Slnko Pozorovacie údaje Stredná vzdialenosť od Zeme (1 AU) (8min 19s ly)Vzdialenosť v perihéliu~147 098 000 km (0,9833 AU)Vzdialenosť v aféliu~152 098 000 km (1,0167 AU) Zdanlivá hviezdna veľkosť −26,74 mag. Absolútna hviezdna veľkosť 4,74 mag.Uhlový priemer31,6′ až 32,7′Slnečná paralaxa8,794148″Farba hviezdy (B-V index) +0,656Pohyb na nebeskej sféreEkliptika Obehové vlastnosti Vzdialenosť od stredu Galaxie 26 660 ± 160 ly (8,178 kpc)Súčasná vzdialenosť od roviny Galaxie +55 až +82 lyGalaktická obežná rýchlosť~232 km/s (835 000 km/h)Galaktický rok (obežná doba)225 až 250 miliónov rokovTvar obežnej dráhyTakmer kruhová (excentricita < 0,1) Fyzikálne vlastnosti Priemerný polomer 1 391 400 km(109,2× Zeme)Rovníkový priemer1 392 684 km(109,2× Zeme)Polárny priemer1 392 672 km(109,5× Zeme) Sploštenie 0,000009Obvod rovníka4 379 000 km (109,3× Zeme) Povrch 6,0877×1012 km² (11 936× Zeme) Objem 1,4122×1018 km³ (1 304 000× Zeme) Hmotnosť 1,9885×1030 kg (333 000× Zeme) Priemerná hustota 1,408 g/cm³ (0,255× Zeme) Gravitácia na povrchu 274,0 m/s² (27,9× Zeme) Úniková rýchlosť /s (55,2× Zeme) Povrchová teplota 5 772 K (5 499 °C)Teplota v jadre~15,7 mil. K Teplota koróny 1 - 3 MK (pri erupciách v aktívnych oblastiach 10 - 20 MK) Žiarivý výkon 3,828×1026 WMetalicita +0,00Spektrálny typG2V Rotačné vlastnostiRýchlosť rotácie na rovníku1,997 km/s (7 189 km/h; 4,3× zemskej rotácie)Siderická doba rotácie na rovníku25,05 d (25d 1h 12min)Siderická doba rotácie na póloch34,4 d (34d 9h 36min)Synodická doba rotácie (stredná)27,2753 d (27d 6h 36min 26s) Sklon rotačnej osi k rovine ekliptiky 7,25º Sklon rotačnej osi k rovine Galaxie67,23° Rektascenzia severného pólu 286,13º (19h 4min 30s) Deklinácia severného pólu 63,87º Zloženie fotosféry (hmotnosť) Vodík (H) 73,46 % Hélium (He) 24,85 % Kyslík (O) 0,77 % Uhlík (C) 0,29 % Železo (Fe) 0,16 % Neón (Ne) 0,12 % Dusík (N) 0,09 % Kremík (Si) 0,07 % Horčík (Mg) 0,05 % Síra (S) 0,04 %
Slnko je hviezda v geometrickom a gravitačnom centre našej slnečnej sústavy a jediná hviezda tejto planetárnej sústavy. Je to naša najbližšia hviezda a zároveň najjasnejšia hviezda na oblohe. Gravitačné pôsobenie Slnka udržiava na obežných dráhach okolo Slnka všetky objekty slnečnej sústavy vrátane planéty Zem. Jeho energia je nevyhnutná pre život na Zemi. Astronomický symbol pre Slnko je kruh s bodom vnútri (☉).
