priviedol v čase synovho narodenia. Neskoršie pokusy vykladať meno zo slova označujúceho železo alebo kováča nie sú všeobecne prijaté a jeho presná etymológia zostáva sporná. Tajná história ďalej uvádza, že novorodenec zvieral v pravej ruke zrazeninu krvi veľkú ako hánka. Ide o folklórny motív, ktorý v rozprávaní predznamenáva jeho budúcu dráhu bojovníka, nie o nezávisle overiteľnú správu o pôrode.
Jesügej a Hö'elün mali štyroch synov — Temüdžina, Chasara, Chačiuna a Temügeho — a dcéru Temülün. Temüdžin bol najstarším synom hlavnej manželky, zatiaľ čo Begter bol najstarším synom vedľajšej manželky Sočigel; jej druhým synom bol Belgütei. Rozdielne postavenie matiek aj vek synov mali význam pri rozdeľovaní potravy, určovaní autority v domácnosti a neskôr pri otázkach nástupníctva.
Smrť Jesügeja a opustenie rodiny
Keď mal Temüdžin podľa Tajnej histórie deväť rokov, Jesügej ho vzal na cestu k Olchonudom, medzi ktorými mu chcel nájsť manželku. Cestou stretli ongiratského náčelníka Dei Sečena. Ten ponúkol Temüdžinovi svoju približne desaťročnú dcéru Börte a obe rodiny uzavreli dohodu o budúcom sobáši. Temüdžin zostal v domácnosti budúceho svokra, kde mal stráviť čas pred uzavretím manželstva a zároveň svojou prácou prispievať hostiteľskej rodine. Takýto pobyt upevňoval vzťah medzi rodinami nevesty a ženícha a neznamenal, že manželstvo bolo v tom čase už zavŕšené.
Na spiatočnej ceste sa Jesügej zastavil pri hodujúcej skupine Tatárov. Tí ho podľa kroniky spoznali ako niekdajšieho nepriateľa a tajne mu primiešali jed do jedla. Chorý Jesügej sa po troch dňoch vrátil do svojho tábora, požiadal príbuzného Mönglika, aby priviedol Temüdžina späť a postaral sa o domácnosť, a krátko nato zomrel. Rozprávanie o otrave nemožno overiť z nezávislého súdobého prameňa, jeho smrť v čase Temüdžinovho detstva však tvorí spoločné jadro neskoršej tradície.