Jizerskohorské bučiny je národná prírodná rezervácia, ktorá vznikla 16. augusta 1999 zlúčením pôvodných siedmich národných prírodných rezervácií Špičák, Stržový vrch, Poledník, Štolpichy, Tišina, Frýdlantské cimburie a Paličník vyhláškou Ministerstva životného prostredia č. 200/1999. Rozkladá sa na 27km². Jadrové oblasti zaberajú územie o veľkosti 950,9252ha a súčasne vyhlásené ochranné pásmo 1750,4101ha. Šesť z pôvodných siedmich rezervácií vzniklo roku 1960, roku 1965 bola vyhlásená siedma časť. Jizerské-Ještědský horský spolok, občianske združenie. Národná prírodná rezervácia Jizerskohorské Bučina, 2000. Str. 63. Celá oblasť leží v 1. zóne CHKO Jizerské hory. Hlavným predmetom ochrany je pomerne zachovalý lesný porast bez podstatných zmien spôsobených človekom. Územie je značne rozsiahle a poskytuje teda veľkú rozmanitosť ako v oblasti flóry tak fauny.
Táto, turistami a horolezcami veľmi obľúbená, lokalita je zaujímavá predovšetkým značným počtom skalných útvarov a vyhliadok, ktoré vplyvom veľkej svahovitosti terénu poskytujú výhľad do okolia. Medzi obľúbené patria Jizerskohorské pomníčky. Pamiatky na padlých drevorubačov, súboje pytliakov a hájnikov alebo tých, ktorí si v horách sami vzali život. Hľadanie týchto pomníkov patrí medzi obľúbené aktivity.Spolek Patron lokalitou prechádza náučný chodník Oldřichovské háje a skály, a potom sa na území lokality, v oblasi Malého Štolpichu, nachádza päť z trinástich zastaveního náučného chodníka Lesy Jizerských hôr.Jizerskohorské bučiny str. 54
Lokalita
Národná prírodná rezervácia Jizerskohorské bučiny, ležiaca v 1. zóne CHKO Jizerské hory, zasahuje na katastrálne územie šiestich obcí - Oldřichova v Hájích, Frýdlantu v Čechách, Raspenavy, Hejnice, Lázní Libverda a Bílého Potoka. Väčšina územia národnej prírodnej rezervácie sa rozkladá na lesných pozemkoch. thumb|left|Výhľad zo Skalného hradu Toto výrazne plošne aj výškovo členité územie sa rozkladá na severe Jizerských hôr. V blízkosti horárne Dubina sa nachádza najnižší bod národnej prírodnej rezervácie s nadmorskou výškou 360 m, oproti tomu na Poledních kameňoch sa nachádza bod najvyšší (1006 m). Hlboko zarezané údolia a skalnaté výbežky sú pre lokalitu typické. Jizerskohorské bučiny str. 4 Celé územie, ktorého priemerné ročné zrážky sa pohybujú okolo 1000 mmJizerskohorské bučiny str. 15, je zrážkovo veľmi bohaté a patrí do baltského úmoria. V národnej prírodnej rezervácii sa tiež nachádza najväčší vodopád Jizerských hôr a to asi 30m vysoký Veľký Štolpich. Šolcův rybník, ktorý je jedinou veľkou vodnou plochou (7 ha) bol založený už v 17. storočí.Jizerskohorské bučiny str. 13
História Do Jizerskohorských bučín začal človek prenikať až v 14. storočí. Severná hranica územia tak bola počas 14. až 16. storočia definovaná postupom nemeckej obilninárskej kolonizácie. Západná hranica lesa bola počas 14. až 18. storočia definovaná z libereckej strany. Zásadný vplyv na národnú prírodnú rezerváciu mali sklári, ktorí sem prenikli už v 16. storočí. Drevo spracovávali na potaš a ako palivo do sklárskych pecí. Táto ich činnosť bola ukončená na začiatku 20. storočia. thumb|Jizerskohorské bučiny Vplyvom nedostatku stavebného dreva v Česku aj v Nemecku prenikali na hrebene hlavne drevorubači. Následkom drevárskej činnosti, či už legálnej alebo nelegálnej, je v celých Jizerských horách veľké množstvo pomníkov, pripomínajúcich tragické úmrtia drevorubačov. V oblasti národnej prírodnej rezervácie to sú pamiatky na Gustava MaiwaldaNevrlý Miloslav. Kniha o Jizerských horách. severočeskej nakldatelství, 1981. s.265 alebo Floriána Krausa zvaného Wenzerich.Nevrlý Miloslav. Kniha o Jizerských horách. severočeskej nakldatelství, 1981. s.264 drevorubačská činnosť mala za následok zníženie zastúpenia smreku a jedle a to hlavne na území dnešnej národnej prírodnej rezervácie. Od 16. storočia sa drevo neťažilo len ako stavebný materiál, ale aj ako palivo do raspenavskej železiarne. V 17. storočí potom len krátku dobu zásobovalo Jizerskohorské drevo zbrojné huty Albrechta z Valdštejna.
