Bitka pri Bratislave, resp. bitky pri Bratislave bolo ozbrojené stretnutie, resp. viacero ozbrojených stretnutí v roku 907, ktoré sa odohralo, resp. odohrali buď pri Bratislave alebo priamo v Bratislave. Pri bitke boli bavorské vojská porazené staromaďarskými kmeňmi. Takmer na 50 rokov zmenila situáciu v oblasti stredného Dunaja a umožnila starým Maďarom uskutočňovať nájazdy do rozsiahlych oblastí strednej, južnej a západnej Európy.
Dátum Dátum konania bitky resp. bitiek je sporný. P. Dvořák k tomu píše: Pokiaľ ide o presné určenie bitky, dodnes nejestvuje jednotný názor. Nezhodujú sa v tom ani základné príručky. Lexikón slovenských dejín píše o troch bitkách, ktoré sa mali odohrať 4.-5. júla a 9. augusta; o troch bitkách v júli a auguste píšu aj Dejiny Slovenska I., Kronika ľudstva udáva ako dátum bitky 5.-6. júl porov. citát z Ortvaya nižšie, Kronika Slovenska a Dejiny Slovenska a Slovákov Milana S. Ďuricu 4. júl…, Encyclopaedia Beliana spomína len rok 907. Dvořák, P.: Stopy dávnej minulosti 3 – Zrod národa, 2004M. Kučera 2008 uvádza ako dátum bitky 4. jún 907, možno ide o preklep – Kučera, M.: Slovenské dejiny I, 2008
L. Veszprémy uvádza: Nerovnaké údaje v nekrológiách hovoriace o júnových dňoch, resp. o rozmedzí 28. júna až 5. júla, nasvedčujú, že bitka nebola jednodňová, ale že sa skladala z dlhšie trvajúcich bojov a aj vojská vedené elitami mohli napadnúť Maďari v rozličnom čase ([Pozn. pod čiarou:] Podľa Jonáša Záborského aj Júliusa Botta sa odohrala bitka v auguste…. Podľa P. Ratkoša 5. júla 907…, Ján Dekan hovorí len o júli…, Dušan Čaplovič o 4. júli…). Uvedené nezrovnalosti mohli viesť k rozličným interpretáciám: časť historikov – opierajúca sa o Aventina – sa domnievala, že bitka sa odohrávala viac dní, a iná časť historikov si pre jej datovanie vybrala posledný deň – 5. júl. V súčasnosti sa všeobecne hovorí o prvom dni bitky 4. júla a predpokladaný termín trvania 4. a 5. júla podopiera aj viacero prameňov. Veszprémy, L. v knihe Šedivý, J. – Štefanovičová, T.: Dejiny Bratislavy 1, 2012
T. Ortvay o dátume bitky píše: Čo sa týka okamihu bitky, zdroje sa vzájomne líšia v tom, že niektoré udávajú rok 907 a iné rok 908 [nasleduje poznámka pod čiarou]. Na základe kritického porovnania je však úplne nepochybné, že sa táto veľká vojnová udalosť konala 5. alebo 6. júla roku 907.Ortvay, T.: Geschichte der Stadt Pressburg I, 1892, str. 65 Treba dodať, že zápis v Salzburských análoch hovoriaci o 4. júli v Ortvayovej dobe ešte nebol známy.
Boj Markgróf Luitpold Bavorský vybudoval armádu s cieľom poraziť kočovné staromaďarské kmene. Luitpold bol porazený a sám pri bitke zahynul. Podľa Aventina v dôsledku bitky „väčšina bavorskej šľachty zahynula a ostatný ľud bol v nesčíselnom počte pobitý“.
