Apollo 11 bolo piatym americkým pilotovaným kozmickým letom v rámci programu Apollo a prvým, pri ktorom ľudia pristáli na Mesiaci. Prvými ľuďmi, ktorí pristáli na Mesiaci, sa v nedeľu 20. júla 1969 o 20:17:39 svetového času (UTC) stali veliteľ Neil Armstrong a pilot lunárneho modulu Edwin „Buzz“ Aldrin. Bolo to po prvýkrát, keď sa človek dostal na iné prirodzené kozmické teleso ako na Zem. Pilot veliteľského modulu Michael Collins bol v tom čase na obežnej dráhe okolo Mesiaca. V pondelok 21. júla o 02:56:15 UTC Armstrong ako prvý človek vstúpil na povrch Mesiaca a povedal:
Podľa odhadu viac ako 600 miliónov televíznych divákov na celom svete sledovalo tento historický let. Dosiahnutím povrchu Mesiaca posádka Apolla 11 splnila cieľ vyhlásený 25. mája 1961 prezidentom Spojených štátov Johnom F. Kennedym – do konca desaťročia pristáť na povrchu Mesiaca a bezpečne sa vrátiť späť na Zem.
Posádka Let uskutočnila trojčlenná posádka: Neil A. Armstrong (letel na misiách Gemini 8 a Apollo 11), veliteľ Michael Collins (letel na misiách Gemini 10 a Apollo 11), pilot veliteľského modulu Edwin E. „Buzz“ Aldrin, Jr. (letel na misiách Gemini 12 a Apollo 11), pilot lunárneho modulu
Záložná posádka James A. Lovell, Jr., veliteľ William A. Anders, pilot veliteľského modulu Fred W. Haise, Jr., pilot lunárneho modulu
Podporná posádka Ken Mattingly (CAPCOM) Ronald Evans (CAPCOM) William Pogue Jack Swigert Charles Duke (CAPCOM) Bruce McCandless II (CAPCOM) James Lovell (CAPCOM) William Anders (CAPCOM) Fred Haise (CAPCOM) Don L. Lind (CAPCOM) Owen K. Garriott (CAPCOM) Harrison Schmitt (CAPCOM)
Letoví riaditelia Clifford E. Charlesworth (zelený tím), štart a EVA (výstup do otvoreného vesmíru) Gerald D. Griffin (zlatý tím), záloha pre zelený tím Gene Kranz (biely tím), pristátie na Mesiaci Glynn Lunney (čierny tím), štart z Mesiaca Milton Windler (hnedý tím), plánovanie
Posádky pre Apollo 11 boli menované koncom roka 1968. Podľa zavedeného zvyku na miesto hlavnej posádky postúpila záložná posádka o tri čísla nižšieho letu, teda Apolla 8. Tvorili ju Neil Armstrong, Fred Haise a Edwin „Buzz“ Aldrin. Do záložnej posádky prišli James Lovell a William Anders, pričom miesto pilota lunárneho modulu zatiaľ zostalo neobsadené. Predtým v júli 1968 vypadol z posádky Apolla 9 Michael Collins kvôli operácii kostných výrastkov na chrbtici, ktorú podstúpil 23. augusta. Začiatkom roka 1969 získal späť letový status a v Armstrongovej posádke nahradil Freda Haisa, ktorý sa presunul do záložnej posádky. Apollo 11 bolo len druhým americkým kozmickým letom, pri ktorom mali všetci členovia posádky predošlé skúsenosti s letom do vesmíru, prvou bola misia Apollo 10.
Riaditeľ operácií letových posádok Deke Slayton dal Armstrongovi možnosť nahradiť Aldrina Lovellom, pretože niektorí si mysleli, že s Aldrinom sa ťažko spolupracuje. Armstrong nemal s Aldrinom žiadne problémy, ale jeden deň o tom premýšľal, kým Slaytonov návrh odmietol. Myslel si, že Lovell si zaslúži veliť vlastnej misii (ktorou nakoniec bolo Apollo 13).Hansen 2005, s. 338 – 339. Hlavná posádka Apolla 11 nemala také blízke a veselé kamarátstvo ako posádka Apolla 12. Namiesto toho si vytvorili priateľský pracovný vzťah. Najmä Armstrong bol notoricky odťažitý, ale Collins, ktorý sa považoval za samotára, sa priznal, že odmietal Aldrinove pokusy o vytvorenie osobnejšieho vzťahu.Collins 2001, s. 434 – 435. Aldrin a Collins opísali posádku ako „priateľských cudzincov“.Hansen 2005, s. 359. Armstrong s týmto hodnotením nesúhlasil a povedal, že „všetky posádky, v ktorých som bol, spolu veľmi dobre spolupracovali“. Zloženie hlavnej a záložnej posádky Apolla 11 NASA oficiálne oznámila 9. januára 1969. Podpornú posádku tvorili Ken Mattingly, Ronald Evans, William Pogue a Jack Swigert. Začiatkom roka 1969 sa William Anders rozhodol, že na jeseň toho istého roku odíde z NASA. Ken Mattingly sa preto pripravoval spolu s ním, aby ho mohol nahradiť, keby bol let Apolla 11 odložený.
