Vancouver Canucks je kanadský profesionálny hokejový klub sídliaci vo Vancouveri, najväčšom meste provincie Britská Kolumbia. Canucks súťažia v NHL a sú súčasťou Pacifickej divízie v Západnej konferencii. Svoje domáce zápasu hrajú v Rogers Arena.
Mužstvu sa trikrát podarilo prebojovať až do finále Stanley Cupu a to v rokoch 1982, 1994 a 2011.
História klubu Pred vstupom do NHL (19451970) V roku 1945 vznikol v meste Vancouver hokejový klub Canucks, ktorý hral v Pacific Coast Hockey League (PCHL). Po svojom vzniku vyhral majstrovstvá ligy v roku 1946 a 1948. V roku 1952 sa PCHL zlúčila s WCSHL a vytvorila spoločnú profesionálnu hokejovú ligu Western Hockey League. S veľkým množstvom známych mien vo svojich radoch, ako napríklad Johnny Bower, Andy Bathgate, Tony Esposito, Allan Stanley a Phil Maloney, Canucks vyhrali Lester Patrick Cup v ročníkoch 1958, 1960, 1969 a 1970. Tím Canucks hral v priestoroch štadióna Vancouver Forum.
Keď v roku 1965 oznámilo vedenie NHL svoj zámer rozšíriť ligu o ďalších šesť miest, oznámil vlastník Canucks (a bývalý starosta Vancouveru) Fred Hume, že mesto Vancouver má záujem stať sa jedným z nich. No prezentácia pred Radou guvernérov NHL nebola dostatočne pripravená. Z toho dôvodu a z faktu, že skupinu vlastníkov Canucks nemal rád Bruce Norris, majiteľ Detroitu Red Wings a nenávidel hlavný vlastník Toronta Maple Leafs Stafford Smythe, bola žiadosť o prijatie do NHL neúspešná. No bol vybudovaný hokejový štadión Pacific Coliseum, ktorý sa stal domovom pre Canucks (bol postavený v priestoroch, kde sa koná každoročná výstava Pacific National Exhibition).
Modrá a zelená éra (19701978) V roku 1970 kúpila Canucks iná skupina vlastníkov a po dlhom vyjednávaní klub vstúpil spolu s Buffalom Sabres do NHL za cenu 6 miliónov USD (o 4 milióny viac, ako by stálo v roku 1967).
Canucks boli po prvé štyri sezóny umiestnení v silnej Východnej divízii a aj keď mali v kádri niekoľko skúsených hráčov, ako bývalého centra Rangers Orlanda Kurtenbacha, obrancov Dalea Tallona a Jocelyna Guevremonta a krídelníka Dennisa Ververgaerta, tímu sa počas týchto rokov nepodarilo postúpiť do play-off. V sezóne 1974/1975 po preradení do novej divízie Smythovej divízie, predchodcu Severozápadnej a Tichomorskej divízie, Canucks skončili na prvom mieste a vyhrali svoju prvú sériu v play-off. Mohli mať víťazné obdobie a postúpiť v nasledujúcej sezóne do play-off, no skĺzli nazad do série porážok, ktorá trvala dve sezóny. Medzi ich najlepších hráčov vtedy patril tvorca hry André Boudrias, krídelník Don Lever a obranca Dennis Kearns.
Prvý kapitán v NHL: Orland Kurtenbach
Prvý zápas v NHL: 9. októbra 1970 proti Los Angeles Kings
Prvé víťazstvo v NHL: proti Torontu Maple Leafs, 11. októbra 1970
Prvý gól v NHL: Barry Wilkins proti Los Angeles Kings
Čierna, oranžová a zlatá éra (19781997) thumb|Hokejový štadión Pacific Coliseum, druhý štadión, kde Canucks hrali svoje zápasy Po úspešnej sezóne 1974/1975 nemal Vancouver víťazný tím nasledujúcich šesť sezón, no v notoricky slabej Smythovej divízii sa väčšinou prebojoval do play-off. Medzi jeho najlepších hráčov v 80. rokoch patril krídelník Stan Smyl, ďalej dvaja hráči zo Švédska Thomas Gradin a Patrik Sundstrom, ďalej Tiger Williams, ktorý viedol tabuľku trestných minút v NHL počas jeho dvoch sezón u Canucks, tvrdý obranca Harold Snepsts a Tony Tanti, ktorý hral na pravom krídle.
Po relatívne slušnej sezóne sa v roku 1982 Canucks po prvý raz podarilo v play-off postúpiť až do finále Stanley Cupu. No tam s favoritom, skvelé brániacimi New York Islanders prehrali na zápasy . Až do roku 1992 to bola jediná sezóna, v ktorej Canucks vyhrali zápasovú sériu v play-off.
