Dzogčhen je jadrom starobylého pôvodného učenia . Podľa tibetského budhizmu a Bönu je témou Dzogčhenu prirodzený, prvotný stav, a meditačné praxe zamerané na realizáciu tohto „prvotného stavu čistej pozornosti“. O Dzogčhene bolo publikovaných viacero kníh, ktoré podrobne vysvetľujú jeho detaily.
Učenie Dzogčhenu je považované za konečné a definitívne, a jadro budhistických náuk. Dzogčhen bol realizovaný majstrami rôznych škôl ako ich najvnútornejšia prax. Tvrdí, že jeho počiatky siahajú do doby pred ľudskú históriu, a nie je obmedzený iba na budhizmus, Tibet alebo náš svet.
V širšom zmysle je „Dzogčhen“ prekladaný ako „veľká dokonalosť“ (Great Perfection), alebo „veľké oslobodenie“ (Great Liberation),. Názov v jazyku Oddiyana je „mahasandhi“ a znamená „veľké spojenie“ (Great Juncture) nirvány a samsáry, situáciu v ktorej je všetko prítomné. Je vysvetľovaný ako základ, cesta a plod; z pohľadu základu to už je samo-dokonalý stav prvotnej prirodzenosti, ktorý nepotrebuje „zdokonaľovať“, pretože bol vždy perfektný od samého začiatku, rovnako ako obloha. Je nevytvorený, ale spontánne dosiahnutý.
Termín pochádza aj z „najvyššej dokonalosti“ praxe vadžrajány po tom, ako sa vizualizácia božstva a recitácia mantry rozpustí, sa spočíva v prirodzenom stave prirodzene žiarivej a čistej mysle. Tibetský Dzogčhen sa považuje za „Zen tantry“.
V Dzogčhene hlavným princípom je ísť za bežnú myseľ a dosiahnuť povahu prvotnej alebo nedotknutej čistej pozornosti nazývanej rigpa, kde iba spočívame.
Vo všeobecnosti texty Dzogčhenu evokujú a diskutujú o stave pozornosti, ktorá presahuje duality a koncepčné elaborácie. Dzogčhen je náhla cesta založená na náhlom prebudení (sudden awakening) a postupnej kultivácii (gradual cultivation).
Učenie Dzogčhenu Prvý majster Dzogčhen prvýkrát v tomto časovom cykle učil Garab Dordže, ktorý toto učenie dostal podľa tantry priamym kontaktom prostredníctvom vízie so Sambhogakájou.
Garab Dordže sa zrodil v podobe Nirmanakáje v krajine Ogyen, ktorá ležala v severozápadnej Indii. Strávil tam život a učil. Učenie zhrnul v troch zásadách, známych ako „Tri posledné výroky Garaba Dordžeho“:
Priame stretnutie s vlastnou prirodzenosťou: Táto čerstvá a súčasná pozornosť mimo úvah troch časov je sama o sebe prvotným prebudením, teda spontánne prítomna čistá pozornosť. Takéto je priame uvedenie do tvojej prirodzenosti. Priamo urob jediné rozhodnutie: Pretože všetky fenomenálne zdania tak cyklického života, ako aj stavu za utrpením neprekračujú vrodenú tvorivosť čistej pozornosti, pevne sa rozhodni, že neexistuje iná vec okrem nepretržitého toku tejto čistej pozornosti. Maj dôveru v priame oslobodenie – rozpustenie: Akékoľvek diskurzívne myšlienky sa objavia, či už sú hrubé alebo jemné, rozpoznávajúc ich za to, čo sú, oboje sa objavujú a súčasne rozpúšťajú do obrovskej rozlohy dimenzie čistej reality – pozornosti – prázdnoty neoddeliteľne. Zostaň v istote v toto oslobodenie.
Všetky stovky a stovky originálnych textov Dzogčhenu možno považovať za vysvetlenie týchto troch výrokov Garab Dordžeho.Chogyal Namkhai Norbu, The Crystal And The Way Of Light: Sutra, Tantra And Dzogchen, Snow Lion 1999, ISBN 1559391359Chogyal Namkhai Norbu, Dzogchen: The Self-Perfected State, Snow Lion 2003, ISBN 1559390573
Dzogčhen Základné bytie človeka, to čím bol, čo je a čo vždy bude, je stav pozornosti, ktorá je „prvotne čistá“. Normálna myseľ a pozornosť je vždy zakryté nečistotami emócií a myšlienok, ale podstata je celkom čistá. Označuje sa ako prirodzený stav bytia.