Slnko je tvorené plazmou, v ktorej sú zastúpené jadrá všetkých chemických prvkov známych aj na Zemi, no s výraznou prevahou vodíka a hélia. Hmotnosť Slnka (2×1030 kg) predstavuje 99,87 % hmotnosti celej slnečnej sústavy. Slnko má približne 109-krát väčší priemer ako planéta Zem. Teplota na jeho povrchu dosahuje približne 5 500 °C a ostatné časti telesa a atmosféry Slnka sú ešte teplejšie. Slnko patrí medzi hviezdy hlavnej postupnosti, čo znamená, že v jeho jadre prebieha premena vodíka na hélium a že vďaka tomu zostáva dlhodobo stabilné. Jeho spektrálny typ je G2, čiže ide o žltú hviezdu.
Na všetky telesá Slnečnej sústavy dopadá elektromagnetické žiarenie zo Slnka, ktoré dosahuje celkový žiarivý výkon 3,826.1026 W. Všetky ostatné telesá v slnečnej sústave sú viditeľné len vďaka tomu, že odrážajú slnečné svetlo, alebo žiaria preto, lebo boli k žiareniu vybudené slnečnou energiou (napr. kométy alebo polárna žiara). Väčšina telies vrátane všetkých planét obieha Slnko v smere jeho rotácie. Tento smer sa nazýva aj priamy (prográdny) smer a je dedičstvom po rotácii pôvodnej pracho-plynovej hmloviny, z ktorej všetky telesá slnečnej sústavy vznikli.
Slovom slnko s malým s sa v niektorých prípadoch označuje aj hviezda alebo primárne hviezdne teleso, okolo ktorého obiehajú objekty.
Deň Slnka sa oslavuje 15. apríla.
Slnko v rámci Galaxie V rámci našej Galaxie je Slnko klasifikované ako hviezda populácie I, čo znamená, že je relatívne bohaté na ťažšie prvky. Nachádza sa v lokálnom medzihviezdnom mraku vnútri takzvanej Miestnej bubliny, špecificky na vnútornom okraji ramena Orióna. Vzdialenosť Slnka od supermasívnej čiernej diery Sagittarius A* v centre galaxie sa odhaduje na 26 000 až 27 000 svetelných rokov. Vôkol galaktického jadra obieha rýchlosťou približne 220 km/s, pričom jeden kompletný obeh (označovaný ako galaktický rok) trvá 225 až 250 miliónov rokov. Z evolučného hľadiska je Slnko hviezdou stredného veku, sformovanou pred približne 4,6 miliardami rokov v dôsledku gravitačného kolapsu špecifickej oblasti v rozsiahlom molekulárnom mračne. Zvláštnosťou Slnka je to, že je to osamotená hviezda (netvorí dvojhviezdny alebo viacnásobný systém) a tiež nie je členom žiadnej hviezdokopy. Nachádza sa síce vo vnútri pohybovej hviezdokopy Collinder 285, ale nezdieľa pohyb jej členov a teda k nej nepatrí (členovia pohybovej hviezdokopy musia zdieľať podobný smer a rýchlosť pohybu).
Hoci sa Slnko často označuje ako obyčajná hviezda, jeho hmotnosť a svietivosť je väčšia ako priemer hviezd nachádzajúcich sa v Galaxii, ktorý sa odhaduje na asi polovicu hmotnosti Slnka. Priemerne hmotnostné a svietivé hviezdy v Galaxii sú červené trpaslíky. V porovnaní s nimi je teda hmotnosť a svietivosť Slnka nadpriemerná, v porovnaní s hviezdami viditeľnými na oblohe voľným okom je však podpriemerná. Voľným okom totiž vidíme väčšinou len tie najväčšie a najžiarivejšie hviezdy (červené trpaslíky voľným okom nie sú pozorovateľné) v našom hviezdnom okolí.
