Nórske more () je okrajové more Atlantického oceánu, ktoré býva niekedy zaraďované k Severnému ľadovému oceánu. Tvorí dôležité spojenie medzi otvoreným severným Atlantikom a Severným ľadovým oceánom. More leží medzi Nórskom, Islandom, súostrovím Špicbergy a ostrovom Jan Mayen a má rozlohu 1,383 milióna km2. Na rozdiel od Severného mora, nadväzujúceho na juhu, a Barentsovho mora na severovýchode nie je šelfovým morom, ale dosahuje hĺbku až 4 000 metrov. Jeho dno je veľmi členité a bohaté na ložiská ropy a zemného plynu, pobrežné vody slúžia ako neresiská mnohým druhom rýb.
Severoatlantický prúd je príčinou vyrovnaných teplôt vody po celý rok, ktoré sú zhruba o 10 °C vyššie ako zodpovedá stupňu zemepisnej šírky. Spolu so susedným Grónskym morom je Nórske more miestom vzniku severoatlantického podmorského prúdu (); teplá voda Severoatlantického prúdu s vysokou salinitou sa tu ochladzuje a klesá do hlbín oceánu. Nórske more je rozhodujúcim miestom pre vznik a udržanie termohalinného výmenníku svetového oceánu.
Reliéf dna mora je tvorený dvoma výraznými podmorskými panvami – Nórskou panvou a Lofotskou panvou. Od Grónskeho mora je Nórske more na dne oddelené Mohnovým chrbtom. Pred zhruba osemtisíc rokmi došlo v Nórskom mori k obrovskému podmorskému zosuvu Storrega, ktorý mal za následok vlnu tsunami na pobreží Nórskeho a Severného mora.
Geografia Poloha a veľkosť náhľad|Nórske more spája Atlantik so Severným ľadovým oceánom Nórske more zaberá juhovýchodnú podmorskú panvu medzi Grónskom a Škandináviou, severozápadnú panvu zaberá Grónske more. Na severozápade tvorí jeho hranicu línia z Gerpiru, najvýchodnejšieho bodu Islandu, cez faerský ostrov Fugloy na bod, ktorý tvorí 61. rovnobežka a poludník 0° 53' západnej zemepisnej dĺžky. Táto línia tvorí hranicu s otvoreným severným Atlantikom. Odtiaľ tvorí hranicu až k Nórskemu pobrežiu 61. rovnobežka.
Juhovýchodnú hranicu tvorí nórske pobrežie od 61. rovnobežky po Severný mys. Hranicu s Barentsovým morom tvorí línia zo Severného mysu cez Medvedí ostrov k najjužnejšiemu bodu ostrova Západný Špicberg. Svah, ktorý delí podmorskú panvu od šelfového Barentsovho mora, prebieha pozdĺž 16. poludníka východnej dĺžky na sever mnoho kilometrov juhovýchodne od tradičnej hranice. Na severe prebieha hranica zo súostrovia Špicbergy cez ostrov Jan Mayen späť k najvýchodnejšiemu bodu Islandu, Gerpiru, a sleduje podmorský prah, ktorý delí nórsku a grónsku podmorskú panvu. Nórske more má rozlohu 1,383 milióna km² a objem 2,408 miliónov km³, je v priemere 2 kilometre hlboké. Podmorské prahy a kontinentálne svahy oddeľujú Nórske more od susedných morských oblastí. Na juhu leží Severné more na európskom kontinentálnom šelfe, na východe Barentsovo more na euroázijskom kontinentálnom šelfe. Na západe tvoria hranicu s Atlantikom južné časti škótsko-grónskeho chrbta. Chrbát leží v hĺbke len 500 metrov, len na niekoľkých miestach dosahuje hĺbku 850 metrov. Na severe leží chrbát Jan Mayen a Mohnov chrbát, ktoré sa nachádzajú v hĺbke 2 000 metrov, niektoré ich sedlá dosahujú hĺbku 2 600 metrov.
Vznik a tvar náhľad|Ostrovy Værøy a Rost, súostrovie Lofoty Nórske more vzniklo približne pred 250 miliónmi rokov, keď sa európska kontinentálna doska s Nórskom a severoamerická kontinentálne doska s Grónskom začali pohybovať smerom od seba. Predchádzajúce úzke šelfové more medzi Nórskom a Grónskom sa začalo rozširovať a prehlbovať.
Kontinentálny svah začína približne tam, kde pred 250 miliónmi rokmi bola hranica medzi Nórskom a Grónskom. Na severe prebieha východne od súostrovia Špicbergy, na juhozápade medzi Veľkou Britániou a Faerskými ostrovmi. Z časti ho vytvorili veľké zosuvy, z ktorých zosuv Storega pred 8 000 rokmi bol príčinou gigantickej vlny cunami na pobreží Severného mora. V oblasti kontinentálneho svahu sa nachádzajú bohaté loviská rýb a koralové útesy.
