Prof. Dr. h. c. Ing. arch. Vladimír Karfík (* 26. október 1901, Idrija, Slovinsko – † 6. jún 1996, Brno) bol česko-slovenský architekt a vysokoškolský profesor. Venoval sa navrhovaniu viacerých druhov stavieb, osobitne priemyselných, dopravných, administratívnych a distribučných. Jeho práce charakterizuje vyspelé technické, funkčné a konštrukčné poňatie.
Životopis Detstvo Narodil sa 26. októbra 1901 v Idriji, v dnešnom Slovinsku, v rodine českého závodného lekára Františka Karfíka, ktorý liečil choroby z povolania a úrazy pracovníkov tamojších baní na ortuť, a jeho manželky Hermíny (rod. Gemperlovej). Bol najstarší z troch súrodencov: brat Václav (*1904) sa stal profesorom Lekárskej fakulty UK v Prahe, sestra Jarmila (*1903) bola právnička.
V roku 1904 sa rodina presťahovala do Prahy.
Štúdium a kariéra V rokoch 1911 – 1919 navštevoval žižkovskú reálku v Prahe. V rokoch 1919 – 1924 študoval architektúru na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva Českého vysokého učenia technického v Prahe u profesorov Fantu, Engela a Menzla, a čiastočne na Akadémií výtvarných umení.
Po absolutóriu odišiel na študijný pobyt do Paríža, kde sa zoznámil s českou umeleckou komunitou i s poprednými parížskymi architektmi – Augustom Perretom, André Lurçatom a najmä Adolfom Loosom. Prax absolvoval u legendárneho Le Corbusiera, pre ktorého tiež krátko pracoval ako československý stážista (1925 – 1926). U Le Corbusiera sa zoznámil so základnými princípmi, ktoré postupne ovládli modernú architektúru i urbanizmus. Z Paríža odišiel do Anglicka, kde sa zoznámil s novými stavebnými metódami (používanie ocele a celkové vyľahčovanie stavieb).
Po návrate do Prahy pracoval ako projektant v stavebnej kancelárii A. Beladu v Prahe. Čoskoro však získal v konkurze trojročnú platenú prax v USA (1927 – 1930). Prvým pôsobiskom bol ateliér firmy Smith-Gardner-Erickson v Chicagu (Karfík tu zoznámil kolegov s československým vynálezom verzatilkou, ktorá sa tak dostala i do Ameriky). Neskôr prešiel mladý architekt do ateliéru Holabird and Root, špecializovaného na projekty mrakodrapov. Záverečné a najcennejšie dva roky americkej stáže strávil u slávneho Franka Lloyda Wrighta v Talliesin East a Talliesin West, kde sa mohol podieľať na niektorých projektoch a realizáciách (napr. Gordonovo planetárium v Sugar Soaf). náhľad|Administratívna budova firmy Baťa v Zlíne
V roku 1930 sa oženil s Jaroslavou Žižkovou (†1946)
Počas hospodárskej krízy sa Karfík rozhodol pre návrat domov; priamo v Chicagu dostal totiž lukratívnu ponuku od Tomáša Baťu.
Pôsobenie v zlínskej Stavebnej a projekčnej kancelárii firmy Baťa v rokoch 1930 – 1946 predstavuje významnú etapu jeho života. Čoskoro sa v Zlíne presadil (aj vďaka svojmu renomé spolupracovníka svetových hviezd Le Corbusiera a Wrighta) a stal sa vedúcim kancelárie. Získal a realizoval množstvo jedinečných zákaziek: hotel Spoločenský dom (prvý európsky model hotelovej izby s WC a kúpeľňou), prvú výškovú budovu v Európe – 17-podlažnú administratívu Baťových závodov s pojazdnou pracovňou Jana Baťu, jedno z vrcholných diel českej medzivojnovej architektúry, firemné obchodné domy v Bratislave, Amsterdame, Borove v Chorvátsku, Liberci, továrenské areály azda na všetkých kontinentoch, rodinné domy v zlínskej Baťovej kolónii, školy, sieť obchodov, Spoločenský dom v Otrokoviciach, evanjelický kostol v Zlíne a ďalšie. Na začiatku zlínskej kariéry stál projekt Baťovho obchodného domu v Brne na Kobližnej ulici. Mal mať pôvodne 28 podlaží, pre statické problémy a Baťove nezhody s mestskou správou však zostal pri siedmich poschodiach.
Z veľkej časti to bol práve on, kto vytvoril charakter tzv. „zlínskej architektúry“. Prudký rozvoj Baťovho závodu vyvolal aj rýchlu stavebnú činnosť. V prostredí, kde sa projektovalo v rýchlom tempe, sa mohli uplatniť nové stavebné metódy, ktoré si Karfík priniesol zo zahraničia.
V období 1931 – 1956 bol členom medzinárodného združenia CIAM.
