PaedDr. ThDr. Ondrej Krajňák, PhD. (* 20. november 1962, Spišská Nová Ves) je slovenský filmový dokumentarista a režisér, bývalý predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa (ÚPN) v rokoch 2013 – 2017. Je synom bývalého politického väzňa Jozefa Krajňáka. Zúčastňoval sa zmanipulovaných súdnych procesov proti politickému väzňovi, kňazovi Štefanovi Javorskému. V rozpore so zákonom o marení štátneho dozoru nad cirkvou spoluorganizoval mládežnícke stretnutia, púte do Levoče a Velehrad. Dokumentoval obdobie neslobody a Ilustroval samizdat, saleziánsky mládežnícky časopis „Svetlo“ 14/89, ktorý mal slávnostnú premiéru až na Mariánskej hore v Levoči, v júli r. 1990.
Ako predseda správnej rady ÚPN v súlade so zákonom č. 553/2002 Z. z. o pamäti národa, podľa ktorého je povinnosťou nášho štátu sprístupniť utajenú činnosť represívnych orgánov v dobe neslobody 1939 – 1989, sa podaním dovolania na Najvyšší súd SR v spore s českým miliardárom slovenského pôvodu a bývalým predsedom vlády Andrejom Babišom, ktoré bolo potvrdené nálezom Ústavného súdu SR, zásadne zasadil o to, že podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 984/2015 Ústav pamäti národa už nemôže byť žalovaný osobami vedenými v registroch zväzkov ako vedomí spolupracovníci komunistickej Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Judikát Ústavného súdu SR č. II. ÚS 285/2017 sa stal Judikátom roka 2018, keďže ukončil doterajšiu súdnu prax, keď spory vedené proti ÚPN boli rozhodované len na základe svedectiev bývalých príslušníkov ŠtB. Ondrej Krajňák týmto ukončil prax tunelovania verejných financií za ÚPN prehraté súdne spory. Následne NR SR na návrh poslanca Antona Hrnka a ďalších prijala novelu zákona, podľa ktorej už predseda správnej rady ÚPN nemôže bez súhlasu správnej rady, ktorej päť členov menuje NR SR, dvoch vláda SR a dvoch prezident, rozhodovať o právnych postupoch vo veci súdnych sporov, ktorých účastníkom je ÚPN.
V októbri 2017 na protest proti prijatiu novely odstúpil z čela ÚPN potom, čo NR SR schválila zmenu zákona o ÚPN, deň pred tým ako nadobudla účinnosť. 21. januára 2019 opätovne celá vtedajšia opozícia (okrem poslancov Kotlebovej ĽSNS) navrhla Ondreja Krajňáka za člena Správnej rady ÚPN. Návrh neprešiel, pretože v tom čase mala koalícia vo výbore pre ľudské práva NR SR väčšinu hlasov .
Vzdelanie Po absolvovaní stredoškolských štúdií sa počas komunistického režimu aktívne zapojil do práce podzemnej cirkvi. Po páde komunizmu absolvoval štúdium na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského (odbor katolícka teológia),Ondrej Krajňák. In: doktorandské štúdium v Lubline (odbor žurnalistika) a doplňujúce štúdium na Pedagogickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku.
Zamestnania Pôsobil v katolíckej televízii LUX. 19972004 Bol zamestnaný v televíznej spoločnosti ako režisér a autor televíznych relácií pre deti a mládež. 2004 – Ústav pamäti národa, spolupracoval na výrobe dokumentárneho filmu „Jáchymovské peklo". Pôsobil v ÚPN ako filmový dokumentarista a režisér a neskôr aj ako vedúci referátu Oral history. Založil audiovizuálny archív a podieľal sa na nakrúcaní viac ako 400 svedeckých výpovedí pamätníkov. Spolupracoval ako kameraman, scenárista, dramaturg, vedúci výroby, či režisér na výrobe 15 dokumentárnych filmov, ktoré mapujú obdobie neslobody. 13. 2. 2013 – ako nominant SMER-SD bol v čase jeho samostatnej vlády zvolený Národnou radou Slovenskej republiky za predsedu Správnej rady Ústavu pamäti národa Slovenskej republiky. Do čela ÚPN bol zvolený ústavnou väčšinou poslancov NR. Zo 135 prítomných poslancov získal 105 hlasov. 1. 11. 2017 z funkcie odstúpil z dôvodu prijatej účelovej novely zákona o Pamäti národa. Od 1. 2. 2019 pracuje ako pedagogický pracovník v Centre pre deti a rodiny v Bratislave.
