Grécke rodiny v staroveku mávali asi toľko detí ako rodiny dnešné. Dôvody boli predovšetkým ekonomické, pretože bolo treba nielen deti uživiť, ale postarať sa dievčatám o veno a finančne zabezpečiť chlapcov. To by pri väčšom počte detí viedlo k rozdrobeniu rodinného majetku, čoho sa samozrejme bohatšie rodiny chceli vyvarovať. Tiež vzhľadom na spôsob, akým sa pre mužov vyberali manželky, sa nedala predpokladať nejaká veľká náklonnosť medzi manželmi, takže príležitostí k otehotneniu ženy nebolo mnoho. Ako bude zmieňované ďalej, dievčatá sa vydávali veľmi mladé a brali si väčšinou mužov okolo 30 rokov, ktorých im vybral otec. Takže mnoho manželstiev nebolo v pravom slova zmysle láskyplné.
Pederastia a jej význam vo výchove 250px|thumb|Pederastická scéna na keramike Dôležitú rolu tu totiž tiež hrala láska k chlapcom – pederastia. Zo starých textov klasickej doby je známe, že výraz „láska” (eros), bol väčšinou používaný pre vyjadrenie homosexuálneho vzťahu a iba zriedka pre vzťah medzi jedincami rozdielneho pohlavia. Tradícia pederastie bola v Grécku tak silná, že ešte v rímskom období považoval Plutarchos za nutné dokazovať na niekoľkých stranách svojho dialógu „O láske“, že dievčatá sú, celkom vzaté, práve tak schopné vzbudiť vášnivý cit ako chlapci! Ďalej bude reč tiež o spartskej výchove, kde hrala nahota mladých chlapcov (aj dievčat) veľmi dôležitú rolu, ale na druhej strane tiež nepochybne viedla k pederastii. Existujú mnohé vázové maľby predstavujúce chlapcov a efébov, ako sa venujú telocviku a u nich sa nám zachovali nápisy, ktorých obsah je niečo v zmysle „dary venované krásnym chlapcom” (kalos). Mnoho odborníkov tiež poukazuje na vojenský pôvod homosexuality v Grécku. Podľa niektorých to bola práve istá forma „bojovníckeho kamarátstva”, ktoré sa veľmi udržalo v dórskych štátoch a Dórovia tieto zvyky neskôr preniesli do Helady. Grécka obec, a dokonca aj Atény, v dobe Periklovej, bola vždy „mužským klubom”, „uzavretým mužským prostredím”, ktoré bolo nedostupné druhému pohlaviu a mohla sa v nej vášnivá príchylnosť muža (erastés) k dvanásťročnému až osemnásť ročnému mládencovi (erómenos) stať inšpiračným zdrojom. V prípade, že si nejaký muž všimol nápadne pekného chlapca, tak mu začal preukazovať pozornosť. V prípade, že to chlapcovi bolo po vôli a priľnul k nemu, vytvoril sa medzi nimi dôverný vzťah, ktorý mohol samozrejme zostať celkom v rovine intelektuálnej a čistej, ale zrejme sa často vyvinul iným smerom. Takéto priateľstvá boli samozrejme veľmi podnetné, ako pre staršieho muža, ktorý si prial chrániť a vzdelávať svojho erómena, ale taktiež pre mladšieho, ktorý bol naplnený obdivom k svojmu erastovi. Taký je aspoň ideál „pedagogickej pederastie”, ako sa definoval v staroveku:
Lebo ak sa láska dotkne krásnej a mladej duše, vedie priateľstvom nakoniec k dokonalosti
A ako sa k týmto priateľstvám staval mestský štát? Pokiaľ bolo takéto priateľstvo bez telesného erotického vzťahu, morálka vtedajšej spoločnosti ho schvaľovala a považovala ho za vhodný doplnok výchovy. V prípade, že muži rôzneho veku žili celé dni spolu, oddelení od žien, dochádzalo v mnohých spoločnostiach k homosexuálnemu vzťahu. Zákonom bol takýto vzťah v gréckych obciach zakázaný, a pokiaľ by došlo k znásilneniu chlapca, sotva by sa muž vyhol prísnemu trestu. Bolo ale samozrejmé, že stúpenci pederastie tvrdili, že ich priateľstvo k mladým chlapcom má iba výchovný cieľ a spája ich len čisté priateľstvo. Cez to všetko máme mnoho dôkazov o tom, že pederastia bola veľmi bežnou záležitosťou. Dostatok informácií nám poskytujú napr. Platónové dialógy. Plutarchos vo svojom diele O láske píše:
Láska k chlapcom popiera zmyselnú rozkoš, ale robí tak iba z hanby a strachu: potrebuje akýsi pláštik, aby sa mohla stýkať s krásou a mladosťou. Tou zámienkou je jej teda priateľstvo a cnosť. I posypáva sa prachom, kúpe sa v studenej vode, obracia oči k nebu a hlása navonok – z obavy pred zákonom – , že má iba filozofické záujmy a že si vedie rozvážne. V noci potom, keď nastane ticho, žeň sladká kypí v nestráženej samote.