Zlatá éra zlínskej architektúry sa po 2. svetovej vojne skončila a Vladimír Karfík odchádza na pozvanie prof. Emila Belluša do Bratislavy, kde bol na Fakulte architektúry Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT) od roku 1946 vymenovaný za profesora pre priemyselné, dopravné, administratívne a distribučné stavby. Krátko po vojne sa teda presťahoval do Bratislavy. Vychoval niekoľko generácií architektov a prispel k rozvoju slovenskej architektúry. V rokoch 1955 – 1957 bol dekanom fakulty.
Súčasne projektoval a realizoval stavby. V tomto období navrhol množstvo vysokých škôl, priemyselných stavieb a závodov, administratívnych budov a bytových sídlisk po celom Slovensku. V Novom Meste nad Váhom navrhol prvý panelový dom vo vtedajšej Československej republike. Popri pedagogickej činnosti pokračoval i vo svojej projekčnej práci (Chemickotechnologická fakulta VŠT Bratislava na Kollárovom námestí, Vysoká škola ekonomická, Farmaceutická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, kúpele v Bojniciach).
Počas pôsobenia na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave vydával knihy i skriptá pre poslucháčov. Dostal takisto početné pozvania zahraničných fakúlt: Varšava (1960), Leningrad (1962), Moskva (1963), Drážďany (1963, 1967), Braunschweig (1964), Viedeň (1966, 1983, 1990), Záhreb (1969) a ďalšie.
V roku 1948 sa oženil so Švédkou Elsou Melinovou, asistentkou na UK v Bratislave, ktorá však v roku 1956 odišla do Švédska.
Roku 1956 bol vyznamenaný Štátnou cenou. Spolupracoval aj so Slovenskou akadémiou vied.
V roku 1961 sa tretíkrát oženil so Světou Fialovou.
Dôchodok Roku 1971, po odchode do dôchodku, sa stal vedeckým pracovníkom URBIONu v Bratislave a venoval sa prednáškovej a konzultačnej činnosti.
V rokoch 1979 – 1983 pôsobil ako profesor architektonickej tvorby na technickej univerzite na Malte (The Old University v La Vallette), kde projektoval a realizoval niekoľko stavieb – o. i. projekt vily prezidenta Maltskej republiky. V tomto období tu budoval katedru architektúry, prednášal a vychovával svojich nástupcov. Navrhol tam zlievarenský závod, štadión pre 30 000 divákov, letné sídlo hlavy štátu na ostrove Gozo, rádiolokačnú stanicu, prístavbu Múzea krásnych umení a ďalšie.
Po návrate zo Stredomoria do Československa sa usadil v Brne. Po návrate sa zaoberal predovšetkým posudkovou činnosťou, bol pozývaný odbornými inštitúciami na prednášky. Bol literárne činný – vydal veľa odborných kníh, skriptá a písal články v odborných časopisoch. V roku 1993 dokončil knihu svojich spomienok Architekt si spomína, ktorú vydalo vydavateľstvo SAS v Bratislave.
Roku 1985 bol vymenovaný za čestného člena AIA (American Institute of Architects).
Bol vyznamenaný Jurkovičovou cenou Zväzu slovenských architektov Slovenska za rok 1991 a titulom „Doctor honoris causa“ Vysokého učenia technického v Brne a Prahe. Udelené mu bolo čestné občianstvo mesta Brna, Bratislavy, Bystřice pod Hostýnem a Otrokovíc. Vtedajší prezident ČSFR Václav Havel ho v roku 1992 vyznamenal zlatou medailou. Stal sa „Čestným obuvníkom“ podniku Baťa, pre ktorý vykonal obrovský kus práce.
Aj v pokročilom veku ešte prednášal na univerzite v Drážďanoch, v roku 1993 v USA, aktívne sa zúčastňoval domácich odborných akcií a konferencií.
Dňa 6. júna 1996 zomrel v Brne vo veku nedožitých 95 rokov, až do poslednej chvíle bol mimoriadne aktívny a vitálny. V priebehu svojho života sa nakoniec stačil trikrát oženiť a mal štyri deti.
