Nezávislé Albánsko je označenie albánskeho štátu v období od vyhlásenia nezávislosti Albánska od Osmanskej ríše 28. novembra 1912 v meste Vlora (Vlorë) po 21. február 1914, kedy nemecký princ Wilhelm prijal titul albánskeho kniežaťa a štát sa tak z parlamentnej republiky pretransformoval na konštitučnú monarchiu.
Medzinárodne uznanie a charakter štátu boli výsledkom londýnskej konferencie veľvyslancov (1912 – 1913). Albánska politická reprezentácia na čele s prezidentom Ismailom Qemalom predložila konferencii memorandum požadujúce garanciu suverenity albánskeho štátu. Veľmoci spočiatku kalkulovali s Albánskom ako autonómnym územím v rámci Osmanskej ríše, táto alternatíva ale bola v marci 1913 definitívne zamietnutá ako nereálna. Otázka delimitácie hraníc nového štátu sa stala predmetom sporu medzi veľmocami – najmä Rakúsko-Uhorskom a Ruskom, ktoré malo záujem na rozšírení svojho vplyvu na Balkáne prostredníctvom hájenia záujmov okolitých balkánskych štátov – Srbska, Čiernej Hory a Grécka. Do diplomatického konfliktu vstupovalo na strane Rakúsko-Uhorska Taliansko.
30. mája 1913 sa balkánske štáty zaviazali rešpektovať nezávislosť Albánska. Delimitácia hraníc nového štátu bola definitívne ukončená 11. augusta, avšak pre albánsku politickú reprezentáciu znamenala sklamanie – cca 30 % etnických Albáncov sa ocitlo mimo územia Albánska. Vo Vlore sa konštituovala vláda pod Qemalovym vedením, zatiaľ čo v lete 1913 na albánskom území začala pôsobiť Medzinárodná kontrolná komisia zložená zo zástupcov šiestich veľmocí. V októbri 1913 vznikla vláda v Drači, ktorá vystupovala voči Qemalovej vláde. Krajina upadla do nestability. 21. februára 1914 bola pretransformovaná na kniežatstvo s nemeckým princom Wilhelmom von Wied ako hlavou štátu.
Názov Vo vyhlásení nezávislosti sa ako názov štátu uvádza Shqipëria (Albánsko). 1912 The Declaration of Albanian Independence . In ELSIE, Robert. Texts and Documents of Albanian History. Berlin : AlbanianHistory.net, 2014-01-25 [cit. 2015-11-17]. V historiografii sa používajú aj pomenovania nezávislé Albánsko (albán. Shqipëria e mosvarme)FEDHON, Meksi. Labova e Madhe dne Labovitët : Gjurmime në vite. Tiranë : Migjeni, 2010, f. 4.PIRRAKU, Muhamet. Cili është mesazhi i emërtimeve “Shqipëria Shtetërore” . In AlbanianPress, 2009-04-19 [cit. 2015-12-10]., Albánsky štát (Shteti Shqiptar),GJEÇOVI, Xhelal. Shteti shiqiptar dhe çështja e Kosovës. Tirana : Botimpex, 1998. nezávislý štát Albánska (Shteti i pavarur shqiptar).Fjalor enciklopedik shqiptar. 3, N-Zh dhe një shtojcë. Tiranë : Akademia e Shkencave e Shqipërisë, 2009, f. 2251, 2614. Časť anglickojazyčnej odbornej literatúry používa označenia Albánska republike (angl. Albanian Republic)KING, Robert R. Minorities under Communism : Nationalities as a Source of Tension among Balkan Communist States. Cambridge : Harvard University Press, 1973, p. 140. resp. Republika Albánsko (Republic of Albania).GINGERAS, Ryan. Sorrowful Shores : Violence, Ethnicity, and the End of the Ottoman Empire 1912-1923. Oxford; New York : Oxford University Press, 2009
Dejiny Vyhlásenie nezávislosti a bezprostredná odozva náhľad|vľavo|Ismail Qemali so svojím vládnym kabinetom oslavuje prvé výročie vyhlásenia nezávislosti Albánska (Vlora, 28. november 1913). náhľad|Ismail Qemal (1844 – 1919), prvý prezident Albánska, vo funkcii od 29. novembra 1912 do 22. januára 1914. 28. novembra 1912 bola v meste Vlora (Vlorë) vyhlásená nezávislosť Albánska, na znak čoho zaviala na budove tmavočervená zástava s čiernou dvojhlavou orlicou.
