Dejiny Albánska začínajú už tisíce rokov pred naším letopočtom. V tej dobe oblasť dnešného štátu obsadili ilýrske kmene, predchodcovia dnešných Albáncov. Ilýrov neskôr začali vytláčať Gréci, ich prvé sídla sa začali objavovať niekedy v 7. až 8. storočí pred Kr. Rímska ríša zabezpečila pre územie dnešného Albánska rozvoj a potlačila medziklanové spory. Vznikli prístavy, mnohé pevnosti, akvadukty a cesty. Temné časy krajina prežila v stredoveku, kedy bola pod Osmanskou nadvládou, aj v dobe modernej, kedy tu vládol komunistický režim. Od roku 1991 je Albánsko parlamentnou demokraciou.
Počiatky vpravo|náhľad|Mesto Butrint na samom juhu krajiny patrí k niekoľkým zachovaným antickým mestám v krajine. Existovalo až do 16. storočia. Kmeň Ilýrov obsadil územie dnešného Albánska niekedy okolo roku 2000 pred Kr., išlo o prvé zdokumentované osídlenie. Vtedajší kmeň niesol názov Albanoi, a dal tak krajine jej názov.
Antika Ilýrov neskôr začali vytláčať Gréci, ich prvé osídlenie sa začalo objavovať niekedy v 7. až 8. storočí pred Kr.
Z tejto doby napríklad pochádza tiež aj Butrint, mesto na juhu krajiny, ktoré je dnes pamiatkou UNESCO. Ilýrske kráľovstvo existovalo ešte v 3. storočí pred Kr.; a stále súperili s Grékmi. Zjednotiteľom mnohých ilýrskych vládcov sa stal kráľ Agron, ktorý ovládal pred koncom 3. storočia pred Kr. oblasti severu dnešného Albánska, Čiernu Horu a Hercegovinu. Po jeho smrti však jeho nástupcu porazili Rimania.
Rimania krajinu obsadzovali po častiach; od 2. storočia pred Kr. až do obdobia prelomu letopočtu. Rímska ríša umožnila na území dnešného Albánska rozvoj, a potlačila medziklanové spory. Vznikli prístavy, mnohé pevnosti, akvadukty a cesta Via Egnatia. Ťažili sa meď, striebro a asfalt. Na Skadarskom a Ochridskom jazere bol prevádzkovaný rybolov a pestovalo sa tiež hrozno na výrobu vína.
Na konci 4. storočia sa do krajiny rozšírilo kresťanstvo. Po rozdelení ríše Albánsko spadalo pod Východorímsku, čiže Byzantskú ríšu. Jej súčasťou zostala krajina až do roku 1204.
Stredovek
Albánsko ako súčasť cudzích štátov Byzantský vplyv však začalo ohrozovať Bulharsko, a neskôr ďalšie štáty, zo severu srbské štáty Raška a Zeta a zo západu Benátska republika.
Na prelome 12. a 13. storočia vznikol prvý albánsky štátny útvar, bolo ním Arbešské kniežatstvo.
V rokoch 1342/1343 obsadil územie celého Albánska cár Štefan Dušan a ovládol krajinu na niekoľko desiatok rokov. Srbi zaviedli slovanský kultúrny vplyv v krajine a rozšírili svoj jazyk ako jazyk vzdelanosti. Ich vláda však netrvala dlho; už v závere 14. storočia obnovil Karlo Topija v pobrežných častiach Albánska nezávislý štát.
Osmanské vpády Turci začali na území dnešného Albánska prenikať už nedlho po Bitke na Kosovom poli, v ktorej bolo Srbsko podstatným spôsobom vojensky oslabené, a teda už naďalej nemohlo čeliť vpádom Osmanov na Balkán. náhľad|Obliehanie Skadara v rokoch 1478 a 1479 V 20. až 30. rokoch pätnásteho storočia začali postupne krajinu ovládať Osmani, proti nim sa však postavilo niekoľko bojovníkov, z ktorých najznámejší bol nakoniec Gjergj Kastrioti z Krujë. Ten dokázal úspešne na 20 rokov ich výpady zadržiavať a zjednotiť krajinu. Skanderbeg vládol krajine v rokoch 14441468 a počas jeho života sa uskutočnilo niekoľko bitiek proti Turkom, ktoré boli pre Kastriotiho úspešné.
Po Skanderbegovej smrti však neexistoval vodca, ktorý by proti Turkom bojoval. Po istú dobu sa snažili Osmanov držať späť Benátčania, ale to sa im darilo len niekoľko málo rokov; nakoniec s nimi späť do dnešného Talianska odišla (v niekoľkých vlnách) i rada Albáncov a preto žije v krajine pomerne homogénna menšina. Významné albánske mesta a pevnosti sa tak dostali do tureckých rúk ešte pred rokom 1500 (Kruja padla v roku 1478, Skadar v roku 1479 a Drač v roku 1501). Príchodom k Jadranskému moru získali Turci prístup k možnej invázii do Talianska, ktorá však pre nich skončila neúspechom.
