Vzdušné sily Ruskej federácie (; skratka: ) sú leteckou zložkou Vzdušno-kozmických síl Ruskej federácie. S vyše 2 450 lietadlami a 1 600 vrtuľníkmi ide o druhé najväčšie vzdušné sily na svete. V súčasnosti sú pod vedením generálporučíka Sergeja Dronova.
Ruské vzdušné sily boli vytvorené v rokoch 1991 – 1992 z častí bývalých sovietskych vzdušných síl po rozpade Sovietskeho zväzu. Ustanovenie ruského ministerstva obrany Borisom Jeľcinom 7. mája 1992 sa môže prakticky považovať ako deň založenia „nových“ vzdušných síl.
Vojenské námorníctvo Ruskej federácie má svoju vlastnú leteckú odnož – ruské námorné letectvo, čo je nasledovník bývalého sovietskeho námorného letectva.
História 1991 – 2000 Po rozpade Sovietskeho zväzu na pätnásť republík v decembri 1991 boli lietadlá a personál Vzdušných síl ZSSR (VVS ZSSR) rozdelené medzi nové nezávislé štáty. Generál Piotr Dejnekin, bývalý zástupca veliteľa VVS ZSSR, sa dňa 24. augusta 1991 stal prvým veliteľom novej organizácie. Rusko získalo väčšinu najmodernejších lietadiel a 65% pracovných síl. Najvýznamnejšie veliteľstvá bývalých VVS ZSSR – diaľkové letectvo, vojenské transportné letectvo a frontové letectvo boli s niekoľkými zmenami premenované na ruské veliteľstvá VVS. Mnohé pluky, lietadlá a personál však boli nárokované republikami, na území ktorých sa nachádzali, tvoriac tým jadro vzdušných síl nových republík. Niektoré lietadlá v Bielorusku a na Ukrajine (ako napríklad strategické bombardéry Tupolev Tu-160) boli vrátené do Ruska, niekedy aj výmenou za znižovanie dlhu ako divízia diaľkového letectva, ktorá bola dislokovaná na základni Dolon-Čagan v Kazachstane.
Počas deväťdesiatych rokov 20. storočia bol značný nedostatok finančných prostriedkov vo všetkých zložkách ruských ozbrojených síl. Piloti a ostatný personál niekedy nemohli dostať svoje mzdy po celé mesiace a príležitostne sa uchýlili k zúfalým opatreniam, napríklad štyria piloti stíhačiek MiG-31 na základni Jelizovo na Kamčatke prešli v roku 1996 na hladovku, aby si vyžiadali svoje o niekoľko mesiacov oneskorené príjmy. Problém bol vyriešený iba presmerovaním jednotiek peňazí určených pre iné úlohy. V dôsledku znižovania nákladov došlo aj k degradácii infraštruktúry a v roku 1998 bolo potrebné opraviť 40% vojenských letísk.
Vzdušné sily Ruskej federácie sa zúčastnili prvej čečenskej vojny (1994 – 1996) a aj druhej čečenskej vojny (1999 – 2002). Tieto kampane predstavovali aj významné ťažkosti pre VVS vrátane terénu, nedostatku významných pevných cieľov a povstalcov ozbrojených prenosnými protilietadlovými raketovými kompletmi Stinger a Strela-2M.
Bývalé Vojsko protivzdušnej obrany ZSSR zostalo ešte niekoľko rokov nezávislé pod ruskou kontrolou, pričom v roku 1998 bolo iba zlúčené so vzdušnými silami. Dekrét zlúčenia týchto dvoch zložiek ozbrojených síl vydal prezident Boris Jeľcin dňa 16. júla 1997. V priebehu roku 1998 bolo rozpustených celkovo 580 jednotiek a útvarov, 134 bolo reorganizovaných a viac ako 600 dostalo novú právomoc. Prerozdelenie síl postihlo 95% lietadiel, 98% vrtuľníkov, 93% protilietadlových raketových kompletov, 95% zariadení rádiotechnických jednotiek, 100% protilietadlových rakiet a viac ako 60% leteckej výzbroje. Viac ako 600 000 ton materiálu zmenilo miesto a 3 500 lietadiel zmenilo letiská. Lietadlá vojenského transportného letectva vzali do nových rezidenčných oblastí viac ako 40 000 rodín.
