Balalajka () je ruský ľudový strunový hudobný nástroj. Zaraďuje sa do skupiny brnkacích nástrojov, stavbou sa podobá gitare, má však iba tri struny a trojuholníkový tvar tela. Balalajka je pomerne rozšíreným hudobným nástrojom predovšetkým v krajinách východnej Európy (Ukrajina, Bielorusko) a na území Ruska. Využíva sa ako sólový i orchestrálny koncertný hudobný nástroj.
Opis Trojuholníkové telo balalajky je vytvorené zlepením šiestich až siedmich drevených dielov, hlava na dlhom drevenom krku je mierne ohnutá dozadu. Tri struny sú ladené v kvartách (dve sú unisono). Na hmatníku súčasnej balalajky sa nachádza 16 – 31 kovových pražcov (do konca 19. storočia ich bolo 5 – 7).
Zvuk je zvonivý, ale mäkký. Medzi najčastejšie techniky vytvárania zvuku na balalajke je štrnganie, pizzicato, dvojité pizzicato, jednoradové pizzicato, vibrato, tremolo a gitarové techniky.
Druhy balalajky náhľad|150px|vľavo|kontrabasová balalajka V súčasnosti sa rozlišuje podľa veľkosti šesť druhov balalajok: picollo, prima, sekunda, altová, basová, kontrabasová.
Ako sólové koncertné a ľudové nástroje sa používajú predovšetkým „prima“ balalajky. Ostatné sa využívajú predovšetkým v zmiešaných či balalajkových orchestroch.
História náhľad|Vasilij Vasilievič Andrejev, hudobník, balalajkový virtuóz, popularizátor ruských hudobných nástrojov a zakladateľ prvého orchestra ruských ľudových nástrojov Neexistuje jednoznačný dôkaz o čase vzniku balalajky. Na základe nájdených písomných dokumentov sa predpokladá, že hra na balalajke bola rozšírená už koncom 17. storočia. Je pravdepodobné, že pochádza z podobného ázijského nástroja dombra. Pôvodne bola balalajka okolo dlhý dvoj-, troj- alebo štvorstrunový hudobný nástroj, ktorého telo bolo okrúhle alebo oválne.
Postupne sa stal z balalajky populárny ľudový nástroj a kvôli ľahšiemu a jednoduchšiemu spôsobu výroby ľudoví majstri zmenili tvar jej tela na trojuholníkový. Ako napísal vedec Andrej Famincyn v jednom zo svojich diel: „Stačilo iba zlepiť niekoľko trojuholníkových doštičiek a telo balalajky bolo hotové... To všetko naznačuje, že ľud zhotovujúci si sám svoje nástroje, prešiel od kruhového tvaru tela k trojuholníkovému z čisto praktických dôvodov, keďže to bolo jednoduchšie a výhodnejšie pre domácu výrobu“..
Dnešný vzhľad balalajka získala koncom 19. storočia vďaka hudobníkovi a hudobnému popularizátorovi Vasilijovi Vasilievičovi Andrejevovi. Ten navrhol hornú dosku vyrábať zo smreku, dno z buku a celý nástroj skrátiť. Séria balalajok vytvorená majstrom F. Paserbským (picollo, prima, alt, tenor, bas, kontrabas) sa stala základom ruských ľudových orchestrov. Neskôr Paserbskij získal v Nemecku patent na výrobu balalajok.
Etymológia náhľad|P. J. Zabolotskij: Chlapec s balalajkou (1835) vyobrazenie pôvodnej oválnej formy tela balalajky Dokonca aj názov tohoto hudobného nástroja odráža jeho „ľudovosť“. Základ slova „balalajka“, alebo, ako ju taktiež volali, „balabajka“ sa odvodzuje od ruských archaických slovies „balakať“ (), „balaboniť“ (), „balaboliť“ (), ktorých význam je „hovoriť o niečom nepodstatnom, tárať, trepať“. Všetky tieto významy odrážajú charakteristiku balalajky – ľahkého, zábavného, „brnčiaceho“ a nie príliš seriózneho hudobného nástroja.
Prvá písomná zmienka o balalajke je v dokumente z 13. júna 1688 „Pamjať iz Streleckogo prikaza v Malorossijskij prikaz“ (), ktorý sa nachádza v Ruskom štátnom archíve starobylých dokumentov v Moskve.
V ukrajinskom jazyku sa balalajka preukázateľne po prvýkrát spomína v denníkových zápiskoch zo začiatku 18. storočia, kde sa hovorí o „tatárovi hrajúcom na balabajku“. Podobne sa slovo „balabajka“ (балабайка) vyskytuje v juhoruských nárečiach a v bieloruštine.
Referencie
Iné projekty
Zdroj
Kategória:Ruské hudobné nástroje Kategória:Brnkacie nástroje