Liečba rakoviny je v súčasnosti komplexná problematika, na ktorej sa podieľajú viaceré medicínske odbory/špecializácie. Rakovina sa dá liečiť chirurgicky, pomocou chemoterapie, rádioterapie, hormonálnej terapie, cielenej terapie (vrátane imunoterapie, napr. monoklonálnej protilátkovej terapie) a syntetickej letality. Výber liečby závisí od miesta, typu a stupňa agresivity nádoru, štádia ochorenia, ako aj od všeobecného stavu pacienta (tzv. celkový stav pacienta). Vo vývoji sú aj ďalšie druhy experimentálnej liečby rakoviny. Podľa súčasných odhadov postihne rakovina v nejakom štádiu života dvoch z piatich ľudí.

Ideálnym cieľom liečby je úplné odstránenie ochorenia bez poškodenia zvyšku tela (to znamená vyliečenie bez takmer žiadnych nepriaznivých účinkov). Účinok operačnej liečby znižuje tendencia rakoviny napádať okolité tkanivá alebo sa rozšíriť do vzdialených lokalít pomocou metastáz. Chemoterapia a rádioterapia zas môžu mať negatívny vplyv na zdravé bunky. V niektorých prípadoch môže mať praktický prínos aj liečba s nezanedbateľnými nepriaznivými účinkami. Okrem liečebného významu môže byť cieľom aj potlačenie rakoviny do subklinického stavu, stabilizovanie zdravotného stavu a zachovanie dobrej kvality života (teda liečba rakoviny ako chronického ochorenia). Jednou z možností je aj paliatívna starostlivosť bez liečebného zámeru. Uplatňuje sa pri druhoch rakoviny v pokročilých štádiách metastázovania.

Keďže pojem "rakovina" sa vzťahuje na rôzne skupiny ochorení, je nepravdepodobné, že raz bude existovať univerzálny liek na rakovinu. V minulosti existoval názor, že inhibítory angiogenézy majú potenciál byť "zázračným liekom" pri liečbe mnohých druhov rakoviny, ale v praxi sa to nepotvrdilo.

Typy liečby Liečba rakoviny prechádza postupným vývojom, ktorý postupuje s tým, ako narastá pochopenie základných biologických procesov. Operácie na odstránenie nádorov boli zdokumentované už v starovekom Egypte, hormonálnu terapiu a rádioterapiu vyvinuli na konci 19. storočia. Chemoterapia, imunoterapia a novšie cielené terapie vznikli v 20. storočí. S pribúdaním informácií o biológii rakoviny postupne vznikajú nové alebo upravené spôsoby liečby zamerané na zvýšenie efektívnosti, presnosť, prežívanie a kvalitu života.

Chirurgická liečba Nádorové rakovinové ochorenia sa dajú liečiť chirurgickým zásahom, ak je nádor odstránený vcelku; v praxi to však nie je nie vždy možné. Keď rakovina ešte pred operáciou metastazuje na iné miesta v tele, kompletné chirurgické odstránenie nádoru už obyčajne nie je možné. V halstediánskom modeli rakoviny rastú nádory lokálne, potom sa šíria do lymfatických uzlín a neskôr do zvyšku tela. To viedlo k popularite lokálnej, iba chirurgickej liečby malých nádorov. Ale aj u malých lokalizovaných nádorov je dnes vo zvýšenej miere vnímaný ich metastatický potenciál.

Príklady chirurgickej liečby zahŕňajú mastektómiu v liečbe rakoviny prsníka, či prostatektómiu v liečbe rakoviny prostaty. Cieľom chirurgickej liečby môže byť odstránenie nádoru alebo celého orgánu. Jediná nádorová bunka, neviditeľná voľným okom, môže znovu vyrásť procesom, ktorý sa nazýva (loko)recidíva. Z tohto dôvodu patológ skúma odobrané tkanivo aby určil, či je okolo odstráneného tumoru prítomný lem zdravého tkaniva. Tak sa znižuje šanca, že mikroskopické rakovinové bunky zostali v tele pacienta.

Okrem odstránenia primárneho nádoru je chirurgická liečba často potrebná pre staging – určenie rozsahu ochorenia a či metastázovalo do regionálnych lymfatických uzlín. Staging je hlavným určujúcim faktorom prognózy a potreby adjuvantnej (prídavnej) liečby. Niekedy je chirurgická liečba potrebná pri kontrole symptómov onkologického ochorenia, keď napríklad nádor tlačí na miechu alebo spôsobí kritické zúženie čriev. Tieto postupy sa označujú ako paliatívna liečba.

Operácia môže byť vykonaná pred alebo po iných formách liečby. Liečba pred operáciou je označovaná ako neoadjuvantná. Predoperačné použitie chemoterapie umožňuje onkológom lepšie zhodnotenie efektivity liečby a môže zjednodušiť chirurgické odstránenie nádoru. Jej význam je však pri rôznych typoch nádorových ochorení rôzny.