Po tejto sezóne upadli Canucks opäť do priemeru po celý zvyšok 80. rokov. Začiatkom 90. rokov, pod vedením nového generálneho manažéra Pata Quinna, sa ich hra zlepšila. Vedení hráčmi ako Trevor Linden, Kirk McLean (prezývaný "kapitán Kirk") a Pavel Bure, Canucks v rokoch 1992 a 1993 vyhrali svoju divíziu.
V roku 1994 sa Canucks podarilo po druhý raz prebojovať do finále. Do play-off postúpili zo siedmeho miesta v Západnej konferencii. Cez sezónu sa hráči zdali byť z formy, no po postupe do play-off sa im forma vrátila a v prvom kole porazili svojho rivala Calgary Flames v neuveriteľnej sedem zápasovej sérii. Svoj piaty, šiesty a siedmy zápas vyhrali v predĺžení. Pavel Bure (prezývaný "Ruská raketa") strelil v siedmom zápase z brejku víťazný gól, ktorý je podľa mnohých najväčším gólom v histórii klubu. Predtým, než sa stretli vo finále s New York Rangers, vyhrali Canucks v päť zápasovej sérii nad Dallasom Stars a Torontom Maple Leafs. Svoj prvý zápas vo finále s Rangers Vancouver vyhral v predĺžení , vďaka svojmu brankárovi Kirkovi McLeanovi a jeho 52 chyteným strelám. Canucks prehrali vo finále v siedmom zápase po tom, čo Craig MacTavish vyhral posledné vhadzovanie iba 1,6 sekúnd pre koncom riadneho hracieho času. Po prehre vypukli v meste Vancouver veľké pouličné nepokoje, ktoré vyvolali sklamaní fanúšikovia Canucks, z ktorých bolo veľa opitých.
V nasledujúcich dvoch rokoch Vancouver posilňoval svoju ofenzívu a získal do svojich radov Alexandra Mogilneho z Buffala Sabres a Markusa Näslunda z Pittsburghu Penguins.
Modrá a červená éra (19972007) thumb|220px|Hokejový štadión Rogers Arena, v ktorom v súčasnosti hrá Vancouver Canucks thumb|220px|Vnútorné priestory hokejového štadióna Rogers Arena Na konci sezóny v roku 1997 sa Canucks rozhodli do svojich radov prijať Marka Messiera z New Yorku Rangers a ponúkli mu lukratívnu trojročnú zmluvu. V tej dobe tiež došlo k zmene na poste generálneho manažéra, Pat Quinn bol vyhodený a nahradený správnym výborom. Za hlavného trénera bol vymenovaný Mike Keenan, ktorý po tom, čo získal právomoc na výmenu hráčov, rozdelil jadro tímu, pričom vymenil aj Trevora Lindena. No niektoré z týchto výmen položili základy k úspechu Canucks v budúcich rokoch.
S novým generálnym manažérom Brianom Burkeom a trénerom Marcom Crawfordom (ktorý vyhral Stanley Cup v roku 1996 s Coloradom Avalanche) Vancouver prebudoval svoj tím a v sezóne 2000/2001 sa vrátil do play-off. Túto sezónu začal tím Canucks v Štokholme vo Švédsku, kde mal svoj tréningový kemp a zúčastnil sa zápasov so švédskymi tímami na podujatí NHL Challenge. Pod vedením krídel Näslunda a Bertuzziho, obrancu Jovanovskiho a brankára Cloutiera mohli Canucks v tých rokoch dosiahnuť výraznejší úspech, keď sa im podarilo vyhrať svoju Severozápadnú divíziu, no nedosiahli výraznejší úspech v play-off, keď v sezóne 2002/2003 v druhom kole po vedení na zápasy stratili výhodu a podľahli Minnesote po siedmich zápasoch.
Bol to Brian Burke, kto prvý vyslovil frázu "pohrebisko brankárov", čím narážal na dlhé problémy Canucks s pozíciou brankárov. Ako sa neskôr ukázalo, Vancouver sa stal aj jeho vlastným pohrebiskom. Pred Lockoutom v NHL počas sezóny 2004/2005, Burkeovi nebola predĺžená zmluva s klubom na jeho pozíciu generálneho manažéra a bol nahradený Daveom Nonisom, ktorý pracoval v organizácii Canucks ako zástupca generálneho manažéra.
