Sredna gora () je pohorie v strednom Bulharsku na Balkánskom polostrove. Tiahne sa rovnobežne so Starou planinou v dĺžke okolo a najvyšším vrchom je Goljam Bogdan () nachádzajúci sa v severnej, najvyššej časti pohoria.
Geografia Administratívne spadá do siedmich oblastí: Sofia, Sofijská oblasť, Pazardžik, Plovdiv, Stará Zagora, Sliven a Jambol.
Vymedzenie Pohorie sa nachádza medzi Zabalkánskymi kotlinami na severe a Hornotráckou nížinou na juhu. Tiahne sa od západu od údolia rieky Iskăr až k východu pri ohybe rieky Tundža, severne od Jambolu. Jeho dĺžka v západovýchodnom smere je 285 km, pričom jeho najväčšia šírka je asi 50 kilometrov. Pohorie sa rozkladá na ploche 5 950 km² a jeho priemerná nadmorská výška dosahuje 608 metrov.
Hranice vľavo|náhľad|Pohľad zo západu na horský chrbát Gălăbec, spájajúci Srednu goru a Starú planinu Severná hranica prebieha po južnom okraji nasledujúcich ôsmich zabalkánskych kotlín (od západu na východ): na západe začína v údolí rieky Iskar pri obci German a sleduje južnú a juhovýchodnú hranicu Sofijskej kotliny, potom pokračuje južnou časťou Saranskej, Kamarskej, Zlaticko-pirdopskej, Karlovskej a Kazanlăckej kotliny. Potom prechádza Meždenickou tiesňavou rieky Tundža a južnými svahmi Slivenského údolia a končí na východe pri ohybe rieky Tundža, severne od mesta Jambol horou Zajči vrăch (). So Starou planinou, resp. jej časťami Murgaš, Etropolska planina, Zlatiško-tetevenska planina a Kaloferska planina je spojená piatimi priečnymi chrbtami (Neguševski rid, Oporski rid, Gălăbec, Koznica a Stražata).
Južná hranica pohoria začína v Bobroveckom sedle, pokračuje východne po severnom úpätí Rily a po južnom okraji Kostnecko-dolnobanskej kotliny za tiesňavou rieky Marica Momina klisuraka vedie k mestu Belovo. Tam začína jej hranica Hornotráckou nížinou, ktorá približne sleduje líniu: mesto Vetren a dediny Kalugerovo, Blatnica, Krasnovo, Starosel, Černičevo, Pesnopoj, blízko ktorej dosahuje rieky Strjama. Odtiaľ pokračuje na východ cez Vărben, Zelenikovo, Veren, juhozápadne, južne a juhovýchodne obieha Čirpanskú pahorkatinu a znovu pokračuje na východ cez Starú Zagoru, Korten a Kamenovo, pričom končí v meste Jambol.
Delenie Tiesňavami riek Topolnica a Strjama (ľavé prítoky Marice) sa Sredna gora delí na tri časti: na západe, medzi údoliami riek Iskar a Topolnica - Ichtimanska Sredna gora, uprostred medzi údoliami rieky Topolnica a Strjama - Săštinska Sredna gora (najvyššia časť) a na východe, medzi údoliami riek Strjama a Tundža - Sărnena Sredna gora.
Ichtimanska Sredna gora náhľad|Chránené územie Eledžik v Ichtimanskej Srednej gore Ichtimanska (Zapadna) Sredna gora je vtesnaná medzi údoliami riek Iskar na západe a Topolnica na východe, kotlinami na severe (Sofijská, Saranská, Kamarská, Zlaticko-pirdopská), Bobroveckým sedlom a severozápadnými svahmi Rily. Jej kotlinový a horský terén možno rozdeliť na tri oblasti: Vakarelsko-belickú, Šipočansko-eledžickú a Ichtimanskú.
Vo Vakarelsko-belickej oblasti možno sledovať prevládajúci západovýchodný orografický vzhľad pohoria Lozenska (), Vakarelska () a Belica (vrchol Goljama Ikuna ). Tu sa, medzi pohoriami Lozenska a Vakarelska, rozkladá na hornom toku rieky Gabra (ľavom prítoku rieky Lesnovska) rozlohou malá Gabrenská kotlina.
Medzi Samokovskou kotlinou na západe a údolím rieky Topolnica na východe sa rozkladá Šipočansko-eledžická oblasť. V nej, na kontakte so severným úpätím pohoria Rila, vynikajú jednotlivé chrbty Šipočanski (), Šumnatica (), Septemvrijski () a Eledžik (). Južne od týchto chrbtov, na hranici s Rilou, leží Kostnecko-dolnobanská kotlina ().
Medzi orofgrafickými jednotkami Vakarelsko-belickej a Šipočansko-eledžickej oblasti v hornom povodí rieky Mătivir (pravý prítok Topolnice) sa nachádza Ichtimanská kotlina ().