Krátkodobé operačné veliteľstvá boli zrušené. Dve letecké armády, 37. letecká armáda (diaľkové letectvo) a 61. letecká armáda (bývalé vojenské transportné letectvo) boli založené priamo pod najvyšším velením. Bývalé frontové letectvo a protilietadlové jednotky boli zorganizované ako armády vzdušných síl a armády protivzdušnej obrany pod velením vojenských okruhov. Spočiatku existovali štyri také armády so sídlom v Petrohrade (Leningradský vojenský okruh), Rostove nad Donom (Severokaukazský vojenský okruh), Chabarovsku (Ďalekovýchodný vojenský okruh) a Čite (Sibírsky vojenský okruh). Dva vojenské okruhy mali samostatný zbor vzdušných síl a protivzdušnej obrany. Keď boli Zabajkalský vojenský okruh a Sibírsky vojenský okruh zlúčené, bola 14. letecká armáda opätovne aktivovaná, aby slúžila ako formácia vzdušných síl v tejto oblasti.
Počet vojakov vo vzdušných silách sa znížil na približne 185 000 z pôvodného kombinovaného počtu 318 000. Zrušilo sa 123 500 pozícií vrátane takmer 1 000 pozícií plukovníkov. Odstúpenie 3 000 ďalších vojakov zahŕňalo 46 generálov, z ktorých 15 boli generálplukovníci. Dňa 29. decembra 1998 generálplukovník Anatolij Kornukov, bývalý dôstojník vojska protivzdušnej obrany a nový veliteľ zlúčených síl, nasledovník Dejnekina, oznámil ruskému ministrovi obrany, že úloha bola „v zásade dosiahnutá“. Generál Kornukov založil nové sídlo síl v meste Balašicha, 20 kilometrov východne od centra Moskvy, v bývalom centrálnom veliteľskom stanovišti protivzdušnej obrany, kde je riadený spoločný systém protivzdušnej obrany SNŠ.
2001 – 2010 V decembri 2003 boli letecké aktíva ruského pozemného vojska – najmä vrtuľníky – prevedené do VVS potom, čo 19. augusta 2002 bol v Čečensku zostrelený vrtuľník Mi-26, pričom zahynulo 19 ľudí. Bývalé armádne letectvo bolo vo svojej predchádzajúcej podobe určené na priamu podporu pozemného vojska tým, že poskytovalo taktickú leteckú podporu, vykonávalo taktické letecké prieskumy, prepravovalo výsadkové jednotky, poskytovalo palebnú podporu ich akcií, elektronický boj a iné úlohy. Bývalé armádne letectvo bolo následne riadené vedúcim oddelenia armádneho letectva. V roku 2010 však bolo oznámené, že rozhodnutie z roku 2003 o prevedení armádneho letectva do vzdušných síl bolo zrušené a armádne letectvo bude spätne prevedené k pozemnému vojsku.
Po roku 2000 bol vo VVS aj naďalej nedostatok zdrojov na pilotný výcvik. V 90. rokoch dosiahli ruskí piloti približne 10% letových hodín pilotov United States Air Force. V roku 2007 ruské vzdušné sily obnovili praktiky z čias sovietskej éry, ktoré spočívajú v nasadzovaní strategických bombardovacích lietadiel na diaľkové hliadkové lety. Týmto bolo ukončené 15-ročné jednostranné pozastavenie kvôli nákladom na pohonné hmoty a ďalším ekonomickým problémom po rozpade Sovietskeho zväzu. Hliadkové lety smerom k severnému pólu, Atlantickému oceánu a Tichému oceánu boli obnovené, pričom sa lietadlá často dostávajú do blízkosti územia členských štátov NATO, vrátane jedného prípadu, kedy ruské lietadlá letia nad Írske more medzi Spojeným kráľovstvom a Írskom.
