Moše Dajan (, * 20. máj 1915† 16. október 1981) bol izraelský generál a politik. V rokoch 19531958 bol náčelníkom Generálneho štábu Izraelských obranných síl. Do politiky vstúpil po odchode z armády a stal sa ministrom obrany a následne ministrom zahraničných vecí.
Rodina Moše Dajanovi rodičia pochádzajú z ukrajinskej časti Ruského Impéria a boli židovskými imigrantmi. Otec Šmu'el Dajan imigroval v roku 1908 do Palestíny kde pracoval ako robotník, bol spoluzakladateľom mošavu Nahalal a poslancom za vládnu stranu Mapaj po vzniku Izraela.
Matka Debora za slobodna Zatulovská prišla sama do Palestíny v roku 1913 s pozývacím listom do kibucu, kam ju ale nakoniec neprijali. Napokon sa ale zoznámila so svojím budúcim manželom a v roku 1915 sa za neho vydala. Okrem Mošeho, ich prvorodeného syna sa im narodila dcéra Aviva *1922 a syn Corik *1926. Corik zahynul počas izraelskej vojny za nezávislosť v roku 1948 v bitke Ramat Jochanan jeho syn Uzi Dajan, narodený v rovnaký rok kedy zomrel jeho otec, sa vypracoval na generála a zástupcu náčelníka Generálneho štábu
Detstvo Moše Dajan sa narodil v kibuci Deganja Alef neďaleko Galilejského jazera, na vtedajšom území Osmanskej ríše, kde sa v súčasnosti nachádza Štát Izrael a bol vôbec prvým dieťaťom narodeným v kibuci. Svoje meno dostal po Moše Barskóm, ktorý bol obeťou arabského útoku pred prvou svetovou vojnou. Moše Dajan nemal ľahké detstvo, vzhľadom na ťažké podmienky ktoré vtedy Palestínu sužovali. Bol často chorý, už ako ročného ho postihol trachom na ľavom oku, keď mal dva roky takmer umrel na zápal pľúc a v piatich rokoch ochorel na maláriu. Keď mal v roku 1921 šesť rokov, presťahovali sa s rodinou do prvého mošavu Nahalal, kde neskôr vyrastal a vyštudoval základnú a poľnohospodársku školu. Ako dieťa pomáhal na farme kde prišiel do kontaktu s Arabmi zo susedných dedín a naučil sa hovorovú arabčinu. Keď mal štrnásť rokov, nastúpil v roku 1929 do židovskej podzemnej vojenskej organizácie Hagana.
Manželka a deti So svojou budúcou ženou sa zoznámil v škole v roku 1934, bola ňou Rut Schwarzová, dcéra úspešného jeruzalemského právnika. Na návrh Rut Schwarzovej sa však ešte pred ich svadbou oženil so židovským dievčaťom, ktoré utieklo z Nemecka a zabránil tak spätnej deportácií do Nemecka nakoľko tým získala Palestínsky pas. Po roku sa s týmto dievčaťom rozviedol a v dvadsiatom roku života sa oženil s Rut. Po svadbe odišli do Spojeného kráľovstva, kde sa podarilo Rutinmu otcovi zariadiť Mošemu štúdium na London School of Economics. Po pol roku sa však pre jazykovú a kultúrnu bariéru vrátili. Narodili sa im tri deti, dcéra Ja'el *1939 a synovia Ehud *1942 a Asaf_Dajan *1945. V roku 1971 sa Rut Schwarzová s Moše Dajanom po 36 ročnom manželstve rozviedla.
Kariéra vojaka V roku 1936 súhlasila britská administratíva so vznikom uniformovaných židovských pomocných stráží tzv. Ghaffirovia. Vznik týchto jednotiek bol reakciou na rastúce intenzívne arabské útoky. Ich vybavenie pozostávalo z ľahkých zbraní, celkový počet jednotiek bol približne 3000 a riadení boli operačným dôstojníkom, britským kapitánom Orde Wingateom, ktorý bol prosionisticky orientovaný. Britom nevadilo, že Ghaffirovia boli aj členmi Hagany a Moše Dajan bol ich súčasťou. náhľad|vľavo|Moše Dajan (naľavo) so svojim priateľom Jigalom Alonom a Jicchakom Sadeom v Chanita, 1938 Službu tejto „židovskej polícií“ vykonával až do roku 1939 v oblastiach Jizra'elského údolia a Galilejí. Kapitán Wingate dostal v roku 1937 úlohu, aby z členov židovských strážnikov vytvoril špeciálne nočné čaty po hebrejsky : פלוגות הלילה המיוחדות, Plugot ha-lajlot ha-mejuchadot.. Moše Dajan bol jedným z ghaffírov, ktorého si kapitán Wingate do tohto špeciálneho tímu vybral. Orde Wingate vycvičil tieto čaty v oblasti partizánskej vojny. Stráženie významných cieľov ako napríklad ropovod z Haify do Mosulu a likvidovanie arabských záškodníckych skupín bolo ich hlavnou úlohou. Pri útokoch proti arabským rebelom, čo bolo tiež súčasťou ich obrannej činnosti, sa dostávali aj na územia Libanonu a Sýrie. Moše Dajan sa v roku 1938 stal veliteľom jednotky v rámci úderného komanda Plugot Sade.
