Európske právo je jedným z mnohých odvetví práva. Pojem Európske právo môže byť chápaný rôzne podľa uhlu pohľadu:
Z pohľadu medzinárodného práva verejného je Európske právo tvorené medzinárodnými zmluvami medzi európskymi štátmi a právnymi normami upravujúcimi vznik a fungovanie európskych medzinárodných organizácií. Z pohľadu právnej komparatistiky je Európske právo chápané ako súhrn vnútroštátnych právnych noriem všetkých európskych štátov. V súčasnosti je však pojem Európske právo najčastejšie chápaný ako zakladajúce zmluvy Európskych spoločenstiev a Európskej únie (tzv. primárne právo) a právne normy vydávané inštitúciami ES a EÚ (tzv. sekundárne právo) na základe týchto zmlúv. Ďalej sa tento článok zaoberá už len Európskym právom z pohľadu európskej integrácie.
Delenie Európskeho práva
Európske právo sa pred prijatím Lisabonskej zmluvy delilo na úniové právo a komunitárne právo. To súvisí s tzv. trojpilierovou štruktúrou Európskeho práva. Do prvého piliera patria oblasti spadajúce pod Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (EURATOM), Európske spoločenstvo (ES, predtým Európske hospodárske spoločenstvo – EHS) a Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO). Druhý pilier tvorí spoločná zahraničná a bezpečnostná politika a tretí pilier tvorí spolupráca v oblasti justície a vnútra. Druhý a tretí pilier sú upravené v rámci zmluvy o EÚ. Lisabonská zmluva odstránila trojpilierovú štruktúru, ako aj delenie európskeho práva na komunitárne a úniové právo. V súčasnosti sa používa jednotne pojem právo EÚ alebo úniové právo, ktorý označuje právo EÚ a EURATOMu. Nemenej dôležité je delenie podľa stupňa právnej sily.
primárne právo všeobecné právne zásady medzinárodné zmluvy uzavreté ES s tretími štátmi sekundárne právo rozhodnutia Európskeho Súdneho Dvora
Primárne právo Primárne právo tvoria zmluvy o ESUO, EURATOM a EHS, v znení zmien a doplnkov ako ich pozmenili:
1965 – Zmluva o zlúčení inštitúcií 1986 – Jednotný európsky akt 1992 – Maastrichtská zmluva (známa tiež ako Zmluva o Európskej Únii) 1997 – Amsterdamská zmluva 2001 – Zmluva z Nice 2007 – Lisabonská zmluva
Zaraďujú sa sem tiež zmluvy o pristúpení a medzinárodné dohody uzatvorené medzi členskými štátmi v rámci posilnenej spolupráce.
Všeobecné právne zásady Všeobecné právne zásady sú základnými princípmi vytvorenými ESD, v medziach ktorých musí Spoločenstvo konať. Nerešpektovanie týchto zásad môže viesť k neplatnosti právneho aktu. Medzi všeobecné zásady patria:
rešpektovanie základných ľudských práv zásada zákazu diskriminácie zásada subsidiarity a proporcionality zásada právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní zásada transparentnosti
Medzinárodné zmluvy uzavreté ES s tretími štátmi Medzinárodné zmluvy uzavreté Spoločenstvom, sú záväzné pre orgány spoločenstva aj pre členské štáty.
Sekundárne právo Komunitárne sekundárne právo sú právne normy vytvorené orgánmi Európskej únie (Komisiou, Radou, Európskym parlamentom), na základe primárneho práva a predpísaným spôsobom. Do prvého piliera zaraďujeme nasledovné sekundárne akty:
Nariadenia Smernice Rozhodnutia Odporúčania Stanoviská
Nariadenia sú záväzné právne akty, ktoré sú priamo použiteľné vo všetkých členských štátoch. Smernice sú záväzné pre členské štáty vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Rozhodnutia sú individuálne právne akty záväzné pre toho, komu sú určené. Odporúčania a stanoviská nie sú právne záväzné, ale môžu mať vplyv pri výklade iných právnych aktov. V druhom a treťom pilieri (úniové právo) je postup tvorby sekundárneho práva pozmenený a odlišná je aj forma právnych aktov. Do druhého piliera zaraďujeme tieto akty prijímané Radou EÚ:
Spoločné stratégie Spoločné postupy Spoločné postoje
Sekundárne právne akty v oblasti tretieho piliera prijíma Európska Rada a zaraďujeme sem:
Rámcové rozhodnutia Rozhodnutia Opatrenia
Rozhodnutia ESD Rozhodnutia Európskeho súdneho dvora, resp. Súdu prvého stupňa nemajú povahu precedensu (ako je tomu napr. pri rozhodnutiach amerického Supreme Court). Aj napriek tomu majú rozhodnutia ESD a SPS veľkú váhu a ak sa nejaký právny názor objavuje v ich judikatúre opakovane, zväčša sa s ním stotožnia aj ostatné orgány EÚ i samotné členské štáty
Vývoj
Myšlienka zjednotenej Európy nie je nová, ale stretávame sa s ňou v celej histórii. Európska integrácia, tak ako ju poznáme dnes, sa však začala vyvíjať až po druhej svetovej vojne.
