Miloš Urbásek (* 28. júl 1932, Ostrava – † 14. júl 1988, Drábsko) bol slovenský výtvarník./
Životopis V rokoch 1958 – 1964 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. P. Matejka a prof. V. Hložník). V r. 1960 spolu s E. Ovčáčkom založil a organizoval skupinu bratislavských Konfrontácií (výstavy 1961 – 1964), prinášajúcich do slovenského výtvarného umenia nekonvenčné postupy štrukturálnej maľby a grafiky.
Okrem domácich ocenení získal 1967 cenu Folkwang – Presse v Essene a 1969 prix d' Achat Biennale de Gravure, Ljubljana.
V roku 1969 dostal pozvanie Fordovej nadácie na šesťmesačný študijný pobyt v USA, ktorý mu česko-slovenské úrady nepovolili. Ako jeden z prvých na Slovensku sa sústredil na problém geometrickej abstrakcie, ktorej skúmanie sa stalo dlhodobým programom jeho diela. Originálnym spôsobom pracoval s vrstvenou kolážou a vytváral diela technikou muchláže. Predmetom výskumu sa neskôr stala zväčšená tlačová litera pätkového písma a jej fragmenty. Analýzu písmena O redukovaného na kruh a jeho časti dovŕšil v monochrómnych i farebných sériách umožňujúcich ľubovoľnú skladbu diel do rytmizovaných dynamických plôch. Túto skúsenosť viackrát využil na oživenie a výtvarnú kultiváciu modernej architektúry. Experimentoval s novými technológiami – tlačou na akrylátové sklo a liatym asfaltom (1971 – nádvorie Kunsthalle v Norimbergu).
Od roku 1978 skúmal prítomnosť svetla v geometricky štruktúrovanej vrstvenej farebnej hmote v pasteloch, maľbách a kresbách. Zúčastnil sa početných performancií svojich kolegov (s A.Mlynarčíkom) i mladšej generácie výtvarníkov.
Od roku 1958 žil a tvoril v Bratislave, zaoberal sa maľbou, grafikou, kresbou, knižnou ilustráciou a grafickou úpravou, taktiež monumentálnou tvorbou, vytváraním objektov a multiplov.
Počiatok tvorby Urbáskove začiatky boli v znamení individuálneho štúdia a súkromného zoznamovania sa s princípmi moderného umenia. V rodnej Ostrave nadviazal v päťdesiatych rokoch kontakt s dvoma ďalšími adeptmi, ktorí tiež hľadali cestu, ako napriek oficiálnej nepriazni voči modernému umeniu po svojom reagovať na to, čo priniesli jeho zakladateľské osobnosti. Hľadalo sa vtedy ešte ťažko, najmä mimo pražského centra. Urbásek s Eduardom Ovčáčkom(neskôr protagonista českého lettrizmus) a Rudolfom Valentom (venoval sa najmä neokonštruktivistickej geometrii) boli fascinovaní kubištovskou analýzou obrazovej skladby. Východiskom jeho ďalšieho smerovania sa stal kubizmus. Uvedomil si, že sa treba usilovať o autonómiu obrazovej skladby, študoval kompozičné metódy Bohumila Kubištu (fascinácia dielom a životnými osudmi tohto umelca ho spájala s kolegami z pražských Konfrontácií, s ktorými sa mal zoznámiť o dva, či tri roky neskôr). Uplatňovanie kubistickej transpozície modelu a kubištovská analýza vytvorili Urbáskovi predpoklady na úplnú autonómiu obrazu, tvoreného iba farebným záznamom, ktorý už v zásade vylučoval akúkoľvek mimézis videného. To bolo v českom a slovenskom prostredí, poznamenanom striktným požadovaním tzv. socialistického realizmu v päťdesiatych rokoch, dosť radikálne a zďaleka nie všeobecne prijaté riešenie, aj keď bolo v súlade s tým, čo sa odohrávalo na medzinárodnej scéne: od tej však bolo Česko-Slovensko od konca tridsiatych rokov odtrhnuté, s príliš krátkym obnovením vedomia súvislostí v rokoch 1945 – 1948.
Prvá Urbáskova nepredmetná maľba vznikla už v roku 1959, sústavná práca s maliarskymi a grafickými štruktúrami sa začína v roku nasledujúcom. Na bratislavskej VŠVU však študoval až v rokoch 1958 – 1964, vtedy už so životnými skúsenosťami vojenského pilota. Už v prvom roku štúdia sa zúčastnil na legendárnej výstave mladých česko-slovenských výtvarníkov v brnianskom Dome umenia prácou, ktorá, ako de facto všetky exponáty, síce ešte zostávala viazaná na vnímanú realitu, ale bola charakterizovaná hľadaním vzťahu k odkazu zakladateľských osobností moderného umenia. V prostredí školy potom – asi skôr vďaka vzájomným kontaktom medzi študentmi ako vplyvom pedagógov – sa v priebehu roku 1959 prepracoval k nezobrazujúcej maľbe. V nasledujúcom roku už možno jeho tvorbu charakterizovať ako sústavné skúmanie estetických a komunikačných kvalít maliarskych a grafickým štruktúr. V diplomovej práci do značnej miery uplatnil skúsenosti zo svojej nezávislej tvorby (bol to cyklus leptov Kvarty, parafrázujúci zvolenú tému celkom voľne, v nezobrazujúcej podobe, a druhý súbor ilustrácií ku Kafkovým poviedkam). To už mal za sebou prvú kapitolu samostatnej tvorby.