Druhá svetová vojna Briti chceli v roku 1939 získať väčšiu arabskú podporu a Haganu vyhlásili za protizákonnú. 5 októbra 1939 zatkli 42 spolubojovníkov medzi ktorými bol aj Moše Dajan pre účasť na Haganskom dôstojníckom kurze. Britská správa ho odsúdila za členstvo v podzemnej vojenskej organizácií a odsúdila na desať rokov odňatia slobody, výkon trestu mal absolvovať v Akke . Britská politika sa však po šestnástich mesiacoch zmenila pre zhoršujúcu sa vojenskú situáciu na blízkom východe a to viedlo k prespusteniu Mošeho Dajana a jeho kolegov vo februári 1941 a ich následnému narukovaniu do Britskej armády. Moše Dajan vytvoril po troch mesiacoch od nástupu malú prieskumnú jednotku ktorá pozostávala z 31 bojovníkov Hagany, ktorá získavala informácie pre pripravovanú spojeneckú inváziu do Sýrie a Libanonu. Tieto územia boli vtedy pod vplyvom Francúzskeho štátu známeho aj ako Vichystické Francúzsko, ktoré ovládali nacisti.
Moše Dajan nosil čiernu pásku cez oko po jednej z týchto operácií, kde utrpel vážny úraz oka. Dajanova jednotka ktorá pozostávala z desiatich Austrálčanov, piatich Židov a jedného Araba prekročila hranice aby zabezpečila dva mosty cez rieku Lítání v južnom Libanone. Táto akcia prebehla deň pred spojeneckou inváziou ktorá sa konala 8.júla 1941. V deň spojeneckej invázie sa Moše Dajan z vlastnej iniciatívy rozhodol zaútočiť a získať pozíciu neďalekej vichystickej policajnej stanice. Táto akcia bola úspešná avšak následne sa dostali pod ťažkú francúzsku paľbu. Moše Dajan chceli zistiť z ktorej strany streľba prichádza a preto sa vyšplhal na strechu a ďalekohľadom mŕtveho francúzskeho policajta hľadal streľbu vojakov.Francúzsky ostreľovač si však všimol záblesky objektívu ďalekohľadu a zasiahol ďalekohľad Mošeho Dajana. Informácie od Chajima Herzoga sa však líšia, tvrdí, že zranenie utrpel počas prieskumu postavenia nepriateľa pri moste. Zásah guľky spôsobil, že kovové a sklenené fragmenty zasiahli Dajanove ľavé oko čo spôsobilo vážne zranenie. Prebehlo šesť hodín, kým mohol byť Moše Dajan evakuovaný a nakoniec jeho oko nebolo možné zachrániť. Toto zranenie však bolo natoľko vážne, že poškodilo aj extraokulárne svalstvo čo mu znemožnilo náhradu skleneným okom a jediným riešením bolo použitie očnej klapky. ktorá bola súčasťou jeho vojenského výzoru počas zvyšku života. Moše Dajan preukázal počas celej operácie mimoriadnu statočnosť a počas jedného z bojov sa mu podarilo zajať 12 francúzskych vojakov. Austrálsky dôstojníci pod ktorými slúžil odporučili vyznamenať ho jedným z najvyšších britských vojnových vyznamenaní: Rádom za vynikajúcu službu.
Toto ťažké zranenie mu v priebehu nasledujúceho roka spôsobovalo veľkú bolesť pri liečbe a psychické problémy ktoré ho donútili ukončiť aktívnu službu v Hagane. Počas liečby v nemocnici pracoval pre politické oddelenie Židovskej agentúry kde organizoval dobrovoľnícke židovské výsadky v nacistami ovládanej Európe a v prípade nemeckej invázie riadil podzemné rádio. Keď klesla hrozba nemeckej invázie, odišiel do Nahalalu kde sa venoval farmárčeniu, avšak so stratou oka sa vyrovnával veľmi ťažko, čo potvrdil vo svojej autobiografii:„S veľkými obavami som premýšľal o svojej budúcnosti, ako mrzák bez talentu, remesla alebo zamestnania o zabezpečení mojej rodiny“ dodal že bol "pripravený vynaložiť všetko úsilie a podstúpiť akékoľvek utrpenie, len aby nemusel nosiť čiernu pásku cez oko. Pozornosť, ktorú priťahovala, pre mňa bola neznesiteľná. Radšej som sa zavrel doma a robil čokovľvek, len aby som sa nemusel stretávať s reakciami ľudí, kamkoľvek som šiel."
