Suchoj Su-25 (; v kóde NATO: „Frogfoot“) je podzvukové bojové lietadlo pre priamu podporu pozemných síl, navrhnuté v polovici 70. rokov 20. storočia v bývalom Sovietskom zväze a vyvážané do krajín Varšavskej zmluvy a mnohých spriatelených krajín. Suchoj Su-25 je vysoko manévrovateľný hornoplošník, schopný nasadenia z neupravených plôch v blízkosti bojiska. Vďaka svojmu výzoru s desiatimi podvesmi získal v Rusku prezývku Grač (v preklade: „havran“). Vo svete je známy pod prezývkou lietajúci tank.
Vznik a vývoj thumb|Prístrojový panel Su-25 pred modernizáciou, 2007
V polovici 60. rokov 20. storočia sa vojenská doktrína Spojených štátov a Sovietskeho zväzu od základu zmenila. V predošlom období tieto svetové veľmoci plánovali použitie jadrových zbraní aj pri taktických bojových úderoch, to sa však po kubánskej kríze zmenilo. Úloha dobyť územie nepriateľa pripadla pozemným vojskám, ktoré to mali dosiahnuť s pomocou klasickej výzbroje. Zvlášť dôležitá úloha bola pritom kladená na letectvo, ktoré malo efektívne podporovať pozemné vojská v podmienkach silnej protivzdušnej obrany protivníka.
Lietadlá Su-7B, MiG-19, MiG-21 a Jak-28 nevyhovovali požiadavkám, ktoré na nich kládol nový charakter vedenia vojny. Kvôli veľkej operačnej rýchlosti a nedostatočnej obratnosti nemohli tieto stroje efektívne útočiť na malé pozemné ciele. Keďže nemali pancierovú ochranu kabíny a dôležitých prístrojov, boli ľahko zraniteľné paľbou z protilietadlových guľometov a iným prostriedkom protivzdušnej obrany. Počas vojenského cvičenia „Dneper“ v septembri 1967 sa ako najefektívnejšie bojové lietadlá ukázali upravené stíhačky MiG-17, ktoré tento úspech dosiahli vďaka výbornej manévrovateľnosti a nízkej rýchlosti, čo im umožnilo nestrácať vizuálny kontakt s cieľom a viesť na neho účinnú paľbu. Vtedy sa v kruhoch sovietskych leteckých konštruktérov začalo diskutovať o návrhoch možných koncepcií lietadla, určeného na priamu podporu pozemných vojsk. Aj napriek tomu, že nie všetky zapojené organizácie prijali myšlienku na znovuzrodenie bojového letectva, hlavný veliteľ pozemných vojsk, armádny generál I. G. Pavlovskij, bol horlivým zástancom tejto myšlienky a presvedčil ministra obrany ZSSR – maršala A. A. Grečka – o nevyhnutnosti vývoja bojového lietadla novej generácie.
thumb|left|Pohľad na prednú časť Su-25 s 30 mm kanónom GŠ-30-2 a laserovým diaľkomerom
Sovietske ministerstvo letectva vyhlásilo v marci 1969 súťaž na návrh bojového lietadla, ktorý by bol protiváhou amerického stroja A-10 Thunderbolt II a ktorý by implementoval riešenia získané analýzou bojov na Strednom východe počas Šesťdňovej vojny z roku 1967. Zúčastnili sa ho štyri konštrukčné kancelárie: A.I. Mikojan a A.S. Jakovlev ponúkli modifikácie lietadiel MiG-21 a Jak-28; S.V.Iľjušin a P.O. Suchoj predložili nové projekty: Il-102 a T-8. Vtedajším požiadavkám na bojové lietadlo vyhovovali len projekty Il-102 a T-8. Projekt Il-102 predstavoval ďalší vývoj prúdového lietadla Il-40. Hlavnou zmenou, ktorou sa stroje odlišovali, bolo úplné zjednodušenie stroja Il-102. Naopak Pavel Suchoj predstavil úplné nový projekt T-8, ktorý bol v tom čase už rok vo vývoji, vedenom z vlastnej iniciatívy. Vďaka inštalácii lepšieho zameriavacieho systému, menšími rozmermi a hmotnosťou oproti Il-102 sa na jeseň 1969 stal projekt T-8 víťazom tendra na nové bojové lietadlo.