Vyznamenania Laureát Štátnej ceny Klementa Gottwalda – 1956 Jurkovičova cena Zväzu slovenských architektov – 1974 Zaslúžilý člen ZSA – 1984 Čestný člen AIA – Amerického inštitútu architektov – USA, Washington (hon. FAIA – 1985), ako prvý z našich architektov Čestný „švec“ n. p. Svit za zásluhy o výstavbu – 1986 Čestný občan mesta Brna – 1991 Čestný občan mesta Bratislava – 1991 VUT, Brno, Doctor honoris causa – 1991, arch. VUT, Praha, Doctor honoris causa – 1991, arch. Plaketa Ceny Vladimíra Karfíka – 1991 Bellušova cena Spolku architektov Slovenska za rok 1991 Zlatá medaila od prezidenta Václava Havla – 1992
Projekty náhľad|Dom služieb Baťa (Bratislava) Prof. Karfík je autorom projektov obchodných budov „Veľkého“ a „Malého“ Baťu v Bratislave. Budova predajne „Veľkého“ Baťu bola postavená na mieste, kde ešte v 20. rokoch minulého storočia stála baroková budova s hostincom. Vzhľadom na skutočnosť, že architekt Karfík plánoval postaviť budovu služieb Baťa v centre Bratislavy, usiloval sa zachovať otvorený pohľad na Michalskú bránu, jednu z dominánt Starého Mesta. To sa mu podarilo kompozíciou dvoch častí budovy, štvorposchodovej a jednoposchodovej na nároží. V súčasnosti je budova rekonštruovaná a upravená na luxusný obchodný dom Alizé s konfekciou renomovaných značiek.
Projektoval aj administratívnu budovu firmy Dynamit Nobel v Bratislave, obchodný dom Centrum v Brne (1931), obchodné domy v Liberci, Olomouci, Piešťanoch i Amsterdame. Jeho dielom sú projekty výstavných pavilónov v Prahe, Bruseli a Paríži. Jedným z významných progresívnych urbanistických projektov v URBIONe bolo v roku 1973 riešenie priemyselného pásma Martin-Sever pri železničnej magistrále Bratislava – Košice, medzi Vrútkami a Sučanmi, ktoré prof. Karfík vypracoval spolu s mladšími architektmi. Podľa jeho mienky mal Martin veľmi priaznivé podmienky pre rozvoj priemyslu.
Projekty školských budov Súčasne s pedagogickou činnosťou na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT projektoval budovu Priemyselnej školy chemickej, neskôr Chemickotechnologickej fakulty SVŠT (dnes Fakulta chemickej a potravinárskej technológie STU), ako aj budovu Vysokej školy ekonomickej a Farmaceutickej fakulty UK v Bratislave.
Projekty obytných komplexov Prof. Karfík spolupracoval pri zrode prvého montovaného panelového domu v Československu v Bratislave. Počas svojej činnosti na SVŠT projektoval v Bratislave obytné kolónie Vistra a Biely kríž.
Karfíkove tvorivé schopnosti sa uplatnili pri výstavbe baťovských miest Zlín, Baťovany (teraz Partizánske) a Svit. Sú to ukážky funkcionalistickej architektúry, moderného urbanizmu a súčasne vtedajšieho prístupu k riešeniu sociálnych problémov Baťových robotníkov. Tam je zdokumentovaná najplodnejšia etapa jeho života v podobe celého Baťovho mesta. Svoj rodinný dom si postavil v Brne.
Projekty kostolov Dielom prof. Karfíka je aj projekt kostola v Bratislave-Petržalke (starý kostol) a v Baťovanoch (dnešné Partizánske).
Najvýznamnejšie diela spoločenský dom (hotel) v Zlíne (1930 – 1932), kostoly: rímskokatolícky Kostol Povýšenia svätého Kríža v Bratislave-Petržalke (1930 – 1931), evanjelický v Zlíne (1935), rímskokatolícky Kostol Božského Srdca Ježišovho v dnešnom Partizánskom (1940), Dom obuvi Baťa v Brne (1931 – 1932), v Bratislave (1931 – 1932), v Liberci (1933 – 1934), školy a učňovské domovy v Zlíne (1931 – 1940), Baťove obchodné domy a predajne v Chomutove, Olomouci, Tepliciach, Čáslavi, Jihlave, Prahe-Vysočanoch, Prahe-Vršoviciach, Hustopečiachch, Bratislave, Piešťanoch, Trnave, Klatovoch a Otrokoviciach (1933 – 1938) obchodný dom Baťa v Amsterdame (1934 – 1937), návrhy závodov Baťa v Tilbury v Anglicku (1933), v Belcampe v USA (1933) a v Borove v Chorvátsku (1941), filmové ateliéry a filmové laboratóriá firmy Baťa na Kudlove pri Zlíne (1935 – 1940), spoločenský dom a internát v Otrokoviciach (1936), 17-poschodová administratívna budova firmy Baťa v Zlíne – budova pre 2000 zamestnancov, ktorá preslávila svojho autora (1936 – 1938) – bola až do povojnových rokov najvyššou budovou v strednej Európe; dnes je sídlom Krajského úradu, rekonštrukcie zámku v Napajedlách (1937 – 1938), kúpalisko v Otrokoviciach a v Zlíne (1939), krytá plaváreň v Zlíně (1946 – 1948), závod a sídlisko Závodu mieru v Bratislave (od 1947) vrátane prvej panelovej školy (1955), Chemickotechnologická fakulta SVŠT v Bratislave (1947 – 1949), kultúrny dom v Senici na Slovensku (1950), garáže autobusov v Bratislave (1950 – 1951),