Jicchak Šamir (: , rodným menom Jicchak Jizernicki, : יצחק יזרניצקי;) (* 15. október 1915 – † 30. jún 2012) bol izraelský politik, vodca predštátnej organizácie Lechi a agent Mosadu. Dvakrát zastával funkciu premiéra, prvý raz ako v poradí ôsmy izraelský premiér v rokoch 1983 až 1984 a druhý raz ako v poradí desiaty premiér v rokoch 1986 až 1992.
V čase pred založením štátu viedol radikálnu organizáciu Lechi, ktorej cieľom bolo násilne vyhnať britskú správu z Palestíny, umožniť neobmedzenú imigráciu Židov a vytvoriť židovský štát. Za protibritskú činnosť bol dvakrát väznený, druhý raz navyše internovaný v zajateckých táboroch v Afrike. V 50. a 60. rokoch pôsobil ako agent spravodajskej služby Mosad. V politike sa začal angažovať v roku 1970 a od roku 1973 bol viac než 20 rokov poslancom Knesetu za pravicovú stranu Likud (predtým Cherut). Kým sa stal izraelským premiérom, bol tri roky predsedom izraelského parlamentu a šesť rokov ministrom zahraničných vecí.
Po rezignácii Menachema Begina v roku 1983 sa stal predsedom vlády. Po voľbách v roku 1984 nastal volebný pat, po ktorom bol nútený vytvoriť so svojim protivníkom Šimonom Peresom z Maarachu vládu národnej jednoty s netradičným rotačným princípom na poste premiéra (prvé dva roky bol premiérom Peres a Šamir bol ministrom zahraničných vecí, potom si úlohy vymenili). V čase, keď pôsobil na čele štátu, vypukla prvá intifáda. Keď v roku 1990 vládna Strana práce vyslovila nedôveru vláde, zostavil Šamir čisto pravicovú vládu s podporou náboženských strán, s ktorou vládol až do volebnej porážky vo voľbách v roku 1992. V tom istom roku odstúpil z vedenia strany a v roku 1996, keď mu skončil poslanecký mandát, odišiel z politiky.
Šamir bol tvrdým zástancom politickej línie Veľkého Izraela, napriek tomu sa ale Izrael počas jeho funkčného obdobia zúčastnil na mierovej konferencii v Madride, ktorá bola počiatočným impulzom k sérii rokovaní, ktoré za vlády Jicchaka Rabina viedli k podpisu Mierových zmlúv z Osla. Medzi podstatné udalosti Šamirovej vlády patrí vojna v Zálive, pri ktorej Izrael ostreľovali iracké rakety typu Scud (Izrael po nátlaku Spojených štátov nereagoval, aby nerozbil medzinárodnú koalíciu, ktorej členmi boli aj arabské štáty). Izrael významne ovplyvnili aj dve veľké imigračné vlny, a to dokončenie presťahovania takmer celej populácie etiópskych Židov a príchod státisícov Židov z krajín bývalého Sovietskeho zväzu.
Mladosť Šamir sa narodil v Ružanoch v cárskom Rusku (dnešné Bielorusko) Šlomovi a Pnine Jizernickým. Vyštudoval hebrejskú strednú školu v poľskom Białystoku a ako štrnásťročný, v roku 1929, vstúpil do mládežníckeho revizionisticko-sionistického hnutia Bejtar. V roku 1932 sa presťahoval do Varšavy, kde študoval právo na Varšavskej univerzite. Štúdium však ako dvadsaťročný prerušil a v roku 1935 podnikol aliju do britskej mandátnej Palestíny, kde sa zapísal na štúdium na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme (štúdium však nikdy nedokončil). V tom istom roku si zmenil priezvisko na Šamir, čo v hebrejčine významovo znamená trň, osteň či bodliak. Rozhodnutie odísť do Palestíny mu zachránilo život, pretože väčšina jeho rodiny, vrátane rodičov, zahynula v nacistických vyhladzovacích táboroch počas holokaustu.
Začiatky v mandátnej Palestíne Po príchode do mandátnej Palestíny najprv pracoval ako účtovník a stavebný robotník, ale po arabskom povstaní v roku 1936 sa o rok neskôr rozhodol vstúpiť do podzemnej židovskej vojenskej organizácie revizionistického hnutia – Irgun, známej aj pod akronymom Ecel. Irgun vychádzal ideovo z myšlienok Vladimira Žabotinského zakladateľa hnutia Bejtar, ktorého bol Šamir ešte v Európe členom. Irgun podnikal útoky proti palestínskym Arabom, zároveň však rástol podiel jeho sabotážnych aktivít proti britskej správe. V roku 1940 sa z Irgunu oddelilo tvrdé, radikálne a ultranacionalistické jadro pod vedením Avrahama Sterna, známe ako Lechi, či ako Sternov gang. V tom čase Šamir odišiel z Irgunu a stal sa členom Sternovej skupiny. Dôvodom rozpadu revizionistického hnutia bol odlišný postoj voči Britom za druhej svetovej vojny.