Najstaršiu známu Urbáskovu nezobrazujúcu maľbu charakterizuje dôraz na vrstvenie štruktúr farieb s absolútnou autonómiou maľby. Celok je takmer prekrytý čerňou, v ktorej sa zjavujú ostrovčeky farby, skryté v ich prekrytých rovinách. V nasledujúcich obrazoch uplatňoval pollockovský dripping, ale pracoval s ním veľmi striedmo a túto metódu prehodnocoval tým, že do nej vnášal viac určujúcich a determinujúcich kompozičným pravidiel, takže farba vytvárala jednoduché plošné ohraničenia, ktoré niekedy konfrontoval s materiálovou štruktúrou. Roku 1960 vznikli aj pozoruhodné grafické listy, lepty, tvorené veľmi jednoduchými lineárnymi záznamami, v nich sa zrejme uplatnila aj interakcia s drobnými zásahmi, ktoré vznikli na doske neúmyselne. V roku 1960 už nadviazal, rovnako ako jeho priatelia Eduard Ovčáček, Jozef Jankovič, či Mariám Čunderlík (s ktorými potom pripravoval na január 1961 prvé Konfrontácie bratislavské), intenzívny kontakt s predstaviteľmi Konfrontácií pražských a s ich predchodcami aj neformálnymi učiteľmi najmladších protagonistov – Mikulášom Medkom, Josefom Istlerom a Vladimírom Boudníkom.
Prvé zrelé Urbáskovo tvorivé obdobie možno vymedziť rokmi 1960 – 1964. Jeho záujem sa vtedy sústredil na nové uplatnenie materiálových štruktúr- primárnym cieľom nie je demonštrácia autorského subjektu, jeho prítomnosť je viac-menej podriadenou súčasťou, do popredia vystupuje estetická aktualizácia materiálu, maximálne zhodnotenie jeho imanentných kvalít, ktoré umelec chápe ako svojbytné posolstvo. Čiže významovosť nie je predovšetkým výsledkom projekcie autorovho subjektu do matérie, ale skôr jeho podielom na objavovanie kvalít, ktoré sú v nej latentne prítomné. Urbáskovo dielo vtedy výrazne tendovalo k monochrómii a predstavuje v kontexte bratislavským a pražských Konfrontácií prístup mimoriadne autentický, výrazne odlišný od zámerov i výsledkov jeho priateľov i kolegov. Niektorými črtami – monochrómiou, zámerným uplatňovaním imanentných materiálových daností štruktúry – má azda najbližšie k obrazom jedného z pražských solitérov, Róberta Piesena, doceneného až v posledných rokoch. Urbásek však neprijíma Piesenovo smerovanie k symbolickým významom, naopak, je materialistom štrukturálnej maľby, pre ktorého je dôležité najmä to, čo je dané hmotou samou. Z roku 1962 pochádza prvý závažný súbor monochrómnych litografií. Jednotlivé listy vznikli rôznou farebnou interpretáciou východiskovej štruktúry, ale nájdeme v ňom i niekoľko násobné pretlače, zrkadlové sútlače a podobne. Takmer všetky jeho tlače z obdobia 1962 – 1964, vychádzajú z možností netradičnej grafickej matrice ako nájdené a ďalšími zásahmi spracúvané dosky, ale jeho prístup je menej subjektívny ako Boudníkov. Nepravidelné tvary nájdených skorodovaných plechov niekedy iba nepatrne upravuje, ale najmä odtláča ako veľké monochrómne plochy. Sútlač niektorých takýchto plôch artikuluje celý grafický list. Možno, že svojim vzťahom k nájdenému a k prírodným procesom majú tieto tlače, ktoré sú svojou podstatou monotypie, najbližšie k Budníkovej myšlienke k exhumovaných grafík, ktorým matrice autor zámerne zahrabával do zeme, ale Urbáskov výsledok je iný – sútlač dovoľuje uplatniť rýdzo estetickej kvality farebných valérov, každá jednotlivá doska je predovšetkým rôzne tvarovanou plochou, nie záznamom... Miloš Urbásek prvý u nás chápal monochrómiu ako konštitutívnu zložku obrazu, tak ako umelci z okruhu hnutia ZERO. Najradikálnejšie jeho obrazy z obdobia 1963 – 1964 tvoria iba dve štruktúry, napr. hladká a zvrstvená, alebo lesklá a matná. Obrazy sú úzke, formáty na výšku, kompozícia dôsledne vertikálna. Tam, kde sa obe matérie stretávajú, vzniká hranica, nehmotná kolmica, oddeľujúca dve rôzne široké plochy. Striktne plošné členenie môžeme považovať za predzvesť umelcových ďalších tvorivých období, v ktorých používa jazyk geometrie. Rovnako pozoruhodný je aj súbor grafických listov z roku 1964, v ktorom je nenápadná informálna štruktúra (vznikajúca použitím zadnej strany rôznych hĺbkotlačových dosák) konfrontovaná s lineárnych minimalistickým členením, raz v podobe vyrysovaných diagonál, inokedy horizontály a vertikály a pod. Najneskôr sa v Urbáskovej štrukturálnej tvorbe objavili koláže z trhaných a vrstvených papierov. Takisto v nich spočiatku dominovala monochrómia, ale používanie nájdených tlačených materiálov logicky viedlo k vizuálnemu zhodnoteniu v nich obsiahnutých citácií obrázkov, či textov – tak sa stali najdôležitejšími prechodnými dielami, naznačujúcimi už umelcove záujmy v ďalšom období.
