Prvá bulharská ríša ()Rychlík, str. 7 bol stredoveký bulharský štát, existujúci v rokoch 681 až 1018, ktorý na prechodnú dobu dosiahol v rámci Balkánu postavenie veľmoci. Jeho zakladateľom bol chán Asparuch, ktorý po rozpade Veľkého Bulharska viedol kmene kočovných Prabulharov na Balkánsky polostrov, kde spolu so slovanskými kmeňmi vytvoril nový štátny útvar, ktorý susedná mocnosť, Byzantská ríša, roku 681 formálne uznala v mierovej zmluve.Rychlík, str. 33
Bulharský štát v ďalších rokoch postupne expandoval, stal sa protiváhou byzantského vplyvu na Balkáne a brzdou prípadnej asimilácie slovanských kmeňov pod byzantskou nadvládou. Bulharskí cháni počas 8. storočia tiež niekoľkokrát zasiahli do vnútornej politiky Byzancie; za chána Kruma došlo k veľkému nárastu bulharskej moci, ktorý sa odrazil aj v neúspešnom bulharskom pokuse o dobytie Konštantínopola, hlavného mesta Byzantskej ríše v roku 813. Krumov nástupca Omurtag vytvoril v ríši už ucelenejšiu správu, založenú na systéme žúp pod kontrolou chánových úradníkov.
Po celú dobu Bulharská ríša postupne silnela, avšak jej medzinárodné postavenie nebolo dostatočne pevné, kým chán Boris neprijal v roku 864 pravoslávie s gréčtinou ako liturgickým jazykom. Aby však Boris obmedzil vplyv gréckeho kléru na svojom území, poskytol v Bulharsku azyl Metodovým žiakom potom, čo boli vyhnaní z Veľkej Moravy; nimi propagovaná slovanská liturgia sa vzápätí v Bulharsku rýchlo rozšírila, čím sa síce sprvu limitoval aj vplyv Byzantskej ríše na bulharský štát, neskôr sa však ukázalo, že riziko spojené s tým, že niektoré časti ríše budú politicky ťahať skôr k Byzancii, existuje. Vtedajšie Bulharsko preto vysielalo ďalších vzdelaných cirkevných zástupcov do vzdialenejších území ríše; jednalo sa o žiakov Cyrila a Metoda. Najväčšieho rozsahu dosiahla Bulharská ríša za kniežaťa a neskôr cára Simeona, za vlády jeho syna Petra však už nasledoval úpadok. Ku koncu 10. storočia ovládla Bulharsko Byzantská ríša, aj keď západné časti bulharského územia si pod vládou komitopulov udržali nezávislosť. Najmladší z nich, Samuil, dobyl naspäť niektoré stratené územia a na začiatku jeho vlády dosiahol bulharský štát dočasne opäť pozície regionálnej veľmoci. Po jeho smrti už Bulhari strácali ďalšie a ďalšie územia, až boli zvyšky prvej bulharskej ríše pripojené k Byzancii. Na konci 12. storočia sa bulharský štát opäť obnovil ako Druhá bulharská ríša.
V priebehu svojej existencie sa ríša pretvorila z obranného zväzu proti vonkajším nepriateľom medzi Slovanmi a pôvodnými turkickými Bulharmi v stredoveký štát s jednotnou slovanskou kultúrou, pretože oveľa menej početní Prabulhari, hoci mali spočiatku v štáte dominantné postavenie, sa zmiešali so slovanskou populáciou a asimilovali sa. Prevažne slovanský charakter štátu sa prejavil v roku 864, keď vládca ríše, pôvodne nazývaný chán, prijal slovanský kniežací titul. Roku 864 zároveň Bulhari (v tej dobe už takmer homogénny slovanský národ) prijali kresťanstvo a zároveň sa počas prvých storočí spoločnosť postupne vývojovo posunula od kmeňovej štruktúry k feudálnemu poriadku, pričom krajina bola rozdelená na takzvané župy, čiže komitéty s vládnym úradníkom (komét, župan) v čele. Spolu so zavedením staroslovienčiny ako literárneho a liturgického jazyka a s tým aj hlaholiky, respektíve cyriliky, došlo počas vlády Simeona I. k rozkvetu bulharskej vzdelanosti a písomníctva.
História
Zánik Veľkého Bulharska a príchod Protobulharov na Balkán V prvej polovici 7. storočia zjednotil chán Kubrat protobulharské kmene v stepiach na sever od Čierneho mora medzi Dneprom a Dnestrom. Po jeho smrti roku 651 sa však jeho ríša začala rozpadať a úpadku tohto prvého prabulharského štátu využili Chazari, ktorí vtrhli na bulharské územie a časť Prabulharov si podrobili.Rychlík, str. 32 Ďalšie protobulharské kmene opustili svoju domovinu a odišli ďalej na západ. Jednu skupinu týchto kmeňov viedol Kubratov syn Asparuch, ktorý sa usadil najskôr okolo roku 660 na severnom brehu delty Dunaja a o dvadsať rokov neskôr už na byzantskom území v blízkosti Varny, odkiaľ podnikal nájazdy do okolitých oblastí. Asparuchovi sa podarilo uzavrieť dohodu so siedmimi slovanskými kmeňmi,Bednaříková, str. 195 ktoré potom uznali jeho zvrchovanosť, a ďalej rozširoval svojou moc.