Ciele misie thumb|left|Prezident John F. Kennedy pri prejave na Rice University, 12. september 1962
Hlavným cieľom letu Apolla 11 bolo doletieť k Mesiacu, pristáť na jeho povrchu a bezpečne sa vrátiť na Zem. Tým by bol splnený cieľ vyhlásený 25. mája 1961 prezidentom Spojených štátov Johnom F. Kennedym – do konca desaťročia dopraviť astronautov na Mesiac a bezpečne ich vrátiť na Zem. Posádka dostala aj niekoľko vedľajších úloh. Priviezť vzorky mesačného materiálu, umiestniť na povrchu Mesiaca televíznu kameru a uskutočniť niekoľko vedeckých experimentov – vykonať merania toku slnečného vetra pomocou hliníkovej fólie zachytávajúcej častice; zanechať tu laserový kútový odrážač k presnému meraniu vzdialenosti Zem – Mesiac a seizmometer.
Emblém misie a mená modulov thumb|right|Emblém misie
Emblém misie Apollo 11 navrhol Michael Collins, pričom mal symbolizovať mierumilovný a americký charakter prvého pristátia na Mesiaci. Lovell navrhol použiť orliaka bielohlavého, symbol Spojených štátov z amerického štátneho znaku. Collins potom nakreslil obraz orla vznášajúceho sa nad povrchom Mesiaca so Zemou v pozadí a nápisom Apollo Eleven. Armstrong zamietol pre cudzincov nezrozumiteľné anglické slovo Eleven a po váhaní nad rímskymi číslicami sa zhodli na Apollo 11. Inštruktor Tom Wilson astronautom poradil olivovú ratolesť ako symbol mierumilovnosti výpravy, umiestnili ju orlovi do zobáka. Vedenie NASA usúdilo, že prázdne orlove pazúry nad Mesiacom vyzerajú príliš uchvatiteľsky, a preto olivovú vetvu presunulo do nich. Posádka sa rozhodla neuviesť svoje mená na embléme, aby reprezentoval všetkých, ktorí prispeli k pristátiu na Mesiaci.
Potom, ako posádka Apolla 10 pomenovala svoju loď Charlie Brown (veliteľský modul) a Snoopy (lunárny modul), podľa postáv z komiksu Peanuts, asistent manažéra pre styk s verejnosťou, Julian Scheer, napísal riaditeľovi Strediska pilotovaných letov (Manned Spacecraft Center), aby požiadal posádku Apolla 11 o serióznejšie pomenovanie lode. Najprv boli používané mená Snowcone (snehový kornútok) a Haystack (kôpka sena), ale posádka sa ich rozhodla zmeniť. Pre veliteľský modul vybrala meno Columbia, po Columbiade, obrom dele z románu Julesa Verna Cesta na Mesiac. V románe delo, umiestnené na Floride, vystrelí náboj s tromi dobrodruhmi, ktorí obletia Mesiac a vrátia sa na Zem. Columbia je tiež tradičná ženská personifikácia USA. Lunárny modul dostal meno Eagle (orol) podľa orla v embléme výpravy.
Prípravy na let Výber miesta pristátia na Mesiaci thumb|Mapa Mesiaca zobrazujúca potenciálne miesta pristátia pre Apollo 11. Vybraná bola lokalita 2 v Mori pokoja (Mare Tranquillitatis)
Komisia NASA pre výber miesta pristátia Apolla oznámila 8. februára 1968 päť potenciálnych miest pristátia. Boli výsledkom dvojročných štúdií založených na fotografiách mesačného povrchu s vysokým rozlíšením, ktoré urobilo päť mesačných sond programu Lunar Orbiter, a na informáciách o podmienkach na povrchu, ktoré poskytol program Surveyor. Ani najlepšie pozemské teleskopy nedokázali rozlíšiť vlastnosti povrchu s takým rozlíšením, aké vyžadoval program Apollo. Miesto pristátia muselo byť blízko lunárneho rovníka, aby sa minimalizovalo množstvo potrebného paliva, bez prekážok, aby sa minimalizovalo manévrovanie, a ploché, aby sa zjednodušila úloha pristávacieho radaru. Vedecká hodnota sa pri prvom pristátí ľudí na Mesiaci nebrala do úvahy.Harland 1999, s. 19.