Pobrežie Nórskeho mora je silne ovplyvnené ľadovými dobami uplynulých troch miliónov rokov. Veľké, mnoho kilometrov vysoké kontinentálne ľadovce sa posúvali predovšetkým v Nórsku do mora a vytvorili hlboké otvorené údolia a fjordy. Materiál, ktorý ľadovce pred sebou nahrnuli do mora, zväčšil kontinentálny šelf pred pobrežím a rozšíril oblasť medzi kontinentálnym svahom a pevninou. Veľmi zreteľné je na mape rozšírenie šelfu pri nórskom pobreží medzi súostrovím Lofoty a Halter Hank. náhľad|Ostrovy pri pobreží Nórskeho mora na severe Nórska Nórsky kontinentálny šelf je 40 až široký, na rozdiel od šelfu Severného alebo Barentsovho mora je jeho reliéf formovaný bývalými ľadovcami. Nepravidelné plytčiny a vyvýšeniny s prevýšením 100 metrov sú rozdelené častými kanálmi s hĺbkou 200 metrov. Medzi nimi sa často nachádzajú prepadliny a priekopy, ktoré dosahujú hĺbku až 400 metrov. Vyvýšeniny medzi priekopami sa na konci doby ľadovej na krátku dobu nachádzali nad hladinou mora alebo tesne pod ňou. Ich zloženie sa podobá zloženiu hornín na pobreží, ide o zmes štrku, piesku a blata. Jemnejší materiál ako napr. hlina a íl bol naplavený do zníženín medzi plytčinami a tvorí dno mnohých priekop. V niektorých priekopách sú silné podmorské prúdy, takže sa v nich nemohol uložiť žiadny materiál; dno týchto priekop je také, ako ho zanechali doby ľadovej, predovšetkým tu majú neresiská mnohé druhy rýb.
V hlbinách Nórskeho mora sa nachádzajú dve panvy, ktoré sú oddelené hlbokým prahom na dne medzi Vøring Plateau a ostrovom Jan Mayen. Južná panva je väčšia a na značnej časti rozlohy dosahuje hĺbku 3 500 až skoro 4 000 metrov. Severná panva je menšia a plytšia, dosahuje v priemere hĺbku 3 200 až 3 300 metrov, má ale miesta, ktoré majú hĺbku až 3 500 metrov. Prah medzi panvami je na najhlbšom mieste 3 000 metrov pod morskou hladinou.
Na pobreží Nórskeho mora sa nachádza mnoho tisíc ostrovov, najznámejšie sú súostrovie Lofoty a Vesterály.
Hydrológia náhľad|Termohalinná cirkulácia a vznik studenej, hustej vody v Nórskom mori V Nórskom mori sa stretávajú štyri vodné masy, ktoré čiastočne vznikajú v severnom Atlantiku, čiastočne v Severnom ľadovom oceáne. V Nórskom mori sa premiešajú a utvoria nové morské prúdy, ktoré majú základný význam pre klímu Arktídy a globálne morskú cirkuláciu. Zo severného Atlantiku prichádza teplý, slaný Severoatlantický prúd, zo Severného mora prichádza teplý, ale menej slaný Nórsky prúd. Z juhozápadu prichádza arktický Východoislandský prúd, čo je odnož Grónskeho prúdu. Jeho vody sa dajú nájsť hlavne v stredných hĺbkach mora. Hlbokým morom prichádza arktická hlbinná voda, ktorá sa tu nakoniec mení na podzemnú vodu Nórskeho mora.
