Pompeje (tal. Pompei, lat. Pompeii) sú archeologická lokalita na mieste niekdajšieho antického mesta, ležiaca na pobreží Tyrrhenského mora v južnom Taliansku v regióne Kampánia. 24. októbra roku 79 mesto zasiahla, čiastočne zničila a pochovala pod 4 až 6 metrovou vrstvou popola a pemzy erupcia sopky Vezuv.
Poloha
Pompeje ležia v jednej z najúrodnejších starovekých oblastí Apeninského polostrova v Kampánii v provincii Neapol. Zo západnej strany obmýva Pompeje more, na východnej strane sú pahorky a na severnej svahy Vezuvu. Po výstavbe Appiovej cesty boli Pompeje spojené s Rímom a južnými časťami Apeninského polostrova, po mori mali spojenie s ostatnými územiami na brehu Stredozemného mora.
Vzhľadom na svoju polohu sa stali vyhľadávaným rekreačným mestom Rimanov, ktorí odchádzali v horúcich letných mesiacoch z Ríma, aby tu trávili niekoľko mesiacov v roku.
Najstaršie dejiny
Prvé doložiteľné stopy osídlenia tohto územia pochádzajú z 3. tisícročia pred Kr. a z bronzovej doby (19. – 16. stor. pred Kr.), kedy tu existovala osada s pohrebiskom. Na konci 7. stor. pred Kr. sa na tomto území usídlil kmeň Oskov, ktorí tu založil sídlisko siahajúce až k úpätiu Vezuvu. Z tohto obdobia pochádza i pomenovanie Gens Pompeia, ktorým túto novovzniknutú aglomeráciu Oskovia nazvali. Poloha mesta bola veľmi výhodná.
V ďalšom období bolo mesto silne ovplyvnené prítomnosťou Etruskov a neďalekých gréckych kolónií (Neapolis, Poseidonia). V poslednej tretine 5. storočia pred Kr. sa mesto dostalo pod nadvládu Samnitov, ktorí postupne splynuli s pôvodným obyvateľstvom. Svoj vplyv zamerali na zveľadenie mesta tým, že mu dali pravouhlú urbanistickú štruktúru, rozšírili pôvodné nepravidelné mestské jadro, postavili dve fóra s verejnými budovami, mesto zabezpečili pásom obranných hradieb a vystavali obytné domy. Možno povedať, že ich zásluhou Pompeje dosiahli značný stupeň prosperity a hospodárskeho rozmachu. V roku 310 pred Kr. boli Samniti porazení Rimanmi a Pompeje boli postupne pripojené k rímskemu štátu. Po roku 80 pred Kr. sa Pompeje stávali miestom usídľovania rímskych vojnových veteránov. Zmenilo sa i meno na Cornelia Veneria Pompeianorum.
Rímska nadvláda ešte viac urýchlila rozvoj mesta: stavali sa nové dláždené cesty, vodovody a fontány, pribúdali obchody a remeselnícke dielne. Budovy boli obohacované nádhernou umeleckou výzdobou.
Mesto a jeho obyvatelia
O Pompejach ako o meste možno hovoriť až v súvislosti s Etruskami, ktorí začali stavbu obdĺžnikového hlavného námestia – fóra – a pokračovali budovaním viac-menej usporiadaného systému mestských ulíc. Významný rozvoj nastal za nadvlády Samnitov, ktorí pokračovali v budovaní mestskej infraštruktúry, takže Rimania, ktorí mesto ovládli na konci 4. stor. pred Kr., našli Pompeje obohnané mocnými hradbami s dĺžkou viac ako tri kilometre, vymedzujúcimi rozlohu mesta na ploche šesťdesiatšesť hektárov.
O rastúcej dôležitosti Pompejí ako obchodného strediska oblasti svedčí fakt, že svojím významom prekonali i neďalekú, severne ležiacu grécku osadu Neapolis, ktorá bola v tom čase iba skromným mestom.
Rimania nadviazali v rozvoji mesta na svojich predchodcov. Sústredili sa pritom na modernizáciu ciest a stanovenie záväzných pravidiel života v meste. Mestské štvrte boli rozdelené do troch skupín podľa odlišných spoločenských funkcií. Ešte po Samnitoch zdedili rozčlenenie mesta dvoma priečnymi (cardini) a dvoma pozdĺžnymi tepnami (decumani) na deväť oblastí s vlastnou správou.
vľavo|náhľad|Pohľad na hlavné pompejské fórum v závere s Jupiterovým chrámom. V pozadí masív VezuvuVerejný, náboženský, hospodársky a politický život sa odohrával na hlavnom fóre (forum), ležiacom v juhozápadnej oblasti mesta. Námestie zaberajúce plochu viac ako pol hektára bolo obstavané množstvom budov slúžiacich predovšetkým správe mesta a kultu. Celé priestranstvo fóra obklopovali arkády s mohutnými dórskymi stĺpmi.
