Anglické kráľovstvo (ang. Kingdom of England) bol samostatný štát, ktorý existoval v rokoch 927 až 1707. Zahŕňal asi dve tretiny územie juhu ostrova Veľká Británia a množstvo malých ostrovov v jeho okolí. Anglicko ako zjednotený štát má svoje korene v 9. až 10. storočí. Ovládnutie Walesu Normanmi v rokoch 1067 až 1283 (formálne potvrdené roku 1284) zaistilo jeho kontrolu Anglicka a platnosť anglických zákonov aj na jeho území. Anglické kráľovstvo sa zlúčilo so Škótskym kráľovstvom, prijalo zákony o zjednotení z roku 1707 a vzniklo tak Kráľovstvo Veľkej Británie.
Anglické kráľovstvo nemá presný dátum založenia. Vzniklo zo siedmich anglosaských kráľovstiev (označovaných tiež ako Heptarchia) – Východného Anglicka, Mercie, Northumbrie, Kentu, Essexu, Sussexu a Wessexu. Invázia Vikingov rozbila základy kráľovstva. Obnovenie moci nad pôvodným územím v roku 927 kráľom Athelstanom je považované za počiatok zjednoteného kráľovstva.
Anglické a škótske kráľovstvo sa roku 1603, potom čo sa nástupcom Alžbety I. stal škótsky kráľ Jakub I., stali personálnou úniou. Obidve krajiny zostali samostatné, ale boli spojené jedným panovníkom, ktorý mal dva tituly – bol kráľom Anglicka, ale aj Škótska. Tato situácia sa zmenila, keď boli anglickým a škótskym parlamentom prijaté v prvej polovici roku 1707 zákony o zjednotení. Bol ustanovený inštitút jedného panovníka zjednoteného štátu a jeden parlament (parlament Veľkej Británie).
Kráľovské sídlo sa pôvodne nachádzalo vo Winchesteri, ale aj Westminster a Gloucester boli považované za miesto pôsobenia panovníka porovnateľného významu ako Winchester. Westminster sa stal de facto kráľovským sídlom v 12. storočí. Londýn tak bol hlavným mestom Anglického kráľovstva, potom Kráľovstva Veľkej Británie (1707 – 1801), Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Írska (1801 – 1922) a neskôr až do dnešnej doby aj Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska.
Anglosaské Anglicko Rimania opustili svoju provinciu Britániu okolo roku 407. Nasledovalo čiastočné oživenie moci romanizovaných Britov. Roku 446 požiadalo britské knieža Vortigern nemeckých Sasov z Porýnia, aby ho podporili v boji proti Piktom a Škótom. Vortigern si síce najal saských bojovníkov, ale ukázalo sa, že ich nemôže zaplatiť. Navyše oni sami začali dobývať krajinu. Po nich nasledovali osadníci, ktorí si na lodiach priviezli aj dobytok a ovce. Sasi získali časť územia na juhovýchode, ale okolo roku 500 ich vyhnali Briti úajne vedení kráľom Artušom. Po skončení najväčšej bitky roku 552 získali Sasi územie na juhu a v strede Anglicka a mnoho Britov padlo, ostatní stratili svoje územia a museli sa uchýliť do Walesu, Cornwallu, Írska, Škótska, Bretónska vo Francúzsku a na severozápad Španielska.
Vznik Anglicka Po germánskych nájazdníkoch odišlo na územie Anglicka veľa ich krajanov. V 6. a 7. storočí začalo jeho pozvoľné osídľovanie. Britské mestá, dediny a statky zostali opustené a zmizla aj keltská kresťanská cirkev. Germáni zaviedli nové hospodárske metódy a formy vlastníctva, pričom ich pohanské kmeňové spoločenstvá postupne v krajine nadobúdali prevahu. Nakoniec vzniklo sedem kráľovstiev: Východné Anglicko, Mercia, Northumbria (kde vládli Anglovia), Essex, Sussex, Wessex (pod vládou Sasov) a Kent (pod vládou Jutov). Roku 596 z Ríma vyslali na misiu sv. Augustína, ktorá mala obrátiť Sasov na kresťanskú vieru, ale až do roku 620 zotrvali Sasi v pohanstve. Neskôr ich na vieru obrátili írski misionári. Všetkých sedem kráľovstiev medzi sebou ustavične bojovalo o územie a získanie titulu bretwalda (panovníka Británie). V 7. storočí zasadli na trón vo funkcii bretwalda králi z Northumbrie – Edwin, Oswald a Oswy, a vo 8. storočí králi z Mercie Ethelbald a Offa. V roku 828 sa prvým kráľom zjednoteného Anglicka stal Egbert z Wessexu.
