náhľad|Mozaika Krista Pantokrata v apside Katedrály premenenia Pána, 1130, Cefalù, Taliansko Pantokrator alebo Kristus PantokratorTheofan Grék In: Pyramída, s. 5592. (iné názvy pozri nižšie) je v kresťanskej ikonografii typ zobrazenia Ježiša Krista, ktorý predstavuje Krista ako víťazného Pána a univerzálneho vládcu. Vo východokresťanskej tradícii označuje teologický koncept alebo titul Boha vyjadrujúci Kristovu všemohúcnosť, zvrchovanosť a vládu nad stvorenstvom.
Pantokrator býva zobrazovaný spravidla ako frontálne sediaca alebo stojaca postava, často s pravicou v geste požehnania a knihou alebo zvitkom v ľavej ruke. Motív patrí k najvýznamnejším a najrozšírenejším typom zobrazovania Krista vo východokresťanskom umení, kde sa uplatňoval najmä v monumentálnej maľbe a mozaike.
V západokresťanskom umení sa používal v menšej miere a jeho ikonografickým náprotivkom je čiastočne odlišný typ Maiestas Domini.
Názov Kristus všemohúci Kristus vševládca
v preklade z gr.: „Vševládca" v preklade z lat.: „Všemohúci"
Terminológia Ikonografický typ Pantokrata získal v priebehu niekoľkých storočí na Západe rôzne označenia, ktoré zvýrazňovali určitú myšlienku ako napríklad: Maiestas Domini, Kristus sudca, Christus Rex regum, Rex gloriae alebo Kozmokrator či Tetramorf. V byzantskej terminológii sa používali epitetá ako: Kristus Chalkites, Kristus Eurgetes, Kristus Antifonetes, Sotér alebo Filantropos či Zoodotes.(Spasiteľ, Ľudomil a Životodarca). V pravoslávnej terminológií sa na označenie obrazového typu Pantokrata používajú varianty ako: Spas v silách, Kristus žehnajúci alebo Jaroje oko/Prísne oko Pána.
Etymológia náhľad|Ikona Pantokrata (dva rôzne výrazy tváre na oboch stranách majú zdôrazniť Kristove dve prirodzenosti ako Boha a človeka), enkaustika na paneli, 6. storočie, Kláštor svätej Kataríny Termín Pantokrator je grécke označenie pre vládcu/udržiavateľa sveta a vesmíru. Skladá sa zo slova „πας/παν“pas/panvšetko a slovesa „κράτωρ“kratos(ak je v akuzatíve) uchopiť, chytiť, držať, zadržať, podržať, objímať, zachovávať; (naopak v genitíve má význam) vládnuť, panovať alebo spravovať. Slovo Pantokrator má spodstatnenú slovesnú väzbu „ὁ των πάντωρ κρατωρ“„ho tón pantor krator“, ktorej odpovedá preklad: „ten ktorý nad všetkým vládne, panuje a všetko spravuje." Termín sa používal ako epiteton Boha v predkresťanských pohanských textoch, ale aj v Starom zákone (najmä v Septuaginte). Odtiaľ sa preniesol do Nového zákona a neskôr do liturgického a piaristického jazyka. Rovnocenným môže byť hebrejské slovo אל שדי el Šadaj, čo znamená Boh všemohúci a odpovedá gréckemu termínu παντοδύναμος pantodynamosvševládny alebo všemocný. Z gréčtiny sa prekladal rôzne, napríklad do latinčiny ako omnipotensvšemohúciTento preklad je však veľmi zavadzajúci, kvôli odlišnostiam starej latinčiny, kde omnipotens znamenal v predkresťanskej dobe aj omnidominans. a do germánskych jazykov pod vplyvom latinčiny ako der Allmächtige alebo allmighty, zatiaľ čo ho Wulfila v 4. storočí preložil ako Allwaldands. Odkiaľ pochádza stredoveké Alowaldo a moderné Allwaltende, z ktorého čiastočne vychádza Alleinherscher. V starej ruštine sa prekladá ako ВceдeржитeльVsederžiteľ. Termín Pantokrator sa používa prevažne na Východe, kým Kristus všemohúci/Kristus Pantokrator na Západe.