Proti Prabulharom útočiacim na byzantské územie vytiahol byzantský cisár Konštantín IV. Pogonatos. Nepokoje v Konštantínopole však prinútili cisára ťaženie odvolať a pri ceste späť, počas bojov pri rieke Tirča, spôsobili Protobulhari byzantskej armáde značné straty. Asparuch pokračoval vo vojne s Byzantíncami až do jesene 681, kedy bol uzavretý mier. Byzancia tým formálne uznala existenciu nového štátneho útvaru,Rychlík, str. 33Drška, Picková, str. 62 ktorý neskôr značne ovplyvnil ďalší vývoj Slovanov na Balkánskom polostrove a zasiahol aj niekoľkokrát do vývoja samotnej Byzancie. Boje medzi Byzanciou a novým bulharským štátom však naďalej pokračovali a až počas deväťdesiatych rokov 7. storočia sa Asparuchov štát s konečnou platnosťou etabloval.Rychlík, str. 34
Bulharsko v 8. storočí vľavo|náhľad|Asparuchova socha v dnešnej Pliske V nadchádzajúcich rokoch pokračovali početné zrážky s Byzanciou, ktorej cieľom bolo získať naspäť územie, ktoré kedysi patrilo Rímskej ríši.Rychlík, str. 39 Vzťahy oboch štátov však nemali rýdzo konfliktnú podobu, ale dochádzalo aj k uzatváraniu dohôd a spojenectva. Pokiaľ boli bulharskí vládcovia dostatočne vplyvní a mocní, mohli ovplyvňovať aj vývoj vo vnútornej politike Byzantskej ríše.
Po Asparuchovi v roku 701 nastúpil na trón chán Tervel, ktorý už významnejšie zasiahol do byzantskej vnútornej politiky. Niekoľko rokov predtým zosadený cisár Justinián II. utiekol z exilu na Kryme a cez Chazarskú ríšu sa dostal do Bulharska, kde si získal chánovú podporu a spolu s bulharským vojskom sa vydal dobyť Konštantínopol. Bulhari ľsťou prenikli do mesta a Justiniánovi sa tak otvorila cesta k trónu.Drška, Picková, str. 63 Chán Tervel bol za svoju podporu odmenený navýšením už skôr dohodnutých poplatkov, ktoré Byzancia Bulharom odvádzala, titulom caesara (v gréčtine Kaisar) a územnými ústupkami v oblasti od Filipopolu (dnešného Plovdivu) až k Čiernemu moru. Toto územie už potom takmer natrvalo zostalo súčasťou bulharskej ríše.
Dobré vzťahy medzi oboma panovníkmi však príliš dlho nevydržali. Vo chvíli, keď už mal Justinián situáciu v ríši pod kontrolou, vytiahol dobyť naspäť stratené územia. Útok bol však v bitke blízko mesta Anchiala odrazený a cisár teda musel ustúpiť. V ríši ale proti jeho despotickej vláde a teroru, ku ktorému sa uchyľoval, opäť vypuklo povstanie, takže bol znovu nútený hľadať pomoc u Bulharov. S menším kontingentom poskytnutým Tervelom sa vydal do Malej Ázie naverbovať ďalších vojakov, avšak bol tu zabitý. Nasledovalo obdobie nepokojov a častého striedania cisárov, čoho Tervel využil a, okrem opätovných pokusov o zvýšenie vplyvu na byzantskú politiku, vytiahol roku 712 na Konštantínopol, ktorého predmestia vypálil a spustošil. Vojna s Byzanciou skončila až o štyri roky neskôr, keď bol uzavretý mier, znamenajúci ďalšie posilnenie Bulharska. Spolu s mierom boli prvýkrát uzavreté aj obchodné dohody. Byzancia si týmto krokom pravdepodobne chcela Bulharsko zaviazať,Rychlík, str. 40 čo sa ukázalo ako prozreteľné rozhodnutie o rok neskôr, keď vojská islamského kalifátu obkľúčili Konštantínopol. Nový cisár Lev III. Sýrsky požiadal Bulharov o pomoc. Tí skutočne prišli a Byzantíncom sa tak podarilo s bulharskými posilami arabské obkľúčenie svojho hlavného mesta odraziť. Vďaka víťazstvu nad Arabmi sa Bulhari nielen zaslúžili o zastavenie prenikania islamu ďalej na západ cez Balkán, ale dostali sa tiež do povedomia vtedajšej západnej Európy.
