Dejiny Čile je možné rozdeliť na viacero častí. Prvou je predkolumbovská éra, ktorá bola v Čile ovplyvnená aj Ríšou Inkov, ktorá sem čiastočne zasahovala. Avšak historicky najvýznamnejším indiánskym kmeňom sa postupne ukázal Mapuče (Aruakáni), ktorý kládol úspešný odpor ešte niekoľko storočí. Ďalším historickým obdobím je éra španielskej nadvlády, kedy bolo Čile súčasťou Miestokráľovstva Peru, ktoré na jeho území zriadilo tzv. Generálne kapitánstvo Čile. Vojna za nezávislosť na Španielsku začala v Čile už v roku 1808, no k definitívnemu vyhláseniu nezávislosti došlo až v roku 1818. K úplnému oslobodeniu Čile a tým aj ukončeniu vojny za nezávislosť však došlo v roku 1824. Nasledovala éra budovania nezávislého štátu, ktorá bola ukončená krátkou občianskou vojnou v roku 1891, kedy proti sebe bojovali zástancovia prezidentského a parlamentného systému. V období rokov 1891 a 1925 mal v krajine rozhodujúce slovo parlament. Jeho nestabilnú vládu ukončili v rokoch 1924 a 1925 vojenské prevraty. Po nich nasledovalo obdobie prezidentskej republiky, ktoré skončilo v roku 1973, kedy bol socialistický prezident Salvador Allende zosadený vojenským prevratom. Nasledovala 17 ročná diktatúra ozbrojených síl na čele s generálom Augustom Pinochetom. V roku 1990 sa krajina vrátila k demokratickej vláde.
Predkolumbovská éra
náhľad|vpravo|Rozdelenie indiánskych kmeňov na území súčasného Čile. Najstaršie archeologicky doložené dôkazy ľudskej činnosti na území Čile pochádzajú z obdobia zhruba 3 000 rokov pred n. l. Predpokladá sa však, že prvá migrácia na územie Čile začala už pred 33 000 rokmi. Archeologicky sa však zatiaľ tento údaj nepodarilo potvrdiť. Posledné nálezy naznačujú, že trvalejšie osídlenie tu mohlo byť už pred 13 000 rokmi a prví indiáni boli zrejme kočovníci a mohli sa venovať hlavne lovu rýb. Až s príchodom poľnohospodárstva sa časť pôvodných obyvateľov postupne usadila na jednom mieste.
Keďže územie súčasného Čile sa rozprestiera na dlhom páse popri pobreží Južnej Ameriky, žilo na tomto území množstvo indiánskych kmeňov. Na severe bol najvýznamnejším kmeň Changosov (zvaných tiež Camanchacosovia), ktorý sa venoval predovšetkým rybolovu a dokázal vyrábať vlastné plavidlá. Tento kmeň ovládal pobrežie od úplného severu Čile až po mesto Puerto Viejo. Vyspelejšie kmene však žili vo vnútrozemí, jednalo sa o Atacamov. Títo stavali kamenné pevnosti a vytvárali terasovité polia, kde pestovali rôzne plodiny. Južne od Atacamov žil kmeň Diaguitov, ktorý však obýval obe strane Ánd. Z tohto dôvodu (keďže Andy tvorili prirodzenú bariéru) boli Diaguitovia pomerne rozdielni a používali rôzne dialekty svojej reči.
Čim južnejšie, tým boli pôvodní obyvatelia menej vyspelí a skôr na úrovni lovcov a zberačov (podobne ako v Argentíne alebo Uruguaji). Najvýznamnejším kmeňom v centrálnej časti Čile boli Mapuče (zvaní aj Araukáni). Mapuče sa vyznačovali svojou schopnosťou boja. Bol to početný kmeň a predpokladá sa, že v čase príchodu Španielov, ho mohlo tvoriť až 1,5 milióna ľudí. Nejednalo sa však o jednotný kmeň, ale o kmeňový zväz, ktorý sa spájal iba v dobe vojny. Aj preto patria k posledným kmeňom (možno posledný vôbec), ktorý sa dokázal ubrániť Španielom a žiť vlastným spôsobom života pomerne dlhú dobu. Svoju moc nad rozsiahlymi južnými územiami udržali až do polovice 19. storočia. Okrem Mapuče tu však žili aj Pehuenchovia či Huillichovia, ktorí však boli skôr kočovnými kmeňmi a prechádzali pravidelne cez Andy. Na úplnom juhu žili najchudobnejšie a najmenej vyspelé kmene. Sem patria napríklad Chonosovia. Tento kmeň sa živil výhradne lovom na mori, vytvárali si taktiež vlastné plavidlá a boli schopní loviť uškatce. Na úplnom juhu v Ohňovej zemi žili kmene Alakalufov a Yaganov.
