Kanadské kráľovské letectvo (; skratka: RCAF; ; skratka: ARC), známe tiež pod názvami Kráľovské kanadské vzdušné sily alebo Kráľovské kanadské letectvo, je leteckou zložkou Kanadských ozbrojených síl (Canadian Armed Forces), ktorej hlavnou úlohou je „poskytnúť kanadským silám relevantnú, rýchlu a efektívnu leteckú silu“. Súčasným veliteľom Kanadského kráľovského letectva je generálporučík Al Meinzinger, pričom je aj náčelníkom štábu letectva.
Kanadské kráľovské letectvo je zodpovedné za všetky letecké operácie Kanadských ozbrojených síl, dohliada na bezpečnosť kanadského vzdušného priestoru a poskytuje lietadlá na podporu misií Kanadského kráľovského námorníctva (Royal Canadian Navy) a Kanadskej armády (Canadian Army). RCAF je partnerom Vzdušných síl USA (United States Air Force) pri ochrane kontinentálneho vzdušného priestoru v rámci Severoamerického veliteľstva vzdušno-kozmickej obrany (North American Aerospace Defense Command, NORAD). Poskytuje tiež všetky zdroje, hlavne letecké, pre Národný pátrací a záchranný program (National Search and Rescue Program), za ktorý zodpovedá.
História Kanadského kráľovského letectva siaha do roku 1920, kedy vzniklo Kanadské vojenské letectvo (Canadian Air Force). Existovalo krátky čas, keďže v roku 1924 mu bol udelený kráľovský súhlas od kráľa Juraja V., aby vytvorili Kanadské kráľovské letectvo.
V roku 1968 boli všetky zložky Kanadských ozbrojených síl zlúčené do organizácie s názvom Kanadské sily (Canadian Forces). Letecké jednotky boli rozdelené medzi niekoľko rôznych veliteľstiev: Veliteľstvo protivzdušnej obrany (Air Defence Command), Veliteľstvo leteckej prepravy (Air Transport Command), Mobilné veliteľstvo (Mobile Command), Námorné veliteľstvo (Maritime Command) a tiež Veliteľstvo výcviku (Training Command).
V roku 1975 boli niektoré veliteľstvá zrušené (Veliteľstvo protivzdušnej obrany, Veliteľstvo leteckej prepravy, Veliteľstvo výcviku) a všetky letecké jednotky boli umiestnené pod nové veliteľstvo nazvané Letecké veliteľstvo (Air Command, AIRCOM). Medzi personálom však boli kanadské vzdušné sily naďalej tradične označované ako „Air Force“. Od augusta 2011 má kanadské vojenské letectvo opäť názov „Kanadské kráľovské letectvo“. Zúčastnili sa druhej svetovej vojny, kórejskej vojny, druhej vojny v Perzskom zálive a tiež aj niekoľkých mierových misií OSN a operácií NATO. Počas studenej vojny malo Kanadské kráľovské letectvo, ako člen NATO, rozmiestnené niektoré jednotky aj v západnej Európe.
História Prvá svetová vojna Počas prvej svetovej vojny slúžilo v britskom Kráľovskom leteckom zbore (Royal Flying Corps, RFC) približne 22 800 Kanaďanov, pretože v tom čase ešte samostatné kanadské vzdušné sily neexistovali. Niektorí z kanadských letcov dosiahli vo vojne značné úspechy. Letecké eso Billy Bishop sa so 72 zostrelmi nepriateľských lietadiel, ktoré mu pripisujú oficiálne zdroje, stal najúspešnejším stíhacím pilotom celého Britského impéria a po René Fonckovi zároveň druhým najúspešnejším pilotom Dohody v prvej svetovej vojne. Jednými z najúspešnejších pilotov vojny boli aj Billy Barker a Raymond Collishaw, ktorý počas prvej svetovej vojny slúžil u britskej Kráľovskej námornej leteckej služby (Royal Naval Air Service, RNAS) a následne Britského kráľovského letectva (Royal Air Force, RAF). Collishaw sa stal najúspešnejším leteckým esom Kráľovskej námornej leteckej služby a zároveň druhým najúspešnejším kanadským stíhacím pilotom v prvej svetovej vojne. Všetky pokusy o založenie kanadských vzdušných síl ešte počas vojny zlyhali kvôli absencii podpory zo strany kanadskej vlády.
