Pojem kreativita je odvodený od latinského slova „creatio“, čo v preklade znamená tvorbu. V odbornej literatúre robia citlivejší autori istý rozdiel medzi tvorivosťou a kreativitou. Kreativitou sa rozumie schopnosť človeka vytvárať akékoľvek nové a pôvodné myšlienky, ktoré ich pôvodca prv nepoznal. Kreativitou sa zaoberá kreatológia.
Najdlhšiu už prekonanú tradíciu malo užšie chápanie tvorivosti ako elitnej aktivity talentovaných vyvolencov osudu zaoberajúcich sa umením, vedou a vynachádzaním. Dnes je už známe, že každý jedinec je prirodzeným spôsobom tvorivý. Tvorivosť nie je vopred daná vlastnosť len niektorých ľudí, ale každý človek má istý stupeň tvorivosti a tvorivosť sa dá do značnej miery rozvíjať. Teraz je taktiež zrejmé, že pole tvorivosti je oveľa širšie a vyskytuje sa v každej ľudskej aktivite (organizačnej, poznávacej, produkčnej, umeleckej, výchovnej, zdravotníckej, pri poskytovaní služieb, poriadkovej, športovej,...).
E. Ullrich (1987) vyjadril kreativitu ako: schopnosť poznávať predmety v nových vzťahoch a originálnym spôsobom (originalita, nová kombinácia), zmysluplne ich používať neobvyklým spôsobom (flexibilita), vidieť nové problémy tam, kde zdanlivo nie sú (senzitivita), odchyľovať sa od navyknutých schém myslenia a nepojímať nič ako pevné (premennosť) a vyvíjať z noriem vyplývajúce idey aj proti odporu prostredia (nonkonformizmus), ak sa to oplatí, nachádzať niečo nového, čo predstavuje obohatenie kultúry a spoločnosti.
Kreativita je funkciou ega, dáva životu a práci zmysel, je zdrojom hlbokého uspokojenia, a je tak aj zdrojom pozitívneho sebahodnotenia (Silvano Arieti, 1976).
Druhotná tvorivosť V testoch tvorivého myslenia sa predkladá rad úloh, ktoré vyžadujú nové, neošúchané riešenie, nový uhol pohľadu na známe veci, spájanie doteraz nesúvisiacich prvkov a pod. Nie je možné zakaždým vytvoriť produkt, ktorý tu ešte nebol, ktorý by zmeral našu tvorivosť. Existuje však aj druhotná (subjektívna) tvorivosť, ktorá nastáva vtedy, keď jednotlivec samostatne vytvára produkt už kdesi známy, a pritom nevie o jeho existencii alebo nemá k nemu prístup. Brewster Ghiselin uviedol, že tvorivosť nižšieho stupňa sa zakladá na tvorení nových spojení, kombinácií z prvkov, ktoré už existujú, a na rozkladaní zásad, pojmov, ktoré sú už vytvorené, na aplikáciách v nových oblastiach. Tvorivosť vyššieho stupňa rodí nové, cenné prvky, ktoré sú potom materiálom na vnútornú tvorivosť. Teda niečo čo tu ešte nebolo. Všetko, čo vieme, ukazuje, že z ničoho sa nedá urobiť ani najmenšia vec. Teda nové výtvory človeka vznikajú na základe starých prvkov. Základným princípom tvorivého myslenia je výber, pretváranie a spájanie prvkov predchádzajúcej skúsenosti formou, ktorej výsledky zlučujú v sebe novosť s nejakou užitočnosťou.
Kreativita a spoločenský prospech Vo väčšine literatúry sa uvádza, že kreativita musí okrem originálnosti splňovať podmienku spoločenského prospechu, to že je produkt užitočný, slúži rozumnému účelu, je akceptovateľný, prijateľný, hodnotný. Pri hodnotení produktu má podstatný význam časový činiteľ. Tento činiteľ zapríčiňuje, že spoločenské hodnotenie výtvoru podlieha zmenám, pričom neraz prechádza od začiatočného kladného prijatia cez rozličné fázy devalvácie alebo naopak. Morris I. Stein uvádza: tvorivosť je proces prinášajúci nový výtvor, ktorý v istom čase istá skupina hodnotí ako náležitý alebo neužitočný. Čiže to, či je produkt tvorivosti spoločensky hodnotný je relatívne. Bláznivé (ak ho definujeme ako vyhýbajúci sa spoločenskej norme, teda až patologický), deštruktívne nápady sú síce protispoločenské, ale rovnako kreatívne. Na podporu tejto myšlienky uvádzam, že Carl R. Rogers (1954) tiež uviedol, že existuje konštruktívna a zároveň aj deštruktívna tvorivosť.
