Liskovská jaskyňa je slovenská jaskyňa. Bola vyhlásená za chránený prírodný výtvor úpravou Ministerstva Kultúry SR č. 7453/976 zo dňa 30. októbra 1976.
Celková výmera ochranného pásma, zemského povrchu nad jaskyňou bola stanovená na na pozemkoch vo vlastníctve urbariátu obce Lisková. Zákonom Národnej Rady SR č. 287/1994 zbierky zákonov o ochrane prírody a krajiny, došlo prekategorizovaniu chráneného prírodného výtvoru na prírodnú pamiatku. Vyhláškou Ministerstva Životného prostredia SR č. 393/96 zbierky zákonov ktorou sa zverejnil zoznam prírodných pamiatok a jaskyňa bola vyhlásená za Národnú prírodnú pamiatku. Ochranné pásmo ostalo nezmenené.
V ochrannom pásme platí 4. stupeň ochrany z 5 stupňovej škály územnej ochrany prírody a krajiny. V súčasnosti jaskyňa dosahuje dĺžku čim sa zaraďuje na 11. miesto najdlhších jaskýň Slovenskej republiky.
Význam Svoj význam má v neposlednom rade aj svojimi archeologickými vykopávkami. Práve tu sa v druhej polovici 19. storočia uskutočnil prvý speleoarcheologický výskum v bývalom Uhorsku. V novovekých výskumoch sa naďalej pokračovalo o čom svedčí aj vzácny objav V. Struhára z roku 1997. Podarilo sa mu odhaliť kompletne neporušené pohrebisko, ktoré reprezentuje zatiaľ jediný doklad staroeneolitického osídlenia v strednej časti severného Slovenska. Medzi najvýznamnejšie objavy novodobej archeológie na tejto lokalite sa považuje aj unikátny nález medeného býčieho dvojzáprahu, ktorý sa datuje do 4. tisícročia pred naším letopočtom. Výnimočnosť nálezu spočíva v tom, že takéto výtvarné spracovanie nemá na Slovensku obdobu a zároveň tu predstavuje najstaršiu kovovú sošku domestikovaného ťažného zvieraťa. O nespornej unikátnosti Liskovskej jaskyne svedčia aj mnohé nálezy medných náušníc a keramiky, ktorá sa ešte v jaskyni nachádza vo veľkom počte. Práve tieto hodnoty sú pre našu spoločnosť nenahraditeľné a ich prípadné neodborné zničenie amatérskymi prieskumníkmi môže byť pre zachovanie národných hodnôt nenávratne stratené.
Dejiny archeologického výskumu Jaskyňu už poznal aj Matej Bel (1736), koncom 19. storočia vzbudili pozornosť archeologické nálezy v jaskyni, najmä značné množstvo ľudských kostí a iných artefaktov. Po amatérskych vykopávkach K. Krczméryho (1871) a B. Majlátha (1874) vykonal v jaskyni revízny výskum L. Lóczy, všetko odborne zameral a opísal nájdené archeologické nálezy.
Odborné spory, či sa v jaskyni našli aj paleolitické nálezy (neandertaloidná lebka, mamutí zub) nie sú vzhľadom na nekompletný materiál dodnes doriešené. Vo všeobecnosti hovorí J. Bárta (1955) o paleolitickom i neolitockom osídlení, púchovské i lužické súviselo s hradiskom na Mníchu.
Poloha jaskyne Južnú časť východného ukončenia vrchu Mních (), ktorý je najjužnejším výbežkom Chočského pohoria, približne na SZ od obce ružomberského okresu – Lisková (a súčasne v jej extraviláne, lokalita Piesočná s kótou ), tvoria vrásy virglorienskych vápencov. V čele najspodnejšej, tvorenej asi vysokou stenou sa nachádza dvojica otvorov, umožňujúcich vstup do Liskovskej jaskyne. Hlavný, zďaleka dobre viditeľný jaskynný portál orientovaný na juhovýchod pozostáva z vpravo uchýlenej elipsy ( vysoká, široká) vo výške , nad úrovňou rieky Váh. Vstup z cesty nie je prístupný pre vysokú stenu; umožňuje ho osobitná chodbovitá predsieň orientovaná na JZ, ktorá vyúsťuje do predjaskynnej galérie, dlhej . Súradnice geografickej polohy Liskovskej jaskyne sú 49° 05' 30 severnej zemepisnej šírky a 19° 20' 40 východnej zemepisnej dĺžky. Z geografického hľadiska patrí jaskyňa k „najlepšie prístupným“ na Slovensku.
Geológia okolia Krasový ostrov Mnícha je budovaný sériami triasových hornín chočského príkrovu s plošne menšou pokrývkou bazálneho paleogénu. Spodné súvrstvie zastupujú tmavošedé (tzv. gutensteinské) vápence s bielymi žilkami sekundárneho kalcitu (anis), odkryté len na východnom úpätí krasového ostrova. Sú zreteľne vrstvené s úklonom vrstiev 20 – 28° na západ. Ich nadložie vypĺňajú svetlošedé dolomity (ladin) prestúpené hustou sieťou nepravidelne sa pretínajúcich trhlín, podľa línie ktorých sa rozpadávajú na ostrohranné drobné úlomky a piesok.