Teologické východiská Pojem Pantokrator v teológii označuje tvorivú všemohúcnosť Boha. V Septuaginte sa vyskytuje asi 180 krát slovo Všemohúci, ktoré je podľa Montevecchia nesprávny preklad hebrejského slova יהוה (Jehova) alebo צבאות (Sabaoth)Boh všetkých svetov. Na druhej strane Montevecchi pripúšťa, že v teologickom výklade ide o univerzálne slovo, ktoré je vrcholom sémantickej evolúcie Písma. V Novom zákone sa vyskytuje iba 10 krát. Z toho len 9 krát v Zjavení apoštola Jána a vždy v chválospevnom kontexte. Najstaršie zmienky o Pantokratovi ako „Bohu všemohúcom" sa nachádzajú v Knihe proroka Barucha (Všemohúci Pane, Bože Izraela, úzkostlivá duša a zlomený duch volá k tebe. Bar 3, 1) a v Zjavení apoštola Jána. Tieto texty označujú Boha v jeho všemohúcnosti ako toho, ktorý bol, je a má prísť(Ja som Alfa a Omega, hovorí Pán Boh, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde, Všemohúci. Zjv 1,8; ..."Svätý, svätý, svätý Pán Boh všemohúci, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde!" Zjv 4,8). Pantokrator sa pôvodne vzťahoval na všetky tri božské osoby. Ďalej zmienka v Druhom liste Korinťanom (a budem vaším Otcom a vy budete mojimi synmi a dcérami, hovorí všemohúci Pán. 2 Kor 6,18). Neskôr v textoch Atanáza Veľkého a ďalších raných teológov. Atanáz termín Pantokrator používal v spore s Ariom o podstate Krista, ktorý považoval Syna Božieho za Dynamis a odoprel mu titul Pantokrator.
Starogrécky termín Pantokrator bol v ranokresťanskej literatúre prevzatý ako titul alebo ekvivalent epiteta Boha. Najstaršie potvrdenia použitia sa nachádzajú v textoch Theofila z Antiochie alebo Hippolyta Rímskeho. V kristologickom spore bol titul Pantokrator prenesený na osobu Krista, aby zvýraznil jeho božskú prirodzenosť. Diskusie o sile Boha Stvoriteľa boli odkazmi stoických filozofov, ktorí rozlišovali univerzálneho vládcu ako tvorcu a zachovávateľa. Piaristické texty umožňujú pozorovať toto postupné rozlišovanie konceptu. Počnúc odkazom na Boha Otca, ktorý je rozdielny od Ježiša Krista v Nicejskom-carihradskom vyznaní viery až po odkaz jediného Boha obsiahnutého v troch osobách. V tomto prípade boli rozhodujúce texty Klementa Alexandrijského. V Byzancii sa Pantokrator vzťahoval na Boha všeobecne, ale aj oddelene na jednotlivé osoby Najsvätejšej Trojice. Najmä na Boha Otca, ktorý vládne nad celkom na rozdiel od Kozmokrata alebo Diabla. Keď sa na Krista aplikoval koncept Pantokrata bol úzko spojený s jeho majestátom Boha Syna a Vykupiteľa. Označenie sa používalo vo vyznaní viery alebo liturgických textoch. Zvláštnosťou je, že titul Pantokrator chýba v zozname božských mien, obsahuje približne 700 epitet a synoným, ktorý dal zostaviť nicejský cisár Teodor II. Laskaris. Svätý Augustín rozlišoval medzi omnipotens a omnitenens, pričom na latinskom Západe prevládlo prvé označenie. Avšak kresťanský Západ nebol úplne spokojný s prekladom termínu Pantokrator ako omipotens, preto svätý Augustín navrhoval ako alternatívu v podobe omnitenens. Epiteton Pantokrator získal najtrvalejšie prijatie ako forma oslovenia Boha v byzantskej a pravoslávnej liturgii.
Ikonografický vývoj Pôvod zobrazenia vľavo|náhľad|Basreliéf zobrazujúci uvedenie šáhinšáha Adrašíra II. na trón, naľavo boh Mitra s pozdvihnutým barsomom posväcujúci nástup na trón, 3. storočie pred Kr., Tak-e Bustán neďaleko Kermánšáhanu, Irán Východiskom pre zobrazenie Pantokrata bol pravdepodobne staroperzský boh Mithra, ktorý bol spodobňovaný s gloriolou siedmich lúčov nad hlavou. V ľavej ruke držal zemeguľu a pravou žehnal. Niektorí historici naopak považujú námet Pantokrata za kresťanskú úpravu zobrazenia gréckeho boha Dia, ako napríklad Diova socha v Olympii. Ďalším zdrojom námetu môže byť vízia proroka Ezechiela alebo Zjavenie apoštola Jána. Ikonografický typ Pantokrata mohol byť čiastočne inšpirovaný imperiálnym zobrazením cisára, ktorý sa presadzoval do 4. storočia. Väčšinou v sebe spája identifikačné prvky ako trón, žezlo, plášť (chitón) a fyziognomické črty ako je brada alebo husté vlasy. Podľa umelecko-historickej konvencie sa obrazový typ Pantokrata vzťahuje na postavu Ježiša Krista, ktorý je zobrazený v kráľovskej pozícii s hrozivým výrazom tváre. Sedí na malom oblúku alebo na tróne, vzácne na nebeskej sfére. Pantokrator je často zobrazený ako polofigúra, prípadne ako celá figúra stojaca alebo sediaca. Pravá ruka (strana milosti) je zodvihnutá vo vyučovacom alebo žehnajúcom geste. V ľavej ruke drží otvorenú alebo zatvorenú Knihu života či zvitok. Pantokrator niekedy drží nebeskú sféru alebo žezlo. Okolo hlavy má svätožiaru s vpísaným krížom ako znamenie druhej božskej osoby. Menej častá je koruna na hlave. Na rozdiel od tejto historickej formy existuje do 12. storočia len niekoľko diel, ktoré sú opísané ako Pantokrator. Bežnejšie sú názvy ako Ho On, Ho Onta, Emanuel alebo Eleemon či Hyperagratos. Až v postbyzantskom období sa udomácnil termín Pantokrator. Počiatky vyobrazenia Pantokrata siahajú až do neskoroantického obdobia, kedy je zvyčajne zobrazený ako tróniaci KozmokratorIde o obrazovú obdobu Pantokrata. Predstavuje vládcu vesmíru, ktorý tróni na malom oblúku, nebeskej sfére alebo tróne. Kozmokrator je obklopený mandorlou, symbolom zmluvy medzi človekom a Bohom a symbolmi štyroch evanjelistov. nad Caelom alebo ako portrét Boha uprostred klenby medzi písmenami Alfa a Omega či nápisom ICXCIde o formu skratky Kristovho mena a nie o christogram, pretože jednotlivé slová sa neprelínajú a nevytvárajú žiaden obrazec.. Zvyčajne sa vyobrazoval na mozaikách, rukopisoch, nástenných maľbách, sochárstve/kamenárstve (reliéf), drevorezbách, drevorytoch, niekedy na vitráži, textiliách alebo na iných úžitkových predmetoch.