Povrchové morské prúdy náhľad|Povrchové morské prúdy v severnom Atlantiku Hydrológia povrchových vôd je hlavne ovplyvňovaná vodou zo severného Atlantiku, kam tečie rýchlosťou 10 sverdrupov. Dosahuje hĺbku maximálne 700 metrov v okolí ostrovov Lofoty, na väčšine svojej rozlohy dosahuje hĺbku 400 až 500 metrov. Do Nórskeho mora prichádza predovšetkým Faersko-shetlandským kanálom a má vysokú salinitu 34,3 ‰. Voda pochádza hlavne zo Severoatlantického prúdu, prúdila ale predovšetkým cez Biskajský záliv okolo európskeho kontinentálneho svahu, kde v južných zemepisných šírkach výpar viedol k vysokej salinite vody. V menšom množstvo prúdi voda priamo zo Severoatlantického prúdu cez Grónsko-škótsku priekopu medzi Faerskými ostrovmi a Islandom do Nórskeho mora. Voda v priekope má salinitu 34 ‰ až 35,2 ‰. Množstvo vody podlieha silným sezónnym zmenám a v zime môže byť dvakrát väčšie ako v lete. Voda Severoatlantického prúdu so sebou prináša veľké množstvo tepla a je príčinou toho, že klíma v severnej Európe je oveľa teplejšia a prívetivejšia než v rovnakých zemepisných šírkach na celej planéte. V prielive medzi Shetlandami a Faerskými ostrovmi má voda teplotu 9,5 stupňa Celzia, na ceste ku Špicbergom sa ochladí na päť stupňov Celzia a svoju energiu odovzdá okolitému prostrediu. Odhady vychádzajú z toho, že tepelný výkon prenášaný vodou prúdiacou z Atlantiku do Nórskeho mora je 250 terawattov. Voda zo Severného mora a z toho dôvodu aj voda z Baltického mora, a tým voda z veľkej časti severoeurópskeho povodia, tečie pozdĺž nórskeho pobrežia na sever do Nórskeho mora. Táto voda predstavuje s porovnaní s vodou z Atlantiku relatívne malé množstvo. Voda podlieha silným sezónnym a ročným zmenám, v rôznych ročných obdobiach má inú teplotu a salinitu. Dlhodobé merania v 50 metrovej hĺbke pri nórskom pobreží ukazujú maximálnu teplotu 11,3 stupňov Celzia v septembri na 63. rovnobežke nórskeho pobrežia a minimálnu 3,9 stupňa Celzia pri Severnom myse v marci. Salinita leží medzi 34,3 ‰ až 34,6 ‰. Celoročne je salinita najnižšia na jar, kedy sladká voda z topenia snehu tečie do mora, kde sa mieša so slanou a zmenšuje tak salinitu. Priamo do Nórskeho mora tečú nórskej rieky zo severozápadnej strany Škandinávskeho pohoria. Na severe prebieha hranica povodia s Baltským morom približne na nórsko-švédskej a nórsko-fínskej hranici, v Nórsku prebieha na hlavnom hrebeni Škandinávskeho pohoria. Veľké rieky, ktoré tečú do Nórskeho mora, sú Namsen, Ranelva a Vefsna. Všetky tieto rieky sú relatívne krátke, ale vďaka polohe na náveternej strane Škandinávskeho pohoria sú na vodu najbohatšími riekami Škandinávie. Napriek tomu ale teplota klesá smerom od juhu na sever a zvyšuje sa obsah solí.
Čiastočne prúdi teplá voda z Atlantiku ďalej do Grónskeho mora a odteká z Nórskeho mora Západošpicbergským prúdom, ktorý tečie rýchlosťou troch sverdrupov cez Grónske more do Severného ľadového oceánu a tam má veľký vplyv na celkové klimatické podmienky okolitých oblastí. Ďalšia povrchová voda, približne jeden sverdrup, tečie pozdĺž nórskeho pobrežia do Barentsovho mora. V Nórskom mori sa väčšina povrchovej vody ochladí, čím sa zmení jej hustota, a preto klesne do väčších hĺbok, kde vytláča pôvodnú vodu, ktorá následne tečie späť do severného Atlantiku.Tyler, str. 115 až 116.
Arktická voda z Východoislandského prúdu sa nachádza predovšetkým v juhozápadnej časti mora, v blízkosti Grónska, blízko hladiny mora. Aj táto voda podlieha silným sezónnym zmenám. Jej priemerná teplota leží pod tromi stupňami Celzia a salinita medzi 34,7 ‰ až 34,9 ‰. Podiel, ktorý táto voda zaberá na povrchu mora, závisí na sile Východoislandského prúdu, ktorá je zase ovplyvnená severoatlantickou osciláciou, rozdielom tlaku medzi islandskou tlakovou nížou a Azorskou tlakovou výšou. Čím je väčší rozdiel medzi tlakovou nížou a tlakovou výšou, tým je silnejší Východoislanský prúd a tým viac arktickej vody je na povrchu mora.ICES, str. 2 až 3.
Hlbinné morské prúdy S Grónskym morom a ďalej so Severným ľadovým oceánom je Nórske more spojené úžinou Fram (), ktorá dosahuje hĺbky až 2 600 metrov.Tyler, str. 240 až 260. Hlbokomorské vody Nórskeho mora () v hĺbkach viac ako 2 000 metrov sú homogénnym typom vody so salinitou 31,91 ‰, ktorá má len malú výmenu vody s okolitým oceánom. Jej teplota leží pod bodom mrazu a na dne mora klesá na -1 stupeň Celzia. Voda tam prevažne tečie jedným kanálom z Grónskeho mora v hĺbke 2 000 metrov severne od ostrova Jan Mayen. Cez zmeny teploty a tým aj hustoty vody došlo v minulých rokoch k obráteniu toku vody v podmorskom kanáli. Na rozdiel od okolitých morí a ich hlbokomorských oblastí má Nórske more vo svojich hlbinách najvyšší podiel živín, ale najnižší podiel kyslíka a najmenej stôp po ľudskej činnosti a patrí medzi vody s najdlhšou dobou bez akejkoľvek výmeny s vodami okolitých morí.Aken, str. 131 až 138.