Islamizácia krajiny Osmani v Albánsku nakoniec vládli ďalšie stovky rokov; vytlačili kresťanov do hôr a zaviedli islam. Ten sa v krajine rozšíril až po čase, predovšetkým preto, že osmanský systém motivoval Albáncov ku konverzii, avšak nenútil ich. Albánske obyvateľstvo konvertovalo na islam predovšetkým preto, aby mu bol umožnený spoločenský vzostup. Zatiaľ čo v 19. storočí dochádzalo v okolitej Európe k rozvoju, Albánsko zostávalo zaostalou krajinou s vysokým podielom negramotnosti (takmer všetky ženy boli nevzdelané) a skoro žiadnym priemyslom. Trpelo typickými problémami, ktoré sužovali takmer všetky odľahlejšie oblasti Turecka.
Proti osmanskej nadvláde prepukali rôzne povstania; medzi rokmi 1756 a 1831 získal na severe krajiny moc rod Bušatilov, medzi rokmi 1787 a 1822 potom na juhu krajiny vládol ako takmer nezávislý správca Ali paša Tepelenský.
Albánske národné obrodenie a cesta k nezávislosti náhľad|Múzeum Prizrenskej ligy v Prizreni v Kosove Od 2. polovice 19. storočia sa postupne rodilo albánske národné hnutie ktorého najsilnejším predstaviteľom bola tzv. Prizrenská liga, jedna z národných organizácií, ktorá požadovala na sultánovi autonómiu tých sandžakov, ktoré boli osídlené Albáncami. S obrozeneckým procesom však prišli Albánci až oveľa neskôr, než okolité národy (s výnimkou Macedóncov); až na konci 19. storočia. Do tej doby boli do veľkej miery lojálni Osmanskej ríši, hoci sa ozývali čoraz častejšie hlasy volajúce minimálne pre autonómiu (napr. práve spomínaná Prizrenská liga mala záujem o vybudovanie Albánska na značne väčšom území než je dnes, vrátane napr. Sandžaku.
Rad ostatných národov, ako napr. Gréci, alebo Srbi, snívali o rozparcelovaní albánskeho územia medzi svoje vlastné štáty, rozvíjajúce sa na úkor tureckých území. Pozadu nezostávalo ani Rakúsko-Uhorsko, ktoré v Balkáne videlo jediný možný smer svojej teritoriálnej i politickej expanzie. To bol tiež jeden zo zámerov, ktorého tieto štáty chceli docieliť počas balkánskych vojen. Rad Albáncov, medzi ktorými bol napríklad Hasan Prishtina, sa však proti tomuto postupu postavilo. Mladoturecká revolúcia znamenala oslabenie centrálnej vlády z Istanbulu, a teda jednak možnosť národnej emancipácie, tiež ale riziko zvýšeného tlaku z Grécka a Srbska. Preto požadovali albánski predstavitelia od tureckej vlády zmeny. Potom, čo Istanbul súhlasil, boli povstalci uspokojení a situácia sa na čas upokojila.
Nezávislosť a Albánske kniežatstvo vľavo|náhľad|Knieža Wied v Durres Albánsko vyhlásilo 28. novembra 1912 nezávislosť a stalo sa republikou. Požiadavku na vytvorenie autonómneho štátu, ktorú predložili predstavitelia krajiny osmanskej vláde, jej ministri prijali. 17. decembra 1912 potom európske mocnosti priznali krajine autonómny status pod zvrchovanosťou sultána. V Londýne bola 29. júla 1913 podpísaná mierová zmluva, ktorá Albánsko už stanovila definitívne ako autonómne, suverénne a dedičné kniežatstvo, ktorého existencia a neutralita bola garantovaná šiestimi veľmocami (Rakúsko-Uhorsko, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Spojené kráľovstvo a Rusko) a do zvolenia kniežaťa mala najvyššiu moc vykonávať Medzinárodná kontrolná komisia (MKK). Ako záujemcovia na albánsky kniežací trón sa našli napr. taliansky markíz Giovanni Kastriota Skanderbeg d'Auletta alebo španielsky šľachtic Don Juan de Alandro Kastrioti y Perez de Velasco, ktorí odvodzovali svoj pôvod od hrdinského Skanderbega, avšak nemali podporu veľmocí a tak neprichádzali do úvahy. Rovnako dopadli aj kandidáti z Albánska alebo čiernohorský kráľ Nikola I. Neuspeli však tiež kandidáti veľmocí, väčšinou katolíci. Úspešne dopadol až Wilhelm Wied z Neuwiede z Porýnia, ktorého matkou bola holandská princezná a jeho vzdialený príbuzný bol cisár Viliam II., rozhodujúcim faktorom pre neho bolo to, že bol protestant a teda prijateľný pre všetkých. Wilhelm Weid dorazil do Albánska 7. marca 1914 a za svoje sídelné mesto si vybral prístav Durres (Drač), tak začala dvestodňová vláda Wilhelma Weida v Albánsku.