Samozrejme dôsledkom tohoto mužského chovania sa v niektorých častiach gréckeho sveta objavovali popri mužských kluboch tiež kluby ženské. Naproti mužskej homosexualite sa objavoval tzv. sapfismus. Najznámejšie z histórie boli tzv. kluby na ostrove Lesbos, kde jeden z nich viedla poetka Sapfó, ktorá bola zároveň vychovávateľkou. Riadila akýsi "dievčenský penzionát”, v ktorom mohlo dochádzať tiež k nadviazaniu erotických vzťahov medzi učiteľkami a žiačkami. Z Atén o niečom takom nemáme (okrem niektorých vázových scén, ktoré ale pravdepodobne pochádzajú skôr zo súkromia) doklady.
Narodenie dieťaťa Ženy rodili doma a pri pôrode im pomáhali hlavne staršie a skúsenejšie obyvateľky domu, a k nim sa v prípade potreby pripojila pôrodná baba. Skoro po narodení sa pre dieťa pripravil očistný kúpeľ. Väčšinou sa do vody pridával olej, ale v Sparte sa k tomuto účelu používalo víno, pretože Sparťania verili, že slabé a postihnuté dieťa dotyk vína neznesie a po takomto kúpeli zomrie. Narodenie dieťaťa bolo významnou udalosťou. Uvítanie nového člena rodiny bolo sprevádzané určitými úkonmi zdravotníckymi, právnymi a náboženskými. Obsahom právneho úkonu bolo, že otec uznal novorodenca za vlastné.
V Aténach mal otec právo rozhodnúť, či narodené dieťa vychová alebo odloží. Odloženie dieťaťa je v antike známe už z mytológie (Hefaistos, Oidipus, Romulus a Remus) a bolo v staroveku veľmi rozšírené. Forma bola dvojaká. Odloženie (so skrytou nádejou, že sa dieťaťa niekto ujme, a to buď s cieľom vychovať z neho otroka, veľmi silný bol tiež záujem obchodníkov s otrokmi alebo v prípade, pokiaľ išlo o dievča, mohla z nej byť vychovaná hetéra, bez záujmu nezostávali ani kupliari a neplodná žena si takto zjednávala dieťa, ktoré podstrčila mužovi ako vlastné) alebo utratenie (zvlášť u znetvorených novorodencov).
V Sparte o každom novorodencovi rozhodol štát. V prípade, že bolo veľmi slabé a neduživé, že by nedokázalo zniesť spartskú výchovu, bolo pohodené v Táygetskom pohorí, kde ho čakala istá smrť. Odloženie zdravých detí, a to hlavne dievčat, bolo charakteristickým znakom otrokárskej spoločnosti. Dôvodom odloženia bol často nemanželský pôvod dieťaťa, ale väčšinou to bola chudoba rodičov. Thébania, ktorí úplne zakazovali deti pohodiť, dovoľovali chudobným rodičom dieťa odpredať a tento predaj sama obec sprostredkovala. Odloženie dieťaťa postihovalo hlavne ženské pohlavie. U chlapcov, pretože predstavovali budúcu pracovnú silu, boli životné vyhliadky lepšie. Konkrétnym dokladom tejto praxe je zachovaný papyrusový list, ktorý 17. júna roku 1. po Kr. písal akýsi Hilarion, chudobný nádenník, z Alexandrie, kde pracoval, tehotnej manželke Alite do Oxyrhynchu: "Ak s pomocou božou šťastne porodíš, a bude to chlapec, nechaj si ho, ak to bude dievča, odlož ju!” V takýchto prípadoch nešlo ale o bezcitnú brutalitu, pretože s odloženým dieťaťom sa odkladali aj poznávacie znamenia, nejaký prsteň alebo šperk, podľa nich sa po rokoch rodičia s dieťaťom často stretali. Téma odloženia a stretania sa stala tiež častým námetom divadelných hier. (Sofokles – Oidipus,..)
V Aténach, keď bolo dieťa ponechané, boli ozdobené domové dvere pri chlapcovi olivovými vetvičkami a pri dievčati vlneným pletencom. Účel bol oznámiť susedstvu narodenie dieťaťa, a aj očista domu a tiež to symbolizovalo ciele výchovy: oliva – občianska zdatnosť, vlna – pracovitosť žien.
O malé deti sa starala ich matka, ktorej často pomáhala, a niekedy ju v podstate zastupovala, dojka a neskôr pestúnka. Nemôžeme sa teda diviť tomu, že pestúnky často poznali svojich zverencov lepšie než ich vlastná matka a keď deti povyrástli, tak medzi nimi bolo veľmi silné citové puto, ktoré často pretrvávalo dlhé roky až do dospelosti. Lásku pestúnky k zverenému dieťaťu nám dobre dokumentuje Aischylos vo svojom diele Oresteia, kde sa stará Oresteova pestúnka dozvedá o smrti Oresta, ktorá je ale sfalšovaná. To ona ale nevie a plače pre neho:
Teraz Orestes, radosť duše mojej, ktorej matka zverila mi pred rokmi.. – Čo naplakal sa v noci spočiatku a čo dal práce! Teraz je zbytočná! Chlapec bol ako zvieratko. A staraj sa a živ ho poriadne! No, nemám pravdu? Dieťa na prsiach ti povedať nedokáže, keď má hlad, ak chce piť či bruško trápi ho: Tak detské telíčko si pomôže len samo. A staraj sa potom o to, o všetko, a ešte nemôžeš sa ustrážiť! Aj plienky prala som, to už je osud pestúnky. Živiť a prať, a nevieš potom, čo skôr.