Najvýznamnejšou juhoamerickou indiánskou civilizáciou boli Inkovia. Ich centrum sa však nachádzalo severnejšie, predovšetkým na území súčasného Peru. Na územie Čile začala Inkská ríša expandovať až na konci 15. storočia za vlády Huayna Cápaca. V priebehu zhruba 40. rokov ovládli Inkovia severnú a strednú časť Čile. Expanziu Inkov zastavil až kmeň Mapuče, ktorý sa s nimi niekoľkokrát úspešne stretol v boji. Najväčšia bitka medzi nimi sa udiala pri rieke Maule a trvala tri dni. Nie je však známy presný dátum a ani výsledok bitky, no táto mala mať na oboch stranách veľa obetí. Práve tento stret spôsobil zastavenie expanzie Inkov na juh a územie kmeňa Mapuče sa tak stalo južnou hranicou Ríše Inkov. Podmanené územia začali Inkovia veľmi rýchlo spravovať, miestni indiáni boli povinní odvádzať dane a pomáhať pri stavbe známeho inkského systému ciest, ale aj na iných pre ríšu dôležitých stavbách. Inkovia začali do tejto oblasti aj sťahovať iné kmene zo severu, aby tak podporili svoju vládu. V súčasnosti je v Čile viacero archeologických nálezov, ktoré dokladajú život pôvodných obyvateľov. To dokazuje vyspelosť niektorých kmeňov, ktoré tu žili.
Španielska koloniálna éra Príchod Španielov a objavovanie Čile náhľad|vľavo|Pedro de Valdivia založil v roku 1541 Santiago. Španielsky kráľ Karol I. rozdelil nové španielske územia v Amerike na vodorovné pásy. Územie súčasného Čile tak spadalo pod tri nové guvernérstva a to Nové Toledo, Nová Andalúzia a Nový León. Na územie Čile sa zameral Diego de Almagro, prvý guvernér Nového Toleda. Almagro spolu s 500-člennou výpravou, ktorú podporovalo niekoľko tisíc indiánov, vyrazil v roku 1935 z Peru smerom na juh. Po mori vyšla súčasne s ním námorná výprava, ktorá sa mala plaviť pozdĺž pobrežia (táto ako prvá zdokumentovala západné pobrežie Južnej Ameriky). Andy prekročila výprava už na jar 1536. Už v tomto období však zahynula veľká časť jej členov, keďže pochod bol veľmi ťažký. V rovnakom roku však časť výpravy narazila na indiánsky kmeň Mapuče, ktorý pred tým dokázal zastaviť aj expanziu Inkov. Španieli tak nepokračovali viac na juh. Ich snahu o objavovanie zastavil aj vnútorný konflikt medzi Franciscom Pizarrom a Diegom de Almagrom. Obaja dobyvatelia ríše Inkov medzi sebou súperili o moc už dlhé roky pred tým, no v tomto období vyvrcholil ich vzájomný konflikt vo vojenskom strete. Všetko vyriešila bitka pri Las Salinas, ktorá sa odohrala 26. apríla 1538. Tu zvíťazil Pizarro. Jeho výhra súčasne znamenala, že šancu na objavovanie Čile dostal Pizarrov verný spojenec Pedro de Valdivia. Valdivia dúfal, že v Čile nájde drahé kovy a dokonca veril, že by sa tu mohlo nachádzať tzv. Eldorado, teda krajina zlata. Avšak územie Čile nedokázalo napriek snahe Valdiviu prilákať iných objaviteľov, lebo ostatní boli presvedčení, že je to veľmi chudobný a nehostinný kraj. Valdivia napriek tomu v roku 1540 vyrazil, no spolu s ním išlo iba 11 Španielov. Túto skupinku však sprevádzalo niekoľko tisíc indiánov. Postupne sa však k výprave pridali stratení vojaci z predchádzajúcej Almagrovej expedície a tak sa postupne výprava rozšírila na približne 150 španielskych členov. Výprava prišla až k rieke Copiapó (sever centrálnej časti súčasného Čile). Tu Valdivia oficiálne pripojil nové územie k Španielsku a nazval ho Nová Estremadura. Následne o niekoľko mesiacov neskôr prišiel Valdivia až k rieke Mapocho. Tu sa rozhodol založiť nové mesto a tak 12. februára 1541 vzniklo Santiago, vtedy však nieslo meno Santiago del Nuevo Extremo, teda Santiago Novej Extremadury. To znamenalo aj založenie tzv. Generálneho