Audiovizuálna tvorba V rokoch 1985 - 89 ako spoluorganizátor dokumentoval mládežnícke púte v Levoči, Šaštíne a na Velehrade. Záznamy z obdobia neslobody zachované na 8 mm filme boli a sú prezentované v dokumentárnom filme Ústavu pamäti národa Stopy v snehu , ďalej v dlhometrážnych dokumentoch ako sú Anton Srholec a v celovečernom dokumente Slobodní.Okrem RTVS uvedené vizuálne záznamy použila aj Česká televízia v dokumentárnom cykle Zakázaný Bůh v epizóde Velehrad 1985, Bod zlomu (E12) alebo Zakázaný Bůh, Objektový svazek Živčáková: zjevení Panny Marie. V rokoch 1997 – 2004 pôsobil v televíznej spoločnosti LUX communication ako režisér a autor televíznych relácií pre deti a mládež. Autorsky a režijne sa podieľal na tvorbe 60 televíznych relácií s názvom SAMSON a ŠUM a série krátkometrážnych dokumentov, odvysielaných v Slovenskej televízií. Okrem autorských dokumentárnych filmov, Prežili sme gulag a Sviečková manifestácia sa spoluautorsky podieľal aj na aj na tvorbe dokumentov, ktoré cez autentické svedectvá bývalých politických väzňov vypovedajú o nacistických a komunistických zločinoch, spáchaných na území bývalého Československa v rokoch 1939-1945. 2003 - V roku 2003 sa podieľal na zvukovýrobe- Jáchymovské peklo (réžia: K. Vlachová, 2004) Ako kameraman (druhá kamera) sa podieľal na tvorbe dokumentárneho filmu Cesty nádeje (réžia: K. Vlachová, 2005). Od roku 2004 pôsobil v Ústave pamäti národa, ako vedúci referátu Oral history a audiovizuálnej tvorby. Okrem realizácie audiovizuálnych projektov ÚPN spolupracoval ako kameraman, scenárista, dramaturg, vedúci výroby, či režisér na výrobe 15 dokumentárnych filmov, ktoré mapujú obdobie neslobody. V ÚPN založil audiovizuálny archív a podieľal sa na nakrúcaní viac ako 400 svedeckých výpovedí pamätníkov z obdobia neslobody. Uchované svedectvá sa stali súčasťou kultúrneho dedičstva SR. V roku 2008 vytvoril scenár dokumentárneho filmu Prežili sme GULAG, ktorého nakrútenie aj úspešne režíroval. 2009 - Ako vedúci výroby a kameraman sa podieľal na tvorbe dokumentárneho filmu Bohom zabudnuté kúty. ( réžia: I. Sivák, 2009) V roku 2010 sa autorsky a režijne podieľal na tvorbe dokumentárneho filmu Sviečková manifestácia. V tom istom roku založil a spoluautorsky pripravil medzinárodnú filmovú prehliadku a multižánrový Festival slobody. Ako vedúci výroby sa podieľal na produkcii dokumentárnych filmov – November +20 (réžia: T. Vitek, 2009) a Junáci v prachu. ( réžia: T. Vitek, 2010) Ako kameraman a vedúci výroby sa podieľal na tvorbe dokumentárneho filmu - Tóny v tichu (réžia: I. Sivák, 2010) Ako odborný garant sa podieľal na výrobe dokumentárneho filmu - Pilátova amnestia. (réžia: I. Kušíková, 2010) Zverejnenie ľudských osudov z čias neslobody inicioval v projekte Pamäť národa a v spolupráci s Jazykovedným ústavom Ľudovíta Štúra SAV inicioval projekt prepisov zaznamenaných video svedectiev. V januári roku 2011 sa podieľal na spravodajskom televíznom cykle Neumlčaní, ktorý v roku 2010 v súťaži o cenu Slovenského syndikátu novinárov obsadil prvé miesto. Ako odborný radca sa podieľal na nakrúcaní celovečerného filmu Eštebák, ocenený medzinárodnými cenami. Ako vedúci výroby, dramaturg a kameraman spolupracoval na dokumentárnom filme -Tiene barbarskej noci (réžia: I. Sivák, r. 2011) v roku 2015 za prínos v oblasti kresťanskej kultúry bol Konferenciou biskupov Slovenska ocenený cenou Fra Angelico.
Zápas o hodnotové smerovanie Ústavu pamäti národa Ondrej Krajňák, bol nominovaný stranou SMER-SD až po opakovanej neúspešnej voľbe, kedy kandidát František Mikloško nezískal potrebnú väčšinu a kandidatúru Juraja Kalinu SMER-SD stiahol.