Na menšom Trojuholníkovom fóre, ktoré malo iba stĺporadie a nachádzalo sa pri mestských hradbách v južnej časti, stával v strede dórsky chrám, pochádzajúci z archaických čias, v 6. stor. pred Kr. doplnený výzdobou typickou pre chrámy v gréckej oblasti. Oproti nemu stáli hradby, ktoré podľa mýtov vystaval Herkules, bájny zakladateľ mesta. Súčasťou oblasti bolo divadlo v skalnom svahu z 3. – 2. storočia pred Kr., ktorého hľadisko pojalo päťtisíc divákov. Pre kultúrne vyžitie Pompejčanov slúžilo ešte malé kryté divadlo (Ódeion) z 1. storočia pred Kr. Za týmito stavbami stál Isidin chrám. Na juhovýchodnom kraji mesta bol odkrytý amfiteáter slúžiaci veľkým predstaveniam, pochádzajúci z roku 80 pred Kr., ktorý je najstaršou dodnes zachovanou stavbou tohto typu. Kapacita hľadiska bola dvadsaťtisíc divákov. Na rozdiel od rímskeho Kolosea nemal podzemné priestory. Pri amfiteátri postavili Veľkú palaistru (Palaestra Grande), miesto, kde sa konali gymnastické cvičenia. Výpočet verejných budov dopĺňali kúpele, skladajúce sa z troch komplexov: najstaršie Stabijské kúpele (Thermae Stabianae) zo 4. storočia pred Kr., kúpele na fóre z roku 80 pred Kr. a najmladšie kúpele z cisárskeho obdobia.
Mesto bolo ešte zo samnitských čias obohnané hradbami v celkovej dĺžke 3200 metrov, v ktorých bolo osem mestských brán. Pred piatimi z nich boli nekropoly s kostrovými i žiarovými hrobmi.
vľavo|náhľad|Dlažba pompejských ulíc dodnes udivuje svojou zachovalosťou. V čase prívalových dažďov ulice slúžili na odtok vody. Veľké bloky balvanov mali uľahčiť prechod peších. Pohľad na ulicu Via StabbianaArcheologické vykopávky potvrdili precíznosť a stavebnú dokonalosť mestských komunikácií. I dnes sú zachované prakticky v pôvodnom stave. Ulice sú vykladané veľkými lávovými blokmi, chodníky boli zvýšené, aby ulice mohli odvádzať dažďovú prívalovú vodu. Zaujímavým prvkom sú premostenia pre peších z veľkých balvanov s rozostupmi pre kolesá povozov. Na miestach križovania sa ulíc boli inštalované verejné fontány.
Do ulíc boli okrem obytných budov obrátené početné obchody a remeselnícke dielne ako aj zariadenia slúžiace pohosteniu okoloidúcich (thermopolia) a herne (tabernae lusoriae). Obchody boli často na prízemí, predajný pult stál hneď pri vchode a na hornom poschodí býval majiteľ obchodu.
Vzhľadom na to, že sa Pompeje nachádzali na vysokej plošine sopečného pôvodu, predstavovalo zásobovanie vodou, až do vybudovania verejného akvaduktu, značný problém. Jediným zdrojom boli studne; podzemná voda sa nachádzala v hĺbke väčšej ako dvadsať metrov. Preto boli takmer všetky domy vybavené nádržami na zachytávanie dažďovej vody. Okrem toho existovalo viacerých verejných fontán, ktoré boli inštalované v najrušnejších častiach mesta.
Problém s dodávkami vody vyriešila stavba Augustovho akvaduktu na začiatku 1. stor. po Kr. V meste akvadukt vedúci od prameňov rieky Acquarus ústil pri Vezuvskej bráne, kde bola postavená veľká vodná veža (castellum aquae). Dômyselne vyriešeným systémom sa voda, pretekajúca viacerými zábranami na zbavenie nečistôt, rozdeľovala do sústavy potrubia, ktoré vodu rozvádzalo po celom meste.
V meste žilo v čase najväčšieho rozkvetu takmer dvadsaťtisíc obyvateľov okrem množstva pocestných a obchodníkov, ktorí sa tu zastavovali prechodne. Obyvateľstvo sa sociálne členilo na tri skupiny: najmenej početnou bola skupina patricijov (samnitského pôvodu alebo rímskych prisťahovalcov). Najpočetnejšia bola vrstva, ktorú tvorili obchodníci, remeselníci a ktorá sa neustále rozrastala. Otroci boli vrstvou na poslednom spoločenskom stupni.
Na čele meste stáli dvaja volení regenti (diumviri), ktorí sa v úrade striedali každých päť rokov. Ich najbližšími spolupracovníkmi boli dvaja edilovia (aediles), ktorí mali na starosti verejnú čistotu, trhy a zásobovanie mesta. Mestskú radu (ordo decurionum) tvorilo sto najváženejších občanov Pompejí.
