thumb|Insígnie samozvaného Rádu sv. Brigity
Samozvaný rytiersky rád (, ) je organizácia, ktorá sa vydáva za rytiersky rád, hoci ním podľa medzinárodného práva nie je. Toto označenie neznamená, že takáto organizácia bola založená s cieľom podvádzať. Niektoré samozvané rytierske rády boli založené s cieľom obohatiť zakladateľa, iné sú skutočnými charitatívnymi organizáciami.
Každý pravý rytiersky rád musí mať Fons honorum, teda zakladateľa a patróna, ktorým je suverénny panovník. Môže ísť o prezidenta republiky, alebo o monarchu, pričom monarcha môže byť vládnuci, alebo môže ísť o pretendenta trónu. V stredoveku mohol založiť rytiersky rád aj šľachtic, ktorý nebol hlavou vládnuceho rodu, podľa medzinárodného práva to však už po mnoho storočí nie je možné. V súčasnej dobe je jedinou cirkvou, ktorá má suverénnu hlavu, katolícka cirkev, pretože pápež je vládcom Vatikánu a Svätá stolica je subjektom medzinárodného práva, a teda katolícka cirkev je jedinou cirkvou, ktorá môže založiť rytiersky rád a byť jeho patrónom. V pravoslávnej cirkvi je toto právo diskutované u Jeruzalemského a Konštantínopolského patriarchátu. U pretendentov, teda hláv rodín, ktoré už nevládnu, je podľa medzinárodného práva možné, aby boli patrónmi už existujúcich rytierskych rádov. Zakladanie nových rádov je však sporné. Z toho vyplýva, že žiadna súkromná osoba, alebo súkromné spoločenstvo osôb nemôže podľa medzinárodného práva založiť rytiersky rád.
Samozvané rády zdieľajú mnoho spoločných charakteristík. Veľmi často sú vedené falošnými šľachticmi, podvodnými pretendentmi či episcopi vagantes (biskupmi bez cirkví). Tiež často proklamujú nadväznosť na rády, ktoré zanikli už pred stáročiami. Veľmi obľúbené je obhajovanie nadväznosti na templárov (rozpustený v roku 1312) či na maltézskych rytierov. V niektorých štátoch, napríklad vo Francúzsku a Taliansku je činnosť samozvaných rytierskych rádov trestným činom.
Štandardy posudzovania legitimity rytierskych rádov Každý nezávislý štát má právo vytvárať vlastné rády alebo záslužné vyznamenania, a podľa svojej ľubovôle stanovovať ich konkrétne pravidlá. Ale len najvyššie štátne vyznamenania môžu byť považované za rytierske, ak sú udeľované korunovanou hlavou štátu alebo protempore najvyšším štátnym predstaviteľom. Dynastické (alebo rodinné) rády, ktoré náležia iure sanguinis k suverénnym panovníckym domom (t. j. domy panujúcich alebo ex-panujúcich rodov, ktorých zvrchované postavenie bolo medzinárodne uznané v čase Viedenského kongresu v roku 1814 alebo v období po ňom), ktoré si zachovali rytierske, šľachtické a sociálne uznanie bez ohľadu na politické zmeny. Všeobecne prijímaným právnym názorom je, že ex-panovníci, ktorí neabdikovali, majú odlišné postavenie ako uchádzači o trón a že počas svojho života im naďalej náleží právo vznešeného zakladateľa (lat. Fons honorum) a to aj vo vzťahu k tým rádom, v ktorých naďalej zachovávajú úrad veľmajstra, čo by bolo inak klasifikované, ako rády štátne a záslužné. Hoci v istom čase – pred mnohými storočiami – súkromné osoby vysokého spoločenského postavenia mohli a aj zakladali nezávislé rytierske rády, dokonca poniektoré z nich boli časom považované za veľmi prestížne a získali formálne cirkevné alebo panovnícke uznanie, v dnešnej dobe sa považuje tento spôsob zakladania rádov za prekonaný a za rytierske rády sa považujú len také, ktoré majú starobylý a historicky neprerušený pôvod a sú pod osobitnou ochranou hlavy alebo (ex-) panovníckeho domu uznaného za zvrchovaný. Uznanie rádov štátmi alebo nadnárodnými organizáciami, ktoré sami nezriaďujú vlastné rytierske rády, a ktorých ústavné zákony neobsahujú ustanovenia vymedzujúce uznávanie rytierskych či šľachtických inštitúcií, nemôžu byť považované za „legitimizujúce“ z titulu svojej zvrchovanosti, nakoľko tieto štáty alebo nadnárodné organizácie sa týmto sami vzdali práva na výkon heraldickej jurisdikcie. Medzinárodne uznávaný status rytierskeho rádu, je založený na práve Fons honorum, ktoré, podľa starobylých tradícií, prináleží len autorite, ktorá daný rád založila, vzala pod svoju osobitnú ochranu alebo uznala. Jediným uznaným rádom, ktorý sa považuje za Zvrchovaný a ktorý pôsobí dodnes, je rád sv. Jána Jeruzalemského, prezývaný z Rhodu a Malty, ktorého medzinárodné sídlo bolo preložené do Ríma v roku 1834, a ktorého medzinárodný diplomatický štatút nezávislej neteritoriálnej suverenity je oficiálne uznaný Svätou Stolicou a mnohými ďalšími vládami. Je potrebné poznamenať, že Svätá stolica neuznáva žiadne iné rytierske rády okrem vlastných, uznáva iba tie, ktoré sú pod jej ochranou (napr. Maltézsky rád, či Rád Božieho hrobu). V súčasnosti existuje množstvo dynastických rádov, ktoré sú legitímne, ale nespadajú pod ochranu či jurisdikciu Vatikánu. Oficiálny zoznam medzinárodne uznaných rytierskych rádov vydáva Medzinárodná stála komisia pre rytierske rády.
