náhľad|Verdikt tzv. Trojky UNKVD Kalininskej oblasti, 27. decembra 1937 odsudzujúci Piotra Konstantinoviča Zinovieva (nar. 1894) na trest smrti zastrelením. Za agitáciu zameranú na podkopanie sovietskej vlády, šírenie provokatívnych fám o konci sovietskej moci a obnovení kapitalizmu. náhľad|Oblasť Kurapaty, ktorá sa nachádza neďaleko bieloruského hlavného mesta Minsk, bola významným miestom pochovávania obetí politických represií; v období rozpadu ZSSR tam boli vztýčené pamätníky. Veľký teror alebo veľká čistka alebo hovorovo ježovčina je označenie pre obdobie najmasovejších stalinských represií v ZSSR v rokoch 1937 - 1938. Čistky predstavovali masový teror proti príslušníkom Komunistickej strany, armády, štátnym činiteľom, inteligencii a rôznym iným vrátane politicky neangažovaným osobám v krajine. Realizované boli na základe rozkazov J. V. Stalina.
Represie veľkej čistky sa zakladali na rozhodnutiach Politbyra CK VKP(b), ktoré boli prijaté v súlade so Stalinovou teóriou o posilnení orgánov diktatúry proletariátu pre boj s pozostatkami kapitalitstických tried a potrebe odstránenia osôb nepriateľských sovietskemu zriadeniu pomocou izolácie a fyzickej likvidácie.
Počas obdobia veľkého teroru bolo z politických dôvodov v ZSSR odsúdených a zastrelených 681 692 ľudí. Odhaduje sa, že spolu s úmrtiami v pracovných táboroch GULAGu počet obetí teroru rokov 1937 - 1941 predstavuje asi 1 milión.Kropačev, S. A. 2010, Novejšaja otečestvennaja istografia o masštabach političeskich represii v 1937-1938 godach. Rossijskaja istoria, 1 s. 166—172. Pri prenasledovaní prevažne domnelých nepriateľov ľudu bolo celkovo zatknutých 1,2 milióna členov Komunistickej strany, čo predstavuje až 1/2 jej členskej základne. Z nich bolo asi 50 000 prepustených na slobodu a 600 000 bolo zastrelených alebo zahynulo v táboroch.
Napriek tomu, že boľševický plán na elimináciu nepriateľov sovietskeho systému môže na prvý pohľad pripomínať dôsledne pripravenú a dôkladne vykonanú sériu trestných operácii, bol teror v skutočnosti improvizovaný a namierený proti nejasne definovanej kategórii osôb a vykonávaný v podstate náhodným spôsobom.Rittersporn, G. T., 2004, Purges, The Great. in Millar, J. R. (Ed.), Encyclopedia of Russian History. Thomson-Gale, Farmington Hills, s. 1247 - 1250
Termín veľký teror (v angl. origináli The Great Terror; rus. Большой террор) pre označenie udalostí v ZSSR použil anglo-americký historik Robert Conquest vo svojej knihe The Great Terror: Stalin’s Purge of the Thirties z roku 1968. Termín ježovčina (rus. Ежо́вщина) známy v krajinách ZSSR bol odvodený mena šéfa NKVD N.I. Ježova, ktorý bol vykonávateľom čistiek v období ich vrcholu. Žiadne z týchto pomenovaní nebolo nikdy použité sovietskymi orgánmi.
Predohra Po Leninovej smrti roku 1924 fungovalo vedenie sovietskej boľševickej strany istý čas ako kolektívny orgán. Spomedzi boľševických vodcov sa vyprofilovali ako potenciálni vodcovia krajiny dvaja z nich Josif Stalin a Lev Trockij, ktorých považoval za najvhodnejších kandidátov aj sám Lenin. I keď Lenin krátko pred smrťou v dodatku k závetu varoval vedenie strany pred nebezpečným Stalinovým charakterom bolo už neskoro. List sa nikdy nedostal na verejnosť aj napriek snahám jeho ženy Nadeždy Krupskej. Stalin sa k moci dostával postupne. Najprv, vďaka tomu, že bol Gruzínec, ako komisár pre národnostné menšiny, keďže sa predpokladalo, že bude národnostným problémom rozumieť lepšie ako boľševickí intelektuáli, ktorí strávili dlhé roky na Západe. Neskôr od roku 1919 pôsobil ako Komisár na robotnícko-roľníckom inšpektoráte. Od roku 1922 viedol administratívny aparát strany ako jej generálny tajomník.Overy, R., 1998, Russias War. A Hislory of the Soviet War Effort: 1941-1945. Pinguin Books, New York, s. 14 - 15 Na tomto mieste si získal rešpekt, vďaka tomu, že zvládal komplikovanú prácu na nepopulárnom mieste, o ktorú iní vodcovia nemali záujem. Stalin pri tom získal možnosť dosadzovať nižších straníckych úradníkov, ktorí ho neskôr viackrát podporili v rozhodujúcich momentoch.
