Proces s Jánom Šmigovským bol súdny proces konaný po skončení druhej svetovej vojny s veliteľom nitrianskej mestskej vojenskej posádky počas vypuknutia Slovenského národného povstania. Táto sa na základe rozhodnutia Šmigovského ako jediná na Slovensku nepridala k povstaniu a zostala verná ústrednej vláde v Bratislave.JABLONICKÝ, J., Nitra a povstanie. Bratislava, 2004, s. 166

Toto konanie sa radí medzi tzv. retribučné súdy, čo boli mimoriadne súdy, ktorých cieľom bolo vysporiadanie sa so zločinmi spáchanými počas druhej svetovej vojny. Pre tento účel bol v Bratislave zriadený Národný súd. Proces začal 21. septembra 1945, rozsudok bol vynesený 25. septembra 1945. Šmigovský bol odsúdený na trest smrti, ktorý bol vykonaný 9. októbra 1945. Jednalo sa o vôbec prvý ukončený proces pred Národným súdom v Bratislave.

Účastníci procesu Obžalovaný Ján Šmigovský (vo výkone väzby v Bratislave)

Súdny senát Igor Daxner (predseda senátu v procese, súčasne predseda Národného súdu v Bratislave) bol jediným skutočným sudcom v senáte. Okrem neho boli členmi senátu šiesti sudcovia z ľudu, teda neprávnici. Títo boli vybraní politickým rozhodnutím. Ľudovít Benada, František Zupka, Ján Svitok, Andrej Juračka, Teofil Homer a Martin Kulich (prísediaci)

Obžaloba Miloslav Takáč (člen Úradu obžaloby pri Národnom súde)

Obhajoba Arnošt Marcis (obhajca, ustanovený súdom)

Príprava procesu Dôvody procesu 29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie. Sám Šmigovský však nebol do prípravy povstania zapojený. Vedel iba, že sa môže chystať nejaká ozbrojená akcia, avšak zrejme nemal vedomosť o žiadnych podrobnostiach, nepoznal miesto, ani ľudí, ktorí danú akciu mali pripravovať. Až 29. augusta 1944 v popoludňajších hodinách vyhľadal Šmigovského dôstojník vyslaný z Banskej Bystrice, ktorý mu doručil rozkaz Jána Goliana, ktorý vyzýval vojenské posádky na Slovensku, aby sa pridali k povstaniu. Tento rozkaz Šmigovský odmietol splniť a označil povstanie za vzburu pomýlených jedincov a oznámil, že aj s posádkou zachováva vernosť prezidentovi Jozefovi Tisovi a vláde v Bratislave. Následne rozhodol o zákaze predaja čapovaných alkoholických nápojov v Nitre, zakázal zhromažďovanie obyvateľov a nočné vychádzanie. Následne dal Šmigovský zvolať poradu dôstojníkov, kde uviedol, že sa bude riadiť výlučne rozkazmi z Bratislavy a to buď od prezidenta alebo ministra národnej obrany. O niekoľko hodín neskôr vyhľadali Šmigovského niekoľkí dôstojníci z Trnavy, ktorí tvrdili, že pri Trnave bola prestrelka medzi slovenskými a nemeckými vojakmi. Následne Šmigovského v rovnaký deň vyhľadal spravodajský dôstojník Ján Dubovský, ktorý mu oznámil, že maďarské vojsko prekročilo hranice na viacerých miestach na západnom Slovensku. Túto informáciu si Šmigovský overoval u ministra národnej obrany generála Ferdinanda Čatloša, ktorý Šmigovskému prikázal zostať na mieste. V podobnom duchu sa Šmigovskému vyjadril aj generál Augustín Malár, ktorý uviedol, že podobné správy sú výmyslom niektorých vojakov a nepokoje budú čoskoro celé zlikvidované prichádzajúcim nemeckým vojskom. Večer v ten istý deň vyhľadal Šmigovského ešte jeden z vyšších dôstojníkov nitrianskej posádky Ján Černek. Tento vyzval Šmigovského, aby mu odovzdal velenie nad mestom, čo Šmigovský odmietol a zopakoval, že zostáva verný Tisovi a že velenie neodovzdá bez súhlasu ministerstva. Černek nenašiel žiadnu odozvu ani u ostatných dôstojníkov nitrianskej posádky. Šmigovský však nedal v ten deň Černeka zatknúť. Urobil tak až neskôr 1. septembra 1944 na rozkaz generála Čatloša. Ešte v ten istý deň Černek ušiel na povstalecké územie. Ani spravodajského dôjstoníka Dubovského Šmigovský nezatkol v deň vypuknutia povstania a to napriek tomu, že aj o ňom vzhľadom na jeho vystupovanie už vedel, že patrí k povstalcom. Dubovského nechal zaistiť až na rozkaz nového ministra národnej obrany Štefana Haššíka dňa 5. septembra 1944.