Săštinska Sredna gora náhľad|Săštinska Sredna gora od thráckeho heróonu pri dedine Starosel Săštinska Sredna gora zaberá kotlinový a prevažne hornatý terén medzi údoliami riek Topolnica na západe a Strjama na východe. Na severe dosahuje do južných častí Zlaticko-pirdopskej a Karlovskej kotliny a na juhu jej svahy postupne spadajú do Hornotráckej nížiny. Na sever, vo vyššej horskej časti sa nachádza Bunajsko-bogdanská oblasť. Nad rozsiahlejšie ploché hrebene tu vyčnievajú, postupne od západu na východ, dominantné vrcholy Bratija (), Bunaja () a Goljam Bogdan (), čo je najvyšší bod celej Srednej gory. Takmer uprostred tejto oblasti na hornom povodí rieky Topolnica sa prestiera dobre oddelená Koprivštická kotlina (). Južná kotlinová časť Săštinskej Srednej gory sa nazýva Panagjursko-strelčanská oblasť. Sem sa, okrem malých kotlín (Panagjuskej a Strelčanskej), vkliňujú stredné toky riek Luda Jana a Pjasăčnik.
Sărnena Sredna gora náhľad|Zajči vrăch na východe Sărnenej Srednej gory Sărnen Sredna gora zaberá hornatý a kopcovitý terén, ktorý sa tiahne medzi údoliami rieky Strjama na západe a Tundža na východe. Na severe dosahuje do južných častí Karlovskej, Kazanlăckej, Tvărdickej a Slivenskej kotliny a na juhu jej svahy postupne spadajú do Hornotráckej nížiny a Jambolského poľa. Člení sa na tri oblasti: Bratanskú, Kortenskú a Čirpanskú.
Medzi údolím rieky Strjama na západe a Zmejovským priesmykom () na východe s údolím rieky Bedečka sa tiahne horský chrbát Bratanskej oblasti. V ňom vyniká najvyšší vrchol Sărnenej gory - Bratan (). Východne od Zmejovského priesmyku a údolia Bedečky až k ohybu rieky Tundža severne od Jambolu sa rozprestierajú postupne klesajúce a zužujúci sa hrebene Kortenskej kopcovitej oblasti. Najvyšším bodom je tu vrch Mogurlej (895). Rozsah oblasti je malý, najmä východne od Kortenského priesmyku, kde končí najvýchodnejším vrcholom pohoria - Zajčim vrchom (). Južne od Bratanskej oblasti, medzi údolím Brezovskej rieky a mestom Stara Zagora, sa nachádza Čirpanská pahorkatina s najvyšším vrcholom Kitka ().
Prírodné pomery Geologická stavba Geologický vývoj Srednej gory je neoddeliteľne spätý s formovaním Srednogorskej synklinály v priebehu vrchnej kriedy a jej neskorším zdvihom na prechode k paleocénu pri vzniku laramickej orogenézy. V mieste synklinály sa ukladali vrchné kriedové vápence a sliene, čo v dôsledku sprievodnej aktívnej podmorskej vulkanickej činnosti vytvorilo jednotný zložený sedimentačno-vulkanický komplex. V ňom sa okrem vrchných kriedových vápencov a slieňov nachádzajú vrchné kriedové tufy, tufity a andezity. Zdvih Srednogorskej synklinály počas laramickej orogenézy bol sprevádzaný prenikaním intruzivných telies (mladých laramických plutónov).
Vznik a vývoj synklinály ako hlbokej a podlhovastej panvy je spojený s podložím zo starších horninových útvarov predprvohorného a prvohorného pôvodu (ruly, svory, žuly a doleritové jadrové formácie), v ktorom sa vyskytujú tiež druhohorné (triaské, jurské a spodnokriedové) sedimenty. Druhá skupina skalných útvarov v pohorí súvisí s jeho synklinálnym stavom a jeho zdvihom. Je to vrchnokriedový sedimentačno-vulkanický komplex a mladšia laramická intrúzia (monzonity a diority). Do tretej skupiny skalných útvarov sa zaraďujú posttektonické paleogénne a neogénne (miocénne a pliocénne) usadeniny. Tieto tri skupiny skalných útvarov, ktoré sa podieľajú na stavbe Srednej gory, majú rôzny rozsah a špecifický odraz na ráz jej reliéfu.
Ako celok je Sredna gora tvorená antiklinálnou vrásou uklonenou na sever, v ktorej jadre sú zastúpené mladšie paleozoické (hercýnske) žuly a predpaleozoické a paleozoické metamorfity (ruly, svory, amfibolické a mastencové bridlice a i.). Týmito horninovými formáciami sú tvorené Ichtimanská bloková antiklinála a Srednegorské antiklinorium. Na južnom boku tohto antiklinoria v dosahu panagjurištskej a starozagorskej tektonickej priekopy sa nachádzajú vrchné kriedové usadeniny, predstavované vápencami a slieňmi. Aktivácia niektorých starých zlomov v priebehu paleogénu a neogénu viedla k vzniku hlbokých tektonických priekop, v rámci ktorých bolo zakončené ukladanie vrchnoeocénnych sedimentov v Panagjurištskej kotline, v miocéne v Gabrenskej kotline a v pliocéne v Ichtimanskej kotline.