Počas vojny v Južnom Osetsku v roku 2008 utrpeli ruské vzdušné sily stratu približne štyroch až siedmich lietadiel v dôsledku gruzínskej protilietadlovej paľby. Po vojne boli ešte v tom istom roku oznámené vojenské reformy, čo bolo podľa západných odborníkov určené na riešenie mnohých nedostatkov, ktoré sa objavili počas vojny. Reformy sa začali začiatkom roku 2009, pričom letecké armády boli reorganizované na veliteľstvá a mnohé pluky na letecké základne.
Vo februári 2009 ruské noviny Kommersant oznámili, že 200 z 291 prevádzkovaných stíhačiek MiG-29 nie je bezpečných na ďalšiu prevádzku a mali by byť trvalo uzemnené. Táto akcia by v tom čase vyradila zo služby približne tretinu celkového počtu stíhacích lietadiel ruských vzdušných síl.
V júli 2010 uskutočnili ruské stíhacie lietadlá prvé nonstop lety z európskeho Ruska na ruský Ďaleký východ. Podľa vtedajšieho vedúceho veliteľa ruských vzdušných síl, Alexandra Zelina, dosiahli do augusta 2010 priemerné letové hodiny pilota v taktickom letectve 80 hodín ročne, zatiaľ čo v armádnom a vojenskom transportnom letectve prekročili 100 hodín ročne. Dňa 15. augusta 2010 ruské vzdušné sily dočasne uzemnili bojové lietadlá Su-25 kvôli vyšetrovaniu havárie, ku ktorej došlo počas výcvikovej misie. Ruské ministerstvo obrany uviedlo, že lietadlo sa zrútilo 6. augusta 2010, približne 60 kilometrov severozápadne od leteckej základne Step v Zabajkalskom kraji, podľa agentúry RIA Novosti.
2011 – súčasnosť Podľa pokynov generálneho štábu ozbrojených síl z 1. septembra 2011 sa bezpilotné lietadlo ruských vzdušných síl a personál, ktorý ich prevádzkuje, presunul pod veliteľskú štruktúru ruského pozemného vojska.
Od roku 2012 ruské vzdušné sily prevádzkovali 61 leteckých základní, vrátane 26 základní taktického letectva, z ktorých 14 bolo vybavených stíhacími lietadlami. Pokiaľ ide o letové hodiny, piloti v Západnom vojenskom okruhu nalietali priemerne 125 letových hodín počas výcvikového roku 2012. Piloti zo základne Kursk/Vostočnyj dosiahli v priemere 150 hodín, pričom vojenské transportné letectvo v priemere 170 hodín.
Dňa 1. augusta 2015 sa ruské vzdušné sily spolu s vojskom protivzdušnej a protiraketovej obrany a takzvaným kozmickým vojskom zlúčili do jednej armádnej zložky, nazvanej Vzdušno-kozmické sily Ruskej federácie.
Dňa 30. septembra 2015 ruské vzdušné sily začali vojenskú intervenciu v Sýrii, počas ktorej boli niektoré typy lietadiel a vrtuľníkov prvýkrát nasadené v boji. V rámci pokračujúcej modernizácie lietadlového parku boli 17. júna 2019 VVS Ruskej federácie dodané prvé dva kusy viacúčelových stíhačiek MiG-35.