Význam Slnko je naša najbližšia hviezda. Svetlo z neho letí na Zem približne 8 minút a 20 sekúnd, pričom z našej druhej najbližšej hviezdy, Proxima Centauri, letí svetlo na Zem 4,2 roka. Intenzita svetla dopadajúceho zo Slnka je preto s intenzitou svetla, ktoré na Zem dopadá zo vzdialených hviezd, neporovnateľná. Vzdialenosť Zeme od Slnka sa mení v rozpätí od (perihélium) do (afélium). Tieto zmeny však nespôsobujú veľké kolísanie teploty na Zemi a nie sú ani príčinou striedania ročných období. Slnečná energia je základom takmer všetkých procesov prebiehajúcich na povrchoch jeho planét a teda aj na Zemi. Žiarenie, ktoré je najintenzívnejšie v oblasti okolo zemského rovníka, zahrieva vzduch viac v rovníkových vrstvách ako vo vyšších zemepisných šírkach. Zahriaty vzduch sa z dôvodu svojej nižšej hustoty dvíha a prúdi do miest vzdialenejších od rovníka, kde sa ochladzuje a klesá. Táto cirkulácia umožňuje vznik globálnych tepelných režimov. Podobný proces prebieha aj v oceánoch, kde dochádza k výraznejšiemu zahrievaniu rovníkových vôd, ktoré sa potom pohybujú smerom k pólom. Od slnečnej energie teda nevyhnutne závisia podnebie, počasie a teplota na Zemi. Slapové sily Slnka spôsobujú slnečný príliv a odliv. Slnko priamo neovplyvňuje napríklad sopečnú a tektonickú aktivitu a mesačný príliv a odliv. Slnečná energia sa využíva aj v energetike a to buď priamo (cez solárne panely), alebo jej dôsledky (veterná energia, vodná energia, energia zo spaľovania produktov organizmov, ktoré ju zachytili fotosyntézou).
Zemská atmosféra neprepúšťa celé spektrum slnečného žiarenia, iba všetky vlnové dĺžky viditeľného svetla, časť ultrafialového žiarenia, časť infračerveného a časť rádiového žiarenia. Okrem najzákladnejších fyzikálnych a chemických procesov (napr. udržanie vody na Zemi v kvapalnom skupenstve) je slnečná energia nevyhnutná pre zrakovú orientáciu živočíchov a fotosyntézu rastlín, rias a fotoautotrofných mikróbov. Od produktov fotosyntézy sú priamo či nepriamo závislé takmer všetky ostatné živé organizmy na Zemi. Ultrafialové žiarenie navyše podmieňuje tvorbu vitamínu D v koži človeka, väčšinou však má nepriaznivé mutagénne účinky. Od zdanlivého pohybu Slnka sa odvodzuje tiež pravý slnečný čas, ktorého upravená hodnota – stredný slnečný čas – je základom merania času v bežnom ľudskom živote. Doba obehu Zeme okolo Slnka, jeden rok, je základom kalendára.
Vývoj predstáv o Slnku
Slnko bolo v staroveku v mnohých kultúrach uctievané ako božstvo. V starovekom Grécku bol bohom Slnka Helios. Tento boh cestoval každý deň po oblohe v zlatom voze. V starovekom Ríme to bol Sol a v starovekom Egypte sa boh Slnka nazýval aj Ré, Ra alebo Amon. V astrológii je okrem iného symbolom vitality. Vo viacerých kultúrach bolo Slnko symbolom života a znovuzrodenia.