Grafémy v tvorbe V grafike sa písmo objavuje po prvý raz v roku 1964, ešte v kombinácii s materiálovou štruktúrou, výhradným motívom sa stáva v roku nasledujúcom. V rýchlom slede, vtedy tak charakterizujúcom Urbáska, vznikajú cykly monotypií, kresieb, malieb, leptov a vrstvených koláží z polotransparentného papiera. V nich už grafémy figurujú samostatne, buď ako ploché, alebo obrysové. K štrukturálnych východiskám sa viažu grafické cykly Šifry 1965 a Šifrovacie stroje 1965, v nich sa na ploche listu kombinujú najčastejšie kruhové dosky s písanými sekvenciami a k štrukturálnymi detailmi. Kombinatorické možnosti, dané rôznou voľbou doštičiek a ich lokalizáciou na ploche každého listu, sa obracajú k nových aspektom umelcovej práce a naznačujú jeho rastúci záujem o rýdzo kombinatorické kvality, späté s redukciou na izolovanú grafému. V cykloch monotypií sa kombinujú rôzne veľkosti znakov, ktoré vstupujú do vzájomných väzieb, akoby to boli rôzne roviny vizuálneho textu. V najradikálnejších prípadoch sa jediným motívom monotypie, či kresby stáva jedna veľká graféma, rozlíšená na monochrómnej ploche. Škálu nových kompozičných možností objavil výtvarník najmä v leptoch, vrstvených kolážach a maľbách. Nie je to však syntax tradičného lineárneho textu, nie je to iná plošná distribúcia, ako ju poznáme z vizuálnej poézie, je to skladba plynúca z čisto výtvarných vizuálnych operácií, a to operácií v najvšeobecnejšom zmysle konštruktívneho charakteru. Dôležité je fázovanie, vďaka ktorému sa jediný znak postupne objavuje na ploche obrazu a zase mizne, inokedy sa znak vizuálne analyzuje, rozložený na identifikovateľné fragmenty. V kolážach sa uplatňuje transparentnosť papiera a fázované prekrývanie znakov. Komplementárnu podobu umelcových skúmaní tvoria práce, v ktorých ako esteticky nuansujúca štruktúra funguje monochrómne biele zatónovanie celej plochy, a tie, kde sú znaky a plocha ponechané v lapidárnej komplementárnosti bez iných zásahov... Spojenie konštruktívnych stavebných princípov s písmovými prvkami je najvlastnejším Urbáskovým špecifikom tej doby a nepochybne jedným z jeho najpodstatnejších prínosov vôbec. Tieto princípy nevyužíval nijako dogmaticky, boli východiskovým vzorcom, niekedy striktne dodržiavaným, niekedy len voľne parafrázovaným... Dekoratívne písma Urbáska nikdy nezaujímali, znaky ktorých tvary odkazujú na minulé kultúrne epochy, v jeho tvorbe nenájdeme. Práca so šablónami prinášala ďalší dôležitý aspekt – súčasťou aktikulácie výtvarného diela sa stávali aj „technologické nedokonalosti“, predovšetkým nepresnosť obrysov, kresieb, alebo zatečené plôšky farby vedľa znakov pri maľbách. Tieto odchýlky od normy ozvláštňovali výsledný artefakt, ukazovali sa ako esteticky plnoprávne – a zároveň zdôrazňovali súvzťažnosť obrazu s mimoumeleckou sférou, s rovinou urbánnej komunikácie, so svetom plagátov, transparentov, oznámení, identifikovali obraz ako ich estetickú aktualizáciu.