Po roku 1928 začal Stalin upevňovať svoju moc v boľševickej strane. Odstránením viacerých konkurentov najprv Trockého, ktorý bol najprv poslaný do vyhnanstva, neskôr vypovedaný z krajiny. Ďalší z jeho oponentov Bucharin, bol prinútený verejne priznať svoje chyby a bol postupne odstránený z vedenia strany. Naopak Stalinovi podporovatelia ako Lazar Kaganovič, Sergej Kirov a Stanislav Kosior sa vďaka nemu dostali do Politbyra ako plní členovia, Andrej Andrejev, Anastas Mikojan, Grigorii Petrovskij, Sergej Syrcov či Vlas Čubar ako kandidáti.Shearer, D. R., 2015, Stalinism, 1928–1940. in Suny, R.G. (Ed.), The Cambridge History of Russia. Vol 3. Cambridge University Press, Cambridge, s. 192 - 216
V rámci svojich plánov na rozvoj zaostalej ekonomiky, ktorá po svetovej vojne, revolúcii a bojoch občianskej vojny zostala v rozklade, sa Stalin rozhodol ukončiť obdobie tolerovania obmedzeného súkromného vlastníctva, označovaného ako NEP (skr. nová ekonomická politika). Na prelome 20. a 30. rokov nariadil vytvorenie tzv. päťročných plánov, ktoré mali za cieľ industrializáciu krajiny a kolektivizáciu poľnohospodárstva. Násilná kolektivizácia, ktorej sa obyvateľstvo vidieka v prevažnej miere nehodlalo pridať dobrovoľne bola presadzovaná krutými metódami. Nesúhlasiaci roľníci, boli označení ako tzv. kulaci, propagandou vykresľovaní ako vykorisťovatelia a úžerníci. Stovky tisíc roľníkov bolo s rodinami vysídlených do nehostinných oblastí krajiny, do Kazachstanu a na Sibír a pracovných táborov GULAG. Pri transportoch a nedôsledne naplánovanom presídlení zomreli stovky tisíc osôb. Ďalším bolo násilne odnímané obilie a dobytok. Viaceré vidiecke oblasti hlavne na Ukrajine a centrálnom a južnom Rusku a Severnom Kaukaze, tradičných obilných regiónoch krajiny, boli začiatkom 30. rokov, kedy kolektivizácia vrcholila, v dôsledku rekvirácie potravín vystavené hladomoru. Tisíce náhodne vybraných exemplárnych prípadov sa dostalo pred súdy. Mnohí z obvinených boli bez riadneho súdu popravení. Boľševikmi šírená propaganda, ku ktorej sa pridal napr. aj Maxim Gorkij, nekriticky podporovala kolektivizáciu. Bezohľadná Stalinova politika, ktorá nebrala ohľad na množstvo obetí, napokon prinútila roľníkov podvoliť sa vyvlastneniu a vstúpiť do kolchozu. Množstvo vidieckeho obyvateľstva sa pokúšalo odísť za prácou a jedlom do miest. Odliv do miest však bol prísne regulovaný, keďže sovietski roľníci nemali legitimácie, bez ktorých nemohli cestovať a pracovať mimo svojho bydliska. Prílev kapitálu získaného predajom potravín do zahraničia podporil politiku industrializácie. Ťažké škody, ktoré kolektivizácia spôsobila, mali za následok postupné znižovanie efektivity sovietskeho poľnohospodárstva do takej miery, že sa z krajiny postupne v povojnovom období stal importér obiliaStuart, R. C., 2004, Collectivization of Agriculture. in Millar, J. R. (Ed.), Encyclopedia of Russian History. Thomson-Gale, Farmington Hills, s. 283 - 284.
Stalinova manželka Nadežda, ktorá zrejme poznala odpor obyvateľstva a utrpenie mnohých prenasledovaných na vidieku, spáchala po jednom zo Stalinovych verejných vystúpení na podporu kolektivizácia 9. novembra 1932 samovraždu.
Zámienky veľkého teroru náhľad|Delegáti na XVII. zjazde Všeruskej Komunistickej strany (boľševikov) v roku 1934. Veľká časť delegátov padla za obeť nasledujúcemu teroru.
XVII. zjazd Všeruskej Komunistickej strany (boľševikov) v roku 1934 znamenal pre Stalina nepríjemné zistenie, že má v rámci vedenia strany viacero odporcov. Počas tajnej voľby členov ústredného výboru a následnom hlasovaní o zotrvaní Stalina vo funkcii generálneho tajomníka, proti nemu hlasovali stovky delegátov. Naopak veľkú podporu získal Stalinov blízky spolupracovník a populárny predstaviteľ Komunistickej strany Sergej Kirov. Kvôli šokujúcemu výsledku boli záznamy o hlasovaní ešte v priebehu zjazdu zničené a sfalšované, takže pravdu o skutočných výsledkoch sa delegáti nedozvedeli.
