Argentínska vojna za nezávislosť () bola vojna v rokoch 1810 – 1818 medzi Španielskym impériom v zastúpení Miestokráľovstvom Río de la Plata a Miestokráľovstvom Peru na jednej strane a bojovníkmi za nezávislosť (patriotmi) Provincií Río de la Plata na strane druhej. Stranu Provincií La Platy viedli Manuel Belgrano, Juan José Castelli a José de San Martín. Konflikt skončil víťazstvom bojovníkov za nezávislosť, čo znamenalo koniec španielskej koloniálnej vlády v oblasti a čiastočný koniec otroctva.
Príčiny konfliktu Územie súčasnej Argentíny bolo súčasťou Miestokráľovstva Río de la Plata, ktorého hlavným mestom bolo Buenos Aires. Tu sídlil španielsky miestokráľ, ktorý zastupoval záujmy španielskeho kráľa. Súčasťou tohto miestokráľovstva boli tiež územia súčasných štátov Uruguaj, Paraguaj a Bolívia. Práve argentínska vojna za nezávislosť výrazne pomohla aj rovnakým snahám v týchto krajinách.
Rozľahlosť územia a z toho vyplývajúca veľmi pomalá komunikačná sieť spôsobili značnú izolovanosť medzi jednotlivými časťami španielskych kolónií jednak medzi sebou a jednak aj s domovským Španielskom. Najbohatšie regióny miestokráľovstva sa nachádzali Hornom Peru (súčasná Bolívia). Mestá Salta a Córdoba mali bližšie k Hornému Peru, než k hlavnému mestu Buenos Aires. Podobne mesto Mendoza na západe malo bližšie ku Guvernerátu Čile napriek tomu, že pohorie Andy tvorí prirodzenú bariéru. Mestá Buenos Aires a Montevideo, ktoré sa obe nachádzajú v oblasti Río de la Plata, mali na druhej strane medzi sebou čulú námornú komunikáciu, čo im umožňovalo byť oveľa viac v kontakte s Európou, jej ideálmi a ekonomickým pokrokom, než tomu bolo v prípade vnútrozemských častí kolónie.
V rámci politických štruktúr boli najvýznamnejšie pozície obsadzované ľuďmi dosadenými španielskou monarchiou, predovšetkým ľuďmi priamo z Európy, ktorí boli známi pod označením "Peninsulares", teda niečo ako obyvatelia polostrova (Pyrenejský polostrov). Títo však nemali miestnu znalosť, neboli ochotní robiť kompromisy pri riešení miestnych problémov a záujmov. To vytvorilo veľkú rivalitu medzi tzv. "Criollos", teda potomkami bielych prisťahovalcov narodených v Latinskej Amerike a Peninsulares, teda Španielmi, ktorí dorazili z Európy. Napriek tomu, že všetci hovorili španielsky, neexistoval žiadny reálny rozdiel medzi Criollos a Peninsulares, väčšina Criollos usudzovala, že Peninsulares majú neprimerane veľký vplyv na politické záležitosti. Ideály americkej a francúzskej revolúcie a myšlienky osvietenstva podporovali myšlienky sociálnych zmien medzi Criollos. Úplný zákaz obchodu s inými štátmi, ktorý vydalo Španielsko, bol považovaný za hrozbu zničenia ekonomiky miestokráľovstva.
Z dôvodu nedávnych invázií Britov do oblasti Río de la Plata, bola populácia Buenos Aires veľmi militarizovaná. Buenos Aires bolo Britmi zabrané v roku 1806 a potom oslobodené jednotkami z Montevidea vedenými Santiagom de Liniers. Z dôvodu obáv z opakovania invázie sa obyvatelia Buenos Aires (vrátane otrokov) ozbrojili a začali sa organizovať do vojenských útvarov. Ďalší útok Britov v roku 1807 viedol k obsadeniu Montevidea, no v Buenos Aires boli Briti porazení, na základe čoho boli nútení opustiť územia miestokráľovstva. Počas konfliktu bol miestokráľ Rafael de Sobremonte úspešne zosadený ľuďmi z vrstvy Criollos. Vďaka tomu sa najvýznamnejšou silou v miestnej politike stal tzv. Regimiento de Patricios, čo bola vojenská jednotka tvorená práve Criollos.
Presun členov portugalskej kráľovskej rodiny do Brazílie v roku 1807 vyvolal v regióne vážne vojenské napätie. Existovali obavy z ďalšieho britského útoku (Briti boli v danom čase spojenci Portugalska). Konflikt však nastal z dôvodu Španielskej vojny za nezávislosť, kedy sa Británia a Portugalsko stali spojencami Španielska v boji proti Francúzsku. Keď bol španielsky kráľ Ferdinand VII. zajatý, o vládu nad americkými kolóniami sa v pozícií regenta usilovala jeho sestra Šarlota Španielska, no nenašla dostatočnú podporu v kolóniách ani u Britov. Francisco Javier de Elío vytvoril chuntu v Montevideu a Martín de Álzaga sa snažil o to isté pomocou vzbury v Buenos Aires, no miestne vojenské oddiely jeho pokus zmarili. Španielsko nakoniec vymenovalo miestokráľa Baltasara Hidalga de Cisnerosa.