thumb|150px|Vystreľovacie sedadlo K-36DM, ktoré je používané aj v Su-25
Začiatkom marca 1968 sa I. Savčenko, učiteľ na akadémii vzdušných síl, obrátil k známym odborníkom z konštrukčnej kancelárie Pavla O. Suchoja s ponukou spoločného vypracovania projektu na nové lietadlo pre priamu podporu pozemných vojsk. Zanedlho sa vytvorila skupina, ktorú tvorili zamestnanci kancelárie Pavla Suchoja: O.S. Samojlovič, D.N. Gorbačev, V.M. Lebedeb, J.B. Ivašečkin a A. Monachov. Vývoj lietadla označeného ako „SPB“ bolo rozhodnuté začať v domácich podmienkach, a zoznámiť generálneho konštruktéra s ich projektom až po ukončení konštrukčných návrhov celého lietadla. V tom čase ešte budúci zákazník nesformuloval takticko-technické požiadavky na nové lietadlo tejto kategórie, ale boli začaté práce na návrhu koncepcie bojového lietadla a jeho pozícii v systéme vzdušných síl ZSSR, na vyhodnotení potrebných letových charakteristík a charakteristík zbraňových systémov. Zároveň sa konštruktéri vzdali vtedy módnej koncepcie viacúčelového lietadla, ktoré by mohlo plniť bojové úlohy, rovnako ako viesť vzdušný boj. Podľa prvých konštrukčných návrhov projektu „SPB“ sa predpokladala inštalácia dvojice dvojprúdových motorov AI-25T, z ktorých každý mal ťah . Okrem palubného kanónu sa predpokladalo použitie iba neriadenej munície – bômb do hmotnosti a neriadených raketových striel. Zameriavací systém lietadla mal byť veľmi jednoduchý: len laserový diaľkomer a optický zbraňový zameriavač.
Tento projekt vyústil do stroja Su-25 a objednávka na 2 prototypy bola vydaná 6. mája 1974. Po úspešnom zvládnutí bojových skúšok v Afganistane bol Su-25 v marci 1981 objednaný pre letectvo ZSSR. Americké špionážne satelity ho po prvýkrát zaznamenali vo výskumnom stredisku Ramenskoje v roku 1977 a získal dočasné kódové označenie "RAM-J". Hlavnou úlohou lietadla Su-25 je priama podpora pozemným vojskám, pre ktorú je výborne uspôsobený.
Konštrukcia thumb|Predná časť Su-25
Kabína je zo spodnej časti a bokov chránená pancierom z titánovej zliatiny a jeden z motorov je umiestnený v pancierovej vani, pričom lietadlo je schopné letu aj s jedným motorom. Môže pôsobiť za akýchkoľvek poveternostných podmienok, cez deň aj v noci. Jeho výbavu dotvára vystreľovacia sedačka K-36 s charakteristikami 0 – 0 (možnosť katapultáže pri nulovej výške a nulovej rýchlosti). Palivové nádrže sú naplnené ochrannou disperziou a plynom, ktoré minimalizujú možný výbuch. Motory sú schopné v prípade potreby lietať na kerozín, naftu alebo benzín, čo však znižuje ich životnosť. Od samého začiatku bol Su-25 navrhnutý tak, aby ho mohol obsluhovať aj málo skúsený letový a pozemný personál. Špecializovaný aeromobilný komplex údržby lietadla AMK-8 zabezpečuje nezávislosť Su-25 aj pri použití na slabo vybavených a poľných letiskách. Všetky dôležité systémy lietadla sú chránené pancierom odolávajúcemu strelám do kalibru . Po nasadení rakiet „Stinger“ počas bojov v Afganistane však začali straty Su-25 stúpať. Preto bola medzi každý z dvoch motorov inštalovaná pancierová doska dlhá . Navyše boli zabudované integrované samohasiace penové zariadenia motora a na vrchnú časť motorových gondol boli inštalované ďalšie výmetnice klamných cieľov. Vďaka tejto ochrane počas bojov nebol zaznamenaný ani jeden výbuch palivovej nádrže a žiaden z pilotov nebol zabitý vo vnútri pancierového kokpitu.
Pred začatím sériovej výroby bol Su-25 vybavený zameriavacím systémom z lietadla Su-17M3, ktorý zabezpečoval vysokú presnosť zničenia akéhokoľvek pozemného cieľa s použitím neriadenej výzbroje a možnosť použitia moderných riadených striel a bômb.
thumb|250px|Nákres znázorňujúci pancierovú ochranu lietadla Su-25 s údajmi o hrúbke panciera v milimetroch
Zameriavací systém lietadla tvorí: letecký strelecko-bombardovací zameriavač ASP-17BC, zabezpečujúci streľbu, bombardovanie a odpálenie rakiet vo dne alebo noci na pozemné alebo vzdušné ciele laserový systém ožiarenia cieľa a zameriavania vzdialenosti „Klen-PS“, ktorý zabezpečuje zistenie vzdialenosti a polohy cieľa počas zameriavania cieľa a tiež navedenie rakiet s laserovým navádzacím systémom. pult riadenia týchto systémov aparatúra spracúvajúca signály z laserového diaľkomeru a zameriavača
V súčasnosti sú ruské Su-25 vybavené palubným zameriavacím systémom SVP-24 (Gefest). Ide o špecializovaný výpočtový podsystém, ktorý umožňuje presné navedenie "hlúpej" munície na cieľ. Základná myšlienka je podobná ako pri amerických bombách JDAM, ktoré sú vybavené družicovým systémom a z neriadených bômb sa tak stáva riadená munícia. Avšak prístup je úplne odlišný, keďže zariadenie nie je montované na každú bombu zvlásť, ale nachádza sa na palube lietadla. SVP-24 prepočítava polohu lietadla na základe systému GLONASS, trajektóriu letu bomby a hydrometeorologické podmienky. Súradnice môžu byť trochu skreslené pri ostrých manévroch lietadla v cieľovej oblasti alebo pri nedostatku informácií o hydrometeorologických podmienkach a stave ovzdušia. Pravdepodobnosť zničenia malých dobre chránených podzemných zariadení je 30 až 40%. Účinnosť pri ničení zle chránených nadzemných cieľov môže dosiahnuť až 60%.