1. septembra 1944 bolo Šmigovskému z Ministerstva národnej obrany oznámené, že nemecké vojsko odzbrojuje slovenské vojenské posádky so súhlasom samotného ministerstva a že toto vojsko sa blíži k Nitre. S týmto Šmigovský nesúhlasil, nechcel dovoliť odzbrojiť nitriansku posádku a rozhodol sa pripraviť obranu nitrianskych kasární. Nariadil preto bojovú pohotovosť. Po príchode nemeckého vojska do Nitry toto zaujalo pozície pred budovou kasární, kde nemecký veliteľ začal vyjednávať so Šmigovským. Nemecký veliteľ poskytol Šmigovskému priestor, aby mohol kontaktovať ministerstvo obrany. V telefonickom hovore presvedčil Šmigovský tajomníka prezidenta Tisa Karola Murína, aby nebola nitrianska posádka odzbrojená. Nemci nakoniec súhlasili a túto posádku ako jedinú na Slovensku neodzbrojili. Nemecké vojsko sa tak presunulo smerom na Zlaté Moravce.

V ďalších dňoch sa Šmigovský stretol s miestnym veliteľom SS, ktorému podrobne referoval o situácií povstania v okolí Nitry. Aj vďaka týmto informáciám sa Nemcom podarilo rýchlo obsadiť rozsiahle územia predovšetkým na Hornej Nitre. V tomto období mal Šmigovský v Nitre niekoľko prejavov, v ktorých bránil nemeckú armádu a naopak útočil na SNP a povstalcov, sľuboval rýchle ukončenie povstania a potrestanie jeho účastníkov. 13. septembra 1944 bol za vernosť vláde povýšený na podplukovníka. Šmigovského rozhodnutia našli odozvu aj u Nemcov, ktorí mu zverili velenie nad všetkými vojenskými jednotkami v Nitre a to aj nemeckými. Neúspech povstania v Nitre bol veľkou nepríjemnosťou pre povstanie, keďže jedným z hlavných cieľov bolo oslobodenie politických väzňov (hlavne komunistov), ktorí boli väznení práve v nitrianskej väznici. K týmto sa tak mohlo dostať nemecké Gestapo.

5. septembra 1944 bol Šmigovský vymenovaný ministrom obrany Štefanom Haššíkom za veliteľa 1. pešieho pluku Domobrany, ktorej základom sa stala práve nitrianska posádka. Na tejto pozícií zotrval Šmigovský až do začiatku apríla 1945. Následne odišiel do Prahy za rodinou, kde zotrval až do konca vojny. Tu sa 5. mája 1945 zúčastnil Pražského povstania na strane povstalcov. Po skončení vojny sa Šmigovský rozhodol, že sa prihlási slovenským úradom. 24. mája 1945 bol zadržaný v Trnave a prevezený do Bratislavy.

Právna úprava procesu a prípravné konanie Vzhľadom na činnosť Slovenskej národnej rady, ako i faktickú existenciu výlučne slovenských orgánov, bola snaha, aby sa retribučné súdne procesy vykonávali na Slovensku osobitne a samostatne, teda nie ako súčasť česko-slovenskej retribúcie.HRABOVEC, E., 2017, Jozef Tiso - kňaz a prezident. Post Scriptum, Bratislava, s. 164 28. apríla 1945 vláda ČSR na zasadaní v Košiciach zobrala na vedomie, že SNR chce vydať retribučné predpisy pre Slovensko ako samostatné nariadenie.HRABOVEC, E., 2017, Jozef Tiso - kňaz a prezident. Post Scriptum, Bratislava, s. 166 15. mája 1945 tak prijala SNR Nariadenie č. 33/45 Zb. SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva (ďalej len "nariadenie č. 33/45"). Dané nariadenie mal podľa Laca Novomeského za jeden večer napísať Gustáv Husák a to napriek tomu, že od februára 1945 pripravovalo takéto nariadenie Povereníctvo pre pravosúdie (spravodlivosti). Prijaté nariadenie neskôr doplnilo vykonávacie nariadenie Zboru povereníkov SNR č. 55/1945 Zb. n. SNR. Nariadenie č. 33/45 upravovalo skutkové podstaty konkrétnych trestných činov, procesnú stránku, zriaďovanie príslušných súdov, ako aj následné trestanie. Podľa tohto nariadenia došlo k zriadeniu Národného súdu so sídlom v Bratislave, okresných ľudových súdov so sídlom v jednotlivých okresných mestách a miestnych ľudových súdov so sídlom v každej politickej obci. Nariadenie taktiež upravovalo, kto spadá pod označenie fašistický okupant. Mohlo sa jednať iba o cudzieho štátneho príslušníka, ktorý sa buď pričinil o rozbitie ČSR, alebo inak terorizoval slovenský národ (konkrétne uvedené v § 1 nariadenia č. 33/45). Za tieto činy bolo možné udeliť iba trest smrti. V § 2 nariadenie č. 33/45 definovalo činnosť tzv. domácich zradcov. Jediným možným trestom bol v tomto prípade trest smrti. § 3 nariadenia č. 33/45 upravoval definíciu konania kolaborantov. Trest za túto činnosť bol trest odňatia slobody do 30 rokov, alebo trest smrti. § 4 nariadenia č. 33/45 definoval tzv. zradu na povstaní, za ktorú pripúšťal udelenie iba trestu smrti. Až § 5 nariadenia č. 33/45, ktorý definoval činnosť tzv. previnilcov fašistického režimu umožňoval udeliť miernejšie tresty, dokonca aj iba verejné pokarhanie. § 6 nariadenia č. 33/45 umožňoval za určitých podmienok zmiernenie trestu smrti na trest 30 rokov odňatia slobody, prípadne v odôvodnených prípadoch aj iné tresty, či oslobodenie. Toto nariadenie detailne určovalo príslušnosť súdu vo vzťahu k obžalobe a ostatné náležitosti.

