Le Corbusier [vyslov: l korbüzjé], vlastným menom Charles-Édouard Jeanneret-Gris, (* 6. október 1887, La Chaux-de-Fonds, Švajčiarsko – † 27. august 1965, Roquebrune-Cap-Martin, Francúzsko) bol francúzsky architekt švajčiarskeho pôvodu. Spoluzakladateľ purizmu a funkcionalizmu. Bol tiež urbanista, maliar, sochár a spisovateľ.
„Architektúra je stav ducha, nie povolanie,” tvrdil Le Corbusier. Podľa toho, akým tempom a smerom sa jeho tvorba uberala, bol jeho duch ustavične v pohybe, raz vyrovnaný a priamočiary, inokedy „brutálny“ a neohrabaný.Doričová, D.: časopis Týždeň 44/2007
Siegfried Giedion, ktorý sa poznal s Le Corbusierom od roku 1925 a publicisticky doprevádzal a podporoval jeho tvorbu, napísal v roku 1958, že Le Corbusier je „…uzavretý, tvrdý, neprístupný, odmietajúci všetko osobné, nedôverčivý ako málokto. Nikto nevie, kým vlastne je.”
Život Od rytca k architektovi Narodil sa v La Chaux-de-Fonds známom okrem výroby hodiniek aj ako vyhľadávaná destinácia revolucionárov z celého sveta. Načas sa sem uchýlili francúzsky filozof Jean-Jacques Rousseau, anarchista Piotr Alexejevič Kropotkin či dokonca Lenin. Jeho otec bol maliarom hodinových číselníkov pre miestny hodinársky priemysel a matka pochádzala z obchodníckej rodiny a bola hudobníčkou a učiteľkou hry na klavír. Počas základnej školskej dochádzky sa zaujímal hlavne o chémiu, fyziku, kozmografiu a prírodopis. V štrnástich rokoch ho prijali na L’École d’art, v La Chaux, kde sa učil ryteckému umeniu. Dosiahol úspech a ním zdobené hodinky boli v roku 1902 na Medzinárodnej výstave dekoratívnych umení v Turíne odmenené diplomom.
Jeho učiteľ Charles L’Eplattenier skoro rozpoznal jeho talent a cez umelecké remeslo ho doviedol k architektúre a maliarstvu, po prvý raz prišiel do styku s cieľmi a teóriami rôznych avantgardných reformných snáh, ktoré v 2. polovici 19. storočia vznikali v niektorých častiach Európy. L’Eplattenierovým vzorom bola príroda a John Ruskin, ktorá jediná bola pravdivá, len ona inšpirovala a len ona mala byť základom pre činnosť človka: „Pátrajte po jej príčinách, po jej princípe utvárania, po jej živom vývoji a vytvorte z toho všetkého syntézu…”Le Corbusier: L’Art décoratif d’aujourd’hui, Paríž 1925, str. 198 L’Eplattenier si vyberal študentov pri hľadaní nového druhu ornamentu vyjadrujúceho Jurskú krajinu. Ako sedemnásťročnému Jeanneretovi zaistil zákazku na dom, Villu Fallet, ktorú sám neskôr označil ako odpornú a nikde ju sám nepublikoval. To mladého architekta naučilo, že stavby nie sú tvorené z ornamentov, ale z materiálov, pôdorysov a rezov. Priviedlo ho to ku „…skutočnému strachu z vyučovania, z receptov, z apriórneho božského práva a presvedčil som sa o nutnosti návratu k osobnému úsudku.”Le Corbusier: L’Oeuvre compléte 1910 – 1929, Zürich 1967, str. 10
Univerzitné architektonické vzdelanie Jeanneret nezískal, ako však sám skonštatoval – aspoň sa nemusel prácne odúčať, čo by sa v škole naučil: „Som samouk a som zvedavý. (…) Jedinou mojou školou je neprestajné pozorovanie prírody a vecí okolo nás.”
V roku 1906 pochopil, že sa chce naplno venovať architektúre a odchádza za svoj prvý honorár do Talianska študovať tamojšiu architektúru. Kľúčovým zážitkom sa pre neho stala väznica vo Florencii: „Prechádza mnou výnimočný pocit. Dochádzam k poznaniu, že sa tu naplnila autentická túžba ľudstva, mlčanie, osamelosť, ale tiež spoločenstvo a každodenné stretnutia.”
Ďalší rok strávil v Rakúsku, kde podľahol čaru Loosovho antikonformizmu. V marci 1908 zostáva proti vôli rodičov a L’Eplatteniera v Paríži a získava zamestnanie ako kreslič u bratov Perretovcov (Auguste Perret…), kde spoznal možnosti železobetónu, čím položil základy pre svoju budúcu prácu. Celé popoludnie Jeanneret študoval katedrálu Notre-Dame, zatiaľ čo ranné hodiny sedával pri matematike a geometrii. Však k tomu, aby sa z rytca stal architekt, ako sám hovorí: „…ktorý zodpovedá koncepcii, akú som si o tomto povolaní vytvoril, je treba ešte veľa tvrdej práce: Môj boj proti priateľom bude bojom proti ich ignorácii. Nie preto, že by som niečo vedel, ale preto, že viem, že nič neviem.”