Táto „prvotná čistota“ je prázdna. Prázdnotu Dzogčhen prirovnáva k obrazu zrkadla, ktoré má schopnosť odrážať to, čo je pred ním, ale nie je tým prekryté. Zrkadlo zostáva stále rovnaké. Učenie všetkých považuje za „prvotne čistých“ a „prázdnych“. Ale každodenná pozornosť ľudí je tak zahalená emóciami a myšlienkami, že si toho nie sú vedomí.
Keď je pozornosť človeka v prirodzenom stave, podľa Dzoghčenu neexistujú žiadne obmedzenia pre vyjadrenie jeho bytia. Vzhľady, ktoré vníma, sú len odrazy v zrkadle mysle. Sú prejavmi mysle. Ako také sú dokonalé. Prejavy prichádzajú a odchádzajú. Sú uznané len ako odrazy, alebo „ilúzie“, a sú užité ako také. Pozornosť zostáva čistá.
Pozornosť ľudí, ako obyčajných bytostí, sa stotožňuje s prejavmi a považuje ich za skutočné. Neexistuje pozornosť čistého stavu. Ich pozornosť je zahalená konštantnou aktivitou emócií a myšlienok, ktorá má tendenciu zužovať vnímanie.
Rozdiel medzi prirodzeným stavom pozornosti a každodenným zahaleným vedomím umožní adeptovi spoznať skúsený učiteľ. Uvedenie do prirodzeného stavu je potrebné cvičiť, aby sa opakoval a doba v ňom predlžovala. Hlavným spôsobom, ako ho dosiahnuť, je meditácia. Cieľom je udržať si pozornosť svojej pravej podstaty a nechať myšlienky plynúť. Čím viac sa myšlienkový proces spomalí, tým jasnejšia sa stáva pozornosť.
Dzogčhen 101 Najzákladnejšou praxou je ne-prax byť iba pozornosťou. Vo formálnom meditačnom sedení, aj bez sedenia, ale plne prítomný bez mentálneho alebo konceptuálneho zapájania.
Táto prax je vlastne výsledkom praxe, napriek tomu sa javí ako prítomný stav v každom okamihu. Ako čistá pozornosť (naked awareness), len pokračuj ako živá a čulá pozornosť všetkého dvadsaťštyri hodín dňa a noci v úplnej relaxácii.
Prirodzený stav Prirodzený stavLopon Tenzin Namdak, Masters of the Zhang Zhung Nyengyud : pith instructions from the experiential transmission of Bonpo Dzogchen (2010), ISBN 8170262682 má vlastnosti prázdnoty a jasnosti. Ide samozrejme o pojmy ľudskej mysle: význam pojmov prázdnota a jasnosť, je jej výtvorom a nie pravým prirodzeným stavom; preto je ich skutočný význam iba približný. Prirodzený stav existuje mimo myseľ a všetky jej konštrukcie a preto sa nedá presne opísať.
Prirodzený stav je trvalý, ale Dzogčhen nezastáva názor, že samostatné, nezávislé ja existuje samo o sebe a je sebestačné. V bežnom živote človek neustále vytvára vedomie „ja“. Počas tréningu ho nemožno nájsť. „Ja“ nie je jednotným subjektom alebo nedefinovanou entitou, ale je to proces vyskytujúci sa v čase. Je to postupnosť stavov vedomia s pestrým duševným obsahom.
Pri cvičení Dzogčhenu možno dospieť k stavu mysle, kde existuje len málo, alebo dokonca žiadne myšlienky. Ale to neznamená, že sa dosiahol prirodzený stav. Možno sa fixovať na stav bez myšlienok, to ale je stále stav mysle, a teda odraz alebo vytvorenie mysle. Podľa učenia sa treba pozrieť na zdroje myšlienok. Kto si ich myslí, kto ich pozoruje? Keď nenájdeme strážcu alebo pozorovateľa, obaja sa rozplynú. Potom vznikne stav jasnej prázdnoty. V tomto stave sa neuvažuje ani sa neurobí analýza, alebo výklad. Adept sa ocitá v „prirodzenom stave“.Chögyal Namkhai Norbu - Qu’est-ce que le Dzogchen ? - vimeo.com
Základ, cesta a plod Učenie Dzogčhenu sa často delí na tri časti: základ, cestu a plod.Jigme Lingpa, Treasury of Precious Qualities: Book Two (2013), ISBN 1611800455 Majster je schopný „prirodzený stav“ priamo preniesť svojmu študentovi. Študent musí potom cvičiť, aby mohol do prirodzeného stavu opakovane sám vstupovať. To predstavuje cestu. Ale najskôr musí mať študent priamu skúsenosť „prirodzeného stavu“.