Štruktúra leteckých jednotiek Tento zoznam zobrazuje rozsah pôsobnosti leteckých jednotiek VVS RF v roku 2019:
Západný vojenský okruh (Petrohrad) 6. armáda vzdušných síl a protivzdušnej obrany (Petrohrad) 105. zmiešaná letecká divízia (105. SAD) (Voronež): 4. zmiešaný letecký pluk (4. SAP) – Su-34, Su-24MR, An-30 (Šatalovo, Smolenská oblasť) 14. gardový stíhací letecký pluk (14. GvIAP) – Su-30SM, MiG-29SMT, MiG-29UBT (Kursk/Vostočnyj) 47. bombardovací letecký pluk (47. BAP) – Su-34 (Voronež/Baltimor, dočasne dislokovaný na základni Buturlinovka, Voronežská oblasť) 159. gardový stíhací letecký pluk (159. GvIAP) – Su-35S, Su-27SM, Su-30M2, Su-30SM (Petrozavodsk, Karelsko) 790. stíhací letecký pluk (790. IAP) – MiG-31BM, Su-35S, Su-27, Su-27P, Su-27SM, Su-27UB, Su-27UBP (Chotilovo, Tverská oblasť) 15. brigáda armádneho letectva (15. BrAA) – Mi-28N, Mi-24P, Mi-35M, Ka-52, Mi-26, Mi-8MTPR-1, Mi-8MTV-5 (Ostrov, Pskovská oblasť) 440. samostatný vrtuľníkový pluk (440. OVP) – Ka-52, Mi-24P, Mi-8MTPR-1, Mi-8MTV-5 (Viazma/Dvojevka, Smolenská oblasť) 549. samostatný vrtuľníkový pluk (549. OVP) – Mi-28N, Mi-35M, Mi-8MTV-5 (Petrohrad/Puškin) armádna letecká skupina (AAG) – Mi-24P, Mi-8MT, Mi-8MTV-5 (kontingent OSN) (Pribylovo, Leningradská oblasť) 33. samostatný transportný zmiešaný letecký pluk (33. OTSAP) – An-12BK, An-26, An-72, Tu-134AK, Mi-8MTV-2, Mi-26 (Petrohrad/Levašovo) 98. zmiešaná letka (98. SAE) – An-26, Mi-8MTV-5 (Vladimír/Semiazino) 1080. letecká základňa (1080. AvB) – An-148-100E, An-26, L-410 Turbolet, Mi-8MTV-2 (Gromovo, Leningradská oblasť) letecká komandatúra letiska Siverskij (Siverskij, Leningradská oblasť)
Južný vojenský okruh (Rostov nad Donom) 4. armáda vzdušných síl a protivzdušnej obrany (Rostov nad Donom) 1. gardová zmiešaná letecká divízia (1. GvSAD) (Krymsk, Krasnodarský kraj): 3. gardový stíhací letecký pluk (3. GvIAP) – Su-27, Su-27P, Su-27SM3, Su-27UP, Su-27UB, Su-30M2 (Krymsk, Krasnodarský kraj) 31. gardový stíhací letecký pluk (31. GvIAP) – Su-30SM (Millerovo, Rostovská oblasť) 559. bombardovací letecký pluk (559. BAP) – Su-34 (Morozovsk, Rostovská oblasť) letecká komandatúra letiska Soči (Soči, Krasnodarský kraj) 4. zmiešaná letecká divízia (4. SAD) (Marinovka, Volgogradská oblasť): 11. zmiešaný letecký pluk (11. SAP) – Su-24M-SVP24, Su-24MR (Marinovka, Volgogradská oblasť) 960. útočný letecký pluk (960. ŠAP) – Su-25SM, Su-25SM3, Su-25, Su-25UB (Primorsko-Achtarsk, Krasnodarský kraj) 27. zmiešaná letecká divízia (27. SAD) (Beľbek, Sevastopoľ): 37. zmiešaný letecký pluk (37. SAP) – Su-24M-SVP24, Su-25SM, Su-25UB (Gvardejskoje, Krym) 38. stíhací letecký pluk (38. IAP) – Su-27SM, Su-27, Su-27P, Su-27UP, Su-27UB, Su-30M2 (Beľbek, Sevastopoľ) 39. samostatný vrtuľníkový pluk (39. OVP) – Ka-52, Mi-28N, Mi-35M, Mi-8AMTŠ (Džankoj, Krym)