Sezóna 2005/2006 Sezóna 2005/2006 sa začala sľubne, keď niektorí hokejoví analytici označili Canucks za favorita bojov o Stanley Cup. Pod vedením nového generálneho manažéra Davea Nonisa, prišli v lete pred začiatkom sezóny do Vancouveru posily v podobe Ansona Cartera a Richarda Parka, ktorým vypršala platnosť ich zmlúv a stali sa nechránenými voľnými hráčmi. No tím nenaplnil očakávania a skončil na deviatom mieste v Západnej konferencii, keď mu tesne ušlo ôsme miesto, na ktorom skončil Edmonton Oilers. Sezónu charakterizovalo to, že výkon viacerých hráčov zaostal za očakávaniami, najmä prvá lajna s Näslundom, Bertuzzim a Brendanom Morrisonom, od ktorej sa čakalo, že za nových pravidiel dosiahne viac kanadských bodov. Morrison nazbieral 84 trestných minút (najviac v jeho kariére) a Bertuzzi s Näslundom spoločne dosiahli métu -37 bodov v hodnotení plus mínus. Najviac skórujúca bola druhá lajna s Ansonom Carterom a švédskymi jednovaječnými dvojičkami Danielom a Henrikom Sedinovými.
Sezóna 2006/2007 thumb|Canucks počas predzápasového ceremoniálu 3. apríla 2007 25. apríla 2006 vedenie Canucks vyhodilo Marca Crawforda, ktorý sa stal novým trénerom LA Kings. Novým trénerom sa stal Alain Vigneault, ktorý bol v tej dobe trénerom v Manitoba Moose (AHL), farmárskom klube Canucks. Brankár Dan Cloutier sa tiež presunol do LA Kings.
Prestavba tímu pokračovala a 24. júna 2006 dohodol generálny manažér Canucks jednu z najväčších výmien v predsezónom období, keď sa s Floridou Panthers dohodol na výmene Todda Bertuzziho, Bryana Allena a brankára Alexa Aulda za Roberta Luonga, Lukáša Krajíčka a právo výberu (Sergej Širokov) v šiestom kole vstupného draftu 2006.
Luongo podpísal s Canucks zmluvu na štyri roky za 27 miliónov USD, ktorá sa výškou zárobku vyrovanala zmluve, ktorú má ruský brankár Nikolaj Chabibulin v Chicagu Blackhawks a urobila z neho spolu s Chabibulinom najlepšie plateného brankára v NHL. Skvelá hra a obranné zákroky, ktoré na Floride Luongo predvádzal, viedla mnoho fanúšikov Canucks k presvedčeniu, že povesť Vancouveru ako "pohrebiska brankárov" sa skončila a na obzore sa môže črtať aj Stanley Cup.
12. septembra 2006 ponúkla Philadelphia Flyers Ryanovi Keslerovi, obmedzenému voľnému hráčovi Canucks ročnú zmluvu na 1,9 milióna USD, čím prinútila Vancouver aby ponuku vyrovnal, inak by podľa pravidiel stratil na Keslera práva. Kesler, ktorý bol prvou voľbou Canucks v drafte v roku 2003, v sezóne 2005-06 zaznamenal iba 10 gólov a 13 asistencií. Výška ponuky bola za tak mladého hráča s relatívne nízkymi štatistikami neprimerane vysoká a Bobby Clarke, v súčasnosti už bývalý generálny manažér Flyers, čelil za tento ťah veľkej kritike. Canucks ponuku vyrovnali 14. septembra 2006. Ponuka od Flyers bola prvom ponukou obmedzenému voľnému hráčovi za posledných osem rokov a prvou od Lockoutu v sezóne 2004-05.
thumb|"Towel Power" počas play-off v roku 2007 7. apríla 2007 vyhrali Canucks v predĺžení nad San Jose Sharks titul Severozápadnej divízie už po druhý raz za posledné tri roky. Táto výhra bola aj 47 výhrou pre Roberta Luonga, čím vyrovnal rekord Bernieho Parenta, ktorý v tom istom ročníku o jedno víťazstvo prekonal Martin Brodeur z New Jersey Devils.
11. apríla 2007 padol na ľade Rogers Areny rekord, keď Canucks odohrali s Dallasom Stars najdlhší otvárací zápas prvého kola play-off v histórii celej NHL. Víťazný gól Vancouveru vstrelil v 138 minúte hracieho času (pred koncom štvrtého predĺženia) Henrik Sedin a Canucks vyhrali tento zápas 5-4. Tento zápas bol najdlhší v histórii Canucks a šiesty najdlhší v dejinách NHL. Roberto Luongo musel čeliť 76 strelám Dallasu, čo je ďalší rekord v histórii Vancouveru. S Dallasom hrali Canucks sedem zápasov a nakoniec ho aj napriek malému počtu vstrelených gólov (brankár Dallasu Marty Turco vychytal tri shutouty) porazili a postúpili do druhého kola play-off. V druhom kole v piatich zápasoch Canucks prehrali s Anaheimom Ducks, víťazom Stanley Cupu za rok 2007.
Modrá a biela éra (2007súčasnosť)