Martina Šimkovičová (predtým Bartošíková, rod. Bučuričová; * 29. august 1971, Modra) je slovenská politička, ministerka kultúry SR v štvrtej vláde Róberta Fica od októbra 2023, bývalá televízna moderátorka, poslankyňa Národnej rady SR v rokoch 20162020 a opätovne zvolená v roku 2023 na kandidátke Slovenskej národnej strany.
Ako ministerka kultúry je Šimkovičová dlhodobo predmetom veľkej kritiky zo strany časti kultúrnej verejnosti, opozície a ich médií. Kritizovaná býva za snahu ovládnuť slovenskú kultúru, šikanovanie ľudí z kultúrnej a umeleckej komunity, ako aj za nenávistné prejavy voči menšinám. Pre spôsob jej riadenia ministerstva kultúry bola opozičnými médiami a opozíciou opakovane nazývaná „ministerkou nekultúry“.
Je jednou z výrazných osobností dezinformačnej scény, opakovane používa rétoriku krajnej pravice. Po nástupe do funkcie ministerky stopla financie na boj proti dezinformáciám.
Životopis Narodila sa v roku 1971 v Modre. V roku 1993 absolvovala magisterské štúdium odboru vychovávateľstvo pre osoby vyžadujúce osobitnú starostlivosť na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde potom v roku 2015 obhájila aj titul PaedDr. v programe liečebná pedagogika.
V televízii V roku 1998 nastúpila do súkromnej televízie Markíza, ktorá vznikla v roku 1996. Najprv moderovala športové spravodajstvo, potom s Patrikom Švajdom hlavné večerné spravodajstvo.
Televíznu kariéru prerušila v rokoch 2013 z dôvodu narodenia najmladšej dcéry, o dva roky neskôr sa vrátila na obrazovku. Začala moderovať vlastnú reláciuReflex Špeciál, ktorú však pre nízku sledovanosť stiahli z vysielania. V Markíze pôsobila takmer 18 rokov. Televízia s ňou ukončila spoluprácu po tom, ako na sociálnej sieti zdieľala príspevky namierené proti utečencom.
Po odchode z Markízy sa stala výraznou tvárou slovenskej dezinfoscény, šíriac homofóbne názory a propagáciu antisystémových strán. V roku 2015 bola tvárou pripravovanej INTV, neúspešného projektu celoslovenskej konšpiračnej televízie bez priznaného majiteľa, neskôr moderovala diskusie podľa opozičných predstaviteľov v dezinformačnej internetovej televízii Slovan, spolu s jej zakladateľom, ortopédom Petrom Kotlárom. Obaja boli vo voľbách v roku 2023 zvolení za poslancov NR SR na kandidátke SNS. 8. decembra 2023 Peter Kotlár, konateľ TV Slovan, oznámil, že so Šimkovičovou rozviazal pracovnoprávny vzťah a následne sa vzdal štatutárstva televízie.
Politické pôsobenie Vo voľbách 5. marca 2016 sa Šimkovičová dostala do parlamentu ako číslo 3 na kandidátke strany Borisa Kollára Sme rodina, keď získala 38 784 preferenčných hlasov, a to napriek tomu, že nebola členkou strany. Po dvoch mesiacoch a pôsobení vo výbore pre ľudské práva a práva menšín opustila so svojimi kolegami Rastislavom Holúbekom a Petrom Marčekom poslanecký klub SME RODINA. Kollár Šimkovičovú vyzval, aby sa vzdala mandátu, čo však Šimkovičová odmietla a až do konca volebného obdobia pôsobila v parlamente ako nezaradená poslankyňa. V septembri 2019 dostala tisíceurovú pokutu za hlasovanie za iného poslanca.
V roku 2019 kandidovala vo voľbách do Európskeho parlamentu ako líderka kandidátnej listiny STAROSTOVIA A NEZÁVISLÍ KANDIDÁTI, do europarlamentu sa však nedostala.
V roku 2020 kandidovala v parlamentných voľbách z prvého miesta kandidátnej listiny strany HLAS ĽUDU, ktorú prevzal v roku 2018 Marček. Strana skončila na poslednom mieste, získala iba 1 887 hlasov (0,06 %). Šimkovičová získala 844 prednostných hlasov a do parlamentu sa nedostala.
V marci 2021 Marček poskytol stranu HLAS ĽUDU ľudom okolo Milana Uhríka a Milana Mazureka, ktorí ju premenili na politické hnutie REPUBLIKA.
V roku 2023 kandidovala vo voľbách do NR SR na kandidátke SNS a bola zvolená za poslankyňu so ziskom 27 615 prednostných hlasov.