Toto píše o bitke Aventinus v preklade (z latinskej verzie) uvedenom v knihe Pramene k dejinám Veľkej Moravy: Na vyhnanie Maďarov z ríše Bavorov boli zozbierané vojenské sbory zo všetkých provincií a vytiahli proti nim s tromi vojskami. Ľudovít, kráľ Germánie a Bavorska, keď vykonal odvody z celého Bavorska, uchýlil sa do novej bavorskej osady Ennsburg. V pätnásty deň pred júlovými kalendami [17. jún] roku kresťanskej spásy deväťsto siedmeho boli prítomní biskupi, predstavení mníchov a bavorskí veľmoži. Tu bolo za súhlasu rozhodnuté, že Maďarov treba vyhnať z ríše Bavorov. Boli teda zozbierané vojská zo všetkých bavorských provincií, spomedzi Nariskov, Boetov, Chamavov, Vindelikov, Norinčanov, Vennonov, Atesinov, Stajerčanov, Vendov, Charinov, Korutancov; Maďarom bola vypovedaná vojna a bavorskí veľmoži tiahli s bojachtivým a na útok pripraveným vojskom po oboch brehoch Dunaja proti nepriateľom. Ľudovít s Burckardom, biskupom pasovským a s veliteľom Arabonom zastavili sa v Ennsburgu. Potom všetky vojenské sbory vycvičené v boji boli rozdelené na tri vojská. Liutpold, markgróf rakúsky, na severnom brehu, na južnej časti zasa Teodomar, veľkňaz salcburský, Zacharias säbenský, Oto frizinský s predstavenými mníchov reholí Gumboldom, Hartvikom a Helmprechtom postúpili až k Bratislave a tam postavili tábor. Odtiaľ loďami cez Dunaj previezli vojenské zbory Sighard, knieža senonské, príbuzný kráľa, Rathold, Hottochus, Meginwardus a Eysengrin, veľmoži bavorskí. Maďari rýchlo vysilili a premohli bavorské vojsko vystrojené ťažkou výzbrojou, preplávali Dunaj a ostatným vojenským sborom spôsobili podobnú porážku. – Len čo Maďari zbadali, že po toľkých prípravách sa na nich chystá útok, nelenili a neoddávali sa nečinnosti. Najprv si pripravili všetko, čo by bolo potrebné - zbrane, chlapov, kone, [potom] odhodlaní bojovať už nie pre slávu, lež pre záchranu, tvrdo sa stavali na odpor. Medzitým rozkázali niekoľkým jazdcom vyprovokovať ostatné bavorské oddiely [do boja]. Obidvaja králi s nespočetnou jazdou, ktorou mali vtedy najväčšiu prevahu, vytiahli proti vojsku biskupov, s veľkou presilou zaútočili, akoby rýchlymi chceli preraziť šík, spustili veľmi hustý dážď striel, Bavorov zasypali šípmi, ktoré vrhali zo svibových lukov a opäť ustúpili. Boli rýchlejší ako naše vojsko vystrojené ťažkou výzbrojou. Keď sa o nich verilo, že sa vzdialili, prišli znova, takou istou rýchlosťou aj prenasledovali, aj sa dávali na útek. Zatiaľ čo by si si myslel, že ty si zvíťazil, bol si v najväčšom nebezpečenstve. Maďari zďaleka šípom zasahovali nepriateľov. Vtedy totiž ešte nevedeli útočiť v otvorenom boji, útokom pechoty, šíkom, bojovať mečom chlap proti chlapovi, obsadzovať hrady, obliehať tvrdze, dobývať pevnosti; zvykli však bojovať raz ústupom, raz náporom a nástrahami. Bola v nich tak veľká ľstivosť, tak prudká rýchlosť a tak značná skúsenosť v boji, že sa s istotou nevedelo, či sú nebezpečnejší, keď sú vzdialení či prítomní, keď sú na úteku či v pätách, keď predstierajú bojové ticho, či keď vedú vojnu. Keď sa teda silným útokom prihnali, popchnúc koňa, znova im boli v pätách a dvojakým spôsobom vrhali oštepy, hádzali kopije, útočili sprava, zľava, spredu a zozadu a našich vysilili; potom sa zo všetkých strán privalili, zo všetkých strán napadli unavených Bavorov, premohli, porazili a pobili v piaty deň pred augustovými idami [9. august]. V noci potajomky preplávali Dunaj a Liutpolda, Ľudovítovho vyslanca a Eysengrina, stolníka, so všetkými sbormi a s pätnástimi veľmožmi v tábore zavraždili. Na druhý deň potom, čiže v tretí deň pred augustovými idami [11. august], tých, ktorí boli pri lodiach strachom vydesených, ľahko a bez námahy podobne porazili. Porážka Bavorov, Liutpold, spoločný praotec bavorských vojvodov, pochádzajúci z rodu cisárov, Aribo dosadený [na miesto] Liutpolda. Tri dni sa neprestajne bojovalo za nepriaznivého počasia. Väčšina bavorskej šľachty zahynula, ľud bez rozdielu bol v nesčíselnom počte pobitý. Liutpold, vojvodca východného Bavorska, zakladateľ rodu bavorských kráľovičov a veliteľov [cisárskej] telesnej stráže na Rýne, bol zabitý s devätnástimi bavorskými kniežatmi, ktorých mená sú tieto: ...
V nemeckej verzii tejto Aventinovej kroniky je na začiatku uvedené aj meno dvoch staromaďarských vodcov v tejto bitke – Dursak a Bogat. Tieto mená sú spomenuté aj v latinskej verzii, ale je tak urobené asi o stranu pred samotným opisom bitky, takže ich súvis s bitkou nie je v tejto verzii až taký priamočiary.