Prvá svetová vojna Nedlho po vyhlásení nezávislosti Albánska však vypukla prvá svetová vojna a členovia MKK jeden po druhom začali aj s vojenskými jednotkami opúšťať Albánsko. Kniežaťu neskôr došli financie a pri moslimskej vzbure, ktorá dorazila do Durresu, hľadal úkryt na palube talianskej lode Misurata, čo v očiach Albáncov veľmi znížilo jeho prestíž. Po definitívnom odchode členov MKK a ich jednotiek nenachádzajú východisko, predtým než sa opäť nalodil na loď Misurata, vydal vyhlásenie, v ktorom Albáncom oznámil, že neabdikuje, ale opúšťa krajinu preto, že mu pomery v nej neumožňujú dobrú správu krajiny. Knieža vyjadril presvedčenie, že počas jeho dočasnej neprítomnosti „si bude môcť ľud v pokoji rozmyslieť a nájsť pre seba správnu cestu“. Najprv odcestoval do Rumunska a následne bol ako major nemeckej armády poslaný na front do Flámska, čo zdiskreditovalo Weida ako neutrálnu osobu schopnú vykonávať funkciu vladára Albánska predovšetkým v očiach dohody. náhľad|Srbskí vojaci postupujúci cez albánske územie Na prelome rokov 1915/16 obsadili Albánsko srbské jednotky, ktoré cez krajinu prechádzali do Grécka po tom, čo sa zrútil srbský front a Rakúsko s Bulharskom mohli úspešne postúpiť do srbského vnútrozemia.
Od roku 1916 sa z Albánska stalo jedno z bojísk prvej svetovej vojny. Počas vojny bola obsadená ako rakúsko-uhorskou, tak francúzskou a talianskou armádou.
Po ukončení vojny zostával osud nezávislého Albánska neistý. Podľa Londýnskeho paktu by veľkú časť Albánska dostalo Taliansko a zvyšok Grécko, popr. Srbsko, ale vďaka pričineniu amerického prezidenta Wilsona zostalo Albánsko nezávislým štátom a monarchiou. Krátko po jej skončení a vzniku republiky v roku 1920 došlo k jednej významnej zmene; hlavné mesto republiky bolo presunuté z Drača do Tirany, vtedy malého dvadsaťtisícového mesta.
Medzivojnové obdobie Medzi rokmi 1922 až 1939 bol vedúcou postavou albánska Ahmet Zogu, ktorý bol najskôr premiérom (1922-1924), neskôr prvým prezidentom Albánska (1925-1928) Nakoniec v rokoch 1928 až 1939 vládol ako kráľ Albáncov Zog I. Ten vládol až do roku 1939 kedy Albánsko obsadilo Taliansko Zogu opustil krajinu a žil v Londýne ako exilový kráľ. Po vojne pobýval na dvore egyptského kráľa Faruka.
V roku 1922 sa stal Ahmet Zogu ministerským predsedom. Uvedomoval si zaostalosť svojej krajiny ₋ ešte v medzivojnovej dobe žilo päť zo šiestich Albáncov na vidieku a väčšina ľudí bola negramotná. Albánsko bolo zaostalou krajinou aj na turecké pomery; jednalo sa o najzápadnejšiu časť Osmanskej ríše (po strate Bosny a Hercegoviny) a tak tu nefungovala efektívne ani turecká správa. Neexistovala žiadna evidencia majetku ľudí, alebo ich pozemkov. Vidiek spravovali jednotliví begovia, ktorí často viedli permanentné spory o polia, lúky, lesy a studne.
Zogu sa preto rozhodol o všeobecný rozvoj Albánska. V celej krajine nechal vybudovať rozsiahlu sieť ciest, škôl a nemocníc. Jeho vláda v medzivojnovom období organizovala kurzy pre učiteľov, aby sa zefektívnila úroveň vzdelania. Podobne ako v Juhoslávii, aj v Albánsku sa ako hlavnou prekážkou v tomto smere ukázalo podradené postavenie žien, dané moslimskou tradíciou. Proces emancipácie žien však bol v medzivojnovom období aj cez všetko úsilie vo svojich začiatkoch, a vyžadoval nesmierne prostriedky.
Zogu však nebol jednostranne pozitívna osobnosť a spasiteľom albánskeho ľudu, ako dokazujú dobové publikácie. Svoje modernizačné procesy prevádzal ruka v ruke s posilňovaním vlastnej moci. Vzrastajúci byrokratický aparát a posilňovanie Zoguovej osobnej moci vyvolávali permanentný odpor opozičných politikov. Dochádzalo k častým povstaniam. Politický systém krajiny tej doby nepoznal existenciu politických strán, ako ich poznáme dnes. Politický život bol obmedzený na malú triedu ľudí, žijúcich v mestách, schopných čítať a rozlišovať medzi jednotlivými politickými vodcami. Popularitu získavali jednotliví politici podľa svojej známosti medzi verejnosťou, než podľa hodnotenia ich programu.