Elizabeth Woolridge Grant (prechýlene: Grantová; * 21. jún 1985, New York, New York, USA), známa pod umeleckým menom Lana Del Rey, je americká speváčka, skladateľka a hudobná producentka. Jej hudba je známa svojou štylizovanou filmovou kvalitou, témami tragickej romantiky, pôvabu a melanchólie, s odkazmi na popkultúru, najmä na Americana z 50. a 60. rokov 20. storočia.

Narodila sa v New Yorku a vyrastala v Upstate New York. V roku 2005 sa do New Yorku vrátila, aby začala svoju hudobnú kariéru. Po mnohých projektoch vrátane jej debutového štúdiového albumu a nevydanej nahrávky Sirens, sa dostala do povedomia vďaka debutovému singlu „Video Games“ (2011). V tom istom roku podpísala nahrávaciu zmluvu s vydavateľstvami Interscope a Polydor. Album Born to Die (2012) sa stal medzinárodne úspešný, dostal sa do prvej desiatky rebríčka Billboard Hot 100 a to konkrétne piesne „Summertime Sadness“ (Cedric Gervais remix), „Blue Jeans“, „Born to Die“ a „National Anthem“. Del Rey potom v roku 2012 vydala EP s nomináciou na cenu Grammy. V ďalšom roku vyšiel film Tropico a pieseň „Young and Beautiful“, ktorá sa stala hlavným singlom romantickej drámy Veľký Gatsby (The Great Gatsby) (2013).

V roku 2014 vydala album, Ultraviolence, ktorý bol pozitívne hodnotený hudobnými kritikmi. Umiestnil sa na vrchole rebríčkov. V tom istom roku nahrala titulnú pieseň k filmu Big Eyes, za ktorý získala nominácie na Grammy a Zlatý glóbus. Ďalej vydala albumy Honeymoon (2015) a Lust for Life (2017), ktorý jej zaručil nomináciu na cenu Grammy za najlepší vokálny popový album. Jej šiesty štúdiový album s názvom Norman Fucking Rockwell! (2019) získal dve nominácie na cenu Grammy vrátane kategórie Album roka. V roku 2019 vydala single „Doin' Time“ a „Don't Call Me Angel“, na ktorom spolupracovala s Arianou Grande a Miley Cyrus. Medzi jej ďalšie vydania patrili album a básnická zbierka hovoreného slova Violet Bent Backwards over the Grass (2020) a jej siedmy štúdiový album Chemtrails over the Country Club (2021). V tom istom roku vydala aj album Blue Banisters (2021) o dva roky vydala jej deviaty štúdiový album Did You Know That There's a Tunnel Under Ocean Blvd (2023). Medzi jej ocenenia patria dve Brit Awards, dve MTV Europe Music Awards, Satellite Award, deväť cien GAFFA, šesť nominácií na cenu Grammy a nominácia na Zlatý glóbus.

Život a kariéra

1985 – 2004: Detstvo Elizabeth Woolridge Grant sa narodila 21. júna 1985; ; na Manhattane v New Yorku Robertovi Grantovi Jr., copywriterovi Grey Group, a Patricii Ann „Pat“ (rodenej Hill), ktorá v Grey Group zastávala pozíciu account executive. Má mladšiu sestru Caroline a mladšieho brata Charlieho. Bola vychovaná ako rímskokatolíčka a má škótsky pôvod. Jej predkovia boli z Lanarkshire. Keď mala rok, rodina sa presťahovala do newyorského mesta Lake Placid. V Lake Placid pracoval jej otec pre nábytkársku spoločnosť predtým, ako sa stal doménovým investorom; jej matka pracovala ako učiteľka. Tam navštevovala základnú školu St. Agnes School a začala spievať v cirkevnom zbore, kde pôsobila ako kantorka.

Jeden rok navštevovala strednú školu, kde jej matka učila, ale keď mala 15 rokov, rodičia ju poslali do internátnej školy Kent School, aby vyriešila začínajúci problém s pitím alkoholu. Jej strýko, úradník na internáte, jej zabezpečil finančnú pomoc, aby tam mohla byť. Priznala, že mala problémy s vytváraním priateľstiev počas veľkej časti svojho dospievania, ale aj v dospelosti. Táto internátna škola je spomenutá aj v piesni „Boarding School“ , a podľa textu jej priniesla viac škody ako osohu: „musela som si dať drogy aby som zastavila chuť k jedlu... ak sa chceš so mnou nafajčiť, som vzadu a varím crack,...“

