Slovenské národné povstanie alebo SNP (ďalšie názvy pozri nižšie) bolo ozbrojené povstanie slovenského domáceho odboja počas druhej svetovej vojny proti vstupu nemeckého Wehrmachtu na územie vojnovej Slovenskej republiky. Začalo sa 29. augusta 1944 ako obrana pred nemeckými okupačnými jednotkami, nepriamo bolo i útokom proti autoritatívnej vláde na čele s Jozefom Tisom, ako aj snahou byť na strane víťazných spojeneckých mocností druhej svetovej vojny. Centrom povstania bola Banská Bystrica. Nemecké jednotky povstaleckú armádu porazili a v noci z 27. na 28. októbra 1944 časť jej jednotiek prešla na partizánsky spôsob boja. Partizáni pokračovali v bojoch proti nacistom až do oslobodenia krajiny sovietskymi, rumunskými a česko-slovenskými vojskami na jar 1945.
Názvy Iné názvy sú: Povstanie roku 1944Slovenská republika 1939-1945 očami mladých historikov / 3 Povstanie roku 1944 : Zborník príspevkov z druhého sympózia Katedry histórie Filozofickej fakulty UCM Trnava, Lúka 21. 22.mája 2004. Trnava: Univerzita Cyrila a Metoda, 2004. ISBN 8089034756., Povstanie v roku 1944, skrátene Povstanie, dobové názvy boli: čechoboľševický puč, slovenské povstanie, stredoslovenské povstanie, banskobystrické povstanie, augustové povstanie, slovenské národné povstanie. Oficiálny názov podľa uznesenia predsedníctva Slovenskej národnej rady z 23. júla 1948 bol Slovenské národné povstanie.
Cesta Slovenska k vojne Adolf Hitler na stretnutí s Jozefom Tisom a Ferdinandom Ďurčanským 13. marca 1939 v Berlíne ponúkol slovenským predstaviteľom vyhlásenie samostatného štátu výmenou za rozbitie ČSR. Pohrozil, že majú na výber len dva varianty budúcnosti krajiny: jedným bolo rozdelenie Slovenska medzi Maďarsko a v menšej miere Poľsko a Nemecko, druhým vyhlásenie samostatnosti za cenu obsadenia Čiech a Moravy. Politické špičky HSĽS si vybrali druhú variantu, a tak zostalo Slovensko na rozdiel od Protektorátu Čechy a Morava čiastočne suverénnym štátom. Zmluva o ochrannom zväzku medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom a ďalšie udalosti, ako napr. Salzburské rokovania, však jasne naznačovali, že táto suverenita je viac-menej hračkou v Hitlerových rukách a Slovensko s ním bude musieť úzko spolupracovať vo vojenskej, ale aj hospodárskej oblasti.
Nacistické Nemecko sa rozhodlo Slovákov použiť pre svoje vojenské zámery. Išlo najmä o vojenský priemysel, ktorý sa počas druhej svetovej vojny v krajine rozvíjal za prispenia nemeckého kapitálu. Vyrábali sa tu napríklad lafety pre nemecké kanóny, ale aj súčiastky pre iné zbrane. Dubnická zbrojovka napríklad ku koncu vojny pripravovala výrobu raketových motorov pre rakety V2.Tvaroška, R., 2001, Výroba V-2 na Slovensku. Armáda, 11/2001, s. 27
Ďalšou časťou podielu na tzv. nemeckom vojnovom úsilí bolo nasadenie slovenských jednotiek najprv pri útoku na Poľsko, kde slovenské pozemné vojská zaistili slovenské obce, ktoré predtým zabralo Poľsko a krajina poskytla Nemcom potrebný nástupný priestor pre útok z tohto smeru. Podstatnejšia, najmä z medzinárodného pohľadu, bola však účasť na bojoch proti ZSSR. Generál Ferdinand Čatloš nariadil 22. júna 1941 vytvorenie takzvanej Rýchlej skupiny, ktorá bola čoskoro nasadená do bojov proti ZSSR a neskôr preorganizovaná na Rýchlu brigádu a ešte neskôr Rýchlu divíziu. Podobne vznikla aj Zaisťovacia divízia. Veľa dôstojníkov, ktorí sa aktívne podieľali na prípravách povstania ako aj na obranných bojoch povstaleckej armády, predtým bojovalo v spomínaných slovenských jednotkách na východnom fronte.