Oblasti, ktoré sa na fotografiách zhotovených na Zemi zdali sľubné, sa často ukázali ako úplne neprijateľné. Pôvodná požiadavka, aby sa na mieste nenachádzali krátery, sa musela zmierniť, pretože žiadne také miesto sa nenašlo. Uvažovalo sa o piatich lokalitách: lokality 1 a 2 sa nachádzali v Mori pokoja (Mare Tranquillitatis), lokalita 3 bola v Zálive stredu (Sinus Medii) a lokality 4 a 5 v Oceáne búrok (Oceanus Procellarum). Obzvlášť obmedzujúca bola požiadavka na svetelné pomery počas pristátia na Mesiaci, ktoré limitovali dátum štartu na jeden deň v mesiaci. Slnečné svetlo muselo dopadať pod uhlom v rozmedzí od 5° do 14°. Pri menšom uhle by vrhané tiene skresľovali skutočnú topografiu terénu a pri väčšom uhle by intenzita svitu „vymazala“ kontrast a orientačné znaky, podľa ktorých sa astronauti riadili. Apollo 11 malo odštartovať tak, aby Slnko bolo v okamihu pristátia 10,8° nad mesačným obzorom. Pristátie tesne po svitaní bolo zvolené preto, aby sa obmedzili teplotné extrémy, ktorým by astronauti museli čeliť. Komisia nakoniec vybrala lokalitu 2, čiže More pokoja, pričom lokality 3 a 5 boli záložnými miestami pristátia pre prípad, že by sa oneskoril štart. V máji 1969 preletel lunárny modul Apolla 10 vo výške len 15 kilometrov nad lokalitou 2 a posádka oznámila, že je prijateľná na pristátie.
Rozhodnutie o prvom človeku na Mesiaci Na prvej tlačovej konferencii po oznámení zloženia posádky Apolla 11 zaznela prvá otázka: „Ktorý z vás, páni, bude prvým človekom, ktorý vstúpi na povrch Mesiaca?“Chaikin 1994, s. 148.Hansen 2005, s. 360. Deke Slayton novinárom povedal, že o tom sa ešte nerozhodlo, a Neil Armstrong dodal, že to „nie je založené na individuálnom želaní“. Podľa jednej z prvých verzií checklistu výstupu na povrch mal pilot lunárneho modulu opustiť kozmickú loď pred veliteľom, čo zodpovedalo postupu pri misiách Gemini,Collins 2001, s. 347. kde veliteľ nikdy nevykonával výstup do otvoreného vesmíru.Aldrin a Abraham 2016, s. 57 – 58. Novinári začiatkom roka 1969 napísali, že Buzz Aldrin bude prvým človekom, ktorý sa prejde po Mesiaci, a zástupca riaditeľa NASA George Mueller to novinárom potvrdil. Aldrin sa však dopočul, že Armstrong bude prvý, pretože Neil bol civilista, čo Aldrina rozzúrilo. Aldrin sa pokúšal presvedčiť ostatných pilotov lunárneho modulu, že by mal byť prvý, ale tí na to reagovali cynicky, pretože to vnímali ako lobistickú kampaň. Slayton v snahe zastaviť konflikt medzi oddeleniami povedal Aldrinovi, že Armstrong bude prvý, pretože je veliteľ. Rozhodnutie bolo oznámené na tlačovej konferencii 14. apríla 1969.Hansen 2005, s. 363 – 365.
Aldrin sa celé desaťročia domnieval, že konečné rozhodnutie bolo do veľkej miery podmienené umiestnením dverí lunárneho modulu. Keďže astronauti mali na sebe skafandre a kozmická loď bola veľmi malá, manévrovanie pri výstupe z kabíny bolo ťažké. Posádka vyskúšala simuláciu, pri ktorej Aldrin opustil kozmickú loď ako prvý, ale pri pokuse o výstup poškodil simulátor. Hoci to plánovačom misie stačilo na rozhodnutie, Aldrin a Armstrong zostali v neistote, pokiaľ ide o toto rozhodnutie, až do neskorej jari.Chaikin 1994, s. 149. Slayton povedal Armstrongovi, že plán bol taký, že ak bude súhlasiť, opustí kozmickú loď ako prvý. Armstrong odpovedal: „Áno, to je spôsob, ako to urobiť.“Chaikin 1994, s. 150. Médiá obvinili Armstronga, že využil svoju výsadu veliteľa a opustil kozmickú loď ako prvý.Schefter 1999, s. 281. Chris Kraft vo svojej autobiografii z roku 2001 prezradil, že došlo k stretnutiu medzi Robertom Gilruthom, Slaytonom, Georgeom Lowom a ním, aby sa uistili, že Aldrin nebude prvý, kto sa prejde po Mesiaci. Tvrdili, že prvý človek, ktorý vstúpi na povrch Mesiaca, by mal byť ako Charles Lindbergh, pokojný a tichý človek. Rozhodli sa teda zmeniť letový plán tak, aby veliteľ vystúpil z kozmickej lode ako prvý.Hansen 2005, s. 371 – 372.
Príprava letového hardvéru thumb|Nosná raketa Saturn V roluje z montážnej haly Vehicle Assembly Building (VAB) k štartovaciemu komplexu 39A, 20. máj 1969