Mečiarove amnestie sú zrušené amnestie, vyhlásené v roku 1998 vtedajším predsedom vlády SR Vladimírom Mečiarom, v tom čase aj zastupujúcim prezidentom SR, pre páchateľov únosu Michala Kováča a zmarenia referenda v roku 1997. Súvisia aj s vraždou Róberta Remiáša. Amnestie boli prvýkrát udelené 3. marca 1998. V prieskume verejnej mienky vo februári 2017 sa za zrušenie amnestií vyjadrilo 63 % oslovených (32 % za, 31 % skôr za). Proti zrušeniu bolo 20 % oslovených.
5. apríla 2017 Národná rada SR po zmene Ústavy SR Mečiarove amnestie prijatím uznesenia zrušila, čo znamená, že skutky nie sú premlčané a vyšetrovanie bude obnovené. Zrušila tiež milosť bývalého prezidenta Michala Kováča pre svojho syna. Za uznesenie hlasovalo 129 z 144 prítomných poslancov. 31. mája 2017 Ústavný súd SR potvrdil zrušenie amnestií. Súdny proces ohľadne únosu by sa mal obnoviť na Okresnom súde Bratislava III. Zrušená bola aj amnestia pre prípad zmareného referenda. Pred Okresný súd Bratislava I sa tak dostal aj bývalý minister vnútra Gustáv Krajči. V októbri 2017, z podnetu poslanca Dostála, Generálna prokuratúra rozhodla, že aj samotný Vladimír Mečiar napokon môže byť stíhaný za to, že zneužil svoje právomoci verejného činiteľa, keď udelil amnestie.
Politické pozadie
Podľa vyšetrovateľa prípadu Petra Vačoka „sa potvrdila verzia, že došlo k zneužitiu štátneho orgánu a jeho príslušníkov, ktorí podľa zákona majú občana v prvom rade chrániť, v tomto prípade pôsobili proti nemu“.
Amnestie a ich rušenie bolo celý čas politickou témou, ktorá podsúvala, niekedy oprávnene niekedy bez zjavných súvislostí, spojenie politikov a ich strán s trestnými činmi. Dokazuje to skutočnosť, že parlamentom až v roku 2017 (približne 19 rokov po ich vyhlásení v roku 1998) prešiel až celkovo ôsmy návrh na zrušenie amnestií. Zrušenie amnestií svojho politického protivníka Mečiara presadzoval už od roku 1998 Mikuláš Dzurinda neúspešne až do roku 2006. Robert Fico vládol od 4. júla 2006 v koalícii s Mečiarovým HZDS a Slotovou SNS počas prezidentovania Ivana Gašparoviča. Až po prevzatí Mečiarových podporovateľov Smerom vo voľbách v roku 2010, po prehre R. Fica v prezidentských voľbách s A. Kiskom a výsledku volieb z roku 2016, ktorý donútil SMER zostaviť vládnu koalíciu aj s MOSTom, sa vtedajšia koaličná rada dohodla 13. marca 2017 na zrušení amnestií. Vtedy prebiehajúce študentské protesty, ktoré potom v apríli 2017 vyústili do veľkého protikorupčného pochodu, ktorého memorandum v jednom zo svojich štyroch bodov žiadalo aj "pokračovať vo vyšetrovaniach a súdnych konaniach všetkým Mečiarom amnestovaných skutkov" prispeli k tomu, že 5. apríla 2017 sa uskutočnilo historické hlasovanie koalície s opozíciou aby bola dosiahnutá potrebná ústavná väčšina. Národná rada uznesením č. 74/2017 Z. z. zrušila Mečiarove amnestie spolu s milosťou bývalého prezidenta Michala Kováča pre svojho syna Michala Kováča ml. v kauze Technopol. Bolo predmetom neverejných politických rokovaní medzi koalíciou a opozíciou, prečo milosti exprezidenta Kováča boli zrušené len jeho synovi a nie všetkým páchateľom. Vtedajší líder opozície R. Sulík informoval, že s požiadavkou aby sa pri milostiach zrušili všetky milosti, a nielen tá, ktorú prezident udelil svojmu synovi, nesúhlasil najskôr poslanecký klub Smeru-SD, ale potom aj SNS a napokon i Most-Híd. Sulík tvrdil, že koalícia nesúhlasila, pretože jedinou osobou, ktorej milosť bývalý prezident M. Kováč udelil dvakrát, bol Marián Kočner. Podľa P. Kresáka (predkladateľ vládneho návrhu a člen MOST) išlo o priameho príbuzného hlavy štátu, preto možno hovoriť o zneužití právomocí verejného činiteľa, respektíve o podozrení z takéto zneužitia len u Kováča, naopak podľa Sulíka, Kočner dosiahol milosť vďaka vydieraniu. Neskôr Béla Bugár povedal, že nezrušiť milosť Kočnerovi bol kompromis vo vládnej koalícii. Ďalší návrh na zrušenie milosti pre Kočnera predložila vtedy opozičná SaS ako návrh ústavného zákona v decembri 2018 (už po jeho uväznení 28. júna 2018). Návrh poslanci neschválili. Podobne dopadol aj návrh vtedy opozičného OĽaNO z októbra 2019. Okrem páchateľov únosu, tých čo ich kryli zostáva neobjasnená aj funkcia Kočnera v tomto prípade.