Najvyššia denudačná úroveň Srednej gory z mladšieho miocénu sa nachádza v nadmorskej výške 1000 - a zahŕňa hrebene horských chrbtov v oblasti Ichtimanskej Srednej gory a rozsiahlych vrcholových partií Bunajsko-bogdanskej a Bratanskej oblasti. Jej tunajší rozsiahly povrch má parovinný charakter a je odrazom súčtu morfogenetických efektov so súčasnými prejavmi zreťazených oblúkovitých epirogenných zdvihov spolu s dlhodobou denudačnou činnosťou vo fázach tektonického pokoja.
Denudačná úroveň zo staršieho pliocénu sa vyznačuje značnými rozdielmi v nadmorskej výške, ktorá sa pohybuje od 800 do 1200 metrov. Táto úroveň je najvyššia a pomerne rozsiahla v Săštinskej Srednej gore. Najnižšia denudačná úroveň z mladšieho pliocénu (levantská) nadobúda prevažne formu naklonených stupňov, ktorých výška sa pohybuje od 400 do 1000 metrov. Táto úroveň sa nachádza najvyššie v Săštinskej Srednej gore a pomerne nízko v Kortenskej oblasti Sărnenej Srednej gory, kde sa táto denudačná úroveň prejavuje vo forme oddelených plošín.
Opakované vyzdvihovanie a etapy relatívneho tektonického pokoja, sprevádzané diferencovaným exogénnym vplyvom na denudáciu pomohli počas štvrtohôr ďalšiemu cyklickému vývoju terénu a formovaniu súčasného údolného systému. Tieto jednotlivé etapy morfogenetického vzniku riečnych údolí riek Iskar, Topolnica a Strjama sú potvrdené výskytom šiestich úrovní terás na ich svahoch.
V úzkej väzbe na geologickú stavbu pohorí sa využívajú významné ložiská medených rúd.
Podnebie Rozličná nadmorská výška, významné rozčlenenie a rozdiel v expozícii reliéfu Srednej gory spolu s klimatotvorným vplyvom na premenu vzdušných más zo susedných oblastí vysvetľujú podstatnú diferenciáciu klimatických podmienok. V hlavnom páse pohoria do 1000 m na severných a do na južných svahoch je mierne kontinentálne podnebie. V nízkom pásme Sărnenej Srednej gory a predovšetkým na jej južných svahoch sa prejavuje prechodné kontinentálne podnebie. V nadmorských výškach nad 1000 m na severných a nad 1500 m na južných svahoch je výraznejšia horská klíma, pôsobiaca v rozličnej miere. V závislosti na nadmorskej výške sa v dolnom páse priemerná januárová teplota pohybuje v rozmedzí 0 až -4 °C a v horskom páse dosahuje značne nižších hodnôt, ktoré sa pohybujú od -5 do -8 °C. V orograficky dobre uzavretých kotlinách sa v chladnom období vytvárajú podmienky pre inverzné stavy. S nimi sú spojené absolútne minimálne teploty v meteorologických staniciach Panagjurište (-32,4 °C) a Ichtiman (-31,8 °C).
Významné klimatické rozmanitosti pohoria prospievajú nerovnomernému rozloženiu zrážok a ich rozličný režim. Tam, kde sa prejavuje mierne kontinentálne podnebie, a tiež v dosahu horskej klímy, vykazuje množstvo zrážok značne výrazné letné maximum a zimné minimum. Priemerný ročný zrážkový úhrn v pásme s mierne kontinentálnou klímou sa pohybuje medzi 600 a 800 mm a v horskom pásme od 800 do 1200 mm. Tu sa spolu s rastúcou nadmorskou výškou a rastúcim množstvom zrážok výrazne zvyšuje množstvo tuhých zrážok, ako aj dĺžka trvania snehovej pokrývky, ktorá dosahuje 4 - 5 mesiacov. V oblastiach, kde je prechodné kontinentálne podnebie a citeľnejší vplyv stredomorského podnebia, sa zrážkový režim vyznačuje vyrovnanosťou sezónnych zrážok. Zrážkový úhrn v týchto oblastiach je relatívne najmenší a pohybuje sa od 550 do 600 mm.
Hydrografia náhľad|Meandre rieky Topolnica na strednom toku Na väčšine Srednej gory majú tu prameniace rieky dažďovo-snehový odtokový režim vďaka pomerne skorému jarnému maximu. To je odrazom nevýraznej snehovej pokrývky a prevažujúceho objemu pluviálnych zrážok na priebeh riečneho prietoku. Na východných najnižšie položených riečnych tokoch výrazne prevažuje dažďový režim. Väčšina z týchto riečnych tokov sa odlišuje dočasne sa prejavujúcim odtokom v dôsledku odlesňovania a degradácie spôsobenej eróziou v povodí, v niektorých prípadoch jasne sa vyznačujúcim krátkodobým odtokom po spádnici.