Zakladajúce zmluvy Ako prvá bola podpísaná Zmluva o Európskom spoločenstve uhlia a ocele, medzi Belgickom, Francúzskom, Holandskom, Luxemburskom, Nemeckom a Talianskom. Táto zmluva bola ako jediná podpísaná na určité obdobie (50 rokov) a je platnosť uplynula 23. júla 2002. Táto zmluva bolo čoskoro nasledovaná zmluvami zakladajúcimi Európske hospodárske spoločenstvo a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu. V roku 1965 bola podpísaná Zmluva o zlúčení inštitúcií týchto spoločenstiev. V tomto období už existovali Rada, Komisia, Zhromaždenie (predchodca Európskeho parlamentu) aj Súd či Hospodársky a sociálny výbor. V roku 1973 došlo k prvému rozšíreniu o nových členov – Dánsko, Írsko a Spojené kráľovstvo. V roku 1979 sa konali prvé priame voľby do Európskeho parlamentu. V roku 1981 sa k Spoločenstvu pridalo Grécko.
Jednotný európsky akt
Jednotný európsky akt bol prijatý v roku 1986 a ide o jednu z najväčších zmien zakladajúcich zmlúv. Medzi najdôležitejšie zmeny, ktoré priniesol, patrí:
Stanovil cieľ - vytvorenie spoločného trhu Formálne uznanie Európskej Rady Zriadenie Súdu prvého stupňa Zaviedol väčšinové hlasovanie do oblastí, kde Rada predtým rozhodovala jednomyseľne Zaviedol nový legislatívny proces – kooperačný postup Založil spoločnú zahraničnú politiku
V roku 1986 sa tiež Spoločenstvo rozšírilo o dva nové členské štáty – Španielsko a Portugalsko.
Maastrichtská zmluva
Zmluva o Európskej únii alebo Maastrichtská zmluva bola podpísaná 7. februára 1992 a platnosť nadobudla 1. novembra 1993. Tým vznikla Európska únia. Najväčší prínos Maastrichtskej zmluvy je v tom, že zaviedla dva nové piliere, v ktorých sú upravené spoločná zahraničná a bezpečnostná politika a spolupráca v oblasti justície a vnútra. Tak vznikla známa trojpilierová štruktúra EÚ (Európska únia nenahrádza, ale dopĺňa Európske spoločenstvá). Medzi ďalšie zmeny môžeme zaradiť:
Zavedenie spolurozhodovacej procedúry Zriadenie Európskej centrálnej banky a Európskej investičnej banky Celkové posilnenie právomocí Európskeho parlamentu.
V roku 1995 sa Európska únia rozšírila o ďalších troch členov – Fínsko, Rakúsko a Švédsko.
Amsterdamská zmluva
Amsterdamská zmluva bola podpísaná 2. augusta 1997. Medzi najvýznamnejšie zmeny, ktoré priniesla Amsterdamská zmluva patrí:
Došlo k vypusteniu niektorých obsoletných ustanovení a prečíslovaniu článkov Včlenila Schengenský systém priamo do zmluvy Pridala ustanovenia o užšej spolupráci Vytvorila funkciu generálneho sekretára Rady
Zmluva z Nice
Zmluva z Nice bola prijatá v roku 2000. Jej hlavným cieľom bolo pripraviť Európsku úniu na prijatie nových členských krajín. Zmluva z Nice priniesla najmä tieto zmeny:
Upravila zloženie inštitúcií Rozšírila použitie väčšinového hlasovania v Rade Reformovala súdnu moc (zriadenie Súdnych panelov) Niektoré ďalšie úpravy v oblasti prvého piliera Premenovala užšiu spoluprácu na posilnenú spoluprácu
Na tej istej konferencii bola tiež oficiálne schválená Charta základných práv Európskej únie, ale len ako politicky a nie právne záväzný dokument. Od 1. mája 2004 má EÚ desať nových členov. Sú nimi Cyprus, Česko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovensko a Slovinsko.