Po dokončení školy sa prihlásila na State University of New York at Geneseo, ale rozhodla sa na ňu nenastúpiť a namiesto toho strávila rok na ostrove Long Island so svojou tetou a ujom. Našla si tam prácu ako čašníčka a počas tohto obdobia Lanu naučil strýko základy hry na gitare. Zistila, že „so šiestimi akordmi môže napísať pravdepodobne milión piesní“. Onedlho začala písať piesne a hrať ich po nočných baroch v celom meste pod rôznymi menami ako napríklad „Sparkle Jump Rope Queen“ (trblietavá švihadlová kráľovná) alebo „Lizzy Grant and the Phenomena“ (Lizzy Grant a fenomén). „Spievala som, ale nikdy som to nebrala vážne,“ povedala, „keď som šla späť do New Yorku, keď som mala 18, začala som hrať v kluboch v Brooklyne. Mala som dobrých priateľov a oddaných fanúšikov na underground scéne, hrali sme si pre seba a to bola pointa toho všetkého.“

2005 – 2010: Kariérne začiatky a prvé nahrávky Na jeseň 2004, vo veku 19 rokov, sa prihlásila na Fordham University v Bronxe, kde sa špecializovala na filozofiu s dôrazom na metafyziku. Povedala, že sa rozhodla študovať tento predmet, pretože to „prepája priepasť medzi Bohom a vedou ... Zaujímala som sa o Boha a o to, ako by nás technológia mohla priblížiť k zisteniu, odkiaľ sme a prečo“. Na jar roku 2005, keď bola ešte na vysokej škole, zaregistrovala sedemstopové EP na Úrade pre autorské práva USA; názov bol Rock Me Stable, ale aj Young Like Me. Druhé EP s názvom From the End bolo v tom čase nahrané aj pod speváčkiným umeleckým menom, May Jailer. V rokoch 2005 až 2006 nahrala pod menom May Jailer akustický album s názvom Sirens, ktorý neskôr v polovici roka 2012 nechtiac unikol na internet. Na svojom prvom verejnom vystúpení v roku 2006, v súťaži Williamsburg Live Songwriting Competition, sa stretla s Van Wilsonom, zástupcom A&R pre 5 Points Records, nezávislým vydavateľstvom, ktoré vlastní David Nichtern. V roku 2007, keď bola vo svojom poslednom ročníku vo Fordhame, predložila vydavateľstvu demo nahrávku akustických stôp s názvom No Kung Fu, vďaka ktorej získala ponuku na nahrávaciu zmluvu za 10 000 dolárov. Peniaze použila na presťahovanie sa do Manhattan Mobile Home Park, parku s prívesmi v North Bergene v New Jersey, a následne začala spolupracovať s producentom Davidom Kahneom. Výkonný riaditeľ Nichtern pripomenul: „Naším plánom bolo všetko zorganizovať tak, aby mala nahraný album a mohla ísť na turné hneď po ukončení vysokej školy. Ako mnoho umelcov, aj ona sa menila. Keď k nám prišla prvýkrát, hrala na malej akustickej gitare, mala rovné blond vlasy, veľmi roztomilá mladá žena. Trochu temná, ale veľmi inteligentná. Počuli sme to. Ale veľmi rýchlo sa vyvíjala.“ vľavo|náhľad|Filmová herečka Lana Turner, podľa ktorej si speváčka zvolila umelecké meno|239x239bod Del Rey vyštudovala v roku 2008 filozofiu na Fordhame s titulom Bachelor of Arts a potom v októbri vydala trojstopové EP s názvom Kill Kill ako Lizzy Grant s produkciou od Kahnea. Vysvetlila, že „David požiadal o spoluprácu so mnou iba deň po tom, čo dostal moje demo. Je známy ako producent s veľkou integritou a ktorý sa zaujímal o hudbu, nie len tú popovú.“ Medzitým Del Rey pracovala v teréne pre bezdomovcov a drogovo závislých; o komunitnú prácu sa začala zaujímať na vysokej škole, keď pomáhala maľovať domy v indiánskej rezervácii v Utahu.

Pri výbere umeleckého mena pre svoj debutový album povedala: „Chcela som meno, ku ktorému by som mohla formovať hudbu. V tom čase som chodila dosť na Miami, kde som sa rozprávala po španielsky s mojimi kamarátmi z Kuby – Lana Del Rey nám pripomenulo pôvab pobrežia. Znelo to nádherne, vychádzajúce zo špičky jazyka.“ Meno inšpirovala aj herečka Lana Turner a sedan Ford Del Rey vyrábaný a predávaný v Brazílii v 80. rokoch. Spočiatku si vybrala alternatívny pravopis Lany Del Ray (nie Rey), pod ktorým v januári 2010 vyšiel jej debutový album Lana Del Ray. Jej otec pomáhal s marketingom albumu, ktorý bolo na krátku dobu možné kúpiť na iTunes, predtým ako bol odtiaľ stiahnutý. Kahne, ako aj predchádzajúci majiteľ vydavateľstva Nichtern uviedli, že Del Rey odkúpila späť práva z 5 Points, pretože chcela, aby boli „potlačené budúce príležitosti na ich distribúciu – povráva sa, že táto udalosť bola súčasťou vypočítavosti.“