Mnohí demobilizovaní vojaci, ktorí sa vrátili z bojov na východnom fronte domov, už dobre poznali vojenskú situáciu a vedeli, že nacistické Nemecko skôr či neskôr vojnu prehrá. Väčšinu z nich zaskočilo správanie nemeckých jednotiek a najmä SS voči civilnému obyvateľstvu, zajatcom a partizánom. Videli, že vojna, do ktorej ich slovenská vláda zatiahla, nie je vôbec v prospech Slovenska.Sokolovský, L.: Spomienky na východný front 1941 – 1943. Vojenská história, 2/2007, s. 93-104
Predpoklady a prípravy na povstanie náhľad|vľavo|Tiso pri návšteve Hitlera v Berlíne, október 1941
Spoločenská a ekonomická situácia na Slovensku po rozpade Česko-Slovenska nebola natoľko dramatická ako v Protektoráte, vďaka vojnovej výrobe pre Nemecko sa životná úroveň do roku 1944 v podstate stabilizovala. Nebol zavedený prídelový systém a takisto ani vojna sa krajiny zatiaľ vážne nedotkla.
V roku 1939 sa Slovensko podieľalo na agresii proti Poľsku. Po skončení týchto vojnových operácií boli Slovensku prinavrátené slovenské pohraničné obce predtým obsadené Poľskom. V priebehu roku 1940 však už F. Ďurčanský začal hľadať diplomatické cesty, ako dosiahnuť, aby sa z krajiny stal neutrálny štátKliment, Ch. K., Nakládal, B., 2003: Slovenská armáda 1939 - 1945. Naše vojsko, Ares, Praha, s. 19, tieto snahy však Hitler rázne prerušil.
Nemci počas vojny v krajine nikdy nemali významnejšiu popularitu a vojnové nadšenie okrem toho naštrbil aj fakt, že krajina v krátkej dobe vyhlásila vojnu Sovietskemu zväzu a neskôr aj Spojeným štátom, kde malo veľa Slovákov svojich príbuzných. Totálna mobilizácia Nemecka 13. januára 1943 ako aj následné porážky na východnom fronte počas leta ale boli neklamným znakom toho, že nacistické Nemecko nie je schopné Sovietsky zväz poraziť, ba dostáva sa do čoraz väčšej defenzívy. Chápali to aj mnohí Slováci. Ku komplikovanej situácii v strednej Európe sa okrem priblíženia frontu pridalo aj obsadenie susedného Maďarska nemeckými vojskami 19. marca 1944.
Väčšina obyvateľstva reagovala na celkové dianie s neistotou, ktorá postupne prerastala do nespokojnosti s režimom. Táto situácia výrazne pomohla odbojovým skupinám. Význam v nasledujúcich udalostiach zohrali najmä antifašisti v armádeMičev, S. a kolektív, 2010, Slovenské národné povstanie 1944. Múzeum Slovenského národného povstania, Banská Bystrica, s. 70, ale aj demokrati i komunisti, ktorí udržiavali kontakt s exilovou vládou v Londýne, či vedením v Moskve. Slovenskú katolícku vládu odmietalo aj mnoho evanjelikovLacko, M.: Slovenské národné povstanie 1944. Bratislava, Slovart, 2008, s. 22-27, časť inteligencie a väčšina z tých, ktorých sa dotýkala nemecká nadvláda, či Schutzzona. Najmä antifašisti v armáde dúfali, že pomôžu Červenej armáde pri prechode územím Slovenska a ochránia tak krajinu pred dlhodobými frontovými bojmi a z toho vyplývajúcou skazou. Tieto sprvu roztrieštené sily sa začali v období začínajúcich úspechov Červenej armády pomaly pripravovať na boj proti Nemecku.
V lete roku 1944 už Červená armáda oslobodzovala juhovýchodnú a strednú Európu. Na južnom strategickom smere prebiehala Jassko-kišiňovská operácia. Jej úspech vytvoril predpoklad rýchleho postupu sovietskych vojsk z Rumunska do severovýchodného Maďarska. Vďaka tomu sa rátalo s tým, že do Karpatského oblúka bude možné vniknúť z juhu. Hlavný vojenský plán, s ktorým počítalo vojenské ústredie a organizátori Slovenského národného povstania, predpokladal, že dve východoslovenské divízie otvoria karpatské priesmyky a armáda sústredená na strednom Slovensku bude toto územie v spolupráci s partizánskymi oddielmi brániť až do príchodu sovietskej armády. Tento plán schválili tak komunisti ako aj Londýnska vláda, pričom ho však nestihli prerokovať s velením sovietskych vojsk. Plány počítali s úspešným protifašistickým povstaním na Slovensku, v Rumunsku, Bulharsku a Juhoslávii. Povstania mali vypuknúť vtedy, keď sa k hraniciam týchto štátov mala priblížiť Červená armáda. 23. augusta 1944 vypuklo povstanie v Rumunsku a 9. septembra 1944 vypuklo povstanie v Bulharsku. V Juhoslávii bola 4. decembra 1943 vyhlásená „Demokratická federatívna Juhoslávia“ a v októbri 1944 bol oslobodený Belehrad partizánskym a sovietskym vojskom.