Ministerka kultúry
Nástup do funkcie 25. októbra 2023 bola Šimkovičová v rámci štvrtej vlády Róberta Fica vymenovaná za ministerku kultúry. Popri výkone ministerskej funkcie Šimkovičová naďalej vystupovala v TV Slovan, čím by mohla porušovať zákon. 8. decembra 2023 bolo oznámené, že prestala byť zamestnankyňou tejto televízie.
Ako ministerka bola Šimkovičová od nástupu do funkcie predmetom veľkej kritiky zo strany opozície i kultúrnej verejnosti. Predstavitelia kultúrnej obce namietali, že Šimkovičová kultúru dlhodobo skôr rozdeľuje, než spája. Z Markízy musela totiž odísť pre príspevky proti utečencom v čase migračnej krízy a „LGBT a gender ideológiu“ už v minulosti označila za „to najzvrátenejšie zo zvráteného, čo [...] prináša tzv. liberálna demokracia“. Odmietaná bola aj pre chýbajúcu odbornosť a nedostatočnú manažérsku kvalifikáciu. Po nástupe do funkcie bola čoskoro kritizovaná za snahu ovládnuť slovenskú kultúru, šikanovanie ľudí z kultúrnej a umeleckej komunity, ako aj za ďalšie nenávistné prejavy voči menšinám. Pre spôsob jej riadenia ministerstva kultúry bola opakovane nazvaná „ministerkou nekultúry“. Niektorí kritici tvrdia, že „skutočným ministrom kultúry“ nie je Martina Šimkovičová, ale známy konšpirátor a generálny tajomník služobného úradu ministerstva kultúry Lukáš Machala.
Už krátko po vzniku novej vlády Róberta Fica vznikla petícia za Šimkovičovej odvolanie, ktorú podpísalo takmer 190 000 ľudí, teda viac, než dostala Slovenská národná strana, na ktorej kandidátnej listine Šimkovičová figurovala, a čo bolo doposiaľ najviac v histórii slovenských online petícií. Ministerka na petíciu politicky nereagovala a naopak podala trestné oznámenie pre podozrenie, že výzva bola zmanipulovaná a podpisy falošné. Prokuratúra trestné stíhanie najprv zastavila, no koncom júla 2024 polícia vo veci opätovne predvolala na výsluch jednu z iniciátoriek výzvy na odstúpenie ministerky kultúry, pedagogičku a výtvarníčku Ilonu Németh.
Opozícia sa Šimkovičovú pokúsila odvolať, no neuspela. Návrh na vyslovenie nedôvery ministerke predložili opoziční poslanci vo februári 2024, no hlasovanie prišlo na rad až v máji. Za vyslovenie nedôvery bolo 64 z 142 prítomných poslancov a ministerka tak zotrvala vo funkcii. V prieskume agentúry FOCUS na prelome marca a apríla 2024 jej vyslovilo nedôveru 65 % opýtaných ľudí.
Reforma Fondu na podporu umenia Šimkovičová bola kritizovaná aj za reformu fondov, ktoré rozhodujú o financovaní kultúry. Reformu Fondu na podporu umenia (FPU) odsúdilo 130 odborníkov, teda takmer polovica členstva komisií fondu, ktorí pohrozili, že ak by bol návrh zákona prešiel v navrhovanom znení, neboli by pokračovali vo vykonávaní svojich funkcií. Reforma fondu nakoniec prešla. O poskytovaní peňazí tak má do budúcna rozhodovať rada fondu a stanoviská odborných komisií majú byť len poradné a nezáväzné. Väčšinu členov rady (7/13) vymenúva minister kultúry. Podobne väčšinu členov vymenúva predstaviteľ ministerstva aj pri dozornej komisii. Pri výbere šéfov galérií a múzeí už po novom nie je povinné verejné vypočutie a štatutárov bude môcť minister odvolať bez uvedenia dôvodu. Rezort kultúry bude po novom tiež vydávať štandardy múzeí a galérií. Tieto reformy teda značne posilnili pozíciu ministerstva kultúry pri určovaní, ktoré projekty získajú podporu, a znížili transparentnosť vymenúvania a odvolávania z vedúcich pozícií rôznych inštitúcií. Z komisií Fondu na podporu umenia následne odišlo v krátkom čase viac ako 20 odborníkov a odborníčok. V auguste 2024 odvolala Šimkovičová troch členov Rady Fondu na podporu umenia.
Nenávistné prejavy, diskriminácia a dezinformácie Šimkovičová býva pravidelne kritizovaná za homofóbne výroky a priamu diskrimináciu neziskových organizácií, ktoré podporujú LGBTI+ komunitu. Organizáciám nejakým spôsobom spojeným s LGBTI+ osobnosťami sa napríklad vyhrážala, že nedostanú žiadne financie. Slovenská kultúra má byť podľa Šimkovičovej slovenská a nemá sa miešať so žiadnou inou kultúrou. Opakovane sa vyhradzuje proti akýmkoľvek náznakom LGBT tematiky v umení. Kritizovala napríklad dielo maliara Andreja Dúbravského v priestoroch Slovenského rozhlasu, na ktorom sú zobrazení dvaja bozkávajúci sa muži. Chcela si tiež predvolať herca SND Ľuboša Kostelného a žiadať od neho vysvetlenie jeho kritických vyjadrení na jej osobu v rámci predstavenia, kde predstavoval homosexuála.