Del Rey sa stretla so svojimi manažérmi, Benom Mawsonom a Edom Millettom, tri mesiace po vydaní albumu Lana Del Ray a pomohli jej dostať sa z kontraktu s 5 Points Records, kde sa podľa jej názoru „nič nedialo“. Krátko nato sa presťahovala do Londýna a „na pár rokov“ sa prisťahovala k Mawsonovi. 1. septembra 2010 sa predstavila na koncerte kapely Mando Diao – MTV Unplugged vo filmových štúdiách Union Film v Berlíne. V tom istom roku účinkovala v krátkom filme s názvom Poolside, ktorý nakrútila s niekoľkými priateľmi.

2011 – 2013: Born to Die, Paradise a Tropico V roku 2011 nahrala na YouTube vlastné videoklipy k piesňam „Video Games“ a „Blue Jeans“, ktoré obsahovali vintage zábery prekrývané zábermi z jej spievania na kamere. Videoklip „Video Games“ sa stal virálnou senzáciou na internete, čo viedlo k podpísaniu zmluvy s vydavateľstvom Stranger Records, ktoré pieseň vydalo ako speváčkin debutový singel. Pre The Observer povedala: „Pred pár mesiacmi som uverejnila túto pieseň online, pretože bola moja obľúbená. Úprimne povedané, nešlo o to, aby sa stala singlom, ale ľudia na ňu skutočne zareagovali.“ Táto pieseň jej v októbri 2011 vyniesla Q Award za „Next Big Thing“ a Ivor Novello Award za „najlepšiu súčasnú pieseň“. V tom istom mesiaci podpísala spoločnú zmluvu so spoločnosťami Interscope Records a Polydor na vydanie druhého štúdiového albumu Born to Die. V tom istom roku začala randiť so škótskym spevákom Barrie-Jamesom O'Neillom. Pár sa rozišiel v roku 2014 po troch rokoch. Del Rey predviedla dve piesne z albumu v šou Saturday Night Live 14. januára 2012. Toto vystúpenie zožalo negatívnu odozvu od rôznych kritikov i širokej verejnosti, ktorí považovali výkon za kostrbatý a hlasovo roztrasený. Predtým obhájila svoje miesto v programe slovami: „Som dobrá muzikantka... spievam už dlho a myslím si, že [tvorkyňa SNL] Lorne Michaels vie, že... to nie je náhodné rozhodnutie.“ vľavo|náhľad|249x249bod|Del Rey na filmovom festivale v Cannes (2012). Album Born to Die vyšiel celosvetovo 31. januára 2012 a v jedenástich krajinách sa dostal na prvé miesto. V rovnakom týždni oznámila, že odkúpila práva na svoj debutový album z roku 2010, a plánuje jeho opätovné vydanie v lete 2012 pod vedením spoločností Interscope Records a Polydor. Na rozdiel od tlačového vyhlásenia, jej predchádzajúca nahrávacia spoločnosť a producent David Kahne uviedli, že kúpila práva na album, keď sa spolu s vydavateľstvom v apríli 2010 rozišli kvôli ponuke na nový kontrakt. Born to Die v roku 2012 predal 3,4 milióna kópií, čo z neho urobilo piaty najpredávanejší album roku 2012. V Spojených štátoch sa umiestnil v Billboard 200 a po 36 týždňoch sa umiestnila na 76. priečke.

V septembri 2012 predstavila na autosalóne v Paríži model Jaguar F-Type. Adrian Hallmark, riaditeľ globálnej značky Jaguar, vysvetlil ich výber a uviedol, že Del Rey má „jedinečnú zmes autenticity a modernosti“. Nahrala tiež pieseň „Burning Desire“, ktorá sa objavila v propagačnom krátkom filme k vozidlu. Koncom septembra 2012 vyšiel videoklip ku cover verzii „Blue Velvet“ ako reklamný singel pre jesennú kampaň H&M 2012. 25. septembra vydala singel „Ride“ na podporu svojho pripravovaného EP Paradise. Následne 10. októbra 2012 uviedla v kine Aero v Santa Monice videoklip k piesni „Ride“. Niektorí kritici video skritizovali kvôli údajnej pro-prostitúcii a antifeminizmu, pretože Del Rey stvárnila prostitútku v motocyklovom gangu.