náhľad|Židovská ulica v Bratislavskom Starom meste.
Židia sú semitský národ, pochádzajúci z oblasti Blízkeho východu. Tvoria samostatnú náboženskú skupinu a zo svojej pravlasti rozšírili do celého sveta. Prví židia na územie dnešného Slovenska prišli s rímskymi légiami v 1. storočí. Prvé správy o židovských obchodníkoch sú z 10. storočia. Striktné dodržiavanie náboženských predpisov judaizmu spôsobilo pretrvávanie etnických, náboženských a kultúrnych odlišností a izoláciu židov. Židia na Slovensku patria k aškenázskej populácii a ich predkovia pochádzajú zo západogermánskeho porýnia. Táto populácia si zachovala svoju kultúrnu osobitosť a špecifické náboženské zvykové právo, tzv. minhag, až do holokaustu. Ich jazykom bol hlavne západogermánsky jazyk jidiš. Z tých, čo prežili holokaust na území Slovenska, mnohí po vojne emigrovali. V súčasnosti žije na Slovensku podľa sčítania obyvateľstva v roku 2011 iba 1 999 hebrejských izraelitov.
Počiatky osídlenia a rozvoj židovských komunít (11. až 19. storočie) náhľad|Mauzóleum Chatama Sofera v Bratislave náhľad|Náhrobné kamene rodiny Chatama Sofera O židovskej migrácii na územie dnešného Slovenska z Česka, Rakúska a Nemecka existujú záznamy už z 11. storočia. Prvá židovská obec bola založená v Bratislave koncom 13. storočia. Zásadný vplyv na rozvoj židovských komunít mali migrácia a usídľovanie v 17. a 18. storočí. Židia, ktorí sa sťahovali z Moravy, Haliče, Bukoviny a Dolného Rakúska do severného Uhorska sa zvyčajne usádzali v blízkosti hraníc štátov, z ktorých prišli. Snažili sa udržiavať náboženské, komunitné a jazykové spojenie so židovskými obcami na druhej strane hranice. náhľad|Rabín Akiva Sofer v roku 1913 víta v Bratislave cisára Františka Jozefa
Spišskí Židia Na východ Slovenska prichádzali Židia od ranného stredoveku. Nebolo ich veľa a nevytvárali veľké komunity. Vo väčšom počte sa tu usídľovali v 18. storočí, ale na Spiši ich bolo menej ako v iných východoslovenských regiónoch. Umožňoval im to tolerančný patent Jozefa II. a z neho vyplývajúce nariadenie Systematica Gentis Judaicae Regulatio, ktoré odstraňovalo intoleranciu a náboženskú diskrimináciu. Okrem iného mali za povinnosť zmeniť si svoje pôvodné židovské mená na nemecké. Rabíni mali spravovať vedenie matrík. Po príchode na Spiš začali budovať nové spoločenstvá, združovali sa do náboženských obcí, stavali modlitebne, zakladali školy a židovské cintoríny. Na územie severného Spiša prichádzali Židia z poľského Sliezska a Krakova, smerovali do Starej Ľubovne a Spišskej Starej Vsi, pokračovali údolím rieky Poprad na stredný Spiš a do Hnileckej doliny. Nemeckí podnikatelia, ktorí na Spiši dovtedy ovládali najmä obchod, sa bránili židovskej konkurencii, ktorým šľachtické rodiny umožňovali prenajímať krčmy, liehovarnícke prevádzky, pivovarnícke podniky, podnikať v peňažníctve atď. Nemcom pri tom pomáhalo privilégium Nontoleris Judeorum a právo znemožniť židovské usadenie sedem míľ od mesta. Židia sa preto usadzovali na predmestiach alebo v neďalekých spišských dedinách, napríklad v Markušovciach, Smižanoch, Budkovciach a predávali svoj tovar na jarmokoch v Spišskej Novej Vsi. Na Zamagurí bola centrom židovskej pospolitosti Spišská Stará Ves. Kým v roku 1801 neboli v mestečku žiadni Židia, o desať rokov neskôr ich bolo už 49. Prvý známy rabín Joel Bloch viedol židovskú matriku v tomto meste v hebrejčine. Zaznamenával obriezky, úmrtia, narodenia i sobáše.