Vodca Lechi, väzenie a internácia
V Lechi používal Šamir prezývku Michael, ktorá vychádza z mena Michaela Collinsa z Írskej republikánskej armády (IRA). Šamir obdivoval írskych republikánov a snažil sa nasledovať ich v protibritskom boji. V roku 1941 ho však za jeho aktivity zatkla britská správa a zadržiavala vo väzenskom tábore v Jezraelskom údolí, z ktorého sa mu 31. augusta 1942 podarilo utiecť. Po Sternovej smrti (zastrelili ho Briti vo februári 1942) a úteku na slobodu sa stal kľúčovou osobnosťou Lechi,Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. 2005. s. 57 riaditeľom ich operácií a zohral hlavnú úlohu v reorganizácii ústredného výboru tejto skupiny. Bol členom triumvirátu Lechi (troch jeho vodcov) a zároveň jedným z najhľadanejších Židov v mandátnej Palestíne. Za Šamirovho vedenia bola Lechi v pozadí vraždy bývalého britského ministra kolónií lorda Moyna, ktorého 6. novembra 1944 v Káhire zavraždili Elijahu Bejt Curi a Elijahu Chakim z Lechi (obaja boli v januári 1945 odsúdení a popravení). Šamir neskôr uvádzal, že Moyne bol zavraždený kvôli jeho podpore blízkovýchodnej arabskej federácii a pretože bol antisemita a podporoval rasové teórie, podľa ktorých boli Arabi rasovo nadradení Židom. V roku 1944 sa oženil so Šulamit Leviovou, s ktorou sa zoznámil v internačnom tábore Atlit.
thumb|Oznámenie palestínskej polície ponúkajúce odmenu za dolapenie vodcov Lechi. Jicchak Šamir je uprostred.|alt=Policajný leták s fotkami vodcov Lechi Druhý raz Šamira zadržali Briti v októbri 1946, tentoraz však nie vlastným pričinením. V júli toho istého roku totiž Irgun uskutočnil bombový útok na hotel kráľa Davida v Jeruzaleme (v hoteli boli vládne budovy a riaditeľstvo odboru kriminálneho vyšetrovania), pri ktorom zahynulo 91 ľudí. Briti následne spustili veľkú pátraciu akciu, pri ktorej sa im podarilo vystopovať atentátnikov až do Tel Avivu. Potom uzavreli celé mesto a každý Žid musel prísť na policajné veliteľstvo na identifikáciu. Aj keď sa Šamir prezliekol za ortodoxného rabína, spoznali ho.Political Assassinations By Jews: A Rhetorical Device For Justice. s. 225 Po zatknutí ho spoločne s ďalšími príslušníkmi Irgunu a Lechi internovali do Eritrei v Afrike. Z internačného tábora sa pokúsil niekoľkokrát ujsť. Prvý raz sa v septembri 1945 s dvoma ďalšími väzňami ukryli do vodných nádrží a podplatili sudánskeho vodiča, aby ich odviezol. Cez celý Sudán cestovali s falšovanými certifikátmi britskej spravodajskej služby. Certifikáty boli podozrivé až sprievodcovi v Chartúme, ktorý zavolal políciu, a tá utečencov chytila o šesť dní po úteku. Šamirov ďalší pokus v roku 1947 už bol úspešný. Zajatci pri ňom ušli cez vykopaný tunel. Ešte pred útekom kontaktovali táborového rabína, talianskeho Žida, Dr. Giuseppe Leviho, ktorý im pomohol nájsť úkryt Talianov žijúcich v neďalekom meste. Po viac ako mesiaci skrývania a strádania dorazili utečenci do Addis Abeby. Šamir sa potom spoločne so svojim spoluväzňom Arje Ben Eliezerom z Irgunu vypravil do Džibutska, požiadať o pomoc miestneho rabína. Džibutsko bolo v tom čase francúzskym zámorským územím, vďaka čomu ich nevydali britským úradom. Následne získali politický azyl vo Francúzsku, kam odplávali na lodi. Do mandátnej Palestíny sa však Šamir vrátil až šesť dní po vyhlásení izraelskej nezávislosti v roku 1948. V apríli 1948, v čase, keď bol ešte vo Francúzsku (stále však bol vodcom Lechi), spáchala Lechi spolu s Irgunom masaker v arabskej dedine Dejr Jásin. V priebehu ôsmich hodín povraždili príslušníci týchto dvoch skupín guľometmi, samopalmi a granátmi mužov, ženy aj deti, celkom približne 200 až 250 ľudí.