Ďalšou, na drevo náročnou prevádzkou, sa stala koncom 18. storočia papiereň vo Ferdinandove. V tejto dobe sa tiež, vplyvom zvýšeného dopytu po dreve, zavádza holorubné lesné hospodárstvo. V tejto dobe sa začína distribúcia smreku z iných oblastí a vznik monokultúr. Následkom rozvoja priemyslu je v 19. storočí rozšírená sieť ciest napríklad o Smědavskú či Štolpišskú cestu. V prvej polovici 20. storočia potom vznikla veľmi známa vrstevnicová cesta Viničná. Z konca 30. rokov 20. storočia pochádza bunkrová línia, ktorá zasahuje do západnej časti národnej prírodnej rezervácie.Jizerskohorské bučiny str. 17-19 Zloženie dnešnej fauny sa v národnej prírodnej rezervácii zachovalo už od obdobia asi pred 7 tisíc rokmi, až na výnimky, akými sú napr. veľké šelmy vyhubené človekom.Jizerskohorské bučiny str. 17.
Geológia
Krkonošsko-Jizerský masív tvorí podložie národnej prírodnej rezervácie s výnimkou malej časti v okolí chaty Hubertky, ktorá je na podloží Svoru a ortoruly. Obe časti patria do lugickej oblasti Českého masívu. Národná prírodná rezervácia sa nachádza na severnom okraji západnej časti plutónu a jeho mocnosť je okolo 4 - 5 km.Jizerskohorské bučiny str. 6. thumb|left|Pohľad na popraskanú skalu na lokalite Pred asi 325 mil. rokov, počas sudetskej fázy hercynského vrásnenia, vystúpilo žulové magma z hlbín. V oblasti sa vyskytujú dva typy žulových hornín a to z väčšej časti výrazne porfyrická stredne zrnitá žula až granodiorit], ktorá obsahuje až 10 cm veľké výrastlice ortoklasu. Druhým typom je známa "liberecká" žula, ktorá je hrubozrnná, porfyrická a obsahuje červené ortoklasy a ťažila sa napr. V lome na Oldřichovském sedle.
Morfológiu krajiny ovplyvnilo chladnutia žulového telesa, ktorým sa vytvorila sieť trhlín v SZ - JV a SV - JZ smere. Niektoré trhliny boli následne vyplnené lamprofýrmi alebo aplitmi. V 16. - 17. storočí sa tu ťažil hematit.
Ku zdvihu bloku Jizerských hôr došlo počas saxonskej tektoniky asi pred 23 mil. rokov (prelom starších a mladších treťohôr). Počas doby ľadovej prenikol kontinentálny ľadovec až na územie Jizerských hôr. V tzv. periglaciálnej klíme vznikli niektoré útvary ako kary, nivačné kary atď.Jizerskohorské bučiny str. 6 a 10. thumb|Skalný útvar Gorila Skalné mestá, veže či hradby vznikali v dôsledku zvetrávania už od konca treťohôr. Deštrukciou týchto útvarov (odlučnosť dosková, lavicovitá či kvádrovitá) vznikli sute. Ďalšími útvarmi vzniknutými zvetrávaním sú kývavce, hríby či skalné misy, vyskytujúce sa na väčšine skál. Vývoj týchto útvarov spadá väčšinou do holocénu a náleží kombinovanému zvetrávaniu.Jizerskohorské bučiny str. 10 a 11.
Tunajšie pôdy sú ľahké, s pomerne vysokým obsahom nekvalitného humusu a nízkym obsahom ílových častíc. Vzhľadom k pôdotvornému substrátu majú silne kyslé pH (pod 4,5). Vzhľadom k veľkej členitosti terénu územia je hĺbka profilu veľmi premenlivá a pôdy všeobecne ľahko podliehajú erózii a sú citlivé napr. na zmenu kultúry či nevhodné budovanie ciest. Stupňom vylúhovania sú rozdielne tri tu sa vyskytujúce pôdne typy a to hnedá pôda horská, hnedá pôda podzolová a humusoželezitý podzol.Jizerskohorské bučiny str. 11.
Flóra thumb|left|Lišajníky - Skalný hrad
Národná prírodná rezervácia Jizerskohorské bučiny je jednou z mála častí Jizerských hôr, ktorá sa vplyvom svahovitého terénu z veľkej časti vyhla mohutnému pretváraniu človekom. A práve tieto málo zmenené lesné porasty sú predmetom dnešnej ochrany.Jizerskohorské bučiny str. 20.
Najviac zastúpenými boli v minulosti smrek obyčajný (Picea abies), jedľa biela (Abies alba) a buk lesný (Fagus sylvatica), kedy smrek sa vyskytoval v drsných horských polohách. Medzi sprievodné dreviny patril najmä javor horský (Acer pseudoplatanus) alebo Jarabina vtáčia (Sorbus aucuparia).Jizerskohorské bučiny str. 21.