náhľad|Židovský cintorín neologický v Prešove. Je na ňom asi 750 náhrobných kameňov náhľad|Ortodoxný židovský cintorín v Prešove Centrom spoločenského, náboženského i hospodárskeho života na Spiši sa stali Huncovce. Židovské rodiny sa tu usádzali v rokoch 17251730 a na začiatku 19. storočia. Tvorili 34 percent všetkých obyvateľov dediny, v roku 1817 tu žilo 852 Židov (v celej Spišskej stolici bolo 252 židovských rodín s 1301 osobami). V obci si postavili synagógu a obchodovali s plátnom a vlnou. Traduje sa pomerne dobré spolunažívania huncovských Židov s kresťanmi. Hrob prvého židovského rabína všetkých spišských Židov Salamona Perlsteina (18271869) je v jednoduchej murovanej krypte na miestnom cintoríne. V roku 1840 Uhorský stavovský snem rozhodol, že Židia sa mohli v plnej miere zaoberať obchodom, remeslami, venovať sa literatúre, vede, voľne sa pohybovať po krajine, kdekoľvek sa usádzať, okrem banských miest. Aj napriek tomu sa spišské mestá bránili usídľovaniu Židov a tak Huncovce zostali hlavným sídlom židovskej obce a centrom vzdelávania. Po roku 1840 bola huncovská židovská škola povýšená na vyššiu židovskú školu – ješivu, ktorá bola jednou z najznámejších židovských rabínskych učilíšť. Zaslúžil sa o to rabín Samuel Rosenberg. Bol autorom rozsiahleho diela Samuelov prameň (Beir Szmueil) o novom pohľade na rituálne kúpele mikve. Dielo vyšlo až po jeho smrti v roku 1923. Škola vychovala stovky nových rabínov. Huncovskí Židia začali na začiatku 19. storočia zakladať nové obchody v Kežmarku, ale nemali to jednoduché. Mesto sa ich usadzovaniu bránilo a tak museli vždy večer opustiť mesto a vrátiť sa do neďalekých Huncoviec. Chudobnejšie rodiny odchádzali z Huncoviec a hľadali si nové domovy na Spiši. Usadili sa v Pavľanoch a v Spišskom Podhradí. Od roku 1853 bolo Spišské Podhradie sídlom židovského matričného úradu.
Od druhej polovice 19. storočia prichádzali Židia do Spišskej Novej Vsi. Začali zaujímať významnejšie postavenia v spoločenskom živote i vo verejnej správe. Významné postavenie mali v slobodných povolaniach. Migrácii pomohlo dobudovanie Košicko-bohumínskej železnice. To umožnilo, že sa do mesta začínajú sťahovať významnejší Židia, ktorým železnica umožnila výhodnejšie podnikanie. V 90. rokoch 19. storočia žilo v Spišskej Novej Vsi 400 Židov. Mesto sa stalo sídlom rabinátu. Prvým rabínom bol Áron Krausz, ktorý stál na čele rabinátu v rokoch 1899 až 1929. Dlhoročným predsedom náboženskej obce a jeden z jej zakladateľov bol Šimon Pollák. V meste založil veľkoobchod so zmiešaným tovarom, bol spoluzakladateľom Robotníckej sporiteľne, významne sa angažoval pri výstavbe synagógy, ktorá bola vysvätená v roku 1899 a ukončená v roku 1900. Bola najväčšou v Spišskej župe. V synagóge bola židovská škola. Židia v meste zaujali rozhodujúce pozície a získali príslušné spoločenské uznanie. Boli majiteľmi píly, podnikali v hotelierstve i finančníctve. Založili tlačiarne, noviny, moderné výrobné prevádzky. Organizovali dobročinnú činnosť, angažovali sa v telovýchove a mládežníckych spolkoch. K významným rodinám patrili Kleibergovci, Pollákovci, Eichlerovci, Sapirerovci, Zinnerovci a iní. V roku 1905 boli Spišskonovovešťania riadnymi členmi literárnej spoločnosti Izraelita Mygyar Iroldalmi Társulat s celoštátnou pôsobnosťou. Židia patrili k elite mesta.
Ortodoxný Spiš Židovské náboženské obce na Spiši ostali väčšinou ortodoxné. V roku 1905 bol schválený nový štatút ortodoxnej židovskej obce. Hlavným rabínom sa stal Leopold (Leml) Spitzer, ktorý pochádzal z Vrbového (1908 október 1944). Spišské Podhradie sa stalo centrom ortodoxných príslušníkov náboženských obcí v Krompachoch, Gelnici, Smolníku, Margecanoch, Jaklovciach, Markušovciach, Spišských Vlachoch, malej komunity v Spišskej Novej Vsi a Levoči.
Náboženské, právne a hospodárske postavenie židov náhľad|Portál synagógy v Nových Zámkoch Počas tridsaťročnej vojny sa židia postavili na stranu Habsburgovcov, ktorým požičiavali obrovské sumy na vedenie vojny, za čo im poskytli relatívne bezpečie a zrušenie niektorých obmedzení (väčšie slobody v oblasti remesiel a voľnosť usídľovať sa v celej krajine). Po skončení vojny 1648 už židovské pôžičky neboli toľko potrebné, navyše získané privilégia boli tŕňom v oku až natoľko, že v Česku je toto obdobie označované za „úradného antisemitizmu“ . Hospodársku situáciu tam zhoršoval prúd utečencov z Haliče a tak aj za vlády Karola VI. (1711-40) pokračovali v českých krajinách snahy úradov o zníženie počtu židovského obyvateľstva. Z tohto dôvodu bol roku 1724 vykonaný prvý podrobný súpis všetkých obyvateľov židovských obcí v českých krajinách.Vládnymi nariadeniami z rokov 1726 a 1727 bolí židia opätovne sústredení v getách. Translokačný reskript z roku 1726 nariaďoval opätovné uzavretie židov do giet, a familiantský zákon, stanovoval numerus clausus (maximálny počet židovských rodín v krajine, tak že ženiť sa legálne mohli len prvorodení synovia). Ešte horším opatrením boli českí židia postihnutí výnosom Márie Terézie, ktorá ich roku 1744 kvôli údajnej spolupráci s protivníkom pri vojne s Pruskom a pruskej okupácii Prahy vypovedala z Čiech a o rok neskôr aj z Moravy a Sliezska.