Možný doklad dôveryhodnosti Aventinovej prezentácie bitky Údaj u Aventina, že sa východofranský kráľ vydal na cestu 17. júna z Ennsburgu hovorí v prospech správnosti Aventinových údajov, pretože sa zachovala listina zo 17. júna 907 (spísaná v Sankt Floriane), ktorou kráľ Ľudovít IV. daroval pasovskému biskupovi Burchardovi mesto Altötting na žiadosť soľnohradského arcibiskupa Thietmara, grófa Liutpolda a grófa Isangrima a ďalších osôb. Listina je síce falošná, ale dá sa predpokladať, že bola zhotovená na základe pravej predlohy. Zachovala sa v zbierke odpisov z 12. storočia, ktorú, ako sa zdá, Aventinus použil ako zdroj.Veszprémy 2012
Následky Víťazstvom starých Maďarov pri Bratislave:Kronika Slovenska 1, 1998 prišla o život značná časť bavorskej šľachty, menovite najmä bavorský vojvoda Luitpold, soľnohradský arcibiskup Teotmar, frizinský biskup Udo a säbenský biskup Zachariáš zanikla Východná marka a Maďari ovládli jej územie až po rieku Emžu sa otvorila maďarským kmeňom cesta na západ (najmä na nemecké územia), kam podnikali lúpežné výpravy; tieto výpravy boli prevažne ukončené v roku 955 po bitke pri rieke Lech sa značne zmenili mocenské pomery v Dunajskej kotline: Bavori a Veľkomoravania stratili vedúce postavenie a ich miesto zaujali starí Maďari
Účastníci bitky a úloha Veľkej Moravy v bitke Strany bitky sú v literatúre prezentované nasledovne Ak nie je uvedené inak, je zdrojom Veszprémy, L. v knihe Šedivý, J. – Štefanovičová, T. (eds.): Dejiny Bratislavy 1, 2012: bola to bitka Nemcov (Bavorov) a Maďarov (Uhrov) – takto napr. Aventinus v 16. stor., P. Ratkoš v roku 1965, J. Botto v roku 1971, D. Čaplovič v roku 2000 a mnohí iní bola to bitka Nemcov (Bavorov) a Maďarov (Uhrov) bez účasti Moravanov – takto napr. F. V. Sasinek v roku 1867 a Kronika Slovenska 1 v roku 1998 na bitke nezúčastnili Moravania (v tom čase boli spojencami Bavorov) – Kováč, D. et al.: Kronika Slovenska 1, 1998 bola to bitka Nemcov (Bavorov) a Maďarov (Uhrov), pričom pramene k bitke Moravanov nespomínajú – takto napr. P. Ratkoš v syntéze Dejiny Slovenska I z roku 1986O postoji Mojmírovcov k bitkám starých Maďarov a Bavorov v lete 907 pri Bratislave (Brezalauspurc) pramene mlčia… – Cambel (ed.): Dejiny Slovenska I : (do roku 1526). 1. vyd. Bratislava : Veda, 1986. s. 123. bola to bitka Nemcov (Bavorov) a Maďarov (Uhrov), pričom Moravania v nej bojovali spolu s Nemcami – takto napr. v Kronike českých zemí z roku 1999 podľa jedného historického prameňa boli v tejto bitke zabití aj početní moravskí bojovníci, ktorí sa na nej zúčastnili po boku Bavorov. (nie je uvedené, ktorý prameň majú na mysli) – Bělina, P. et al.: Kronika českých zemí, 1999, str. 41 bola to bitka Nemcov (Bavorov) a Maďarov (Uhrov), pričom Slováci v nej bojovali spolu s Maďarmi a západní Slovania spolu s Nemcami – takto v roku 1865 neznámy autor v časopise Slovesnosť (vydávanom Sasinkom a Radlinským) bola to bitka Nemcov (Bavorov) a Slovanov (Moravanov) – takto napr. P. J. Šafárik v roku 1837 a J. Záborský v roku 1873 (Sasinek v roku 1867 označil tento názor za vyslovene chybný)
M. Kučera v roku 2002 V texte je v poznámke pod čiarou uvedené dielo z roku 1974, ale z vlastného textu skôr vyplýva, že sa na danom mieste cituje dielo z roku 2002 prezentuje kombinovaný názor, keď tvrdí, že išlo o bitku Bavorov a Maďarov a veľkomoravské vojská sa jej nezúčastnili, alebo v nej bojovali spolu s Maďarmi. Okrem toho predpokladá, že Braslav sa spojil s Maďarmi, vďaka čomu mohol zostať vládnuť v bratislavskej pevnosti aj po páde Veľkej Moravy.
Alternatívne lokalizácie bitky Aventinus bitku lokalizoval k dnešnej Bratislave. Najneskôr od objavu Salzburských análov začiatkom 20. storočia aj štandardná literatúra uvádza ako miesto bitky vždy dnešnú Bratislavu alebo jej okolie. Konkrétne v slovenskej historiografii sa Bratislava za nepochybné miesto bitky považuje najneskôr, odkedy toto umiestnenie prezentoval P. J. Šafárik vo svojej knihe Slovanské starožitnosti.
Časť maďarských historikov navrhuje však iné umiestnenie. Spôsobené je to asi najmä tým, že – dodnes veľmi vplyvný – maďarský historik 19. storočia Gyula Pauler prijímal údaje z Aventina len skepticky, a keďže v tom období ešte neboli objavené Salzburské anály, nepovažoval ani Aventinovo umiestnenie bitky do Bratislavy za dôveryhodné. Konkrétne iné umiestnenia bitky maďarských autorov sú: Bánhida – takto napr. Guyla Parker v 90. rokoch 19. stor. (zdrojom tohto umiestnenia je bitka pri Bánhide spomínaná v uhorských kronikách, dnes sa však táto bitka podľa týchto kroník považuje skôr za mýtickú a nedôveryhodnú) Ráb (Győr) – viacerí autori