Životaschopnosť nového balkánskeho štátu sa ale ocitala v ohrození. Obdobne ako pri vzniku Prizrenskej ligy v roku 1878, aj pri vyhlásení nezávislosti išlo z pohľadu Albáncov o krok sebazáchovy pred začlenením albánskeho územia okolitých štátov. Srbi a Gréci vstupovali do prvej balkánskej vojny s úmyslom rozdeliť si albánske územie približne na rieke Shkumbini, zatiaľ čo Čiernohorci hľadeli na mesto Skadar (Shkodër), kvôli ktorému rozpútali 8. októbra vojnový konflikt. Osmanská ríša tiež nepriala odčleneniu Albáncov, no jej vojská nedokázali zastaviť nápor armád Balkánskeho zväzu,HRADEČNÝ, Pavel – HLADKÝ, Ladislav. Dějiny Albánie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2008, s. 320. nieto ešte aby mohli pomýšľať na vystúpenie proti snahám albánskej politickej reprezentácie vo Vlore. Zbory albánskych dobrovoľníkov, ktoré sa postavili na odpor proti srbsko-grécko-čiernohorskej ofenzíve, zaznamenali iba prechodné úspechy. Disponujúc len skromnou osmanskou výzbrojou nedokázali dlhodobo vzdorovať kvalitnejšími armádami Balkánskeho zväzu.
Ubránenie myšlienky národnej samostatnosti nebolo možné bez medzinárodnopolitických faktorov a diplomatickej intervencie veľmocí. Albánsko sa so svojou štátotvornou snahou dostalo na pomedzie záujmových sfér Rakúsko-Uhorska a Ruska na západnom Balkáne.
Albánska politická reprezentácia si uvedomovala dôležitosť medzinárodných garancií novovzniknutého štátu. Na jej čele stál Ismail Qemali, vlorský bej, ktorý získa politické skúsenosti počas pôsobenia v istanbulskom parlamente. Bezprostredne po svojom zvolení za prezidenta dočasnej vlády odtelegrafoval nóty európskym veľmociam:Citované podľa STORY, Sommerville (ed.). The memoirs of Ismail Kemal Bey. London : Constable and Company, 1920, pp. 372-373.
O vyhlásení nezávislosti boli informované aj okolité balkánske štáty a Vysoká porta. Dočasná vláda zároveň deklarovala neutralitu v prebiehajúcom vojnovom konflikte.
Ako prvá sa o akte dozvedela srbská armáda, ktorej jednotky v tom čase vstupovali do Tirany. Snaha o ustanovenie nezávislého Albánska bola v priamom rozpore so záujmami Srbska, ktoré si – rovnako ako aj Čierna Hora a Grécko – chcelo pripojiť časť albánskych a predovšetkým získať prístup k Jadranskému moru. Preto srbská armáda odignorovala aj nótu zaslanú veliteľstvu v Ochride (28. novembra), v ktorej Qemali protestoval proti jej vojenským akciám, označujúc ich za akt agresie proti nezávislému štátu, a pokračovala ďalej v ofenzíve. Už 30. novembra obsadila Drač (Durrës), kde srbskí kavaleristi od nadšenia, že pre svoju vlasť získali prístup k moru, premenovali Jadranské more na „Srbské more“.PEARSON, Owen. Albania in the twentieth century : a history. Vol. I. Albania and King Zog : independence, republic and monarchy, 1908–1939. London : The Centre for Albanian Studies, 2004, p. 34-35.
V centre pozornosti Čiernej Hory bolo získanie Skadary, ktorá sa stala primárnym cieľom ofenzívy čiernohorskej armády spustenej 8. októbra. Vytvorenie „predpolia“ na južnom brehu Skadarského jazera by umožnilo zasahovať do vnútorných pomerom albánskeho územia, najmä ovplyvňovaním katolíckych Albáncov. Kráľ Mikuláš I. plánoval presunúť hlavné mesto z Cetinje do Skadary.HRADEČNÝ, Pavel – HLADKÝ, Ladislav. Dějiny Albánie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2008, s. 322, 324.
Vzniku nezávislého Albánska sa snažila zabrániť aj Vysoká porta, no jej akcie nemohli mať viac než symbolický charakter, keďže pod tlakom štátov Balkánskeho zväzu strácala reálnu kontrolu nad svojimi východobalkánskymi územiami. Na Qemaliovu nótu odpovedal veľkovezír ponukou „vazalského pomeru“ pre Albánsko, na ktorého čele sa mal ocitnúť ako panovník príslušník sultánskeho rodu.STORY, Sommerville (ed.). The memoirs of Ismail Kemal Bey. London : Constable and Company, 1920, pp. 373-374. No dočasná vláda nejavila záujem vyjednávať s Istanbulom a plne sa spoliehala na podporu veľmocí. Jej pozornosť sa obracala osobitne na Rakúsko-Uhorsko, keďže Qemali získal v otázke nezávislého štátu podporu rakúsko-uhorského ministra zahraničných vecí grófom Leopoldom Berchtoldom.Qemali sa s Berchtoldom stretol v Budapešti v roku 1912, tesne pred návratom do Vlory. Stretnutie sprostredkoval Gyula Andrássy mladší a János Hadik. Berchtold navyše poskytol Qemaliovi loď na návrat do Albánska. STORY, Sommerville (ed.). The memoirs of Ismail Kemal Bey. London : Constable and Company, 1920, p. 370.