kapitánstva Čile (zvané tiež Guvernéstvo Čile), pričom práve Valdivia sa stal jeho prvým guvernérom. Krátko po založení mesta pokračovala výprava ďalej. Mesto tak zostalo nechránené, čo využili miestni indiáni a Santiago vypálili. Španieli napriek tomu začali mesto hneď obnovovať. Aby Valdivia zaistil väčšiu bezpečnosť mesta, poslal správu do Peru. Posily však prišli až o rok a pol. Medzi tým však v Peru vznikol nový spor medzi španielskymi dobyvateľmi, ktorý sa skončil v bitke pri Jaquijahuana (9. apríl 1548). V tejto bitke sa však Valdivia pridal na stranu, ktorá bojovala proti Pizarrovi. Pizarro bol porazený a Valdivia si znova upevnil svoju pozíciu. Vďaka silnejšej pozícii už mohol Valdivia reálne uvažovať o ďalšej expedícii, ktorá by mohla ísť oveľa viac južne, ako pred tým. To však súčasne znamenalo vojnu s kmeňom Mapuče (Aruakáni). Tak sa aj stalo a 6. februára 1550 sa Valdiviovo vojsko stretlo s Mapuče v bitke pri Andalien, kde Španieli vyhrali. Na mieste bitky založili následne mesto Concepción. Valdivia potom pokračoval ďalej na juh a zakladal nové osady. Domnieval sa, že tak oslabí Aruakánov.
Snahu Španielov kolonizovať juh Čile však Mapuče úspešne potláčali, keď zničili prakticky všetky nové španielske osady v tejto oblasti. Mapuče si postupne dokázali vybudovať medzi Španielmi veľký rešpekt (keďže španielske straty boli obrovské – rádovo mnoho tisícové) a ich územie sa stalo, podobne ako pred tým pri Inkoch, hranicou expanzie dobyvateľov. Valdiviova snaha o dobytie južných území skončila 25. decembra 1553, keď bol v bitke pri Tucapel zajatý bojovníkmi z kmeňa Mapuče. Následne indiáni zajatých Španielov (vrátane Valdiviu) zabili a zjedli ich srdcia. Mapuče v tejto bitke viedol jeden z ich náčelníkov Lautaro, ktorý je do súčasnosti považovaný za symbol odporu proti európskym kolonizátorom. Paradoxom bolo, že práve Lautaro slúžil pred tým v španielskom vojsku, kde sa naučil španielskej bojovej taktike.
Na čelo španielskych snáh o obsadenie juhu Čile sa po smrti Valdiviu dostal Francisco de Villagra. Aj tohto však Lautaro porazil a podarilo sa mu dokonca zničiť osadu Concepción, ktorá mala slúžiť ako dôležitý oporný bod Španielov na juhu Čile. Lautaro sa po ďalšej úspešnej bitke rozhodol presunúť na sever a zničiť staršie španielske osady vrátane Santiaga. Dostal sa však iba po osadu Peteroa, kde bol Španielmi na čele s Villagrom porazený (1556). Ďalšia bitka sa uskutočnila až o rok pri rieke Mataquito, kde znova Villagra vyhral a Lautaro dokonca zahynul. Aby Villagra dokázal španielskym osadníkom, že sa mu podarilo poraziť indiánsku hrozbu, nechal Lautarovi odrezať hlavu a túto nechal vystaviť v centre Santiaga. Novým guvernérom sa v roku 1557 sa stal García Hurtado de Mendoza. Tento svoju moc upevnil tým, že zatkol svojho predchodcu Villagra a vyhnal ho do Peru. Nový guvernér mal k dispozícii veľké vojsko, ktoré ihneď použil proti odbojným Mapuče. Týchto porazil a nechal popraviť ich náčelníkov. Guvernér nechal opäť založiť osadu Concepción a súčasne nechal obnoviť okolité pevnosti. Mendoza následne pokračoval v objavovaní Čile viac na juh. Aj on na novo objavených miestach nechal zakladať nové osady, lebo sa tak, ako jeho predchodcovia domnieval, že týmto spôsobom oslabí indiánov. Avšak spôsob vlády Mendozu sa nepozdával vysokopostaveným Španielom v Peru a tak ho nahradili jeho predchodcom Villagrom.
Vojna s kmeňom Mapuče náhľad|vpravo|Vojna medzi Španielmi a kmeňom Mapuče ovplyvnila počiatky kolonizácie Čile. Obrázok ukazuje jednu zo vzájomných bitiek v prvej polovici 17. storočia.