1. decembra 1934 bol Sergej Kirov v Smoľnom v Leningrade zavraždený. Vraždu vykonal agent NKVD Leonid Nikolajev. Informácie o pozadí vraždy nie sú celkom jasné. Viacero dôkazov naznačuje, že ju tajne nariadil Stalin z obavy pred Kirovou popularitou. Kirov mohol byť v strane jeho konkurentom a Stalin sa ho postupne začal obávať. Kirovova vražda bola následne pripísaná opozícii na čele so Zinovievom a Kamenevom. Tí boli zatknutí v priebehu niekoľkých týždňov. Obvinili ich ako členov antisovietskej „Zinovievskej“ skupiny, ktorá mala údajne tzv. Leningradské aj Moskovské centrum. Procesy, ktoré prebehli boli plne vykonštruované a namierené čisto na odstránenie Stalinových oponentov. V priebehu zimy a jari 1935 došlo k zatýkaniu stoviek „Zinovievcov“ a „Trockistov“.
Nastalo obdobie odkrývania domnelých sprisahaní proti štátu a straníckym predstaviteľom. V marci až apríli 1935 NKVD odhalilo tzv. kremeľský prípad. Ďalší z vykonštruovaných procesov, v ktorom boli obvinení pracovníci a obsluhujúci personál Moskovského ústredia strany z pripravovaného atentátu na najvyšších predstaviteľov strany. Došlo tiež diskreditácii viacerých straníckych pracovníkov ako bol napr. Šljapnikov, označených ako tzv. robotnícka opozícia. Štvavá politika a obvinenia zo sabotáže v poľnohospodárstve, či priemysle sa stávali novými spôsobmi na vysvetlenie neúspechov sovietskeho plánovaného hospodárstva. NKVD pod vedením Genricha Jagodu 27. mája 1935 zákonom č. 00192 zaviedlo policajné trojky, trojčlenné komisie, ktoré môhli urýchlene súdiť nepriateľov ľudu.
Na pozadí sovietskej industrializácie a výrazného nárastu životnej úrovne bežných obyvateľov ZSSR v druhej polovici 30. rokov 20. storočia Stalin podnietil rad obvinení proti svojej politickej opozícií z radov Komunistickej strany. Obvinenia mali aj ďalšie príčiny, či zámienky, ktorými boli neúspechy v ekonomickej sfére, či už priemysle alebo v poľnohospodárstve. Zámienkami na obvinenie mohli byť chabé ekonomické výsledky, chyby, nehody, ktoré bolo možné jednoducho označiť ako sabotáž, či sprisahanie. Ak vedúci boľševickej strany neboli ochotní niesť zodpovednosť za tieto neúspechy, bolo jednoduchšie obviniť vykonštruovaných či hypotetických vnútorných nepriateľov. Z vykonštruovanej sabotáže boli nezriedka obviňovaní aj obyčajní robotníci, či baníci. Procesy naviac prebiehali na pozadí postupnej kolektivizácie, viacerých sezón slabej úrody a tzv. stachanovského hnutia, charakteristického pre falšovanie ekonomických výsledkov. Propaganda, ktorá náhle ukázala vykonštruovaných nepriateľov z radov vedenia krajiny pôsobila medzi obyvateľstvom zmätok. Obvinenia starých vodcov sovietskej revolúcie z protištátnej činnosti otriasli sovietskou spoločnosťou.
Moskovské procesy náhľad|Prokurátor Andrej Vyšinskij počas moskovských procesov. Prvý z veľkých tzv. divadelných procesov odohrávajúcich sa v Moskve sa uskutočnil 19. až 24. augusta 1936. Obžalobu viedlo Vojenské kolégium Vrchného súdu ZSSR, v ktorom hral veľkú úlohu žalobca Andrej Vyšinskij. Prvými obvinenými bolo 16 členov trockisticko-zinovievského teroristického centra. Hlavnými obvinenými boli Zinoviev a Kamenev, ktorým pôvodne Stalin sľúbil, že ich ušetrí. Obvinení boli zo spolupráce so západnými tajnými službami s cieľom zavraždiť Stalina a ďalších sovietskych vodcov. Pokusu o rozpustenie ZSSR a znovuobnovenie kapitalizmu a poškodzovania rôznych ekonomických odvetví. Okrem spomínaných obvinení ich obvinili z účasti na vražde Kirova. Obaja sa k obvineniam priznali. Štvavá propaganda sovietskych novín Pravda dokonca s úplnou vážnosťou obviňovala Zinovieva, Kameneva a Trockého, že sú nacisti, napriek tomu, že všetci boli židovského pôvodu.Snyder, T., 2010, Bloodlands. Europe between Hitler and Stalin. Basic Books, New York.