Rádioterapia Rádioterapia je využitie ionizujúceho žiarenia na zabíjanie rakovinových buniek a zmenšenie nádorov. Rádioterapia môže byť aplikovaná externe (zvonka cez povrch kože bez jej narušenia) cez externý lúč rádioterapie (ERT) alebo interne (aplikáciou žiarenia priamo do orgánu či nádoru, často invazívne) cez brachyterapiu. Na dopravenie príslušnej dávky do cieľa používa špeciálne zariadenia. Účinky rádioterapie sú lokalizované a obmedzené len na liečenú oblasť tela. Rádioterapia poškodí, alebo zničí bunky v liečenej oblasti ("cieľové tkanivo") poškodením ich genetického materiálu, čo im znemožní naďalej rásť a deliť sa. Hoci žiarenie poškodí okrem rakovinových buniek aj zdravé bunky tela, väčšina zdravých buniek sa môže spamätať z účinkov žiarenia a riadne fungovať. Cieľom rádioterapie je poškodiť čo najviac rakovinových buniek a zároveň čo najmenej poškodiť okolité zdravé tkanivo. Preto je niekedy rádioterapia frakcionovaná (rozdelená na viacero etáp), čo umožňuje zdravému tkanivu medzi etapami regenerovať.

Rádioterapia môže byť použitá pri liečbe takmer každého typu solídnych nádorov, vrátane rakoviny mozgu, prsníka, maternice, hrtana, pečene, pľúc, pankreasu, prostaty, kože, žalúdka alebo mäkkých tkanív (sarkómov). Žiarenie sa tiež používa na liečbu leukémie a lymfómov. Dávka žiarenia závisí od mnohých faktorov, vrátane rádiosenzitivity (citlivosti nádoru na ionizujúce žiarenie) nádoru a prítomnosti tkanív a orgánov v okolí, ktoré môžu byť žiarením poškodené.

Tak, ako každá forma liečby, ani rádioterapia nie je bez vedľajších účinkov. Zabije rakovinové bunky poškodením ich DNA (molekula vnútri bunky, ktorá nesie genetickú informáciu). Rádioterapia môže buď poškodiť DNA priamo alebo nepriamo vytvorením nabitých častíc (voľných radikálov) v rámci bunky, ktoré môžu spôsobiť poškodenie DNA. Externá rádioterapia sa bežne používa napr. pri liečbe nádorov mozgu. Ožiarená oblasť zahŕňa typicky nádor samotný a čiastočne aj okolité zdravé tkanivo. Pri metastatických nádoroch či metastázach do mozgu môže byť ožiarený celý mozog.

Rádioterapia nemusí byť vhodná pri liečbe nádorov diagnostikovaných v neskorom štádiu alebo lokalizovaných na zraniteľných miestach v tele. Navyše žiarenie môže mať výrazné vedľajšie účinky, hlavne ak sa používa u detí. Zistilo sa, že prínos liečby môže byť značný, ale spôsobuje výrazné vedľajšie účinky, ktoré ovplyvňujú kvalitu života mladých pacientov. U detí rádioterapia často spôsobuje dlhodobé vedľajšie účinky, ako napríklad stratu sluchu či slepotu. U detí po ožiarení mozgu, existuje vysoké riziko spomaleného kognitívneho vývoja. Štúdia Reddy A. T. poukázala na výrazný pokles IQ pri použití vyšších dávok žiarenia, špeciálne u detí s nádormi mozgu. Preto sa u detí, ak je to možné, preferuje chirurgická liečba.

Chemoterapia Chemoterapia je liečba rakoviny pomocou "protirakovinových" liekov, ktoré môžu zničiť rakovinové bunky. Pojmom "chemoterapia" sa zvyčajne myslia cytotoxické lieky, ktoré ovplyvňujú rýchlo sa deliace bunky vo všeobecnosti, v kontraste s cielenou terapiou (pozri nižšie). Chemoterapeutiká rôzne zasahujú do bunkového delenia, napr. do kopírovania DNA alebo oddelenia novovzniknutých chromozómov. Väčšina foriem chemoterapie cieli na všetky rýchlo sa deliace bunky a nie je špecifická len pre rakovinové bunky. Určitá miera špecifickosti môže pochádzať z neschopnosti mnohých rakovinových buniek opraviť poškodenú DNA, zatiaľ čo normálne bunky to vo všeobecnosti dokážu. Teda, chemoterapia má potenciál poškodiť zdravé tkanivo, najmä to, ktoré má vysokú frekvenciu nahrádzania, teda ho tvoria rýchlejšie sa deliace bunky (napríklad tkanivo črevnej sliznice). Tieto bunky sa po chemoterapii zvyčajne "opravia" samé.