Divergentné myslenie Hlavná odlišnosť kreativity ako schopnosti spočíva v odlišnosti myslenia. To znamená, že jedinec rieši divergentné úlohy, ktoré nemajú jedinú správnu odpoveď na rozdiel od konvergentných úloh (napr. v matematike, fyzike), kde je možné uplatniť len jedno východisko, jeden výsledok, existuje jediná vhodná a správna odpoveď. Ako uvádza vo svojej publikácii Milan Nakonečný (1998) ide o rôzne schopnosti divergentného myslenia, o divergentné mentálne akty, konkrétne o divergentné vytváranie jednotiek, tried, relácií, systému, transformácií a implikácií vo sfére figurálnej, symbolickej, sémantickej a behaviorálnej. Funkciu divergentného myslenia a transformačných schopností vidí, v jednej zo svojich posledných prác, Joy Paul Guilford (1987) ako rozhodujúcich v štádiu generovania nápadov. Divergentné schopnosti v ňom poskytujú dostatok alternatívnych nápadov, transformácie sú základom flexibility pri reštrukturovaní informácií. Táto myšlienka je podrobne rozpracovaná v modeli tvorivého riešenia problémov Treffingera, Isaksena (1992). Znamená to prekonanie výlučnosti divergentného myslenia ako kognitívneho potenciálu tvorivosti a zdôraznenie nevyhnutnosti vzájomnej prepojenosti s konvergentným myslením v procese tvorivého riešenia problémov.
Základné znaky tvorivej osobnosti (personálne aspekty) Pre komplexnú povahu tvorivosti, ktorá presahuje oblasť kognitivity, bol vytvorený pojem tvorivá osobnosť, ktorý vyjadruje širšie osobnostné súvislosti tvorivosti.
Podľa Jurčovej problémom štúdia tvorivých osôb je určenie spoľahlivých kritérií na ich identifikáciu:
Najčastejšie uplatňovanými kritériami výberu vo výskume významných tvorcov (veľká tvorivosť) boli všeobecné spoločenské uznanie, resp. úsudok expertov na základe reálnych tvorivých produktov. Výber sa opieral o rating alebo nomináciu podľa zvolených kritérií (napr. stupeň, do akého otvára jeho práca nové cesty vo výskume). Mnohé charakteristiky tvorivých ľudí boli odvodené pôvodne z biografických a autobiografických údajov géniov. Dodnes je široko uznávaný ako empiricky validný výskum architektov, ktorý uskutočnil Donald W. MacKinnon (1970).
pozri aj:MacKinnenov výskum architektov
Medzi najčastejšie používané kritéria výberu detí a mládeže (malá tvorivosť) patrili výkony v testoch tvorivosti. V extrémnych skupinách najoriginálnejších a najmenej originálnych sa porovnávali ich osobnostné koreláty. Nominácia alebo rating vo výskumoch najtvorivejších detí a mládeže sa opierali o úsudok učiteľov alebo rovesníkov. Zhodné výsledky empirických výskumov na veľmi početných a rôznorodých vzorkách viedli k vytváraniu názoru o platnosti všeobecných charakteristík tvorivých ľudí – generalizovanému obrazu tvorivej osobnosti. Odráža sa v profiloch tvorivých osôb a rovniciach tvorivej osobnosti (Cattell, Butcher, 1970), inventároch spoločných vlastností (Yarnell, 1971) bazálnych – „core“ charakteristikách (Barron, Harrington, 1981). Esenciálne (core) charakteristiky boli odvodené z desiatok rôznych osobnostných vlastností získaných v priebehu 15-ročného empirického výskumu ako najstabilnejšie koreláty tvorivých výkonov a aktivít v rôznych oblastiach tvorivosti. Patria sem: široké záujmy zvedavosť vysoký stupeň výdaja energie sebadôvera afinita ku komplexnosti vnímanie seba ako tvorivého nezávislosť úsudku vysoké hodnotenie estetických kvalít skúsenosti autonómia intuícia zvládanie konfliktných rysov v sebakoncepte
Jurčová ďalej uvádza, že napriek závažným výhradám (či sú tieto vlastnosti v kauzálnom vzťahu k tvorivému výkonu, či sú nevyhnutnou komponentou tvorivosti, či sú premenlivé v závislosti od situácie či špecifičnosti úloh atď.) voči „core“ charakteristikám sa uvádzajú opätovne aj v neskorších štúdiách súbory personálnych charakteristík ako typických pre tvorivú osobnosť. Medzi bežne uvádzané charakteristiky tvorivých ľudí patria podľa sumarizujúceho prehľadu Twila Z. Tardif, Robert J. Sternberg (1989): intelektuálne riskovanie sklon k skúmaniu zvedavosť vnútorná motivácia otvorenosť k novej skúsenosti uplatňovanie vlastných pravidiel potreba kompetentnosti tolerancia na neurčitosť tendencia hrať sa s nápadmi vyhľadávanie zaujímavých situácií...