Vojna za nezávislosť a Izraelská armáda Po vyhlásení nezávislosti Izraela v máji 1948 nasledoval nasledujúci deň útok armády arabských štátov. Bol to začiatok Izraelskej vojny za nezávislosť. Moše Dajan v nej plnil viacero úloh : Bol veliteľom obrany na jordánskom fronte, kde bránil židovské osady v Jordánskom údolí ; Bol veliteľom 89. mechanizovaného práporu v rámci operácie Danny, ktorý vtrhol do arabskej dediny Lydda, dnešná Lod a pomohol ju dobyť ; Pomohol zabrániť ďalšiemu egyptskému postupu na južnom fronte. Vojenským veliteľom Jeruzaléma bol vymenovaný v auguste 1948. Začiatkom roka 1949 sa na gréckom ostrove Rhodos konali rokovania o prímerí s Jordánskom a Egyptom, Moše Dajan bol členom zúčastnenej izraelskej delegácie. Výsledkom týchto rokovaní bola dohoda o prímerí, ktorá ukončila vojnový stav medzi susediacimi štátmi.
Po vojne dosahoval Moše Dejan stále vyššie a vyššie armádne hodnosti. V roku 1949 sa stal veliteľom Južného veliteľstvakde pôsobil do roku 1951. V roku 1952 sa stal veliteľom Severného veliteľstva. Autor biografickej knihy o Arielovi Šaronovi, Luc Rosenzweig v knihe uvádza : " Príchodom Moše Dajana do čela veliteľstva severnej oblasti sa zásadne zmenila klíma a metódy boja proti arabským nájazdníkom. Nielenže poznal dokonale tamojšiu krajinu, pretože sa tam narodil a za druhej svetovej vojny ju ako vojak celú krížom krážom prešiel, ale fakt, že patril k ‚aristokracií‘ socialistického sionizmu, mu umožňoval presne vycítiť pomer síl na najvyšších miestach. Okrem toho mal Dajan podporu premiéra Bena Gurionoviho, ktorý sa vo vláde prikláňal viac na stranu vojakov než diplomatov ktorú zastupoval minister zahraničných vecí Moše Šaret. Podstatou rozhodnutí bol spôsob reakcie na arabské útoky. Kým Minister Šaret preferoval podávanie sťažností, veliteľ Dajan a premiér Gurion preferovali odvetu. Vtedajšie rozhodnutia popisuje situácia ktorú opísal Luc Rosenzweig 2008, pri ktorej Jordánci uniesli dvoch izraelských vojakov. V reakcií na to sa Moše Dajan mal opýtať Ariela Šarona, či by bolo možné uniesť dvoch vojakov Arabskej Légie. Na druhý sa dvaja jordánsky vojaci nachádzali v izraelskej cele. Ariel Šaron týmto Moše Dajana ohromil.
Veliteľom operácií Generálneho štábu sa stal Moše Dajan začiatkom roku 1952. Táto pozícia mu umožnila zadefinovať poslanie a rámec fungovania vznikajúcej protiteroristickej jednotky 101, ktorej veliteľom sa stal Ariel Šaron. Úlohou Moše Dajana v októbri 1953 bolo aj pripraviť odvetnú operáciu proti jordánskej dedine Kibíja, ktorá sa nachádza na západnom brehu. V tejto dedine mala byť základňa teroristov, ktorí v Tel Avive, v dedine Jehud, zabili pri dome mamu a jej dve malé deti. Dajan poveril vedením operácie s kódovým názvom Šošana Ariela Šarona, táto akcia však nedopadla podľa očakávaní. Jednotka, ktorej Šaron velil vyhodila do vzduchu 45 domov pretože si mysleli, že sú prázdne. Na druhý deň sa však ukázalo, že domy prázdne neboli a že pri operácií zahynulo 69 osôb, prevažne civilistov. Táto operácia však bola reakciou aj na predchádzajúce cezhraničné nájazdy vedené z Jordánskom obsadeného západného brehu, pri ktorom boli zabíjaní izraelskí civilisti. náhľad|Náčelník Generálneho štábu Moše Dajan (horná rada, tretí zľava) s vojakmi 890. výsadkového práporu. Naľavo od neho stojí major Ariel Šaron. (október 1955) Mimoriadne schopnosti a dobré, priateľské vzťahy s Benom Gurionom a Šimonom Peresom priviedli Mošeho Dajana na vrchol armádnej hierarchie, keď bol 6. decembra 1953 vymenovaný náčelníkom Generálneho štábu izraelskej armády. Filozofia Mošeho Dajana hovorila: „nikdy neposielaj vojaka niekam, kam by si nešiel sám“ a v duchu tohto hesla jedným z jeho prvých rozhodnutí vo funkcií bolo, že „všetci dôstojníci musia byť vycvičení v zoskoku padákom“.
Vtedajší náčelník generálneho štábu Moše Dajan vypracoval po prevzatí velenia hlavnú reorganizáciu izraelskej armády ktorá mimo iné zahrňovala : náhľad|Členovia GADNY vznik spravodajského a výcvikového útvaru izraelskej armády vznik vojenskej akadémie pre dôstojníkov o hodnosť vyššiu ako major vytvorenie vojenského programu GADNA, ktorý pripravoval mladých ľudí na vojenskú službu prepracovanie mobilizačnej schémy a zaistenie vyhradenia adekvátneho vybavenia