náhľad|Rozsah bulharského územia za Asparucha a Tervela V nasledujúcich rokoch trval medzi Byzanciou a Bulharskom mier. Pre presnejšie informácie o vtedajšom vývoji v Bulharsku nie je dostatok vierohodných správ. Z gréckeho zoznamu bulharských chánov zvaného Imennik a z ďalších zdrojov vyplýva, že po Tervelovi nastúpil Kormisoš a po ňom Sevar.Rychlík, str. 41 Sevar bol posledným príslušníkom dynastie Dulo, ktorá potom vymrela. Za vlády ďalšieho chána Vinecha, pochádzajúceho z rodu Ukil, prepukla roku 755 nanovo vojna s Byzanciou, keď cisár Konštantín V. prehodnotil politiku svojho otca a prestal platiť Bulharom poplatky. Tí následne vpadli do Trácie, avšak cisár si na nich vymohol po odvetnom ťažení a víťaznej bitke pri pevnosti Markella pre Byzanciu výhodný mier, ktorým ríša získala naspäť územie na juh od pohoria Stará planina. Keď sa však o pár rokov neskôr rozhodol podniknúť novú výpravu, bol pri pochode cez Starú Planinu v bitke vo Veregavskom priesmyku so svojím vojskom Bulharmi porazený. Vinech ale nevyužil víťazstvo nad Konštantínom a radšej mu ponúkol mier, čím si znepriatelil niektorých bulharských bojarov. Tí ho následne zvrhli, vládnucí rod pobili a za nového chána zvolili Teleca z ďalšieho bulharského rodu Ugain.Rychlík, str. 42 Telec vytiahol proti Byzancii, kde opäť spustošil oblasť Trácie, ale jeho armáda bola v bitke pri Anchiale v roku 763 porazená. V Bulharsku znovu vypuklo obdobie nestability a k moci sa dostala umiernená strana vedená Sabinom, švagrom chána Kormisoša. Zlej vnútropolitickej situácie, ktorá v Bulharsku po nejakú dobu panovala, sa opäť pokúsil využiť cisár Konstantinos a podnikol niekoľko vpádov na bulharské územie, tentokrát sa ale obmedzil len na plienenie pohraničných oblastí. Veľkú výpravu usporiadal až o dva roky neskôr, avšak pri vyloďovaní vojská veľký vietor spôsobil potopenie viacerých lodí aj s posádkami. Straty boli tak veľké, že sa cisár rozhodol obrátiť sa späť. Sabin to využil a znovu mu ponúkol mier. Mierny prístup Sabina voči cisárovi vzbudil vlnu odporu, ktorá viedla k Sabinovmu zosadeniu a jeho úteku na byzantské územie.
Cez úspechy jednej alebo druhej strany nebolo možné, aby v danej situácii, ktorá na Balkáne v tej dobe panovala, skončilo dlhotrvajúci súperenie absolútnym víťazstvom jedného štátu nad druhým. Napriek tomu expanzívna politika bulharských chánov, opierajúca sa o spojenecké zväzky či vynútené uznanie suverenity nad slovanskými kmeňmi mohla spôsobiť nevratnú stratu balkánskych území. Byzantskí cisári preto od začiatku k bulharskému etniku, ktoré sa zmiešalo definitívne so Slovanmi už zhruba dve storočia po ich príchode na Balkán,Rychlík, str. 36 pristupovali ako k hlavnej prekážke obnovenia svojho panstva na polostrove. Na rozdiel od jednotlivých slovanských kmeňov, ktoré by bolo možné postupne donútiť k poslušnosti a k plateniu daní, predstavoval Bulharský štát pevnejší útvar, ktorý existoval ako protiváha byzantského vplyvu a bol ochranou pred asimiláciou Slovanov pod prípadnou byzantskou nadvládou, s ktorým nemala možnosť sa pri svojich možnostiach vysporiadať. Rovnako však bolo jasné, že ani Bulhari nie sú schopní vyvrátiť celú Byzantskú ríšu, čo si uvedomovala aj časť bulharských vládnucich vrstiev, ktorých hlavným predstaviteľom bol rod Ukil. Ich protivníkom boli bojari, združení okolo rodu Ugain, usilujúcim sa naopak o protibyzantskú politiku. Boje o moc medzi týmito dvoma stranami spôsobili niekoľkonásobné striedanie chánov pro- či protibyzantskej orientácie.Rychlík, str. 43 Z tohto dôvodu nedošlo k upokojeniu situácie za krátko vládnucich chánov Umora, Tokta a nakoniec Pagana, ale až za vlády ďalšieho chána Teleriga. Mierová zmluva uzavretá za Pagana napriek tomu ďalším konfliktom s Byzantskou ríšou nezabránila - Konstantin sa ešte niekoľkokrát neúspešne pokúsil preniknúť na bulharské územie. Týmto pokusom urobila koniec jeho smrť uprostred príprav na ďalšie ťaženie v roku 775.