Medzivojnové obdobie Prvá nezávislá kanadská vojenská letecká organizácia vznikla v roku 1920, kedy bolo založené Kanadské vojenské letectvo (Canadian Air Force, CAF). Príslušníci Kanadského vojenského letectva slúžili iba na pol úväzku, ale o štyri roky neskôr bolo reorganizované na Kanadské kráľovské letectvo (Royal Canadian Air Force, RCAF) už ako úplne profesionálna organizácia. Pôvodne to boli prevažne mierové a obranné sily, pričom na bojové lietanie sa kládol iba malý dôraz. Bojový letecký výcvik sa v tomto období konal podľa doktrín, ktoré vznikli počas prvej svetovej vojny. Letci sa cvičili v taktickom prieskume a navádzaní delostrelectva zo vzduchu, ale to sa týkalo iba malej časti. Dôvodom odsunu bojového výcviku na okraj záujmu bol šok z hrôz prvej svetovej vojny a s ním súvisiaca strata záujmu v ozbrojené sily. Hlavné úlohy Kanadského kráľovského letectva preto úzko súviseli s programom Civilné vládne vzdušné operácie (Civil Government Air Operations), ktorý dbal na hliadkovanie proti pašerákom, ochranu lesov a experimentálny vývoj motorov a mazadiel schopných ustáť tvrdé kanadské zimy. Stroje Kanadského kráľovského letectva prevádzkovali aj leteckú poštu, pričom sa kanadskí piloti stali v tomto odbore v mnohých ohľadoch priekopníkmi. V 20. rokoch boli najpočetnejšími lietadlami RCAF cvičné lietadlá Avro 504 a hliadkové lietajúce člny Curtiss HS-2L.
Veľká hospodárska kríza zasiahla začiatkom 30. rokov aj Kanadu a rozsiahle rozpočtové škrty spôsobili, že aktivita Kanadského kráľovského letectva sa v tomto období výrazne znížila. V nasledujúcich rokoch, keď sa už začala situácia zlepšovať a financovanie bolo aspoň čiastočne obnovené, sa RCAF začala viac sústrediť na bojový výcvik. Zhoršujúca sa politická situácia v Európe po nástupe nacizmu v Nemecku a fašizmu v Taliansku bola predzvesťou ďalšej vojny. V Kanade začali prebiehať rozsiahle prípravy RCAF na modernú vojnu, ale v čase vypuknutia druhej svetovej vojny v roku 1939 disponovalo Kanadské kráľovské letectvo iba približne 4 000 príslušníkmi a 195 lietadlami, z ktorých bola väčšina zastaraná a nevhodná pre moderný vzdušný boj.
Druhá svetová vojna náhľad|vľavo|Letecký a pozemný personál 428. perute RCAF pózuje s bombami pred bombardérom Avro Lancaster B Mk.X, 18. august 1944
Pozdĺž dlhého kanadského pobrežia bol v rámci príprav na vojnu vybudovaný rozsiahly systém základní námorných lietadiel, na ktorých slúžilo vyše 300 moderných strojov, napr. ľahké bombardéry Lockheed Hudson a stíhačky Hawker Hurricane. Hlavná úloha týchto lietadiel spočívala v obrane kanadského pobrežia a ochrane spojeneckých lodných trás, ktoré boli pod neustálou hrozbou zo strany nemeckých ponoriek. Po páde Francúzska v júni 1940 bola jediná kanadská moderne vybavená stíhacia peruť, 1. peruť, odoslaná do Spojeného kráľovstva, kde sa zúčastnila bitky o Britániu spoločne s jednotlivými kanadskými letcami, ktorí boli zaraďovaní do perutí po celej RAF. Kanaďania sa zúčastnili aj výcvikového programu Plán leteckého výcviku Britského spoločenstva národov (British Commonwealth Air Training Plan), v rámci ktorého sa vykonával výcvik pilotov z krajín Spoločenstva národov pre nasadenie v boji. Po celej Kanade bola pre tento účel vybudovaná sieť cvičných letísk a viac než sto leteckých škôl. Počas vojny bolo v Kanade vycvičených približne 131 000 pilotov, z čoho 70 000 boli Kanaďania. Väčšina týchto pilotov bola potom nasadená na bojiskách v severnej Afrike, Barme, na Cejlóne, na stredomorskom bojisku, Malte a pod.
Kanadskí piloti lietali počas vojny s takmer každým typom lietadiel, ktorý bol vtedy v službe. Najväčšou kanadskou formáciou slúžiacou v Európe bola 6. skupina RCAF pod velením RAF. Na vrchole svojich síl sa táto skupina skladala zo štrnástich kanadských bombardovacích perutí. Jednotka vstúpila do vojny vyzbrojená bombardérmi Vickers Wellington a Handley Page Halifax, ale postupne bola prezbrojená na lietadlá Avro Lancaster. Dvanásť kanadských stíhacích perutí patrilo pod Veliteľstvo stíhacieho letectva RAF (RAF Fighter Command), pričom tieto perute pôvodne lietali na stíhačkách Hawker Hurricane, ale neskôr boli prezbrojené na výkonnejšie Supermarine Spitfire rôznych verzií a Curtiss P-40 Tomahawk, Kittyhawk a Warhawk. George Beurling sa so svojimi 31 zostrelmi stal najúspešnejším kanadským stíhacím pilotom druhej svetovej vojny a jedným z najúspešnejších stíhačov síl Spoločenstva národov. Richardovi Audetovi sa 29. decembra 1944 pri prvom kontakte s nepriateľom podarilo so svojím Spitfirom LF Mk.IXE zostreliť päť nemeckých stíhačiek (dva Bf 109 a tri Fw 190) v priebehu siedmich minút nad nemeckým mestom Osnabrück. Neskôr sa stal jediným pilotom Kanadského kráľovského letectva, ktorý mal na svojom konte dva potvrdené zostrely nemeckých prúdových stíhačiek Messerschmitt Me 262 a jeden pravdepodobný zostrel. Pozoruhodný úspech dosiahla aj posádka lietadla B-24 Liberator v protiponorkovej úlohe pod velením Kennetha Moorea, ktorej sa podarilo počas dvadsiatich minút potopiť dve nemecké ponorky.