4.9. storočie náhľad|Mozaika zobrazujúca Krista ako Pantokrata v konche apsidy Baziliky San Vitale, 6. storočie, Ravenna, Taliansko
Od 4. storočia sa zobrazenie Pantokrata stalo významnou témou ranokresťanského umenia. Vychádzalo z obrazového typu Krista ako Apolóna alebo sediaceho antického filozofa so zvitkom v ruke, ktorý odkazoval na učiteľstvo a kreslo na súdnu moc. Koncept univerzálnej vlády je jasne vyjadrený v zobrazení sediaceho Krista na nebeskej sfére. Pantokrator sa zvyčajne nachádzal v konche apsidy alebo kalote kupoly. Uprostred evanjelistov alebo ich symbolov. Častejší helenistický typ zobrazuje Krista ako mladíka bez brady, napríklad na mozaike v apside Baziliky San Vitale. Ježiš Kristus je zobrazený ako mladík bez brady a oblečený do fialovej tuniky. Sedí na nebeskej sfére umiestnenej v rajskej záhrade, ako to prezrádza motív štyroch rajských riek. V ľavej ruke drží zvitok a v pravej mučenícku korunu, ktorú mu podal svätý Vitalis. Tento obrazový typ sa na Východe veľmi neujal. Naopak tzv. sýrsky typ zobrazuje Krista s bradou, ako napríklad na mozaike baptistéria v Neapole. Ikonografický typ Ježiša Krista s bradou bol odvodený z vyobrazenia mandylia. Tento typ Pantokrata podobný Diovi je známy z najstarších enkaustických ikon z Kláštora svätej Kataríny na Sinaji z polovice 6. storočia. Práve enkuastická ikona Pantokrata z Kláštora svätej Kataríny sa považuje za najstaršiu, ktorá unikla dvom fázam obrazoboreckého obdobia v Byzantskej ríši. Pravdepodobne jej predlohou bola ikona Pantokrata nad bránou Chalké v Konštantínopole, ktorá bola odstránená a nahradená symbolom kríža na príkaz byzantského cisára Leva III.
vľavo|náhľad|Mozaika zobrazujúca Krista ako Pantokrata v kupole Monastiera Dafni, okolo roku 1100, Atény, Grécko
V Bazilike Sant’Apollinare Nuovo (6. storočie) v Ravenne sa na južnej strane hlavnej lode nachádza Kristus s bradou na tróne zahalený cisárskym rúchom. Pôvodne držal otvorenú knihu s nápisom: EGO SUM REX GLORIAE. Podobné zobrazenia sa nachádzajú na slonovinových diptychoch konštantínopolskej dielne. Predpokladá sa, že rozhodujúcim faktorom na šírenie tohto ikonografického typu bola prítomnosť zobrazenia Pantokrata na minciach cisára Justiniána II., kde je zobrazená polofigúra bradatého Krista. V ľavej ruke drží knihu a pravou žehná. Na minciach sa nachádza nápis: REX REGNATIUM. Podobné vyobrazenia sú v manuskripte Knihy Jób (Kódex č. 171) z Kláštora svätého Jána na ostrove Patmos z 9. storočia. Ďalej vyobrazenie Krista v mandorle na malom oblúku ako Kozmokrator v diele Christianiké topografia (Kresťanský miestopis) zo 6. storočia od byzantského kupca Kosma Indikopleusta. Nakrátko sa začal objavovať portrét Krista na víťaznom oblúku, ako napríklad v Bazilike Sant’Apollinare v Classe (7. storočie) a potom od 9. storočia v kupolách a apsidách ďalších chrámov.
10.15./16. storočie náhľad|Emailová doštička s vyobrazením Pantokrata na svätoštefanskej korune, 11. storočie, Országház, Budapešť