Revolúcia
náhľad|Stretnutie v Cabilde rozhodovalo o osude Májovej revolúcie. V roku 1810 sa zhoršila situácia v Španielsku. Sevillu, kde sídlila vládnuca chunta, napadli Francúzi, ktorí ovládali väčšiu časť Pyrenejského polostrova. Členovia chunty museli utiecť do Cádizu, čo bolo posledné mesto, ktoré ovládali Španieli. Tu sa vytvorila tzv. Regentská vláda, ktorá mala oveľa väčšie tendencie k absolutizmu, než predchádzajúca chunta. Hneď ako boli tieto správy známe v Buenos Aires, začala sa v meste revolúcia. Mnoho obyvateľov mesta bolo presvedčených, že miestokráľ Cisneros (bol menovaný práve zaniknutou chuntou) už nemá právo vládnuť. Zvolalo sa tak stretnutie v miestnom zastupiteľstve (Cabildo), na ktorom sa prediskutoval ďalší osud miestnej vlády. Miestne vojsko tieto snahy podporilo a donútilo Cisnerosa, aby prijal požiadavky obyvateľov Buenos Aires. Diskusie skončili výmenou miestokráľa Cisnerosa za novú vládnucu chuntu. Zastupiteľstvo (Cabildo) sa však pokúsilo udržať Cisnerosa pri moci tým, že ho vymenovalo za prezidenta chunty. Toto rozhodnutie však vyvolalo demonštrácie, ktoré viedli k nútenému odstúpeniu členov chunty, ktorá bola nahradená novou, nazvanou "Primera Junta", teda Prvé zhromaždenie.
Buenos Aires vyzvalo ostatné mestá v dovtedajšom miestokráľovstve, aby uznali novú chuntu a poslali do nej svojich zástupcov. Presný význam a právomoci týchto zástupcov (poslancov), ich vstup do chunty a vytvorenie kongresu, však zostal v danom čase nejasný, čo vyvolalo neskoršie politické spory. Voči chunte bol spočiatku vytvorený odpor v ostatných dôležitých mestách a oblastiach v okolí Buenos Aires (Córdoba, Montevideo, Paraguaj, Horné Peru). Santiago de Liniers sa vrátil z dôchodku a v meste Córdoba zorganizoval vojsko, ktoré malo obsadiť Buenos Aires. V oblasti Horného Peru organizoval podobné akcie Vicente Nieto a Montevideo získalo námornú prevahu v oblasti. Vicente Nieto požiadal miestokráľa Miestokráľovstva Peru, aby anektoval Horné Peru. Domnieval sa totiž, že revolúcia bude v Buenos Aires ľahko prekonaná ešte pred tým, než by začal konečný útok na mesto.
Regentská vláda v Španielsku vyhlásila Buenos Aires za "nečestné mesto", ustanovila Montevideo za nové hlavné mesto Miestokráľovstva Río de la Plata a Francisca Javiera de Elío za nového miestokráľa. Ale Májová revolúcia nebola od počiatku separatistická. Patrioti podporovali legitimitu zastupiteľstiev v amerických kolóniách, kým rojalisti podporovali regentskú vládu v Španielsku. No obe skupiny konali v mene španielskeho kráľa Ferdinanda VII. Všetci verili, že pri absencií oprávnenej kráľovskej moci sa moc vracia ľuďom, ktorí sú oprávnení menovať svojich vlastných vodcov. Spory sa viedli v otázke, koho je možné považovať za ľud a ktoré územie by malo mať suverenitu. Rojalisti sa domnievali, že tieto práva patria iba ľudu v európskom Španielsku, a tento ľud mal právo vládnuť nad celým impériom. Naopak lídri Májovej revolúcie boli presvedčení, že toto právo sa vzťahuje na všetky hlavné mestá Španielskeho kráľovstva. José Gervasio Artigas zas bol presvedčený, že toto právo je aplikovateľné na všetky regióny impéria, no tieto by mali zostať zjednotené v rámci určitej konfederácie. Tieto tri skupiny tak medzi sebou navzájom bojovali, no spory o organizácií Argentíny (centralistickej alebo konfederačnej) pokračovali následne v Argentínskej občianskej vojne ešte mnoho rokov po skončení vojny za nezávislosť.