Legitimita Samozvané rády sa odvolávajú na tradičné rytierske rády. Za vysoké poplatky prijímajú nových členov, udeľujú im hodnosti či falošné šľachtické tituly. Ich "charitatívna" činnosť je sporná a často slúži na obohatenie hlavných protagonistov konkrétneho falošného rádu. Ich zvyky, rádové odevy, heraldika či insígnie dokonale napodobujú tradičné rády, čo spôsobuje, že niekedy sa dajú veľmi ťažko rozlíšiť. Obvykle jediným účelom založenia samozvaného rádu je finančný profit jeho zakladateľov, alebo slúži ako nástroj na uznanie vlastnej "legitimity". Mnohí samozvaní "pretendenti" trónu sa snažia dokázať, že sú potomkami kráľovstiev či iných suverénnych štátnych útvarov, ktoré zanikli už v stredoveku. Samozvaných rytierskych rádov alebo "štátnych" útvarov je vo svete veľké množstvo. Samozvané rády a samozvané kráľovské domy sú do počtu veľmi hojné v USA, na území Európy je ich počet vysoký najmä v Taliansku. Možno povedať, že týchto organizácii sú desiatky, blížiace sa počtom k číslu 200. Tieto organizácie si navzájom uznávajú svoju "suverenitu a legitimitu", šľachtické či akademické tituly a hodnosti, čím si v podstate medzinárodne (môžeme povedať, že "pôsobia" na každom kontinente, vrátane Antarktídy) potvrdzujú svoju legitimitu, platnú však iba v ich kruhoch, maximálne u pochybných revolučných vlád, samozvaných cirkví či vojenských júnt Rozvojových krajín. Niekedy, ako v prípade rádu sv. Lazára sa stáva, že rád stratí svojho Fons honorum.
Štandardným postupom dokazovania uznania takýchto spolkov oficiálnymi štátnymi útvarmi či cirkvou je zverejňovanie korešpondencie (napr. na webových stránkach), ktorú vedú lídri samozvaných rádov s oficiálnymi hlavami štátov (najčastejšie monarchií). Ide o rôzne blahoželania k sviatkom či jubileám. Oficiálne kancelárie pisateľov listu potom v zmysle pravidiel korešpondencie, titulujú tak, ako sa sami v liste podpíšu, resp. oslovujú ich titulmi, ktoré majú uvedené na hlavičkových papieroch a obálkach. Toto potom môže budiť dojem oficiálneho uznania samozvanej organizácie, či jej lídra a jeho titulov (šľachtických). Ďalším prostriedkom na dokazovanie uznania je spoločná fotografia s príslušníkom oficiálnej a uznanej kráľovskej rodiny z nejakého spoločenského podujatia, na ktorú má prístup širšia verejnosť. Veľmi často sú na tieto účely zneužívané Generálne audiencie u Pápeža a následné fotografie s hlavou katolíckej cirkvi.https://www.facebook.com/saomiguelarcanjoprioradonobrasil/?fref=ts Taktiež získanie konkrétneho katolíckeho biskupa ako člena či duchovného priora samozvaného rádu budí dojem serióznosti a uznania samozvanej organizácie katolíckou cirkvou. Samozvané rytierske rády a ich zastúpenia na území Slovenska a Česka nepresiahli počtom číslo 10, mnohé z nich aj vznikli na území Česka. Niektoré samozvané rády pôsobia aj na Slovensku.