Povolené ženiť sa iba najstaršiemu synovi v každej rodine malo dlhodobý vplyv na zbrzdenie "ovulačného vývoja" židovského obyvateľstva v Česku. Rodiny, ktoré mali iba dcéry, boli považované za vymreté a druhorodení synovia, ak sa chceli oženiť, sa museli vysťahovať z krajiny. Mnoho mladších židov sa vtedy vysťahovalo do Poľska a na západné Slovensko.
Koncom vlády Márie Terézie žilo na Slovensku asi 15 000 Židov.ŠPIESZ, Anton: Dejiny Slovenska na ceste k sebauvedomeniu. Bratislava : Perfekt, 1992, s. 57. V priebehu 19. storočia došlo vďaka Tolerančnému patentu Jozefa II. z roku 1781 do veľkej miery k zlepšeniu sociálneho a ekonomického postavenia židovského obyvateľstva.
Zákonom z roku 1840 umožnila uhorská vláda Židom usídľovať sa v mestách, s výnimkou banských a zrušila ďalšie hospodárske obmedzenia. To umožnilo Židom opustiť Židovské mesto (ghetto) a začleniť sa medzi meštianstvo.
Podľa zákona z roku 1868 dostali Židia ako náboženské spoločenstvo v mnohých ohľadoch väčšie práva, než mali iné nemaďarské národnosti v Uhorsku, čo vyvolalo mnohé negatívne reakcie. Tento vývoj zavŕšil zákon o recepcii a zrovnoprávnení židov XLII / 1895, ktorým uhorský parlament v plnom rozsahu zrovnoprávnil Židov s ostatnými obyvateľmi krajiny a dovŕšil tak proces otvorenia geta a zaručoval Židom plnú občiansku a náboženskú slobodu.
Bratislava sa pod vedením rabína Moše Schreibera, známeho aj pod menom Chatam Sofer (1762 – 1839), stala sídlom uhorskej židovskej ortodoxie. Schreiber bol rabínom v Bratislave od roku 1806 a viedol obec až do svojej smrti. Založil vplyvnú bratislavskú ješivu a viedol boj tradicionalistov proti rýchlo sa rozširujúcej religióznej reforme. Je pochovaný v mauzóleu Chatama Sofera v Bratislave. V roku 1868, rok po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (Ausgleich) sa uhorskí Židia rozdelili na neologickú (reformistickú), ortodoxnú a status quo ante frakciu. Bol to následok nedoriešeného konfliktu, ktorý vznikol na vládou organizovanom celouhorskom židovskom kongrese v Budapešti. Mnohé židovské obce v severnom Uhorsku sa definovali ako ortodoxné, aj keď existovali aj dôležité neologické komunity, napríklad v Bratislave a Košiciach.Rebekah Klein-Pejšová: Dejiny Židov na Slovensku
Medzivojnové obdobie Prvýkrát sa slovenská židovská komunita identifikovala po prvej svetovej vojne v rámci mladého československého štátu. Aj keď Československo mohlo byť ideálnym prostredím pre Židov v kontexte strednej Európy medzi dvoma vojnami, prechod medzi dvoma režimami skomplikoval šok z rozpadu monarchie a ničenie židovského majetku, ktoré ho sprevádzalo. Vláda podporovala zavedenie židovskej národnosti ako koncepcie príslušnosti k národu, ktorú väčšina Židov prijala. Židovské národné hnutie sa snažilo spojiť roztrieštenú židovskú populáciu na národných princípoch.
Po vzniku ČSR postupne získali Židia kladný vzťah k novému štátu. Sionizmus spojený s emigráciou sa začal presadzovať až v 30. rokoch 20. storočia s nárastom antisemitizmu a snahou o slovenskú nezávislosť.
Obce s najvyšším percentuálnym počtom Židov (1930) údaje: Sčítanie obyvateľov v roku 1930 (židovské obyvateľstvo podľa vierovyznania)
Šarišské Lúky (dnes časť: Ľubotice) - 49,53% (315) Dunajská Streda - 42,26 % (2.654) Stropkov - 37,19 % (1.031) Medzilaborce - 34,31 % (874) Vranov nad Topľou - 32,77 % (936) Humenné - 32,17 % (1.812) Bardejov - 29,29 % (2.264)