Ozbrojený konflikt Primera Junta poslala vojenské oddiely do rôznych častí miestokráľovstva, aby zabezpečila podporu nových vládnych orgánov a udržala autoritu hlavného mesta nad miestokráľovstvom. Víťazstvá a porážky v rámci vojenského konfliktu zmenšili oblasť vplyvu nových Spojených provincií La Platy. Vďaka paktu o neútočení uzavretého s Paraguajom na začiatku sa väčšina počiatočného konfliktu udiala na severe, predovšetkým v Horom Peru a na východe, na území nazývanom Banda Oriental (súčasný Uruguaj). Druhá polovica dekády bola poznačená obsadením Montevidea a remízou v Hornom Peru, konflikt sa presunul na západ do Čile.
Počiatočné ťaženia náhľad|Bitka pri Suipacha (1810). Prvé dve vojenské výpravy zorganizované revolučnou chuntou v Buenos Aires smerovali proti mestu Córdoba, kde bývalý miestokráľ Santiago de Liniers organizoval kontrarevolúciu a voči vtedajšej vláde v Paraguaji, ktorá nechcela uznať výsledky udalostí Májovej revolúcie.
Ale armáda, ktorú zorganizoval de Liniers v Córdobe dezertovala ešte pred bitkou. Následne sa pokúsil bývalý miestokráľ utiecť do Horného Peru v očakávaní, že sa pripojí k rojalistickej armáde vyslanej z Miestokráľovstva Peru, aby potlačila revolúciu v Buenos Aires. Dňa 6. augusta 1810 zajal de Liniersa a ostatných vodcov kontrarevolúcie plukovník Francisco Ortiz de Ocampo, ktorý viedol armádu vyslanú z Buenos Aires. Týchto však nepopravil ako mu bolo nariadené, ale poslal ich späť do Buenos Aires ako väzňov. V dôsledku tohto rozhodnutia bol Ocampo degradovaný a za nového veliteľa armády bol menovaný Juan José Castelli. 26. augusta nechal Castelli popraviť väzňov z Córdoby a viedol armádu na sever smerom k Hornému Peru.
Prvé ťaženie do Horného Peru (1810 – 1811) Po zabezpečení vernosti severozápadných provincií Májovej revolúcií prostredníctvom zvolenia ich zástupcov do chunty v Buenos Aires, poslal Castelli generála Antonia Gonzáleza de Balcarce do Horného Peru. Tento bol však porazený rojalistami v bitke pri Cotagaita (27. október 1810). Castelli následne poslal nové jednotky, ktoré dosiahli prvé víťazstvo patriotov v bitke pri Suipacha (7. november 1810), čo prinieslo Buenos Aires kontrolu nad Horným Peru. Počas tejto bitky boli zajatí a následne popravení velitelia rojalistov. Castelli potom navrhol chunte v Buenos Aires prekročiť rieku Desaguadero a začať tak útok na územia patriace pod Miestokráľovstvo Peru. Tento návrh bol ale zamietnutý. Na hraniciach sa stretli armády patriotov a rojalistov, kde začali vyjednávania. Rojalisti však postúpili a porazili Castelliho v bitke pri Huaqui (20. jún 1811), jednotky patriotov sa po bitke rozptýlili a opustili oblasť. Odpor partizánov verných patriotom však udržal armádu rojalistov v oblasti a zabránil im v postupe na juh.
Paraguajské ťaženie (1810 – 1811) Iné jednotky vyslané z Buenos Aires boli vedené Manuelom Belgranom a presúvali sa popri rieke Parana v smere do Paraguaja. V bitke pri Campichuelo (19. december 1810) zvíťazili patrioti. Ale v bitkách pri Paraguarí (19. január 1811) a pri Tacuarí (9. marec 1811) boli jednotky patriotov zdecimované. Ťaženie tak z vojenského hľadiska skončilo, no o niekoľko mesiacov neskôr nasledoval Paraguaj argentínsky príklad, odtrhol sa od Španielska a vyhlásil nezávislosť.
Prvé ťaženie v Banda Oriental (1811) Aj v oblasti Banda Oriental (súčasný Uruguaj) verili miestni Criollos rovnakým myšlienkam, ako v Buenos Aires. V tejto súvislosti požiadal José Gervasio Artigas Buenos Aires o podporu svojho povstania. Povstanie začalo, keď sa stretla približne stovka mužov a odmietla vernosť miestokráľovi Eliovi. Prvá väčšia bitka sa udiala pri Las Piedras (18. máj 1811), kde povstalci porazili rojalistov. V máji 1811 začalo obliehanie Montevidea, ktoré trvalo do októbra toho istého roka. Počas tohto obdobia neúspešne obliehali mesto jednotky Spojených provincii La Platy. Ale potom, čo do oblasti vyslali podpornú armádu Portugalci, uzavrelo Buenos Aires s obrancami Montevidea mier a uznalo Elia za vládcu oblasti Banda Orienta. Artigas považoval tento mier za zradu, prerušil vzťahy s Buenos Aires a zrušil obliehanie Montevidea. Toto však bolo nakoniec Artigasom obsadené v roku 1814.
Obnovené ťaženia náhľad|Bitka pri Salta (1813).