Le Corbusier sa vracia do La Chaux v decembri 1909 a podieľa sa na spoločnosti zaoberajúcou sa rozvojom všetkých oblastí umení. Táto spoločnosť ho vyslala do Nemecka. Vstúpil do ateliéru Petra Behrensa, kde pracoval ako vedúci kreslič a kde stretol ďalšie mená modernizmu – Waltera Gropia a Miesa van der Roha. Jeho postoj k dianiu v Nemecku sa stával stále kritickejší: „U Behrensa v Berlíne som spoznal fungovanie veľkého úradu…, ale bohužiaľ tiež kapituláciu čistého a ušľachtilého umenia.” V máji 1911 opustil Jeanneret Nemecko a so svojim priateľom sa vydal na niekoľkomesačnú cestu, ktorá ich zaviedla do Grécka, kde ho očaril Partenón na aténskej Akropole a do Konštantínopolu. Svoje doterajšie skúsenosti z cesty spojil s aktuálnymi problémami novej architektúry spôsobom, ktorý bol pre jeho kombinačnú inteligenciu príznačný: „Tým, že som pri porovnávaní rôznych národov narazil na jednotu základných predpokladov, som získal istotu, že vypukla nová doba.”Le Corbusier: L’Art décoratif d’aujourd’hui, Paríž 1925, str. 212
Minulosť a prítomnosť pre neho neboli protiklady. Pred vypuknutím prvej svetovej vojny sa vrátil domov. V období okolo roku 1912 po rokoch študovania železobetónu a cestovania definuje komponenty svojho formovania, navrhol prostú skeletovú konštrukciu zo železobetónu, ktorú by si podľa vlastnej vôle mohli dotvoriť priečkami a obvodovými stenami jasne sa prejavujúcimi už v projekte Dom-Ino. Tie sa však ako mnohé iné návrhy napokon nerealizovali.
Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa vracia do La Chaux-de-Fonds a na výzvu L’Eplatteniera tu pôsobí ako učiteľ na novo založenom architektonickom oddelení domácej umeleckej školy. V roku 1913 prevzal kurz, ktorého program je dodnes tradíciou: „Geometrické prvky, ich charakter, ich dekoratívny a monumentálny význam, ich rôzne použitie v architektúre, nábytok a iné objekty (výzor, pôdorysy, rezy, perspektívy atd.); praktická úprava architektonických diel, vnútorné dekorácie u rôznych predmetov.”Petit a Stanislaus von Moos: Le Corbusier, Frauenfeld-Stuttgart, 1968, str. 45
Roku 1917 sa Jeanneret natrvalo usadil v Paríži, čím roky cestovania boli ukončené, no učenie ďalej pokračovalo. V roku 1918 sa intenzívne venuje maliarstvu a zároveň preberá vedenie technického úradu. Kritici nezdieľajú vysokú mienku o jeho obrazoch, ale maliarstvo mu pomohlo získať estetické skúsenosti, ktoré zúročil v architektúre. Zároveň práca v technickom úrade ho núti vyrovnávať sa s problémami hospodárstva, racionalizácie a organizácie. Posledným krokom v jeho architektonickom vzdelaní znamenala v roku 1918 známosť s maliarom Amédéom Ozenfantom, s ktorým rozvíjal svoje umelecko-teoretické myšlienky a vydáva spolu s ním manifest Aprés la cubisme – protikubistický manifest purizmu. S Ozefantom a básnikom Paulom Derméem založili v roku 1920 časopis L’Esprit Nouveau (publikovaný do roku 1925), ktorý mal poukazovať na nového ducha doby strojov a propagovať ich. Články boli neskôr zhrnuté do knihy Vers une architecture, po prvýkrát sa v súvislostiach rozvíjal Jeanneretov svetový názor a na ňom založená estetika, ktorá sa stala základom jeho architektúry. Kniha sa všeobecne považuje za najdôležitejšie dielo architektonickej teórie 20. storočia. Vyzdvihuje krásu racionálne riešených inžinierskych konštrukcií, poukazuje na čistotu povrchu stavby (priečelia), na určujúci význam pôdorysu a kladie dôraz na primárne formy (kocka, kužeľ, guľa, valec…), v ktorých „slnko odhaľuje krásu“. Architektúra podľa neho presahuje hranice úžitkovosti a je teda umením. Zároveň hlása, že dom je „stroj na bývanie“, čo zdanlivo odporuje predchádzajúcemu tvrdeniu. No požaduje oboje: dokonalú funkciu aj estetiku.