Boj o moc Roku 793 sa v Anglicku objavili prví Vikingovia (najmä Dáni) a od polovice 9. storočia sa tam začali usádzať. Za vlády Alfréda Veľkého, kráľa Wessexu, sa roku 871 Vikingovia pokúšali získať kráľovstvo. Alfréd s nimi musel podstúpiť deväť bitiek v jednom roku. Definitívne ich porazil roku 878 a prinútil ich podpísať Wedmorskú dohodu, ktorá rozdeľovala Anglicko na dve časti: anglosaský juh a dánsky sever (tzv. Danelaw). Alfréd bol vzdelaný, spisoval zákony a bol dobrým vladárom. Za jeho vlády preložili do angličtiny veľa kníh, začalo sa aj spisovanie Anglosaskej kroniky, významného historického prameňa. V roku 940 Anglicko získalo naspäť oblasť Danelaw. Kráľ Edgar (959 – 975) Anglicko znovu zjednotil, ale roku 1013 sa Dáni vrátili na územie Danelaw a až do roku 1035 tam vládol dánsky kráľ Knut II. Veľký. Lepšie vzťahy medzi Anglosasmi a Dánmi nastali a vlády Eduarda Vyznávača. Jeho nástupca Harold II. musel roku 1066 bojovať s nórskymi Vikingami v Yorkshire (Stamford Bridge).
Vláda Normanov náhľad|vpravo|Normanskí králi Viliam II. Ryšavý (1087 – 1100) a Henrich I. (1100 – 1135) náhľad|vpravo|Tapiséria z Bayeux pripomína inváziu Normanov do Anglicka r. 1066 Výboje normanských kmeňov sa začali už vo 8. storočí. Roku 793 Normani vyrabovali kláštor Lindisfarne na ostrove Holy Island v Írskom mori. Touto udalosťou sa väčšinou datuje začiatok ich nájazdov do Európy. Normanské výboje boli čoraz častejšie a nebezpečnejšie, a to vďaka ich výbornej vojenskej organizovanosti a moreplaveckým vedomostiam. Normanská expanzia smerovala na Britské ostrovy, ale aj do Francúzska, Apeninský polostrov a na západoatlantické ostrovy (Island, Grónsko). Na pobreží Anglicka sa Normani objavujú koncom 8. storočia. Na Britské ostrovy útočili predovšetkým vojenské družiny z dnešného Dánska a Nórska. Roku 911 boli Normani porazení vo Francúzsku, kde bola napokon prijatá mierová dohoda a francúzsky kráľ dal do léna Normanom časť severného Francúzska (dnešnú Normandiu). Práve vojvoda Normandie, Viliam Dobyvateľ, v roku 1066 porazil v bitke pri Hastingse Harolda II., dobyl Anglicko a stal sa anglickým kráľom. Po invázii Normanov v roku 1066 sa veľa Angličanov búrilo. Viliam I. však ich rebélie kruto potlačil, odobral im pôdu a venoval ju normanským šľachticom, aby vládli nad menšími územiami. Časť pozemkov daroval aj cirkvi, aby získal jej podporu; anglických biskupov nahradil francúzskymi, podporoval francúzskych obchodníkov a remeselníkov, aby sa usadili v Anglicku. Normani vybudovali veľké hrady, kostoly, kláštory a katedrály, okolo ktorých vyrastali aj mestá. Šľachta hovorila po francúzsky, ale prostí ľudia používali starú angličtinu. Bol založený systém štátnej správy a daní. Všetky tieto informácie o vyberaní daní, pozemkoch a katastroch boli zaznamenané v Knihe posledného súdu. Vláda Normanov bola tvrdá. Ich základným záujmom bola moc a bohatstvo. Anglicko používali ako základne pre svoje zahraničné výpravy, ktoré financovali Angličania. Anglicko sa však hospodársky pozdvihlo a v priebehu 100 rokov podnikli Normani inváziu do Walesu, Írska a Škótska. Anglicko prechádzalo zmenami, krajinu, mestá a kultúru ovplyvňovali Normani. Roku 1135 vznikol spor o nového vládcu krajiny. Tieto spory oslabili pozíciu kráľa a naopak posilnili moc šľachty. Roku 1154 bola založená nová normanská dynastia Plantagenetovcov a jej prvý kráľ bol Henrich II., ktorý panoval nad Anglickom a polovicou Francúzska. V tomto období sa začal rozvíjať anglický triedny systém, v ktorom mala výsledné postavenie šľachta.