Základ Základ je skúsenosť identity s prirodzeným stavom. Je základom existencie, a to na univerzálnej úrovni aj na úrovni jednotlivca. Základ je čistý a dokonalý, prítomný v každej živej bytosti. Nie je dvojaký. Len čo bytosť vstúpi do duality, skúsenosť prirodzeného stavu sa stráca; je dočasne zakrytá pripútanosťou a averziou vzniknutou z neznalosti dualistického videnia. Normálny človek je neznalý a tak je jeho „prirodzený stav“ len latentný. Cieľom praxe je, aby sa „prirodzený stav“ manifestoval znova.
Prirodzený stav je mimo priestor a čas, mimo stvorenia a zničenia. Jeho povaha je prejavovať sa ako svetlo, elementy, energia a všetky interakcie, ktoré končia ako to, čo zažívame ako kozmos.
Prirodzený stav mysle je trvalý, všetko ostatné je pominuteľné alebo temporálne. Je to ľudské vnímanie, ktoré si myslí, že javy sú pevné a trvalé.
Základ alebo prirodzený stav má trojakú podmienku: esenciu, prirodzenosť a energiu. Sú vzájomne závislé. Jedna nemôže existovať bez zvyšných dvoch:
Esencia základu – základná prázdnota. Pred a po myslení je len prázdnota mysle. Táto je podstatou čistá a jasná, a prirovnáva sa k zrkadlu. Zrkadlo odráža, čo je pred ním, ale zrkadlo samé sa nemení. Myšlienky prichádzajú a odchádzajú, ale sú to len úvahy a reflexie, nemenia čistotu a prázdnosť prirodzeného stavu mysle. Prirodzenosť základu – manifestuje javy alebo myšlienky. Hoci prichádzajú a odchádzajú, a podstatou sú prázdne, existujú a naďalej sa prejavujú. Hoci zrkadlo zostáva prázdne a čisté, je jeho povahou neustále odrážať to, čo je pred ním. Energia základu – spôsob, ako sa základ, alebo prirodzený stav, prejavuje. Posledná energia sa prejavuje trojako: ako Zal, Rolba a Dan (nepreložiteľné termíny) Zal (vzhľad zdanlivo vonkajšieho sveta) – energia jednotlivca, ktorá sa javí ako zdanlivo vonkajší svet (mimo mysle). Jednotlivec vidí sám seba ako samostatný subjekt, ktorý žije vo vonkajšom svete objektov. Ale tieto vonkajšie objekty/svet sú vlastne projekcie jeho vlastnej energie. V skutočnosti neexistujú žiadne externé nezávislé alebo samostatné javy, ktoré nie sú prejavom energie jednotlivca. Rolba (spôsob, ktorým sa energia jednotlivca manifestuje) – v jednotlivcovi je energia vnímaná ako vnútorný obraz. Obraz sa môže javiť ako veľmi živý a reálny, ale je len prejavom jeho energie. Dan (nekonečná a beztvará kvalita energie) – energia jedinca môže mat akúkoľvek formu. Jeho energia sa formuje do tela, hlasu a mysle s vonkajším prostredím.
Cesta Potom, ako je študent uvedený do prirodzeného stavu bytia, musí praktikovať cestu s cieľom dostať sa z dualistického pohľadu a stavu, a realizovať znovu svoju pravý prirodzený stav. Cesta má tri aspekty: náhľad, prax a prístup.
Náhľad (tawa) – jednotlivec sa musí pozorovať a zistiť svoj stav čo sa týka tela, hlasu a mysle. Je to priame, neintelektuálne videnie reality. Telo je ovládané životnými podmienkami, vonkajšími vplyvmi, stravou a tak ďalej. Ak energia tela neprúdi voľne, spôsobuje emocionálne problémy a fyzické ťažkosti. Prax (gompa) – striktne znamená kontempláciu (jednotlivec sa snaží vstúpiť do stavu nedvojnosti, prirodzeného stavu, a snaží sa zostať v ňom dlhšiu a dlhšiu dobu). Myšlienky môžu prichádzať a odchádzať, ale pri správnom zameraní praktikujúci nie je pod vplyvom týchto myšlienok. Myseľ sama o sebe nie je zapojená do žiadnej snahy alebo práce, ako je tomu v meditácii. Meditácia zameriava myseľ niečo robiť, napríklad vizualizácie prinášajúce stav pokoja, ktorý je potrebný pre vstúpenie do kontemplácie. V kontemplácii je jednotlivec úplne prítomný a pozorný, ani neodmieta ani nenasleduje myšlienky. Meditačné techniky, ktoré pomôžu „rozpustiť“ tieto prekážky sú individuálne. Pomáhajú prekonať problémy, ale nemali by byť cieľom samým o sebe. Zameranie Dzogčhenu je vždy na kontempláciu.