V júli 2024 sa Šimkovičová vyjadrila, že Európa vymiera a v dôsledku pretlaku LGBT sa nerodia sa nové deti. Budúcnosť podľa nej vedia tvoriť heterosexuáli. Dodala, že zvláštne je, že pri „bielej rase“. Podľa odborníkov sa tieto vyjadrenia podobajú na neonacistickú konšpiračnú teóriu o „veľkej výmene“ (takzvanú Great Replacement theory). Podľa politológa Tomáša Nociara sú Šimkovičovej výroky príkladom klasickej krajne pravicovej rétoriky, ktorá vychádza z kultúrneho pesimizmu, teda z presvedčenia o pretrvávajúcom spoločenskom úpadku, ktoré delí ľudí na domácich a cudzích, normálnych a deviantných. Inštitút ľudských práv podal na Šimkovičovú trestné oznámenie pre podozrenie z rasizmu a antisemitizmu.
Šimkovičová býva spájaná s dezinformačným prostredím. Po nástupe do funkcie stopla financie na boj proti dezinformáciám. Šéfom služobného úradu Šimkovičovej ministerstva kultúry sa stal konšpiračný teoretik Lukáš Machala, podľa ktorého by priestor vo verejnoprávnej televízii mali dostať aj spochybňovači základných faktov, ako napríklad faktu, že Zem má tvar podobný guli.
Zahraničné vzťahy V marci 2022, týždeň po začatí ruskej invázie na Ukrajinu, bol z podnetu vtedajšej ministerky kultúry Natálie Milanovej (OĽaNO) vydaný príkaz, ktorým sa zavrhla akákoľvek komunikácia a spolupráca s Ruskom a Bieloruskom, ktoré Rusku povolilo prechod a útok na ukrajinské územie zo svojho územia. Šimkovičová zakázanú komunikáciu a spoluprácu s Ruskom a Bieloruskom v januári 2024 obnovila. Podľa Šimkovičovej „Vo svete sú desiatky vojnových konfliktov a podľa nášho názoru by naň nemali doplácať umelci a kultúra.“
Čistky v kultúrnych inštitúciách V inštitúciách slovenského kultúrneho života spustila Šimkovičová personálne čistky, v rámci ktorých začala odvolávať dlhodobých predstaviteľov na vedúcich pozíciách. V marci 2024 odvolala z funkcie riaditeľku Medzinárodného domu umenia pre deti Bibiana Zuzanu Liptákovú a generálnu riaditeľku Slovenskej národnej knižnice v MartineKatarínu Krištofovú. Nové výberové konania na obsadenie uvoľnených pozícií boli časťou spoločnosti kritizované ako netransparentné: novou riaditeľkou Bibiany sa napríklad bez verejného vypočutia stala Šimkovičovej priateľka Petra Flach.
Odstránenie Ľuboša Machaja z pozície riaditeľa Rozhlasu a televízie Slovenska a získanie vplyvu nad verejnoprávnym médiom bolo jedným z komunikovaných motívov značne kritizovaného zrušenia Rozhlasu a televízie Slovenska a jej nahradenia Slovenskou televíziou a rozhlasom. Podobne ako RTVS čelili politickému tlaku aj ostatné televízne médiá na Slovensku, ktoré napríklad postupne obmedzili politické diskusné relácie. V nadväznosti na uvedené procesy vyjadrila Európska komisia obavy, že na Slovensku môže po uskutočnených reformách existovať politický tlak na to, čo budú médiá vysielať. Samotná Šimkovičová kritizovala viaceré relácie, ako napríklad Večera s Havranom či reláciu Do kríža, ktoré podľa nej nemajú v doterajšom režime budúcnosť. Do Rady STVR boli dosadení ľudia z ministerstva a v priebehu leta muselo STVR opustiť viacero nepohodlných vedúcich zamestnancov. V júni 2024 poslanec SNS Roman Michelko na dezinformačnom portáli InfoVojna vyhlásil, že STVR čoskoro opustia moderátori Marta Jančkárová a Marek Makara, čo sa nakoniec v auguste aj naplnilo. Český rozhlas (tradičný partner Slovenského rozhlasu) prerušil po organizačných zmenách so Slovenským rozhlasom spoluprácu z dôvodu obáv, že vedenie aj program novovzniknutej STVR sa dostanú pod politický vplyv.