Harrison G. Gough (1964) uviedol prehľad rysov tvorivej osobnosti: tvorivé myslenie je flexibilné myslenie vnímanie a asociácie tvorivej osoby smerujú k menšej všeobecnosti a k menšej typickosti tvorivý jedinec prejavuje záujem o formu a eleganciu, ktorá ho vedie k tomu, že nie je pútaný presnosťou a opatrnosťou tvorivá osobnosť je intuitívna a emfatická (citovo pohnutý, vzrušivý), je psychicky náladová, intraceptivny, alebo má záujem o ľudské jednanie tvorivá osobnosť je skôr otvorená, než usudzujúca, viac vníma, než usudzuje a nachádza zaľúbenie v nových prístupoch tvorivá osobnosť je esteticky senzitívna tvorivá osobnosť je emocionálne a sociálne senzitívna tvorivá osobnosť je zložitá osobnosť
Miron Zelina (1994) vymedzuje tvorivú osobnosť týmito charakteristikami: percepčné schopnosti – vyššia senzibilita; intelektové charakteristiky – vysoká inteligencia a kreativita; emočné charakteristiky – emocionálna zrelosť; motivačná vyspelosť – vnútorná motivácia, motivácia výkonu, úspechu; socializácia osobnosti – komunikatívnosť, schopnosť spolupráce; hodnotová vyspelosť – zameranosť na hodnoty tvorivosti a všeľudskej morálky; životný štýl – štýl regulácie charakterizovaný heuristickým spôsobom sebarealizácie.
Podstatným znakom tvorivej osobnosti je autonómia (J. P. Guilford) a snaha po seberealizácii (A. H. Maslow). Takýchto súhrnných znakov sa nachádza v odbornej literatúre veľké množstvo (Tuma, Zelina,...).
Jurčová uvádza, že problém nie je v tom, či zistené charakteristiky vystihujú tvorivú osobnosť alebo nie, ale aká je ich jedinečná konštelácia u jednotlivcov a ich prepojenie na situácie a reálne činnosti. MacKinnon (1978), Tardif, Sternberg (1989) a ďalší sa zhodujú v názore, že neexistuje žiadny jednoduchý vzorec zodpovedajúci každému, kto je tvorivý, ide o konšteláciu mnohých charakteristík, ktoré sa môžu vyskytovať u jedného, ale nemusia sa vyskytovať u iného tvorivého človeka. Zdôraznili tak jedinečnosť tvorivej osobnosti. Zo slovenských autorov jedinečnosť tvorivej osobnosti potvrdil M. Zelina (1995).
Tvorivá osobnosť a dynamické hľadisko Dynamická stránka tvorivej osobnosti je vyjadrená v téze o premenlivosti tvorivej osobnosti v čase. K objasneniu vnútornej dynamiky, a zároveň jedinečnosti, tvorivej osobnosti významne prispel McMullan (1976) koncepciou paradoxných vlastností tvorivých ľudí a ich špecifickom spôsobe oscilácie medzi polárnymi vlastnosťami. Premenlivosť, extremitu, rozpornosť a multidimenzionalitu tvorivej osobnosti vyzdvihol tiež Hlavsa (1985) vo svojej kreativizačnej hypotéze. Významným dynamickým prvkom je v jeho koncepcii tvorivý vzťah k situáciám, na ktoré tvorivý človek nielen reaguje, ale ich aj mení, resp. tvorí nové situácie.
Novšie trendy vo výskume tvorivej osobnosti zdôrazňujú interakčné a dynamické hľadiská pri skúmaní tvorivej osobnosti. Jedna z hlavných reprezentantiek interakcionistických koncepcií, Amabile (1983), uvádza, že tvorivosť je najlepšie konceptualizovaná nie ako črta alebo všeobecná schopnosť, ale správanie rezultujúce z osobitnej konštelácie osobnostných charakteristík, kognitívnych schopností a sociálneho prostredia.
Faktory tvorivosti (kognitívne aspekty) J. P. Guilford (1967) stanovil psychometricky definované faktory tvorivosti. Špecifické schopnosti, ktoré patria do tejto kategórie sú odvodené z analýz významných tvorivých osobností. Napriek kritike (Brown 1989) nebol Guilfordov psychometrický prístup doteraz ničím prekonaný. Ide o tieto faktory:
Figurálna a sémantická elaborácia – žiak má spracovať nejaký námet, schéma, dokresliť figúru, vymyslieť nejaký postup a to v rovine názornej aj abstraktnej. Tento spôsob uplatňovania kreativity, skúmal aj Ellis Paul Torrance testom (1965) – test imaginácie (forma D časť prvá úloha 3.) „kruhy“, pri tejto úlohe sa dáva žiakom hárok s 30 kružnicami usporiadaných v radoch na jednej strane hárka. Žiak má kresliť tak, aby kružnice tvorili súčasť jeho kresby.