Nicolas Fouquet, markíz de Belle-Île, vikomt de Melun a Vaux (* 27. január 1615, Paríž, Francúzsko - † 3. apríl 1680, Pinerolo, Taliansko) bol francúzsky vysoký štátny úradník, od 1653 surintendant kráľovských financií v období Mazarinovho regentstva, generálny prokurátor v parížskom parlamente. Ľudovít XIV. ho zosadil v roku 1661 za spreneveru štátnych financií. Bol odsúdený do väzenia a boli mu konfiškované rozsiahle majetky. Zvyšok života prežil vo väzeniach na samotkách, skonal v pevnosti Pinerolo v Taliansku v roku 1680.
Život Mladosť Nicolas sa narodil ako druhý syn Françoisa IV. Fouqueta, radného v parížskom parlamente (magistrát), tiež vládneho úradníka kráľovského domu pre žiadosti a sťažnosti a štátneho radcu. Fouquet starší bol zviazaný s firmou „la Compagnie des îles d'Amérique“ a manželkou Marie de Maupéou, pochádzajúcou z rodiny právnikov. Členovia rodiny Fuquetovcov boli aj advokáti.
Rodina Fouquetovcov získala majetok v obchode predtým, ako sa zamerala na účasť v magistráte Paríža. Rodina nemala šľachtický pôvod: jeho prastarý otec François Foucquet bol obchodník a syn obchodníka s látkami z Angers. Jeho otec bol bohatý bretónsky majiteľ lodí, ktorého podporoval Richelieu pri jeho vstupe do „Rady námorníctva a obchodu“. Bol tiež štátnym radcom a „pánom pre žiadostí“ mesta Paríž. Súhlasil s členstvom v „Komore", ktorú vymenoval Richelieu, aby súdila grófa de Chalais. thumb|Erb rodiny Fouquet Erb Fouquetovcov pozostával z červenej veverice v striebornom poli. Ich heslom bolo: „Quo non ascendet?“ („Až pokiaľ sa nevyšplhá?") Slovo fouquet znamená po walesky „veverica”. Francúzske slovo „fouquet“ znamená bláznivý, šialený, tiež dvorný blázon.
Tak ako rodina Mapéouovcov aj Fouquetovci sa stali príkladnou rodinou protireformácie, spirituálne blízkou Františkovi Saleskému a Jane de Chantal. Z dvanástich detí, ktoré sa dožili dospelosti, sa šesť dievčat stalo mníškami, štyria chlapci sa stali kňazmi, z toho dvaja biskupmi. V tomto duchu pokračovali rodičia aj v Nicolasovom prípade a dali ho učiť sa do kolégia v Clermonte k jezuitom.
Popri štúdiu Nicolas pomáhal svojej matke Marie de Mapéou pri príprave liekov pre chudobných. Jeho záľuba vo farmácii a chémii pretrvala počas celého života. Mladý Nicolas bol predurčený pre cirkevný stav, dosiahol vysvätenie v januári 1635. Stal sa pokladníkom opátstva Saint-Martin v Tours a bol menovaný do úradu opáta v Saint-Julien de Doüy. Napriek tomu, jeho rodina váhala, ku ktorej kariére ho nasmerovať. Nakoniec šiel študovať právo na Parížsku univerzitu na osobnúRichelieuovu radu. Licenciát z práva obdržal po štúdiu na fakulte práv a dal sa zapísať do zoznamu advokátov.
Politická kariéra V marci 1633 požiadal otec pre syna Nicolasa o kreslo v parížskom parlamente. Jeho žiadosť bola zamietnutá: starší brat, François V. Fouquet, mal totiž tú istú hodnosť. V nasledujúcom roku dosiahol však funkciu poradcu v magistráte mesta Metz, ktorú preňho vytvoril Richelieu. Zároveň mu udelil výnimku kvôli nízkemu veku, čo predpokladalo jeho vysokú dôveru. Nicolas prijal od kardinála poslanie: stal sa účtovníkom-kontrolórom dokladov pokladne kancelárstva vo Vice, kde sú zachované dodnes všetky vtedajšie papiere biskupstva v Metz a opátstva v Gorze. Snažil sa overovať, či si vojvoda Karol IV. Lotrinský neuzurpuje kráľovské práva, čo vždy bolo v prípade teritórií francúzskych enkláv v cudzine využívané ako dôvod na vojnu. V konečnom dôsledku išlo o nájdenie zámienky na vstup francúzskej armády na územie štátu, ktoré okupovalo vojvodstvo Lotrinsko ešte pred Nicolasovým funkčným obdobím. Mladý muž sa svojho poslania zhostil skvelo.
V roku 1635 vstúpil starší Nicolasov brat do cirkevného rádu. Teraz sa stal nádejou svojho otca na spoločenský vzostup Nicolas, ktorému zakúpil hodnosť pána žiadostí. Aj v tomto prípade Nicolas obdržal výnimku pre svoj mladý vek.