Aby sa práca Ozenfanta a Jeannereta ako maliarov a kritikov – teoretikov rozoznala, vybrali si pseudonym. Ozenfant prijal meno jeho matky za slobodna, Saugnier. Jeanneret si zobral meno bratranca, Lecorbeziera. Oddelením Le, meno znelo primerane a evokovalo architektonickú profesiu, čo vyústilo v Le Corbusier.
náhľad|Portrét na švajčiarskej 10 frankovej bankovke
Architekt ako umelec
V roku 1921 spolu s bratrancom Pierrom Jeanneretom otvárajú ateliér na parížskej Rue de Sévre 35, v ktorom pracuje až do konca svojho života. V období rokov 1923 až do roku 1939 stavia mnohé významné budovy po celom svete (Francúzsko, Švajčiarsko, Nemecko, Rusko, Južná Amerika, Alžírsko a iné). V roku 1927 pre Deutsches Werkbund v Stuttgarte, Le Corbusier postavil Citrohan, prototyp čistej formy. V booklete výstavy kodifikoval jeho princípy ako Päť bodov modernej architektúry, odvodzujúc z potenciálu betónu. Následne kategorizoval priestorovú organizáciu delenú podľa týchto bodov ako Štyri kompozície. Hoci Hanno-Walter Kruft, autor Dejín teórie architektúry (od antiky po súčasnosť) tvrdí, že Le Corbusierove „ostro formulované teoretické požiadavky mali väčší vplyv ako jeho stavby“, jeho päť bodov sa zhmotnilo a tak vznikli La Roche-Jeanneret (1922 – 1925) či Savoye v Poissy (1928 – 1931).
Na Rue de Sévre sa vystriedalo mnoho mladých architektov, istý čas i mladý slovenský architekt Vladimír Karfík, ktorý o svojských pracovných postupoch vtedajšieho guru píše v knihe Architekt si spomína:„Corbu šiestim mladým švajčiarskym architektom, ktorých pozval, aby mu pomohli dokončiť projekt na Paláci Spoločnosti národov v Ženeve, sľúbil veľkolepú odmenu, ak prácu stihnú v stanovenom termíne. Keď to hotové odoslali do Ženevy, povedal, že nemá ani sous, aby im mohol zaplatiť. Keď vznikla malá vzbura, na druhý deň dal každému toľko, koľko stál lístok naspäť do Švajčiarska…
Podľa Karfíka tento génius napriek teórii je architekt skôr impulzívny, citový a geometrické zákonitosti nachádza často až dodatočne. Napokon, čo sa geometrickej harmónie týka, podľa Karfíka sa Le Corbusier najviac nadchýnal výstavbou ženských tiel…
Vlastné názory na urbanizmus vyzdvihuje prezentuje v roku 1925 v knihe Urbanisme.
Koncom desaťročia Le Corbusier a Pierre Jeanneret dosiahli status a schopnosti, zastávajú v roku 1927 ich prvý úrad: Ligu národov. V roku 1928 zakladá spolu so Siegfriedom Giedionom, Waltererom Gropiom a s najvýznamnejšími architektmi moderného hnutia (CIAM) (Congrès International d’Architecture Moderne). ktorých hlavným okruhom bol architektonický vzťah k ekonomickej a politickej sfére. Vo svojej deklarácii hovorí: „ Urbanizmus je organizácia funkcií kolektívneho života… a úlohou je funkčný poriadok. Ten obsakuje tri funkcie: bývanie, výrobu, kultiváciu tela i ducha.“
Stretnutie v roku 1933 na lodi smerujúcej k Akropole viedol k Aténskej charte s úvodom Jeana Giraudouxa. Dokument o urbanizme bol podávaný ako biblia na plánovanie mnohých miest nasledujúcich dvoch desaťročí. Le Corbusier a Jeanneret sa dostali do dvoch veľkých svetových komisií: sovietska Centrosoyus (založenej v roku 1929) a Cité de Refuge pre Armádu spásy (1930), neskoršie v roku 1944 Tri ľudské zriadenia.
V Le Corbusierovom živote bola v tomto období dôležitá udalosť, svadba s Yvonne Galiis v roku 1930, modelkou a krajčírkou z Monaka, kedy získal Francúzske občianstvo. Rána Le Corbusier maľoval v jeho ateliéri v Porte Molitor, jeho manželka mu pripravovala obed. Poobedia trávil v jeho práci na Sévreskej ulici. Na koci týždňa si spolu s Jeanneretom dali zápas basketbalu. Pravidelne prázdninoval a plával v Stredomorí, blízko Cap Martin.
V roku 1935 cestuje po prvýkrát do USA na pozvanie Múzea moderného umenia. Tu už existovali mrakodrapy, podľa Le Corbusiera bez plánovania, bez „základnej potreby ľudského srdca”.
Po útoku druhej svetovej vojny, Le Corbusier odišiel s Jeanneretom do Pyrenej. Ich partnerstvo skončilo v roku 1940, kedy Jeanneret odišiel do Švajčiarska. Le Corbusier odišiel do Vichy v nádeji, že nájde niekoho, kto by uskutočnil jeho idey. Vichy opustil po osemnástich mesiacoch, keď ho obvinili z boľševizmu.