„V nadloží dolomitov vystupuje v mieste kameňolomu tenšia vrstva svetlošedých rohovcových vápencov so sklonom vrstiev 46° na JZ (240°). Väčšiu časť krasového ostrova zaberajú gravelové a koralové vápence svetlosivej až tmavosivej farby z vrchného triasu. Vrchol Mnícha s kótou 694,9 budujú menšie ostrovčeky eocénnych vápencov a zlepencov, ktoré vystupujú aj východne od obce Martinček so sklonom 15° na SZ (285°).“ (Droppa, A., 1971, s. 75)
Geomorfológia okolia Skalnatý ostrov Mnícha ohraničuje z juhu i z východu údolná niva Váhu, na západnej strane hlboký zárez potoka Likavy. Len jeho severné svahy pozvoľna prechádzajú do flyšového súvrstvia, do ktorého sa zarezáva potôčik Mních. Ten pramení vo flyšovom sedle vo výške , odkiaľ tečie smerom na Z a tvorí prítok Likavy. Svahy krasového ostrova Mnícha na západnej, južnej i východnej strane, jeho obkolesenie flyšovými súvrstviami zo všetkých strán ukazuje na tektonický výzdvih pozdĺž zlomov. Vyzdvihovanie sa udialo na rozhraní paleogénu a neogénu, odkedy je vystavený povrchovej denudácii. V súčasnosti má tvar horského hrebeňa ťahajúceho sa od východu na západ. Jeho dva kuželovité vrcholy sú zvyškom morfoklimatických procesov teplejšieho obdobia vo vrchnom pliocéne. Povrch Mnícha je skalistý, porastený borovicami. Len na miernejších severných svahoch sa udržali zvetraniny premiešané hlinou, na ktorých sú teraz lúky a oráčiny vyznačujúce sa nedostatkom vody. Na odkrytom vápencovom povrchu sa nevytvorili – pre podobné procesy typické – škrapy, závrty alebo priepasti. Južné svahy Mnícha sú rozbrázdené eróznymi žľabmi, ktorými pretekajú povrchové vody len pri trvalejších zrážkach.
„Meandrový tok Váhu podomlel východný svah Mnícha a vytvoril tu širokú údolnú nivu, na ktorej je postavená obec Lisková. Zo staršieho vývojového obdobia sa zachovali riečne štrky terasovite uložené Váhom vo svahu. Skladajú sa z okruhliakov, žuly, ruly, pieskovcov, kremencov. Riečne štrky ležia na zarovnanom podklade svetlosivých dolomitov vo výške odkryté zárezom kameňolomu južne od vchodu do Liskovskej jaskyne. Svojou výškovou polohou a stupňom zvetrania predstavujú v systéme vážskych terás terasu z obdobia stredného pleistocénu.“ (DROPPA 1971, s. 76) Na južnom úpätí Mnícha pri starej ceste z Liskovej do Ružomberka je morfologicky pozoruhodný hubovitý skalný útvar zvaný Jánošíkova päsť. Bol vytvorený selektívnym zvetrávaním strednotriasových dolomitov. Podobný útvar je aj v západnej časti Mnícha.
Pohľad speleológa Liskovská jaskyňa je vytvorená v sivomodrých žilkovatých vápencoch (tzv. guttensteinských) stredného triasu (anis), ktoré sú sklopené 20 – 28° na západ a pozmenené sústavou porúch. Jaskyňa napriek súhrnnej dĺžke chodieb (čím je podľa najnovších údajov 11. najdlhšia jaskyňa na Slovensku) sa rozkladá na pôdoryse iba 120 x (objavy nových možných chodieb a priestorov tento údaj zrejme už v blízkej budúcnosti pozmenia). Jaskyňa predstavuje komplikovaný labyrint chodieb a dómov, ktoré sú vyvinuté nielen horizontálne, ale i vertikálne vo viacerých úrovniach nad sebou. Súvisí to s tým, že jaskyňa bola vytvorená vodami bočného ramena Váhu, ktorý v starších štvrtohorách tiekol severnejšie, vytvoril jaskyňu vo viacerých etapách, jednak pri horizontálnom premiestňovaní svojho koryta, jednak pri postupnom zahĺbení vytvoril jaskynné úrovne, geneticky zodpovedajúce riečnym terasám. Z piatich väčších povrchových otvorov vedú štyri do spodných jaskynných častí a jeden do vrchných.