V roku 1638 bol odvolaný z dvoru v Metz, aby sa zúčastňoval na kráľovskej rade v Nancy. V tom istom roku ho jeho otec poveril účasťou v záležitostiach rodinnej firmy „Compagnie des îles d'Amérique“.
François Fouquet, v predtuche blížiacej sa smrti, donútil svojho syna k sobášu. Nicolas si vybral Louise Fourché, pani de Quéhillac, vnučku Jeana Fourché, starostu Nantes v roku 1597-1598. Manželská zmluva bola podpísaná 10. januára 1640 v Nantes medzi rodičmi, ceremónia sa konala 24. januára v Notre-Dame de Nantes. Bol to bohatý sobáš: Louise priniesla 160 000 livier v striebre a renty z majetkov plus pozemok v Quéhillacu. Nicolas dostal od rodičov vlastníctvo svojej hodnosti pána žiadostí v odhadovanej hodnote 150 000 livier a rentu 4 000 livier, čo predstavovalo asi 20 000 livier v kapitalizovanej hodnote. Navyše, Louise aj Nicolas mali vplyvné príbuzenské vzťahy v Bretónsku. Louise a Nicolas mali prostredníctvom svojich príbuzných kontakty na obchodné spoločnosti na pobreží Atlantiku. François Fouquet umiera krátko po sobáši nasledovaný onedlho starým otcom z matkinej strany Gillesom de Maupéou. V roku 1641 sa mu narodila dcéra Marie a jeho manželka zomrela šesť mesiacov po pôrode. Vo veku 26 rokov sa stal vdovcom.
Počas tejto etapy života prevzal po otcovi rôzne firmy námorného obchodu, v ktorých mala rodina účasť. Boli to „Compagnie des îles d'Amérique“, Sénégalu a Nového Francúzska. V roku 1640 prevzal účasť medzi prvými akcionármi „la Société du Cap-Nord“ a v 1642 vstúpil do firmy „Indes orientales“.
Za veno svojej manželky odkúpil tiež šľachtické pozemky vo Vaux a nechával sa titulovať ako "vikomt de Vaux". V roku 1642 sa smrťou dlhoročného protektora rodiny kardinála de Richelieu skončili jeho sny o kolóniách a o námornom obchode. Preto si nakoniec vybral službu v štátnej administratíve. Našťastie pre Nicolasa Fouqueta sa stal novým prvým ministrom kardinál Mazarin, ktorý prevzal aj protektorstvo nad rodinou Fouquetovcov.
V roku 1644 bol menovaný miestodržiteľom spravodlivosti, polície a financií v meste Grenoble v provincii Dauphiné, bezpochyby na osobnú žiadosť regentky Anny Rakúskej. Pre mladého Fouqueta to bolo neľahké poslanie, pretože mal málo skúseností a provinciu vôbec nepoznal. V priebehu leta vypukla vzbura roľníkov proti vysokým daniam, čo sa stalo podnetom pre jeho odvolanie z funkcie aj vďaka zásahu kancelára Séguiera u Mazarina.
Našťastie iný incident mu umožnil zmeniť túto nemilosť: na ceste späť z Grenoble vypukli ďalšie nepokoje vo Valence. Vďaka svojej chladnokrvnosti, rečníckemu talentu a odvahe dokázal toto povstanie upokojiť. Za odmenu dostal v roku 1646 opäť úrad pre žiadosti. Mazarin mu zveril poslanie pozorovateľa v meste Lérida v Španielsku. Keď splnil svoju úlohu k spokojnosti, bol menovaný v nasledujúcom roku intendantom armády v Picardii z osobného rozhodnutia Anny Rakúskej.
Fronda V 1648 sa stal intendantom kontroly výberu daní (generalité) v Paríži. Vypuknutie Fronda dalo tomuto postu nečakanú dôležitosť. Postavil sa na stranu Anny Rakúskej a Mazarina, čím si získal stálu priazeň kráľovnej. Po zatknutí šľachtickou úniou poslal kráľovnej list, v ktorom jej radil vyjednávať a rozdeliť nepriateľov, názor, ktorý si zachoval počas celej Frondy. Počas pobytu v Paríži bol poverený službou vyplácania dôchodkov a zarobil veľa peňazí.
V novembri 1650 si kúpil hodnosť generálneho prokurátora v parížskom magistráte za 450 000 livier. Stal sa tak elitným hodnostárom, čo mu pomohlo uzavrieť jeho druhé manželstvo vo februári 1651. Nová madame Fouquet, rodená Marie-Madeleine de Castille-Villemereuil, pochádzala tiež z rodiny, ktorá od obchodu prešla k finančníctvu a neskôr získala šľachtictvo. Mala len 15 rokov, on 36. Jej veno bolo menšie ako veno prvej manželky, no priniesla so sebou do manželstva široký okruh kontaktov svojej matky medzi parížskymi hodnostármi. thumb|portrét kardinála Mazarina (Pierre Mignard, Musée Condé) V tom období sa udialo, že magistrát Paríža vylúčil Mazarina zo svojich radov. To zapríčinilo jeho exil v Nemecku. Oficiálne sa Fouquet ako generálny prokurátor postavil proti Mazarinovi, ale potajomky mu podával informácie až do jeho omilostenia prostredníctvom svojho brata Basila nazývaného abbé Fouquet, ktorý bol šéfom kardinálovej tajnej polície. 31. júla kráľovský príkaz presťahoval parížsky parlament do Pontoise. Fouquet riadil operáciu za urážok a výsmechu davu. Svoju odmenu dostal na konci Frondy: 22. októbra 1652 po vyhlásení amnestie pre vzbúrencov predniesol prejav na zasadaní magistrátu, v ktorom chválil zhovievavosť kráľa a kritizoval svojich kolegov, ktorí naďalej zostávali stúpencami Frondy. V nasledujúcom období bol voči stúpencom princa Condého nemilosrdný .