Feudálny systém počas vlády Normanov Vo feudálnej spoločnosti dostávali ľudia za preukázané služby pozemky. Tento systém vytvorili v 8. storočí Frankovia a do Anglicka ho zaviedli Normani. Za získané majetky a tituly odovzdávala normanská šľachta kráľovi dane, podporovala rytierov a vojsko. Šľachta dávala rytierom pozemky výmenou za vojenskú službu a dane. Rytier mal zvyčajne nevoľníkov, ktorí sa starali o pozemok. Nevoľníci žili v blízkosti pozemkov, v dedinách pri pánovom dome. Za poskytnutý pozemok alebo obydlie pracovali pre svojho pána a odovzdávali mu časť úrody a peniaze.
Vrcholný stredovek Henrich II. náhľad|vpravo|Rozhovor Henricha II. a Thomasa Becketa Bol jedným z najmocnejších anglických kráľov a najbohatším mužom vtedajšej Európy. Po matke zdedil normanské vojvodstvo a nárok na anglický trón. Po otcovi provinciu Maine, Touraine a Anjou. Keď ako 19 ročný prišiel zložiť vazalský sľub vernosti francúzskemu kráľovi Ľudovítovi VII., kráľovnej Eleonóre sa tak zapáčil, že nechala okamžite rozviesť a za osem týždňov si Henricha zobrala za manžela. Mala vtedy 27 rokov a bola najbohatšou dedičkou v Európe. Henrich tak okrem vášnivej ženy získal aj obrovské územia siahajúce až k Pyrenejam. V samotnom Francúzsku bol oveľa mocnejší ako kráľ. Roku 1152 ho v záujme ochrany krajiny adoptoval Štefan z Blois a zaručil mu nástupníctvo na trón. 19. decembra 1154 bol korunovaný za anglického kráľa. Paradoxom je, že Henrich rozprávajúci po francúzsky a s francúzskymi spôsobmi, sa stal jedným z najmocnejších anglických kráľov. V skutočnosti bol vládcom, ktorý Anglicko považoval len za jeden zo svojich majetkov a mnoho rokov svojej vlády sa zdržiaval práve na francúzskom území. Pre anglické dejiny bol významný Henrichov spor s Thomasom Becketom. Becket bol vychovaný ako šľachtic, otec však skrachoval a syn sa stal mníchom. Po Henrichovom príchode do Anglicka sa stal Becket jeho pobočníkom a kancelárom. Becket sa stal mocným mužom a keď zomrel Canterburský arcibiskup, kráľ vymenoval do funkcie práve Becketa. Ten vykonával funkciu veľmi svedomito a tak sa dostal do sporov s kráľom. Keď Becketa zavraždili Henrichovi šľachtici, vyhlásili ho za mučeníka a v krajine vypukli nepokoje. Proti sa postavili aj jeho žena a synovia. Najstaršieho Henricha ešte počas svojho života nechal korunovať, Richardovi prenechal majetky vo Francúzsku. Keď však žiadal, aby niečo prenechali najmladšiemu Jánovi vypukla rodinná vojna. Henrich si však dokázal poradiť a Eleonóra skončila vo väzení. Kráľ tak mal voľnú náruč pre svoje milenky, ktorých mal neúrekom už predtým. Henrich mal veľký kniežací dvor, ktorý neustále putoval medzi Anglickom a Francúzskom a spotreboval naturálnu rentu. Na dvore bolo množstvo učencov, umelcov, ale aj šašov či prostitútok. Ku koncu života sa dostal do šarvátok s francúzskym kráľom Filipom II. Na Filipovom dvore žil aj Henrichov syn Richard, s ktorým boli veľkí priatelia.
Richard Levie srdce náhľad|vpravo|Richard I. Levie srdce a Filip II. v Akkone počas Tretej križiackej výpravy