Spoločným záujmom Rakúsko-Uhorska a Talianska bolo zabrániť vstupu tretej mocnosti do jadranského priestoru, ako aj zamedziť posilneniu Srbska a Čiernej Hory.PEARSON, Owen. Albania in the twentieth century..., p. 34.HRADEČNÝ, Pavel – HLADKÝ, Ladislav. Dějiny Albánie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2008, s. 321. U oboch veľmocí sa prejavil čulý záujem o územie Albánska už po Berlínskom kongrese, keďže si uvedomovali jeho strategickú polohu pri Otrantskom prielive. Rakúsko-uhorská zahraničná politika sledovala zaistenie bezpečného prieplavu prielivom pre svoje loďstvo. Z tohto dôvodu bolo jej jednoznačným cieľom zamedziť prístup Srbska k moru. U rakúskych diplomatov tkvela obava, že by to mohlo vytvoriť priestor pre námornú základňu Ruska, ktoré tradične vystupovalo ako „patrón“ pravoslávnych (ortodoxných) balkánskych národov. Hoci by sa tento – z pohľadu Viedne katastrofický – scenár nenaplnil, už len samotné územné posilnenie Srbska, vzrast jeho ekonomickej nezávislosti na monarchii a nárast prestíže medzi juhoslovanskými národmi ohrozovalo rakúsko-uhorskú záujmovú sféru na Balkáne.VICKERS, Miranda. The Albanians : a modern history. London; New York, NY : I.B. Turis, 1999, p. 68.BRIDGE, F. R. – BULLEN, Roger. The Great Powers and the European States system 1814–1914. 2nd ed. Oxon; New York, NY : Routledge, 2005, p. 317.
Taliansko by si ovládnutím albánskeho pobrežia zabezpečilo kontrolu nad oboma pobrežiami prielivu, ktorý je v najužšom bode len 75 km široký, čím by dokázalo vytvoriť účinnú blokádu Jadranského mora. Navyše Taliani celú záležitosť vnímali aj ako otázku národnej bezpečnosti, keďže prípadná námorná základňa cudzej mocnosti v Albánsku by bola vzdialená len cca 80 km od talianskej pevniny.PEARSON, Owen. Albania in the twentieth century : a history. Vol. I. Albania and King Zog : independence, republic and monarchy, 1908–1939. London : The Centre for Albanian Studies, 2004 p. 32.
Albánska otázka na londýnskej konferencii náhľad|Delimitačné návrhy prednesené na londýnskej konferencii veľvyslancov.Les défenseurs de la Turquie. In L'Illustration. 1913-02-08, no. 3650. náhľad|„Bežte odomňa, krvilačné beštie!“ Karikarúra z februára 1913 zobrazuje Albánsko ako dievča, ktoré sa bráni pred opicou (Čiernou Horou), hadom (Srbskom) a šelmou (Gréckom). Čiernohorci sa orientujú na pravú ruku (Skadar) a Gréci na ľavú (Janina). náhľad|Essad Paša (1863 – 1920), Qemalov hlavný politický konkurent, neskôr premiér Albánska (6. október 1914 – 23. február 1916). Rýchly postup vojsk Balkánskeho zväzu prekvapil európske veľmoci. Ich prvoradým záujmom bolo zachovať si kontrolu nad delením bývalých osmanských území. Vyhrocujúci sa spor o budúcnosť Albánska medzi Rakúsko-Uhorskom a Ruskom viedol britského ministra zahraničných vecí sira Edwarda Greya k obavám, že prípadný rakúsko-ruský konflikt v tomto regióne môže prerásť do európskej vojny medzi mocenskými blokmi. Preto navrhol vyriešiť sporné otázky na nezáväznom stretnutí v niektorom z hlavných miest. Ostatné vlády s tým súhlasili a 11. decembra bolo ohlásené konanie neoficiálnej konferencieOd „oficiálnej“ konferencie sa líšila tým, že delegáti jednotlivých štátov nevystupovali ako splnomocnenci – na rokovaní dohodnuté body museli dávať na odsúhlasenie vládam svojich štátov. v Londýne. Na nej sa pod predsedníctvom Greya zišli veľvyslanci veľmocí v Londýne – za Francúzsko Pierre Paul Cambon, za Rusko gróf Aleksandr Konstantinovič Benckendorff, za Nemecko Karl Max Fürst von Lichnowsky, za Rakúsko-Uhorsko gróf Albert von Mensdorff-Pouilly-Dietrichstein a za Taliansko markíz Guglielmo Imperiali.PEARSON, Owen. Albania in the twentieth century : a history. Vol. I. Albania and King Zog : independence, republic and monarchy, 1908–1939. London : The Centre for Albanian Studies, 2004 p. 35.