Známe samozvané rády thumb|Samozvaný rád sv. Stanislava, dekrét Samozvané rády Maltézskeho rádu Zvrchovaný vojenský maltézsky rád (tiež Maltézsky rád) napodobňuje približne 20 organizácii. Tieto organizácie vydávajú aj falošné diplomatické pasy. Napodobňovatelia Maltézskeho rádu pôsobia aj na Slovensku a oficiálny rád sa od ich činnosti dištancuje.http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20110303009 Výber z niektorých samozvaných organizácii, ktoré o sebe prehlasujú, že sú Maltézskym rádom či Maltézskymi rytiermi:
Suverénny špitálsky rád sv. Jána z Jeruzalema, rytieri z Malty (Sovereign Hospitaller Order of Saint John of Jerusalem, Knights of Malta). Suverénny špitálsky rád sv. Jána z Jeruzalema, rytieri Špitálnici (Sovereign Hospitaller Order of Saint John of Jerusalem, Knights of Hospitaller). Rád svätého Jána u Jeruzalema, Nadácia maltézskych rytierov (Order of St. John of Jerusalem, Knights of Malta foundation).
Samozvané rády svätého Lazára Napodobeniny Rádu sv Lazára sa začali objavovať od začiatku 20. storočia. Vďaka celkovej neprehľadnej situácii, súdnym sporom a rozkolu je situácia v tejto organizácii značne neprehľadná. Niektoré pracujú ilegálne a udeľujú rôzne tituly. Mnohé z týchto organizácií prijímajú do svojich radov aj členov kráľovských rodín, vďaka čomu umocňujú dojem, že sú serióznymi rytierskymi organizáciami: Vojenský a špitálsky rád sv. Lazára – Orleánska obediencia. Táto organizácia bola medzi rokmi 2004 – 2012 na krátke obdobie ôsmych rokov pod legálnym patronátom Francúzskeho kráľovského domu. Ale vďaka rôznym vnútorným sporom a rozkolu bola táto dočasná ochrana odobratá v roku 2012 Hlavou domu, JKV Henrim d´Orleáns. V súčasnosti (január 2016) je diskutabilné, či ide o pravý rytiersky rád, alebo iba o medzinárodnú katolícku rytiersku organizáciu. Špitálny rád rytierov sv. Lazára Jeruzalemského a Panny Márie – založený v roku 1910 v Belgicku pravdepodobne Jamesom Moserom. Zanikol okolo roku 1928. Zjednotený Veľkopriorát Rádu sv. Lazára Jeruzalemského – založený v roku 1995 Johnom Dudley von Sydow. Rád vzkriesenia svätého Lazára (Ordre de la Résurrection de Saint-Lazare) – založený v Kanade v 80. rokoch. Panónsky suverénny vojenský a špitálsky rád sv. Lazára z Jeruzalema (Pannonian Sovereign Military and Hospitaller Order of St. Lazarus of Jerusalem) – založený v roku 2004 dr. Allanom Inoviusom v Maďarsku. Spojené veľkoprioráty špitálskeho rádu sv. Lazára z Jeruzalema (United Grand Priories of the Hospitaller Order of Saint Lazarus of Jerusalem).
Ostatné samozvané rády Rytiersky rád sv. Konštantína a Heleny (Equesti ordo sancti Constantini et Helene). Tento rytiersky rád pôsobí v Česku približne od roku 2000 ako pravoslávne bratstvo veriacich, ktoré samo seba označuje za duchovne-rytiersky rád Pravoslávnej cirkvi. Česko nepriznalo rádu právnu subjektivitu. Bratstvo nie je ani v zozname rytierskych rádov Medzinárodnej komisie pre rytierske rády. Rád sa delí na rytierov, ktorí sa združujú v komendách. V ich čele stojí komtúr, ktorým je jeden z rytierov zvolený na 6 rokov. V čele rádu stojí veľmajster, ktorý s generálnou radou rád riadi. Súčasným veľmajstrom je Evžen Freiman, ktorý je údajne kniežaťom Eugen von Freiman – Geyersnburg (toto kniežatstvo nie je uvedené v celoeurópskom prehľade šľachtických titulov Neuer Siebmacher, Siebmachers großes und Allgemeines Wappenbuch ani v Gothajskom Almanachu). V médiách sú občas uvádzané informácie a rôzne teórie konšpiračného rázu o politickej a údajnej kriminálnej angažovanosti niektorých členov bratstva. Rád má svoju komendu aj na Slovensku, ktorá mala podľa oficiálnej stránky v roku 2016 celkovo 25 členov. Rytiersky rád sv.Václava (Equester ordo Sancti Wenceslai).http://www.eosw.cz/