Opis jednotlivých úrovní Jaskyňa predstavuje typ fosílnej riečnej jaskyne vyvinutej minimálne v štyroch úrovniach: Prvá, najnižšia úroveň (približne zarovno vyššieho stupňa nivy rieky Váh pred jaskyňou) pozostáva z Plochej siene, Chodby pri vodopáde, Zanovitých i Likavských chodieb a napokon aj zo Skladanej siene. Jej rozsah nie je veľký; s výnimkou Plochej siene (8 x ) a Skladanej siene (6 x ) sú chodby značne úzke. Kvapľový nástenný vodopád (sintropád) v Chodbe pri vodopáde patrí k najznámejším kvapľovým formám celej jaskyne. Úroveň nemá v súčasnosti samostatný východ na povrch, jej štruktúra súvisí s vyššie ležiacimi priestormi druhej úrovne.
Druhá úroveň je v porovnaní s ostatnými najmohutnejšie vyvinutá. Patria k nej dve najväčšie siene jaskyne a väčšina dobre vyvinutých eróznych riečnych chodieb. Ide najmä o Veľkú sieň, obrovský rútivý priestor, ťahajúci sa v smere Z – V, dosahujúci dĺžku v priemernom priereze 10 × , ktorý súvisí Jánošíkovou sieňou (s dĺžkou a porovnateľným prierezom druhou najväčšou v jaskyni). Dno oboch siení pokrývajú sutiny a obrovské balvany, kvapľová výzdoba je vinou zrútenia sa nepatrná. Zaujímavou je skutočnosť, že na rovnakej úrovni na siene orientačne naväzujú komplexy padajúcich, nepochybne riečnych chodieb – napríklad stúpajúca chodba vedúca k východu (tzv. Tajná chodba), Veľký labyrint a sústava chodieb nad Skalnou sieňou. Všetky sú určite riečneho pôvodu, z dokumentujúcich sedimentov je však zachovaná len najjemnejšia ílovitá piesčitá frakcia. Tretia úroveň jaskyne zaberá pomerne malú plochu. Je tvorená Horným labyrintom a Malým labyrintom, súvisiacimi so stropnými časťami Veľkej siene, ktorá zrejme zodpovedá chronologicky k obom úrovniam.
Štvrtú, najvyššiu riečnu úroveň tvorí sústava troch veľkých siení s relatívne bohatou kvapľovou výzdobou, čo zrejme súvisí s ich starším vekom (a zrejme tiež s najhoršou dostupnosťou pre návštevníkov usilujúcich sa odniesť si pamiatku z jaskyne domov). Najbohatšou výzdobu sa vyznačuje Horná snemovňa predstavujúca rútivý priestor s balvanmi pokrytými sintrom, ktorý je cez priepasť spojený s Veľkou sieňou. Prostredníctvom úzkeho, rúrovitého kanála je previazaná aj s Východnou sieňou, a táto zas podobným kanálom so Západnou sieňou. Spomínané tri siene nemajú samostatný východ na povrch, sú spojené s nižšími časťami jaskyne a navyše do Západnej siene z povrchu ústi tzv. Zrútená chodba.
Zrútená chodba predstavuje pozoruhodnú, špirálovite stúpajúcu chodbu vytvorenú na výraznej tektonickej poruche. v súčasnosti je však značne zatarasená závalmi; pre postup nahor je nutné fyzicky náročné preliezanie sutinou. Chodba (umele rozširovaná roku 1941, kedy zrejme boli objavené spomínané siene) ústi na povrch v blízkosti vrcholovej plošiny, odkiaľ v zimných mesiacoch vychádza výrazný výpar.
„Vek jednotlivých úrovní a celkový vek jaskyne nemožno pre nedostatok faktologických materiálov zatiaľ presne stanoviť, ale nepriamo na základe porovnania vývojových úrovní s povrchovými terasami Váhu a paleontologických a archeologických nálezov možno uvažovať približne na staropleistocénny vek.“ (JANÁČIK 1968, s.84)
Približné objemy: Veľká sieň , Jánošíkova sieň , Guánový dóm , Západná sieň , Skladaná sieň , Horná snemovňa ,
Jaskynné sedimenty Dno chodieb a siení Liskovskej jaskyne pokrývajú jaskynné usadeniny. Tie sú pôvodom buď autochtónneho (oddelené vápencové balvany a sutina), alebo alochtónneho (vodou vyplavené hliny, piesky, výtrusy netopierov). Z jaskynných sedimentov autochtónneho pôvodu sa najviac vyskytujú vápencové odlomeniny vo forme blokov, balvanov a ostrohrannej sutiny.
Najviac zrútených vápencových blokov je na dne Spodnej a Hornej zrútenej siene. Známy je Jánošíkov stôl, veľký takmer kubických. Menšie balvany sa spolu so sutinou vyskytujú tiež v ostatných chodbách, kde sú prikryté neskoršími naplaveninami hlín. V úzkych puklinových chodbách odmrvená vápencová sutina vyplňuje celý profil chodby, čím znemožňuje ďalší postup. Veľké zaklinené balvany sú aj v puklinovom komíne horných častí jaskyne.