1945 – 1968 náhľad|vľavo|Prepadové stíhacie lietadlo McDonnell CF-101B Voodoo Kanadského kráľovského letectva počas letu nad základňou CFB Bagotville, 1962 náhľad|Raketa CIM-10 Bomarc Kanadského kráľovského letectva v palebnom postavení v North Bay, 1965
Po druhej svetovej vojne bola veľká časť personálu Kanadského kráľovského letectva demobilizovaná a väčšina základní bola prestavaná na civilné letiská. S príchodom éry prúdových lietadiel sa prvými prúdovými lietadlami RCAF stali stíhačky Gloster Meteor. V roku 1949 sa Kanada stala zakladajúcim členom NATO. Kanadské kráľovské letectvo asistovalo aj silám Spojených národov počas kórejskej vojny, kedy Kanaďania poskytli logistickú podporu a neskôr vyslali aj dopravné lietadlá. Do Európy bola v tomto období odoslaná 1. letecká divízia RCAF (No. 1 Air Division RCAF), ktorej hlavné veliteľstvo bolo aktivované 1. októbra 1952 v Paríži. Divízia pozostávala zo štyroch krídel s dvanástimi stíhacími peruťami, ktoré boli dislokované na štyroch leteckých základniach. Dve základne sa nachádzali vo Francúzsku (Marville – 1. krídlo) a Grostenquin (2. krídlo) a dve v Západnom Nemecku (Zweibrücken – 3. krídlo) a Baden-Soellingen (4. krídlo). Divízia bola v tom čase vyzbrojená stíhačkami Canadair Sabre a od roku 1956 aj CF-100 Canuck. Perute vyzbrojené lietadlami Sabre boli v roku 1962 prezbrojené na typ CF-104 Starfighter. V priebehu 50. rokov boli z dôvodu rastúcej sovietskej jadrovej hrozby vybudované cez celé územie Kanady línie radarových staníc, ktoré boli prevádzkované prevažne Kanadským kráľovským letectvom. V roku 1958 Kanada a Spojené štáty vytvorili Severoamerické veliteľstvo protivzdušnej obrany (North American Air Defense Command, NORAD).
1968 – 2011 náhľad|Canadair CF-104 Starfighter Kanadského kráľovského letectva počas letu
V roku 1968 bolo Kanadské kráľovské letectvo, Kanadské kráľovské námorníctvo (Royal Canadian Navy) a Kanadská armáda (Canadian Army) zlúčené do organizácie s názvom Kanadské sily (Canadian Forces). Letecké jednotky boli rozdelené medzi niekoľko rôznych veliteľstiev: Veliteľstvo protivzdušnej obrany (Air Defence Command), Veliteľstvo leteckej prepravy (Air Transport Command), Mobilné veliteľstvo (Mobile Command), Námorné veliteľstvo (Maritime Command) a tiež Veliteľstvo výcviku (Training Command). Jednotky Veliteľstva protivzdušnej obrany boli v tom čase vyzbrojené prepadovými stíhačkami CF-101 Voodoo, protilietadlovým raketovým kompletom CIM-10 Bomarc a radarovým systémom SAGE v rámci NORAD-u. Veliteľstvo leteckej prepravy zabezpečovalo strategickú leteckú dopravu pre mierové misie NATO a OSN. Námorné veliteľstvo vykonávalo hlavne hliadkovú činnosť pomocou diaľkových námorných hliadkových lietadiel CP-107 Argus. V roku 1975 boli niektoré veliteľstvá zrušené (Veliteľstvo protivzdušnej obrany, Veliteľstvo leteckej prepravy, Veliteľstvo výcviku) a všetky letecké jednotky boli umiestnené pod nové veliteľstvo nazvané Letecké veliteľstvo (Air Command, AIRCOM). V roku 1982 boli Leteckému veliteľstvu Kanadských síl dodané prvé viacúčelové stíhačky CF-18 Hornet. Na tento typ boli prezbrojené aj niektoré perute 1. leteckej divízie RCAF v Západnom Nemecku.