Vyhlásenie amnestií Po skončení funkčného obdobia prezidenta Michala Kováča 2. marca 1998 prešli niektoré právomoci prezidenta na predsedu vlády Vladimíra Mečiara ako zastupujúceho prezidenta. Ten niekoľko hodín po ich nadobudnutí vyhlásil 3. marca 1998 amnestie v rozhodnutí predsedu vlády SR č. 55/1998 Z. z. o amnestii. V článku V nariadil „aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s prípravou a vykonaním referenda z 23. mája a 24. mája 1997“ a v článku VI „aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení Michala Kováča mladšieho do cudziny“. Ešte v ten istý deň boli amnestie vydané v Zbierke zákonov.
Po upozorneniach právnych expertov vydal 7. júla 1998 rozhodnutie predsedu vlády SR č. 214/1998 Z. z. o amnestii s novou formuláciou (namiesto zastavilo trestné stíhanie obsahovalo zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané).
Odozvy a dopady 5. marca 1998 sa v Bratislave konal „10-tisícové“ zhromaždenie ako protest proti zrušeniu referenda a vyhlásenia amnestií. 10. marca 1998 vydala Európska únia oficiálne vyhlásenie v ktorom vyjadrila znepokojenie nad amnestiami. Slovenská vláda kritiku odmietla, podľa nej bolo prevzatie právomocí v súlade s Ústavou. Vyšetrovanie bratislavskou prokuratúrou pokračovalo. Premiér Mečiar na protesty reagoval takto: „Je to zvrchovaná vec každého štátu v jurisdikcii rozhodovať sám. Európska únia povedala svoj názor, my sme povedali svoj názor a tým to skončilo.“
Vo svojom článku o problémoch a perspektívach Ústavy z roku 1999 Milan Čič poznamenal: „V Slovenskej republike v posledných dvoch-troch rokoch prezident alebo predseda vlády na základe ustanovenia zákona č. 244/1998 Z.z. udelili niekoľko amnestií. Ku každej sa vyskytli právne a morálne výhrady. Opodstatnené i problematické a diskutabilné. V každom prípade vyvolali potrebu upraviť čl. 50. ods. 5. [Ústavy] tak, aby sa odstránili nepresnosti a sprísnili kritériá vyhlasovania amnestie aj konstrasignácia člena vlády. Citovaný článok by mal obsahovať aj zákaz opráv a zrušovania už vyhlásenej /publikovanej/ amnestie. Zásadná zmena by sa mala prejaviť v úprave amnestie udeľovanej len po odsúdení /agraciácia/.“
Podľa Martina M. Šimečku nám amnestie „znemožňujú poznať a vysloviť úplnú pravdu o našej nedávnej minulosti“. Tvorcovia filmu Únos museli pracovať s fikciou a nepoužiť reálne mená, inak by ich mohli žalovať osoby uvedené vo filme ako páchatelia.
Dianie ohľadne amnestií
1998 až 2002 Necelé dva mesiace po nastúpení novej vlády sa amnestie pokúsil 8. decembra 1998 rozhodnutím predsedu vlády SR č. 375/1998 Z. z. o amnestii zrušiť nový premiér a v tom čase aj zastupujúci prezident Mikuláš Dzurinda (SDK). Ústavný súd SR však v rozhodnutí o výklade Ústavy SR z 28. júna 1999, sp. zn. I. ÚS 30/1999 Dzurindov pokus odmietol. Z tohto rozhodnutia „možno vyvodiť záver, že Mečiarove amnestie je možné zrušiť len zmenou Ústavy SR, teda formou ústavného zákona“.
Ladislav Pittner (SDK) poznamenal, že chce reformovať Policajný zbor a vyšetrovanie únosu a vraždy Róberta Remiáša bude pokračovať napriek amnestii. Vyjadril sa tiež, že Lexova poslanecká imunita by ho neuchránila ak by sa vyšetrovaním dokázalo, že je ako bývalý riaditeľ SIS za činy zodpovedný. Nový riaditeľ SIS Vladimír Mitro (menovaný 3. novembra) oznámil, že vyšetrovanie prebieha.