Surintendant financií Vo februári 1653 náhle zomrel vojvoda de Vieuville, surintendat financií. Fouquet sa prihlásil za kandidáta na tento post. Mazarin, ktorý dobre poznal porekadlo „Rozdeľ a panuj“, vytvoril dva posty pre túto funkciu. Jeden zveril diplomatovi Abelovi Servienovi, druhú funkciu Fouquetovi.
7. februára si vyberal medzi význačnými menami ako napríklad Le Tellier, Mathieu Molé, bývalý surintendant de Maisons a maršali de Villeroi a de l'Hospital. Fouquet uspel vďaka svojej úlohe počas Frondy a vplyvu svojho brata Basila. S týmto úradom súvisela pozícia ministra, čo Fouqueta oprávňovalo zasadať v „Kráľovskej rade“, najvyššej mocenskej inštancii v monarchii.
Fouquet bol najmladší minister financií počas obdobia monarchického Francúzska. Historik Daniel Dessert zdôrazňuje jeho kompetencie vo finančníctve a obchode, tvrdí, že bol pripravený čeliť hrôzostrašnej úlohe spravovať kráľovské financie, a že poznal zvnútra fungovanie finančníctva. Naopak, jeden z jeho životopiscov Jean-Christian Petitfils upresňuje, že poznal zle záhady verejných financií a že bol cudzincom v prostredí vyberačov daní.
Kráľovské financie boli v tom čase v neblahom stave. Potreby koruny boli vysoké a bolo treba aj financovať vojnu, no kvôli míňaniu Ľudovíta XIV. bola pokladňa v stave bankrotu. Príjmy z daní boli v kalamitnom stave a zásoba drahých kovov nedostatočná.
Fouquet, aby tomu čelil, sa neoprel o nijakú konkrétnu ekonomickú teóriu. Skúsenosť mu však diktovala poznatok, že hlavným problémom francúzskeho štátu je nedostatok úverov. Nájomcovia daní, statkári a prenajímatelia mu nedôverovali. Začal obnovovať kredit štátu rešpektujúc minulé obchodné zmluvy medzi nájomcami daní a štátnou pokladňou a súhlasil s výhodnými úrokmi pre nich. Taktiež vytvoril fondy z bývalých sporiacich účtov, čím kompenzoval časť straty štátnej pokladne z roku 1648. Kládol dôraz na „mimoriadne zásahy“: zaúčtovanie a odplatný prevod záväzkov vytvorenie nových pohľadávok emisiu pôžičiek a štátnych dlhopisov, to všetko za veľmi výhodných podmienok pre nájomcov daní.
V protiklade k monetárnym manipuláciám minulých období presadil revalváciu livry tourskej: jedna zlatá pistola zmenila kurz z 12 livier na 10 livier. Príjmy štátu sa zvýšili a situácia sa zlepšila.
Namiesto, aby to podnietilo k opatrnosti, dočasné zlepšenie financií vyvolalo ďalšie nerozvážne výdavky. Po roku 1654 sa kríza vrátila. Fouquet musel vložiť svoj osobný majetok a dokonca aj majetok svojich blízkych. V novembri 1657 musel na seba vziať tretinu obchodného kontraktu v celkovej sume 11,8 milióna livier. Jeho osobný kredit mu umožňoval garantovať jeho podiel, no za cenu 20 % úrokov. Zároveň s ťažkosťami, ktoré ho stretli v jeho funkcii, musel počítať s premenlivou náklonnosťou zo strany Mazarina a kritikou zo strany Colberta, ktorý bol Mazarinovým intendantom. Zúfalý z týchto tlakov ponúkol svoju demisiu, ktorá bola zamietnutá. Nerozumel si s kolegom Servienom: od decembra 1654 musel viackrát žiadať kráľa o vymedzenie kompetencií oboch intendantov financií. Preto Servienovi pridelili starať sa o výdavky a Fouquetovi o príjmy.
Fouquetova finančnícka politika mu dovolila vytvoriť si veľkú klientelu medzi vlastníkmi a obchodníkmi s peniazmi. Okrem iného, veľký tok financií, ktorý prechádzal rukami surintendanta, rovnako ako sieť špiónov a informátorov mu umožňovali skonsolidovať svoju pozíciu.