Papradkové smrečiny, zasahujúce do NPR, vyžadujú vlhké a chladné klimatické podmienky. Ako už názov napovedá, prevládajúcou rastlinou podrastu je papradka alpínska (Athyrium distentifolium). Ďalej sa tu objavuje napr. hviezdica hájna (Stellaria nemorum), sedmokvietok európsky (Trientalis europaea), podbelica alpínska (Homogyne alpina), objímavka obyčajná (Streptopus amplexifolius), kyslička obyčajná (Oxalis acetosella), smlz chĺpkatý (Calamagrostis villosa), papraď rozložená (Dryopteris dilatata) alebo brusnica čučoriedková (Vaccinium myrtillus).Jizerskohorské bučiny str. 21 a 24.
Pre kvetnaté bučiny je typický lykovec jedovatý (Daphne mezereum).Jizerskohorské bučiny str. 24.
thumb|right|Deväťsil biely Horské javorovo-bukové lesy, adaptované na vlhké a tienisté podmienky, zahŕňajú z drevín okrem javora horského a buka ešte jaseň štíhly (Fraxinus excelsior).Jizerskohorské bučiny str . 24 a 25.
Maloplošne sa v NPR vyskytujú tiež suťové lesy zastúpené okrem iného brestom horským (Ulmus glabra), jedľou či lipou veľkolistou (Tilia platyphyllos). Baza červená (Sambucus racemosa), zemolez čierny (Lonicera nigra) a ostružina malinová (Rubus idaeus) zastupujú kríkové poschodie. V bylinnom poschodí je veľký výskyt papradí ako je napr. papraď samčia (Dryopteris filix-mas), papraď rozložená (Dryopteris dilatata), papradka samičia (Athyrium filix-femina), papradka alpínska (Athyrium distentifolium) alebo peračina dúbravová (Gymnocarpium dryopteris). Z ďalších bylín tu môžeme nájsť bažanku trvácu (Mercurialis perenis), marinku voňavú (Asperula odorata), hluchavník horský (Galeobdolon montanum), srnovník purpurový (Prenanthes purpurea). Na dusík bohaté pôdy hostia rad nitrofilných druhov ako pakost smradľavý (Geranium robertianum), netýkavka nedotklivá (Impatiens Noli-tangere), čistec lesný ( Stachys sylvatica), pŕhľava dvojdomá (Urtica dioica) alebo kuklík mestský (Geum urbanum). Zo vzácnych druhov tu môžeme nájsť mesačnica trvácu (Lunaria rediviva), ľaliu zlatohlavú (Lilium martagon), zubačku deväťlistú (Dentaria eneaphyllos) či kokorík mnohokvetý (Polygonatum multiflorum).Jizerskohorské bučiny str. 25, 28 a 29.
Horské bukové lesy zaberajú mierne svahy s vlhkou pôdou. Bylinné poschodie tohoto spoločenstva je veľmi chudobné a najrozšírenejšou bylinou je trstina chĺpkatá. Občas sa môže vyskytnúť kokorík praslenatý (Polygonatum verticillatum), podbelica alpínska či sedmokvietok európsky.Jizerskohorské bučiny str. 29.
Najchudobnejší typ bučín sa rozkladá na nižších polohách svahov. V bylinnom poschodí prevláda metluška krivolaká (Avenella flexuosa), miestami chlpaňa hájna (Luzula luzuloides) a tôňovka dvojlistá (Maianthemum bifolium). Na niektorých miestach môže dochádzať k hromadeniu humusu a tu je potom možné nájsť aj fialku lesnú (Viola reichenbachiana), kysličku obyčajnú alebo bažanku trvácu. Acidofilné bučiny, osídľujúce strmé svahy, sú čo do rozmanitosti bylinného poschodia veľmi chudobné. Vyskytuje sa tu len pár acidofilných druhov ako metlica trsnatá (Deschampsia cespitosa), zlatobyľ obyčajná (Solidago virgaurea) a smlz trsťovníkovitý (Calamagrostis arundinacea).Jizerskohorské bučiny str. 29 a 34.
thumb|right|Pečeňovník trojlaločný Maloplošne sa v NPR vyskytujú tiež jedliny. Bylinné poschodie je kombináciou bylín vyskytujúcich sa v bučinách a na vlhkých stanovištiach. Dá sa tu nájsť napr. rebrovka rôznolistá (Blechnum spicant), čerkáč hájny (Lysimachia nemorum) alebo škarda močiarna (Crepis paludosa).Jizerskohorské bučiny str . 38.
Spoločenstvá pramenísk sú v oblasti zastúpené mliečivcom alpínskym (Cicerbita alpina), fialkou dvojkvetou (Viola biflora). Ďalej sa tu vyskytuje deväťsil biely (Petasites albus), krkoška chlpatá (Chaerophyllum hirsutum), ostrica oddialená (Carex remota), slezinovka striedavolistá (Chrysosplenium alternifolium), slezinovka protistojnolistá (Chrysosplenium oppositifolium), hviezdica kuričkovitá (Stellatia Alsina), čerkáč obyčajný (Lysimachia vulgaris), valeriána bazolistá (Valeriana sambucifolia) alebo veronika potočná (Veronica beccabunga).Jizerskohorské bučiny str. 40.