24. februára 1999 bol parlamentom zbavený imunity bývalý minister vnútra Gustáv Krajči.Juraj Hrabko, Amnestovaní, str. 64 Právny proces mohol začať. Vladimír Mitro prezentoval výsledok správy o konaní SIS počas Lexu. Polícia požiadala predsedu parlamentu Jozefa Migaša o odobratie Lexovej imunity. Po dlhej debate bola Lexovi imunita odobraná 9. apríla. 15. apríla bol zatknutý za podozrenie z (okrem iného) účasti na únose Michala Kováča, predaja triptychu troch kráľov, uloženia výbušnín na mítingu KDH a neautorizovaného odpočúvania mobilných telefónov. Po vyjadrení Ústavného súdu z 8. júla 1999, že premiér Mikuláš Dzurinda nemal právo zrušiť amnestie sa minister spravodlivosti Ján Čarnogurský (KDH) vyjadril, že Lexa a Krajči môžu byť stíhaný za iné činy ktoré amnestia nepokrýva. V októbri 1999 Pittner ako riaditeľ SIS zbavil bývalého premiéra Mečiara mlčanlivosti, aby mohol vo veci vypovedať. Ten však radšej začal protestnú hladovku. Prvý senát Ústavného súdu vydal 20. decembra rozsudok podľa ktorého boli práva bývalého príslušníka SIS Jaroslava Svěchotu amnestiami porušené. Čarnogurský pripravil ústavnú novelu, ktorá by chránila občanov pred únosmi a vylučovala by amnestiu pre únoscov. Únoscovia Kováča ml. by tak moli byť potrestaní. Po odmietnutí podpory stranou SDĽ koalícia nenašla potrebných 90 hlasov a novela nebola schválená.
Vyšetrovanie únosu bolo Policajným zborom ukončené 28. apríla a bolo obvinených 12 ľudí. Hlavný vyšetrovateľ Jaroslav Ivor požiadal parlament o Lexovu imunitu. Keď bola imunita 3. júla odobratá Lexa sa začal pred vyšetrovateľmi skrývať. 31. augusta boli zastavené právne úkony voči Krajčimu. Prokurátor Michal Barila poznamenal, že vyšetrovanie je opodstatnené, ale musí rešpektovať amnestie. 27. novembra bolo vznesené obvinenie voči Lexovi.
Na základe iniciatívy KDH bol v roku 2002 predložený návrh, ktorým malo dôjsť k zrušeniu amnestií ústavným zákonom, ktorý musí byť schválený trojpätinovou väčšinou Národnej rady SR (90 poslaneckých hlasov). V júni 2002 Krajský súd v Bratislave potvrdil zastavenie trestného stíhania bývalého riaditeľa SIS Ivana Lexu. V decembri 2002 Najvyšší súd zamietol sťažnosť Generálnej prokuratúry proti zastaveniu trestného stíhania. V parlamente hlasovalo za zrušenie 56, proti 26 a zdržalo sa 14 poslancov. V roku 2005 bolo 65 poslancov za, 54 proti a 13 sa zdržalo.Miroslav Kollár, Grigorij Mesežnikov, Martin Bútora, Slovensko, str. 25 V nasledujúcom roku bolo 78 za, 52 proti a žiadny poslanec sa nezdržal. V roku 2008 bolo za 55, proti 65 a zdržalo sa 13 poslancov.
2010 až 2015 Vláda Ivety Radičovej vložila do preambuly svojho programového vyhlásenia vydaného 29. júla 2010 prípravu ústavného zákona, ktorý mal „umožniť prekonanie účinkov amnestií zastupujúceho prezidenta Vladimíra Mečiara z roku 1998“. Amnestie do programového vyhlásenia presadilo KDH. Právnik Ernest Valko pripomenul, že v Argentíne boli ústavným zákonom zrušené amnestie zo 70. rokov. Ohľadne premlčacej doby poznamenal „Ak by sa argumentovalo premlčaním, je otázne, či bežala premlčacia lehota vzhľadom na to, že nebolo možné uplatniť trestné stíhanie vzhľadom na amnestie, ktoré boli v rozpore s dobrými mravmi.“ Právnik a bývalý poslanec HZDS Ján Cuper argumentoval, že amnestie sa zrušiť nedajú ani ústavným zákonom: „Ak sa prijme takýto zákon, možno to bude formálne zodpovedať, ale obsahovo môže takýto zákon celkom dobre ústavný súd zrušiť ako odporujúci princípom právneho štátu a právnej istoty.“ Zrušenie amnestií podmienil zrušením amnestie Michala Kováča svojmu synovi: „Jedno sa bez druhého nedá vyšetriť“, povedal.