Avšak samotný Šmigovský nespadal v zmysle ustanovení nariadenia č. 33/45 pod pôsobnosť Národného súdu v Bratislave. Jeho prípad bol 6. júna 1945 Národnému súdu prikázaný do pôsobnosti predsedníctvom SNR. K formálnemu zatknutiu Šmigovského došlo v Bratislave 25. mája 1945, jeho väzba bola potvrdená Národným súdom 10. júla 1945, ktorý na Šmigovského uvalil tzv. útekovú a kolúznu väzbu. Pri výkone svojej funkcie obžaloba pri Národnom súde podliehala predsedníctvu SNR.HRABOVEC, E., 2017, Jozef Tiso - kňaz a prezident. Post Scriptum, Bratislava, s. 172 Súd súčasne Šmigovskému ustanovil obhajcu, ktorým sa stal Arnošt Marcis. Už počas prípravy obžaloby bol Šmigovský vypočúvaný. Prebiehali tiež výsluchy viacerých svedkov.

Za obžalobcu bol vybraný Miloslav Takáč. Tento už na konci júla 1945 pripravil prvú verziu obžaloby proti Šmigovskému. Obžaloba bola predložená najprv predsedníctvu SNR. To následne odporučilo predložiť daný prípad priamo Národnému súdu s odôvodnením, že sa jedná o prestíž SNR. Obžalobca tak prepracoval obžalobu, ktorá bola predložená Národnému súdu 3. septembra 1945. Obvinenia boli rozdelené do dvoch blokov. Podľa obžaloby bolo Šmigovskému kladené za vinu, že maril boj Slovenského národa proti zradcom a okupantom, že maril boj za slobodu a obnovenie ČSR a prípravy SNP. Súčasne sa mal podľa obžaloby zúčastniť na úsilí fašistických okupantov a domácich zradcov v úmysle potlačiť SNP alebo znemožniť partizánsky boj. Tiež mal spolupôsobiť pri prenasledovaní účastníkov povstania alebo partizánskeho boja a udávať okupačným vojskám. Týmto konaním sa mal dopustiť spáchania trestného činu zrady na povstaní podľa § 4 písm. a), b) nariadenia č. 33/45.

Súdny proces Hlavné pojednávanie Predsedom súdneho senátu v tomto procese sa stal Igor Daxner, ktorý bol súčasne predsedom Národného súdu ako takého. Samotné pojednávanie bolo zahájené dňa 21. septembra 1945. Celkovo prebiehalo iba počas troch dní a to ešte 22. a 25. septembra. Obhajca na úvod hlavného pojednávania vyhlásil, že je iba ustanoveným obhajcom, ktorý musí na tomto konaní vystupovať iba na základe svojich stavovských povinností. Hlavné pojednávanie sa malo začať do 14. dní od predloženia obžaloby na súd. Súd však začal pojednávať až 18 dní po predložení obžaloby.MALATINSKÝ, M., 2015, Proces s podplukovníkom Jánom Šmigovským pred Národným súdom. ÚPN, Bratislava, s. 33 Šmigovský navrhol už 7. septembra 1945 vypočuť viacero svedkov. Týchto však súd nepredvolal a jeho návrhu tak nevyhovel. Súd nevykonal žiadny dôkaz, ktorý navrhol výlučne Šmigovský.

Časť obžaloby A (obvinenie, že akýmkoľvek spôsobom maril boj slovenského národa proti zradcom alebo okupantom, za slobodu a za obnovenie Česko-Slovenskej republiky, maril prípravy národného povstania alebo účasť vojenských jednotiek na ňom).