Deti sa často umývali alebo kúpali v okrúhlych alebo oválnych kadiach alebo umývadlách, Musíme povedať, že malé deti na tom boli s čistotou lepšie než niektorí dospelí ľudia, ktorí pokladali teplé kúpele za mäkosť a Aristofanes sa dokonca zmieňuje o tom, že mnoho Aténčanov napodobovalo Spartu do tej miery, že pohŕdali nielen každou prejemnelosťou, ale čistotou vôbec.
Pred spaním často matka alebo pestúnka spievala dieťati uspávanku. Ako dieťa rástlo, pribúdali k pôvodným uspávankám spievaným deťom pred spaním, tiež rozprávky. Deťom, ktoré neposlúchali sa často rozprávali rozprávky o tzv. "bubákoch – strašidlách”. Medzi najznámejšie a nám dochované strašidlá patrí napr. Mormo, Lamia a Gello, Akkó, Alfitó, Gelló, Gorgó, Empusa alebo Mormolyké. Naopak poslušným deťom sa často rozprávali zábavné rozprávky, kde hlavnými hrdinami boli zvieratá. Tieto bájky mali v sebe tiež určité morálne a etické ponaučenie, takže to bolo vlastne prvé vyučovanie v detskom živote. Neskôr im matky a pestúnky rozprávali rôzne mytologické príbehy a národné povesti, ako si ich pamätali ony, zo svojich detských čias a tým im tiež predávali svoje skúsenosti. I deti v staroveku neposlúchali a osvedčeným spôsobom, ako ich umierniť bolo trestanie. Doklady máme dokonca aj na vázach. Medzi najčastejšie tresty patrili zauchá, použitie tŕstia, bičíku, ale niekedy sa používalo to, čo bolo najbližšie po ruke, takže sa nemôžeme diviť tomu, že niekedy dieťa dostalo aj sandálom. Tresty sa väčšinou odohrávali doma, v rodinách a boli znakom istej disciplíny. S istými telesnými trestami sa stretávame aj v školách, ale to už deti boli staršie.
Výchova a škola Výchova a vyučovanie mládeže nebolo v starovekom Grécku jednotné. Rozoznávame dva typy výchovy: spartský a aténsky. Cieľom výchovy v Sparte bolo vypestovať v chlapcoch udatnosť v boji a schopnosť ovládať masy podrobeného obyvateľstva – heilotov. Preto sa kládol dôraz predovšetkým na výcvik telesný. V Aténach bola naproti tomu telesná a duševná zložka výchovy celkom harmonicky zladená. V celom antickom Grécku bola výchova určená len pre slobodných občanov, popr. metioky – cudzincov, ale otroci z nej boli vylúčení.
Výchova a škola v Sparte V Sparte riadil výchovu budúcich občanov štát. Narodenie bolo už spomenuté skôr. Rozdiel od Atén bol tiež v tom, že v Aténach malé batoľatá zavinovali do plienok, zatiaľ čo v Sparte pestúnky novorodeňatá nezavinovali. Už od najútlejšieho veku bola výchova veľmi tvrdá. Ako informuje Plutarchos vo svojej knihe: Lakonské pestúnky, si navykli akémusi staraniu o deti, ktoré bolo spojené s umením, takže nemluvňatá odchovávali bez plienok a dopriali tak voľnosti údom a celej postave, dohliadali na to, aby sa ich zverenci uspokojovali s malým množstvom potravy a neboli vyberaví, aby sa nebáli tmy a samoty, ani aby nepoznali nespôsobnú mrzutosť a plačlivosť. Preto mnohé aristokratické rodiny hľadali pestúnky pre svoje deti práve v Sparte.
Od 7. roku boli chlapci rodičom odoberaní a vychovávaní v prísnej kázni spoločne pod štátnym dozorom v družinách (agelai), rozdelených podľa veku. Každá družina bola vedená 20-ročným mužom, ktorého musela bezpodmienečne poslúchať a za neposlušnosť boli chlapci bičovaní remencami. Učili sa skromnosti v jedle a pití, v odeve a bývaní. Obliekali sa jediným hrubým kusom odevu, chodili prostovlasí a bosí. Cvičili sa v behu, skoku do diaľky, zápolení, vrhaní oštepom a diskom, učili sa písať, čítať, hudbe, spevu a tancu a memorovali homérske básne a štátne zákony. Plutarchos o spartskej výchove píše