Činnosť partizánov pred vypuknutím povstania Druhé ilegálne ústredné vedenie KSS vydalo smernicu, v ktorej nabádalo k zakladaniu partizánskych skupín, tzv. bojových jánošíkovských družín. V novembri 1941 poverilo touto úlohou Jozefa Lietavca. Na jar roku 1942 komunisti utvorili Ústredný národný revolučný výbor a vyzývali občanov, aby zakladali revolučné národné výbory ako „orgány boja za oslobodenie Slovenska“. Odozva verejnosti bola v tej dobe minimálna.Ďurica M.S.: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava: Lúč, 2003. s. 432, 440
22. marca 1942 sa komunisti pokúsili založiť na východnom Slovensku, v oblasti Humenného a Michaloviec, partizánsku skupinu – prvú z jánošíkovských družín, ktorú celkovo tvorilo asi 25 – 40 ľudí, z ktorých asi polovica boli rasovo prenasledovaní. Išlo o skupinu Petra Boroša, 7. apríla 1942 ju prepadli žandári a Hlinkova garda. Skupina bola rozbitá a väčšina jej členov postupne zatknutá.
Ladislav Exnár, predstaviteľ ilegálnej KSS v okrese Banská Štiavnica sa v septembri 1942 zúčastnil porady straníckych funkcionárov v Sklených Tepliciach o jánošíkovských družinách a zorganizoval skupinu Sitno. Podľa iných zdrojovPamätná listina na pamätníku SNP v Iliji, 29. augusta 1966 skupina existovala už predtým a pôsobila ako (prvá) partizánska už v lete 1942. V oblasti, kde pôsobila skupna Sitno, operovala aj skupina Sokol.
V roku 1944 už väčšina jánošíkovských družín de facto neexistovala, alebo iba sústreďovala zbrane a výstroj v horách, či vydávala agitačné letáky. Nálada v spoločnosti v tej dobe podobnej činnosti nepriala a tieto jednotky nemali nádej na dlhé prežitie. Vojenský význam týchto oddielov bol zanedbateľný.
V horských oblastiach Slovenska začali spontánne vznikať za podpory antifašistov aj ďalšie skupiny, zväčša tvorené sovietskymi vojakmi, ktorí utiekli z koncentračných a zajateckých táborov. Ich činnosť sa však zatiaľ bez zbraní sústredila skôr na prežívanie a vyhýbanie sa zatknutiu, ako skutočnému boju proti nacizmu. Od konca roku 1943 sa začali vytvárať tri partizánske jednotky, ktoré neskôr zohrali významnú úlohu v ďalšom dianí. Bola to Uhrova skupina na západnom Slovensku, Žingorova skupina na Martinských holiach a jednotka pod vedením Kukorelliho na východe. Tieto protifašistické skupiny sa v priebehu leta 1944 spojili s komunistickými skupinami, ktorým velili sovietski dôstojníci.
Komunistami organizované oddiely sa sústredili na ozbrojený boj a pomoc postupujúcej Červenej armáde tak, ako im to diktovali ich vodcovia z Moskvy a partizánskeho ústredia z Kyjeva. Moc nad partizánmi v skutočnosti mal len Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia (ÚŠPH) v Kyjeve a slovenskí komunisti nad nimi mali len formálnu moc. Sovietmi vedené partizánske jednotky sa podieľali veľkou mierou na vytvorení partizánskeho hnutia, ktoré viedlo bojovú činnosť aj po potlačení povstania najmä vďaka tomu, že si stihli pripraviť zásobovacie základne ešte pred začiatkom povstania. Ale nie všetky partizánske skupiny boli komunistické, tento dojem vytvorila v povojnových rokoch až komunistami kontrolovaná historiografia.