Pretože niektoré lieky fungujú lepšie v kombinácii ako samostatne, lekári pacientom často podávajú dva alebo viac liekov v rovnakom čase. Toto sa nazýva "kombinovaná chemoterapia". Väčšina chemoteraerapeutických postupov dnes pozostáva z takýchto kombinácií.

Liečba niektorých leukémií a lymfómov vyžaduje použitie vysokých dávok chemoterapie a celkového telesného ožiarenia (Total body irradiation – TBI). Takáto liečba oslabuje a poškodzuje kostnú dreň, a teda schopnosť tela obnoviť a doplniť krv. Z tohto dôvodu sa zber kostnej drene alebo periférnych krvných kmeňových buniek sa vykonáva pred ablatívnou (oslabujúcou) časťou terapie, aby sa umožnila obnova po liečbe. Toto je známe ako autológna transplantácia kmeňových buniek. Prípadne sa hematopoetické kmeňové bunky sa môžu transplantovať od vhodných nepríbuzných darcov (Matched unrelated donor – MUD).

Cielené terapie Cielená terapia, ktorá sa začala používať koncom deväťdesiatych rokov, má významný vplyv pri liečbe niektorých typov rakoviny. Je v súčasnej dobe veľmi aktívnym výskumným poľom. Táto terapia pozostáva z použitia látky špecifickej pre abnormálne, deregulované bielkoviny nádorových buniek. Terapeutiká cielené na malé molekuly sú zvyčajne inhibítormi (spomaľovačmi účinku/funkcie) enzymatických domén na zmutované, premnožené, alebo inak kritické bielkoviny v nádorových bunkách. Významným príkladom sú inhibítory tyrozínkinázy imatinib (Gleevec/Glivec) a gefitinib (Iressa).

Terapia monoklonálnou protilátkou je ďalšia stratégia, v ktorej terapeutickým prostriedkom je protilátka, ktorá sa špecificky viaže na bielkoviny na povrchu nádorových buniek. Príklady zahŕňajú anti-HER2/neu protilátku trastuzumab (Herceptin) používanú pri rakovine prsníka, a anti-CD20 protilátka rituximab, používaná v rôznych zhubných ochoreniach B-buniek.

Cielená terapia môže tiež zahŕňať malé peptidy ako „navádzacie zariadenia“. Tieto sa môžu viazať na receptory povrchu bunky alebo na ovplyvnenú mimobunkovú sieť ("extracellular matrix") v okolí nádoru. Rádionuklidy, ktoré sú napojené na tieto peptidy (napr. RGDs) nakoniec rakovinové bunky zabijú, ak sa nuklidy rozpadnú v blízkosti takejto bunky. Najmä oligo – alebo multiméry týchto viazaných "motívov" sú veľmi zaujímavé, pretože môžu viesť k zvýšeniu nádorovej špecifickosti a avidity.

Fotodynamická liečba (PDT) je liečba rakoviny s účasťou fotosenzitizéra, kyslíka v tkanivách a svetla (často pomocou laserovF._J._Duarte Duarte, F J (Ed.), Tunable Laser Applications (CRC, New York, 2009) Chapters 5, 7, 8.). PDT môže byť použitá ako liečba pre bazocelulárny karcinóm (Basal cell carcinoma – BCC) alebo rakovinu pľúc; PDT môže byť tiež užitočná pri odstraňovaní stôp malígneho tkaniva po chirurgickom odstránení veľkých nádorov.

Vysokoenergetický terapeutický ultrazvuk môže zvýšiť dávkovanie protirakovinovej látky a nanomedicínskych látok do cieľovej lokality nádoru až 20-násobne proti tradičným cieleným liečbam rakoviny.

Imunoterapia náhľad|A karcinómom obličiek (nižšie vľavo) v obličiek vzorky. Imunoterapia rakoviny sa vzťahuje na celý rad terapeutických stratégií určených k tomu, aby u pacienta bojoval proti rakovine jeho vlastný imunitný systém. Súčasné metódy pre generovanie imunitnej odpovede na nádory zahŕňajú intravezikálnu BCG imunoterapiu pre povrchovú rakovinu močového mechúra a použitie interferónov a iných cytokínov na navodenie imunitnej odpovede pri karcinóme obličiek a u pacientov s melanómom. Vakcíny na vytváranie špecifických imunitných reakcií sú predmetom intenzívneho výskumu pri mnohých nádoroch, najmä malígnom melanóme a karcinóme obličky. Sipuleucel-T je vakcíne podobná stratégia v štádiu pokročilých klinických testoch pre rakovinu prostaty, v ktorej sa na dendritické bunky pacienta ukladajú peptidy prostatickej kyselinovej fosfatázy, čím sa vyvolá špecifická imunitná odpoveď na bunky pôvodom z prostaty.