Verejný život sa riadil všeobecne platnými pravidlami a nariadeniami. Všetky správy týkajúce sa každodenného života mesta a jeho obyvateľov (napr. voľby, oznámenia hospodárskeho charakteru a pod.) boli zverejňované zvláštnymi nápismi na stenách budov, ktoré mali na starosti pisári (scriptores).
náhľad|Vespasianov chrám, v popredí obetný oltár dekorovaný reliéfom znázorňujúcim obetovanie býka pred chrámomVykopávky poskytli obrovské množstvo poznatkov o živote Pompejčanov. Zrejme najdôležitejšie z nich súviseli so súkromným životom miestnych obyvateľov a najmä s úrovňou bývania. Pompejský dom predstavuje z historického hľadiska mimoriadny dôležitý podklad pre dejiny ľudstva.
Pompejský dom
Domy v Pompejach predstavovali všetky typy súkromných obytných stavieb, od samnitského modelu domu zo 4. – 3. storočia pred Kr. s etruským átriom a mohutnou fasádou, až po rímsky dom z polovice 1. storočia po Kr. Úroveň vybavenosti domu vrátane zachovaných umeleckých diel, nábytku i stavebných prvkov sú jasným dôkazom zvykov, bohatstva a sociálnej príslušnosti jeho majiteľa. Objavené domy boli často nazvané podľa umeleckých diel, ktoré sa v nich našli (napr. Faunov dom, Dom Tragického básnika), podľa mena majiteľa (Dom Vettiovcov) alebo podľa najvýraznejších estetických znakov.
Patricijský obytný dom (domus) sa staval presne podľa všeobecne zaužívanej a rešpektovanej schémy. Tá bola vytvorená Samnitmi zrejme ako výsledok mnohoročných skúseností. Dom často zaberal pomerne veľkú plochu (až do tritisíc štvorcových metrov), ktorá tvorila obdĺžnik ohraničený iba vonkajšími múrmi. Do domu viedol hlavný vchod (fauces). Centrálny priestor (átrium, so štyrmi stĺpmi – atrium tetrastylium) s otvorom v streche mal po stranách spálne (cubiculae), kým oproti vchodu sa nachádzali miestnosti určené pre prijímanie návštev a súkromná, najposvätnejšia miestnosť rodiny (tablinum). Tieto miestnosti boli často stavebne spojené s jedálňou (triclinium). V ďalšej časti domu bola dôležitým priestorom záhrada (vivarium) s peristylom a fontánou, slúžiaca k príjemnému posedeniu a k relaxácii. Záhrada pod holým nebom bola obohacovaná umeleckými doplnkami (sochy, stĺpy, nymfea). Dom tiež obsahoval miestnosti určené ženám (gynaeceum), služobníctvu, ale často aj súkromné kúpele (balneum).
Dom, najmä zámožnejších občanov býval poschodový. Svetlo a vzduch získavala každá z miestností v dome iba z dvoch ústredných priestorov – átria a vivaria.
Uvedenej schéme sa podriadili i Rimania, ktorých stavebné zásahy sa obmedzili iba na zmenu dekorácií a prispôsobenie domu novým funkciám.
Pompejský svet maľby a mozaiky
I dnešného návštevníka ohromí fascinujúca umelecká výzdoba najbohatších domov – nástenné maľby, bronzové a mramorové sochy a mozaiky, veľakrát veľmi vysokej kvality. Domy bývali vybavené nábytkom, náradím a ďalšími predmetmi. Obzvlášť luxusne boli zariadené prímestské vily (Villa rustica) najbohatších patricijov s rozsiahlymi záhradami, exedrami, galériami a peristylmi.
Fresková výzdoba
náhľad|upright|Obetovanie Ifigénie, freska z obdobia po r. 62 po Kr. pochádzajúca z Domu Tragického básnika, dnes v Národnom archeologickom múzeu v Neapole náhľad|upright|Známa mozaika Dioskurida zo Samu z tzv. Cicerovho domu znázorňuje neobvyklý koncert; dvaja muzikanti (v strede a vpravo) s bubnom a činelkami tancujú za sprievodu hráčky hrajúcej na dvojitú píšťalu a chlapca s malým rohomOsobitnú pozornosť si zasluhuje najmä nástenná výzdoba obytných stavieb. Pompejské výtvarné štýly sú najzaujímavejšou kapitolou miestnej umeleckej tvorby. Sú dokladom obrovského výtvarného nadania a predstavivosti miestnych anonymných umelcov. Nástenné maľby v Pompejach boli podľa rôznorodosti a rozdielnej úrovne výtvarného prevedenia rozdelené do štyroch štýlov: I., tzv. štýl inkrustácií – farebné štukové reliéfy imitujú mramorové obklady s obrazcami v obdĺžnikoch (200 – 80 pred Kr.). Tento štýl zdobil domy vznešeného a triezveho vzhľadu. V mnohých, i tých najreprezentatívnejších stavbách sa tento štýl nikdy nemenil, majitelia ho udržiavali a dávali opravovať. Najkrajšie maľby zaradené do tohto štýlu sa našli napr. vo Faunovom dome či Sallustiovom dome.