Ústavná Zmluva EÚ
Ústavná zmluva EÚ alebo tiež Zmluva o Ústave pre Európu bola podpísaná 29. októbra 2004 v Ríme. Ústavná zmluva si kládla za cieľ vytvoriť ústavu pre Európsku úniu a mala nahradiť obsahovo sa prelínajúcu sadu existujúcich zmlúv. Proces jej ratifikácie však nebol úspešne zavŕšený, keďže ju odmietli občania Francúzska i Holandska. Lídri Európskej únie v roku 2007 rozhodli, že vypracujú návrh novej reformnej zmluvy, ktorá dostala názov Lisabonská zmluva. Lisabonská zmluva preberá prevažnú časť obsahu Ústavy pre Európu, vynechala však niektoré politicky citlivé ustanovenia, najmä symboly Únie, ktoré sa považujú za príčinu krachu Ústavy, ako je hymna, vlajka, motto, Deň Európy a opúšťa aj samotný názov "Ústava". Lisabonská zmluva po ratifikácii vo všetkých členských štátoch Únie nadobudla platnosť k 1. decembru 2009.
Lisabonská zmluva
Lisabonská zmluva nadobudla platnosť 1. decembra 2009. Ide o zmluvu, prostredníctvom ktorej sa menia zakladajúce zmluvy Európskej únie najmä tak, že
sa zjednodušuje celková štruktúra Európskej únie (rušia sa tri piliere a podobne) Európska únia sa stáva právnickou osobou a nástupcom Európskeho spoločenstva a nahrádza ho Európska rada a Európska centrálna banka sa stávajú inštitúciami Európskej únie Charta základných práv EÚ sa stáva právne záväznou Zmluva o založení Európskeho spoločenstva sa premenúva na „Zmluvu o fungovaní Európskej únie“. zriaďuje sa stály predseda Európskej rady volený na obdobie dva a pol roka, ktorý bude zastupovať EÚ navonok a predsedať zasadaniam Európskej rady posilňujú sa viaceré inštitúcie pre zahraničnú politiku (zmena funkcie generálneho tajomníka Rady a vysokého predstaviteľa pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku na vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku a podobne) od roku 2014 sa počet komisárov Európskej komisie zmenšuje z 27 na dve tretiny počtu členských štátov (vrátane predsedu Komisie a Vysokého zástupcu), vybraného na základe rovného rotačného systému Európsky parlament sa bude zaoberať väčším počtom legislatívnych oblastí a počet jeho členov sa zmenší na 751 hlasovanie v Rade Európskej únie sa od roku 2017 mení na systém „dvojitej väčšiny“ (čiže Rada schváli opatrenie, ak ho podporí 55 % členských štátov zastupujúcich aspoň 65 % populácie EÚ) zavádza sa úloha pre národné parlamenty pri monitorovaní uplatnenia princípu subsidiarity zavádza sa „doložka vystúpenia“ (exit clause), ktorá ustanovuje opustenie EÚ Členským štátom riadnym spôsobom uľahčuje sa postup tzv. „posilnenej spolupráce“, ktorý je určený pre rozvoj istých politík EÚ, keď niektoré, ale nie všetky, členské štáty chcú konať
Legislatívny proces
Legislatívny proces v EÚ nie je jednotne upravený. Namiesto toho existujú viaceré postupy, ktoré sa používajú v závislosti od toho v akej oblasti sa má právny akt prijať. Komisia má vo všetkých prípadoch výlučné právo legislatívnej iniciatívy, ale postupy sa líšia podľa toho, do akej miery a akým spôsobom sú na nich zainteresované Rada a Európsky parlament.
Konzultačný postup
Konzultačný postup je najstarším legislatívnym postupom, v ktorom figuruje Európsky parlament. Jeho podstatou je to, že pred tým, než Rada prijme rozhodnutie (na základe návrhu Komisie), je povinná požiadať o konzultáciu Európsky parlament. Rada ale názor Európskeho parlamentu nemusí rešpektovať.
Kooperačný postup Kooperačný postup, je novší ako konzultačný postup a do európskeho práva ho priniesol Jednotný európsky akt v roku 1986. Postup je nasledovný:
Rada prijme stanovisko na základe návrhu Komisie S týmto stanoviskom je oboznámený Európsky parlament, ktorý sa v lehote troch mesiacov môže k nemu vyjadriť. Ak ho schváli, Rada príjme navrhovaný právny akt kvalifikovanou väčšinou s konečnou platnosťou. Ak ho odmietne, Rada ho môže prehlasovať len jednomyseľným rozhodnutím. Ak navrhne v stanovisku zmeny, Komisia znova preskúma návrh a zapracuje do neho zmeny navrhované Európskym Parlamentom (len tie, s ktorými sa stotožní) a predloží ho Rade. Tá prijme návrh kvalifikovanou väčšinou alebo ho môže pozmeniť, ale len jednomyseľným rozhodnutím.
Spolurozhodovací postup