Pilotno-navigačnú výbavu tvorí predovšetkým navigačný komplex KN-23-1, ktorý je určený na odovzdávanie údajov do palubného počítača a zameriavacieho systému. Navigačný komplex zabezpečuje neustále automatické spracovanie súradníc stroja, vykonanie naprogramovaného letu vrátane letu do cieľovej oblasti a návratu na domáce letisko a určenie a spracovanie hlavných navigačných a letových parametrov. Pozostáva z: inerciálnej kurzo-vertikály IKV-1 rádiového systému blízkej navigácie RSBN Dopplerovský systém DISS-7, zabezpečujúci meranie letovej rýchlosti a uhla znosu Okrem navigačného komplexu do komplexu pilotážno-navigačnej výbavy patria aj: automatický rádiokompas, ktorý okrem iného zabezpečuje navedenie na pristátie pri poruche systému RSBN rádiovýškomer RV-5M ukazovatele uhlov náklonu DUA-3 systémy VD-18G-3M a PVD-7
Rádiotechnické vybavenie tvorí rádiostanica R-862 zabezpečujúca spojenie s inými lietadlami a pozemnými cieľmi, rádiostanica R-828 zabezpečujúca spojenie s letovými riadiacimi orgánmi a pohyblivými pozemnými cieľmi, odpovedač vlastný-cudzí, odpovedač SO-69, stanicu systémov rádiového rušenia a systém ovládania výmetníc infračervených a dipolóvych klamných cieľov.
Operačné nasadenie Sovietska intervencia v Afganistane
thumb|Suchoj Su-25 ruských vzdušných síl na základni v Lipecku, 2006
Už prvé skúsenosti z nasadenia letectva v Afganistane preukázali nedostatočnú efektivitu použitých lietadiel. Nadzvukové stíhacie bombardéry, navrhnuté na vedenie boja v Európe mali pri manévrovaní v úzkych horských priesmykoch problémy a ich sofistikované zbraňovo-navigačné systémy sa pri boji s malorozmernými cieľmi ukázali byť nepoužiteľné. Tieto nedostatky boli potlačené po nasadení Su-25. Oproti ostatným strojom bol manévrovateľný, ľahko ovládateľný, výborne vyzbrojený a pancierovaný. Prvé 2 prototypy Su-25 boli v Afganistane nasadené v rámci operácie „Romb-1“ od apríla do júna 1980, pričom boli vojakmi vysoko hodnotené. Len čo boli skončené letové skúšky, začala sa vo februári 1981 formovať prvá jednotka vybavená lietadlami Su-25, ktorou bol 80. samostatný bitevný letecký pluk, dislokovaný od mesta Baku. Prvých 12 sériových Su-25 dostal pluk v apríli 1981. Dopyt po Su-25 v Afganistane bol veľký a preto bola sformovaná 200. samostatná bitevná eskadra, ktorá pozostávala z lietadiel a pilotov Su-25 z 80. samostatného bitevného leteckého pluku. Dňa 19. júna 1981 bola 200. samostatná bitevná eskadra premiestnená do Afganistanu, na leteckú základňu Šindand. Úlohou tejto jednotky sa stala ochrana sovietskej 5. motostreleckej divízie a 21. pechotnej brigády afganských vládnych vojsk, ktoré boli v tejto časti krajiny umiestnené. Su-25 sa zúčastnil aj bojov o mesto Herát, kde prebiehali ťažké boje nielen medzi mudžahedínmi a vládnymi vojskami, ale aj mudžahedínov medzi sebou. Úlohou Su-25 bolo útočiť na domy a sklady zbraní, patriace mudžahedínom. Po ukončení bojov v tomto meste bol nasadený pri útokoch na Kandahár, druhé najväčšie mesto Afganistanu. Sovietska 70. motostrelecká brigáda, zodpovedajúca za ochranu mesta a ciest vedúcich okolo bola vtiahnutá do ťažkých bojov v okolí aj v meste samotnom. V tamojších horských podmienkach nebolo vždy možné nasadenie delostrelectva a tankov a tak boli povolané bojové lietadlá. Pri týchto operáciách boli najčastejšie používané bomby OFAB 500 a bloky neriadených rakiet UB-32-57. Piloti vysoko oceňovali premyslenú ochranu najdôležitejších prístrojov a kabíny Su-25.