thumb|upright|left|V roku 1948 nariadil triumvirát Lechi (ktorého členom bol aj Šamir) zavraždiť vyslanca OSN pre Blízky východ Folke Bernadotta|alt=Hlava a poprsie Folke Bernardotta Na jeseň 1948 vykonala Lechi atentát, ktorý šokoval novo vzniknutý štát aj celý svet. Jehošua Kohen z Lechi pri ňom 17. septembra 1948 v západnom Jeruzaleme zabil švédskeho diplomata a vyslanca Organizácie spojených národov pre Blízky východ grófa Folke Bernadotta, ktorý sa v mene OSN pokúšal medzi izraelskou a arabskou stranou prvej arabsko-izraelskej vojny dohodnúť mier.Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. 2005. s. 82 Bernardotteho vraždu schválil triumvirát Lechi, ktorého členom bol aj Šamir.GILBERT, Martin. Izrael: Dějiny. s. 233 V súvislosti s touto akciou Šamir poznamenal, že: „židovská etika ani židovské tradície nemôžu vyradiť terorizmus ako spôsob boja.“ Na atentát rázne a okamžite reagovala izraelská dočasná vláda, na čele s premiérom Davidom Ben Gurionom. Lechi vyhlásili za teroristickú organizáciu a Ben Gurion rozkázal zatknúť všetkých jej vodcov, zabaviť všetky zbrane a zastreliť každého, kto by sa bránil. Gilbert (2002) uvádza, že „zabitie Bernadotteho znamenalo koniec akejkoľvek tolerancie židovských podzemných aktivít.“ Zároveň Ben Gurion vydal „dvadsaťštyrihodinové ultimátum Irgunu, aby odovzdal zbrane a bezpodmienečne sa rozpustil,“ k čomu nakoniec došlo; Irgun tak prestal byť vojenskou organizáciou. Spolu s vodcami Lechi zatkli aj Šamira, ktorému sa však podarilo ujsť z väzby. Žiadna z osôb, zodpovedných za Bernardotteho vraždu, nebola nikdy súdená a izraelská vláda nakoniec udelila všetkým členom Lechi amnestiu.
Súkromný život a Mosad Po zákaze Lechi sa Šamir snažil zostaviť zoskupenie pre prvé parlamentné voľby, zložené z bývalých príslušníkov organizácie, ale jeho snahy nakoniec neboli úspešné. Na zhruba sedem rokov sa stiahol z verejného života a nie príliš úspešne podnikal (okrem iného riadil združenie majiteľov kín). V roku 1955 Šamira naverboval do spravodajskej služby Mosad jej vtedajší riaditeľ Iser Harel. V rámci „politiky kooptácie bývalých disidentov“ chcel využiť skúsenosti ľudí, ktorí sa v priebehu protibritského odboja dostali do kontaktu so spravodajskou činnosťou. Počas svojho pôsobenia v Mosade mal kľúčovú úlohu v operácii s kódovým názvom Damokles . Táto operácia bola reakciou na egyptský raketový program, na ktorom priamo pracovali nemeckí raketoví odborníci, ktorí sa počas druhej svetovej vojny podieľali na nacistickom programe rakiet V-2. Súčasťou operácie Damokles bolo zasielanie listových bômb, únosy a rad „nehôd.“SACHAR, Howard, M. Dějiny Státu Izrael. s. 440-441 Šamir v rámci operácie riadil „špeciálne operácie, ktorých súčasťou boli zvyčajne atentáty.“ V rámci misie ho v roku 1965 poslali do Paríža, kde naverboval bývalých členov Lechi, ktorí sa podieľali na rôznych operáciách, vrátane atentátov. V Mosade pôsobil až do roku 1965. Potom sa znova vrátil k súkromnému životu a podnikaniu. Jedinou verejnou aktivitou bola jeho snaha zvýšiť židovskú imigráciu zo Sovietskeho zväzu.
Politická kariéra
V roku 1970 vstúpil Šamir na popud Menachema Begina do strany Cherut (v tom čase bol Cherut súčasťou aliancie Gachal), pokračovateľkou revizionistického Irgunu. V 70. rokoch patril v strane medzi skupinu ľudí (ako aj Ariel Šaron a Benjamin Netanjahu),Obaja sa neskôr stali izraelskými premiérmi. ktorá považovala Jordánsko za Palestínu. Šamirov kolega Šaron, v tom čase izraelský generál, dokonca uvažoval o zvrhnutí jordánskej vlády počas Čierneho septembra v roku 1970. Ako Čierny september sa označuje konflikt medzi palestínskymi Arabmi a kráľom Husajnom, počas ktorého zahynuli tisíce ľudí, a následkom ktorého bolo vyhnanie Organizácia za oslobodenie Palestíny (OOP) z Jordánska. Zvrhnutím vlády by totiž palestínski Arabi získali vlastný štát, čím by sa izraelsko-palestínsky konflikt preniesl za hranice.