thumb|Spájkovačka thumb|Cievka s nemeckým spájkovacím cínom zo 70. rokov. Spájka je kov, alebo eutektická zliatina kovov, topiaca sa pri nízkej teplote, určená k pevnému spájanie materiálov z iných kovov. Spájanie pomocou spájky sa nazýva spájkovanie. Spájky sa podľa pracovných teplôt (rozhranie je zhruba okolo 450 °C) delia na mäkké a tvrdé.
Mäkká spájka nachádza najväčšie uplatnenie v elektrotechnike a elektronike, kde zaisťuje pevné vodivé spojenie súčiastok. Je ale tiež používaná pre spájanie medených potrubí, pozinkovaných plechov, letovanie konzerv, hudobných nástrojov a pre mnoho ďalších aplikácií.
Najbežnejšími druhmi spájok sú cínová a olovená spájka, čo sú zliatiny cínu a olova v pomere 2:1. V jemnej mechanike sa ako spájka niekedy užíva tiež striebro.
Pre strojné i ručné spájkovanie mäkkými spájkami v elektronike sa podľa odporúčania smernice Európskeho parlamentu a Rady č.2002 / 95 / ES (neskôr RoHS) cca od roku 2002 presadzuje spájka s nízkym obsahom (okolo 0,3 - 0,5 %) olova, primárne z ekologických dôvodov. Výnimky platia pre spájkovanie v medicíne, letectve/kozmonautike, vojenstve a čiastočne v automobilovom priemysle. Tieto zliatiny totiž vykazujú horšie vlastnosti (pevnosť, únavová odolnosť/rýchlejšie starnutie závislé od okolitej teploty, horšiu vzlínavosť, riedko tzv. cínový mor, samovoľný vznik a rast skratovacích vlákien (tzv. whiskerov), všeobecne potreba vyšších spájkovacích teplôt, nepriaznivé interakcie s niektorými kovmi (intermetalické zliatiny na rozhraní spájkovaných materiálov, narastajúce v závislosti od okolitej teploty a času)) ako spájky s obsahom olova. Väčšinu nepriaznivých javov možno eliminovať použitím vhodných technologických postupov a zliatinu samotnú sa darí vylepšovať rôznymi prísadami (napr. irídium) ale súhrnných charakteristík "olovených" spájok sa zatiaľ nedosiahlo.
Pre spájky s nízkym alebo žiadnym obsahom olova sa vžilo - dosť zavádzajúce - označenie PBF zliatiny (písmeno F je odvodené od "free", nie je to teda označenie chemického prvku).
Druhy spájok Podľa teploty tuhnutia sa spájky rozdeľujú na: Tvrdé - taviteľné pri teplotách nad 450 °C, obvykle zliatiny medi, hliníka a striebra (mosadze). Mäkké - taviteľné pri teplotách pod 450 °C, nízkotaviteľné kovy - obvykle cín alebo zliatiny cínu a olova prípadne s prímesami kadmia alebo bizmutu.
Mäkké spájky cín-olovo Cín (Sn) [%] Olovo (Pb) [%] Teplota topenia [°C] Poznámka 25 75 271 hrubá spájka pre stavebné klampiarske práce, tavenie plameňom 30 70 262 to isté čo vyššie 33 67 180-230 PM 33, to isté čo vyššie, rozmedzie teplôt vyrovnané povolenými prímesami 40 60 240 pre spájkovanie mosadze 50 50 220 pre spájkovanie mosadze, elektromerov, plynomerov, predtým aj konzerv 60 40 190 Pre spájkovanie v elektrotechnike 63 37 182 Pre spájkovanie v elektrotechnike 90 10 220 Skôr používané v potravinárstve
Od júna 2006 direktíva RoHS (Restriction of the use Hazardeous Substances) povoľuje max. 0,1% olova v spájkovacej zliatine.
Špeciálne spájky s veľmi nízkou teplotou topenia Názov Cín (Sn) [%] Olovo (Pb) [%] bizmut (Bi) [%] Kadmium (Cd) [%] Teplota topenia [°C] Poznámka Roseov kov 15,5 32,5 52 0 96 Roseov kov 20 20 60 0 121 Woodov kov 13 26 48 13 70 Lipowitzov kov 13,3 26,7 50 10 60 Arcetov kov 25 25 50 0 92 v zmesi s ortuťou má bod topenia dokonca 45 °C
Literatúra STN. 1018-1927 František Běloun, Marta Chytilová, Růžena Kolářová a Milan Petera: Tabuľky pre základnú školu. PROMETHEUS.
Iné projekty
Zdroj
Kategória:Zliatiny Kategória:Spájkovanie