ÚPN sa po tragickej smrti Jána Langoša, ktorý nastavil jeho smerovanie v súlade so zákonom č. 553 /2002 Z.z o pamäti národa, nevyhol politickým vplyvom a odklonu od jeho poslania, keďže päť členov správnej rady volí NR SR a po dvoch vláda a prezident, dvoch členov dozornej rady volí NR SR a jedného menuje minister spravodlivosti. Po nástupe Ivana Petranského za predsedu ÚPN, nominovaného Slovenskou národnou stranou, ktorá sa zviezla na vlne nacionalizmu, nastal v ÚPN zásadný odklon od pôvodného poslania, ktorým mal byť výskum zločinov fašizmu a komunizmu. V ÚPN začali pôsobiť historici, ktorí sofistikovane relativizovali totalitný režim Slovenského štátu v r. 19391945 a obdobie normalizácie po okupácii Československa v roku 1968. Je potrebné pripomenúť, že na začiatku to vždy začína relativizovaním zločinov totalitných režimov a odhaľovaním pamätných tabúľ ich predstaviteľom a končí po získaní politickej moci ich politickou rehabilitáciou. Do správnej rady ÚPN bol v roku 2009 zvolený exposlanec HZDS a predseda občianskeho združenia Politickí väzni Zväz protikomunistického odboja (PV ZPKO) Arpád Tarrnóczy, ktorý v minulosti odhalil pamätnú tabuľu predstaviteľovi ľudáckeho režimu a antisemitovi Jozefovi Kirschbaumovi a v časopise Svedectvo vydal oslavný článok o veliteľovi Hlinkovej gardy Otomarovi Kubalovi.
Ondrej Krajňák, ktorý sa pokúsil o zmenu hodnotového smerovania ÚPN sa preto musel dostať do konfliktu so zamestnancami ÚPN, Ivanom Petranským, Jergušom Sivošom, vtedajším predsedom odborov a Martinom Lackom, ktorý pravidelne podporoval krajnú pravicu, kde bol oslovovaný na viacerých webových stránkach vďaka jeho názorom na Slovenské národné povstanie. Podľa neho išlo o protištátne sprisahanie a zločin proti základným záujmom Slovákov. Jeho mediálne výstupy preverovala v minulosti aj polícia. Lacko sa netajil svojimi sympatiami k Marianovi Kotlebovi a jeho Ľudovej strane Naše Slovensko.
Ondrej Krajňák sa principiálne v zmysle zákona o pamäti národa postavil aj proti aktivitám historika Jána Bobáka, ktorý organizoval medzinárodnú vedeckú konferencie „Gustáv Husák a jeho doba“, spojenú s prezentáciou rovnomennej publikácie Branislava Kinčoka.“ Je pritom zachovaná správa z júla 1944 pripravená Husákom a určená na rokovanie v Moskve, v ktorej odporúča, aby sa Slovensko stalo súčasťou Sovietskeho zväzu. Aj vďaka týmto aktivitám ÚPN sa Gustáv Husák ako normalizátor po okupácii Československa 21. augusta 1968 dostal medzi nominantov ankety usporiadanej Rozhlasom a televíziou Slovenska (RTVS) Najväčší Slovák.
Keďže v každom demokratickom štáte, ktorý je členom EÚ by bolo neprípustné, aby boli zamestnancami inštitúcie, ktorá má byť garantom seriózneho výskumu zločinov totalitných režimov osoby, ktoré aktívne zľahčujú a relativizujú zločiny fašizmu a komunizmu, Ondrej Krajňák ukončil s Martinom Lackom a Jánom Bobákom pracovný pomer za čo sa proti nemu spustila masívna diskreditačná kampaň a kritika jeho činnosti na poste predsedu Správnej rady ÚPN.
Kritika oponentov Podľa Jerguša Sivoša Krajňák neviedol profesionálne ÚPN. „Časopis Pamäť národa sa z odborného časopisu zmenil na podnikový... sebaprezentačné texty, v jednom čísle sme narátali až 21 fotografií predsedu správnej rady.“ V časopise Pamäť národa 2/2015 je 24 fotografií, na ktorých je zachytený. V časopise Pamäť národa 1/2016 na s. 98110 je rozhovor s ním podpísaný P. Juščákom, ktorého Krajňák tesne pred tým dosadil do funkcie šéfredaktora časopisu, hovorcu a šéfa sekcie dokumentácie. „ÚPN sa stal pod jeho vedením vnútorne aj navonok úplne paralyzovanou inštitúciou. Krajňák bol v ostrom konflikte so všetkými členmi správnej rady aj členmi dozornej rady (to je spolu 12 ľudí vrátane samotného Krajňáka). V týchto orgánoch pritom nesedia agenti SNS, ale rôznorodí ľudia vrátane historika Slavomíra Michálka, nominanta prezidenta Kisku. Krajňák sa v priebehu uplynulých rokov správal iracionálne, keď si poštval proti sebe všetkých členov správnej rady. Tí sa napríklad spoločne sťažovali, že predseda systematicky ďaleko prekračuje svoje kompetencie, trebárs tým, že pri menovaní a odvolávaní riaditeľov sekcií obchádzal radu.“ Martin Hanus, zástupca šéfredaktora denníka Postoj. Krajňák ako šéf ÚPN poskytol bezplatne politickej strane KDH film z dielne ÚPN, ktorý bol vysielaný na predvolebnom mítingu. S KDH a jeho politikmi má Krajňák všeobecne dobré styky, pričom často navštevovali jeho kanceláriu v ÚPN. Sú to politici, ktorí sa najčastejšie vyskytujú na fotografiách interného časopisu ÚPN Pamäť národa.
Stanoviská ku kritike