Anaxagoras sa v roku 434 pred Kr. domnieval, že Slnko je kopa horiaceho kamenia, o málo väčšia než Grécko. Anaximandros si predstavoval vznik Slnka takto: látka plodiaca od večnosti teplo a chlad sa pri vzniku tohto sveta oddelila. Z nej, okolo vzduchu, ktorý obklopuje Zem, vyrástla akási ohnivá guľa ako kôra okolo stromu. Keď sa potom táto guľa roztrhla a rozdelila do rozličných kruhovitých pásov, vznikli Slnko, Mesiac a hviezdy. Slnko je kruh dvadsaťosemkrát väčší než Zem, podobný vozovému kolesu; má dutý veniec bahrov plný ohňa, a na jednom mieste cez ústie ukazuje oheň akoby cez otvor mechu. (z Aetia)
Podľa predstáv mnohých civilizácií Slnko obiehalo okolo Zeme a nie Zem okolo Slnka. Aristoteles vo svojom modeli vesmíru umiestnil Slnko medzi obežnú dráhu Mesiaca a Merkúra. Táto predstava sa udržiavala ešte veľmi dlho. Napriek tomu, že Aristarchos zo Samu zastával názor, že Zem obieha okolo Slnka, jeho heliocentrické predstavy sa neujali. Názor, že Zem je stredom vesmíru, pretrvával až do roku 1507, keď Mikuláš Kopernik predložil svoje prvé tézy o heliocentrizme. Vo výskume Slnka výrazne pomohol aj objav ďalekohľadu. Galileo Galilei pomocou neho pozoroval slnečné škvrny. Toto zistenie pobúrilo katolícku cirkev, pretože až dovtedy sa tradovalo, že Slnko sa skladá z „dokonalého, čistého éteru“ a teda nemôže obsahovať tmavé miesta. V nasledujúcich dvoch rokoch sa však vyskytli minimálne štyri ďalšie pozorovania slnečných škvŕn.
V 17. storočí jezuita Christoph Scheiner zistil, že Slnko rotuje okolo svojej osi podobne ako Zem. Tento objav urobil na základe pozorovania slnečných škvŕn. Ďalší pokrok v približovaní sa ku skutočnej podstate Slnka spravili Keplerove zákony a Newtonov gravitačný zákon. Vďaka nim sa zistilo, že Slnko je veľmi hmotné a všetky telesá Slnečnej sústavy obiehajú okolo neho. Veľkosť a vzdialenosť Zeme od Slnka boli po prvýkrát pomerne presne určené v roku 1672 Giovannim Cassinim a Johnom Flamsteedom.
V roku 1814 nemecký astronóm Joseph von Fraunhofer použil spektroskop pre analýzu slnečného svetla a zistil, že spektrum Slnka je prerušované tmavými absorpčnými čiarami. Tieto čiary boli pomenované Fraunhoferove čiary a zohrali veľkú úlohu pri poznávaní chemického zloženia Slnka.
Druhá polovica 19. storočia bola venovaná intenzívnemu štúdiu Slnka a hviezd, pretože už bolo známe, že Slnko je tiež hviezda, a poznávanie Slnka nám umožňuje poznať aj ostatné hviezdy, a naopak, výskum hviezd pomôže prehĺbiť poznatky o Slnku. Príčina jeho žiarenia však ostávala dlho nejasná. Jedna hypotéza vyslovená škótskym inžinierom Johnom Waterstonom, hovorila, že vyžiarená energia pochádza z gravitačnej kontrakcie Slnka. Druhá hypotéza, ktorú predložil J. Mayer, hovorila, že teplota Slnka je udržiavaná dopadmi meteoritov na jeho povrch. Ďalším významným krokom v spoznávaní Slnka bol objav spektroskopie. Vďaka nej bolo možné spoznať chemické zloženie Slnka. Ako ďalší možný zdroj energie Slnka sa začala pokladať jadrová reakcia. Formy jadrovej reakcie však mohli byť rôzne (fúzia, jadrový rozpad). Až v roku 1938 navrhol nemecký fyzik Hans Bethe jadrovú fúziu ako zdroj energie Slnka. Táto teória bola definitívne potvrdená až v roku 2002.
Fyzikálne vlastnosti Slnko predstavuje absolútne dominantnú zložku slnečnej sústavy. S hmotnosťou približne 1,9885×1030 kg (čo predstavuje zhruba 333 000-násobok hmotnosti Zeme) obsahuje 99,86 % celkovej hmotnosti celej slnečnej sústavy. Má približne 109-krát väčší priemer ako Zem a 1 300 000-násobne väčší objem. Je to obrovská rotujúca plazmová guľa s priemernou hustotou len o málo väčšou ako hustota vody. Smerom k jeho stredu hustota aj teplota narastá.