F-111 Aardvark bol americký dvojmotorový stíhací bombardér s meniteľnou geometriou krídel. Bolo to taktické útočné lietadlo, ktoré plnilo úlohy strategického jadrového bombardéra, prieskumného lietadla, ale aj lietadla elektronického boja.

Bolo jedným z najkontroverznejších lietadiel svojej doby. Dovtedy žiadne iné lietadlo nebolo médiami tak ostro kritizované. Jeho vývoj bol sprevádzaný mnohými vážnymi problémami a značne prekročil nielen plánované náklady, ale aj stanovený termín spustenia sériovej výroby. Z niekoľko tisíc kusov, ktoré sa mali pôvodne vyrobiť, bolo nakoniec dodaných iba 562 lietadiel v siedmich rôznych variantoch.

Lietadlo bolo predmetom dlhotrvajúcej diskusie aj v rámci Kongresu a jeho odporcovia sa o lietadle posmešne vyjadrovali, že je nebezpečnejšie pre USA ako pre potenciálneho nepriateľa. Ale po tom, ako bolo vyriešených viacero technických problémov, F-111 sa vo svojej dobe ukázalo byť jedným z najefektívnejších lietadiel sveta. Navyše F-111 stanovila dovtedy najlepší bezpečnostný rekord, keď po dosiahnutí jedného milióna letových hodín došlo k strate iba 77 lietadiel.

Vznik a vývoj thumb|right|Prototyp F-111A s maketami rakiet thumb|right|Kabína posádky F-111 počas nočného letu thumb|right|Štvorica austrálskych F-111 počas cvičenia Red Flag 06-1 História vzniku F-111 sa začala odvíjať na konci 50. rokov minulého storočia, kedy si americké letectvo uvedomilo, že čoskoro bude potrebovať nahradiť stíhacie bombardéry F-100 Super Sabre, F-101 Voodoo a F-105 Thunderchief, ktoré boli v tej dobe v prevádzke. Preto 27. marca 1958 vydalo US Air Force nasledovné požiadavky na nové lietadlo: maximálna rýchlosť viac ako 2 Machy, dostup , schopnosť nasadenia za akéhokoľvek počasia, schopnosť zvislého a krátkeho vzletu a pristátia. Americké vzdušné sily požadovali, aby toto lietadlo pripravené na operačné nasadenie do roku 1964. Tieto požiadavky však boli už o rok prepracované, pretože letectvo uznalo, že vývoj lietadla so schopnosťou zvislého/krátkeho vzletu a pristátia nebude pri úrovni vtedajších technológii taký jednoduchý. V roku 1960 bola požiadavka na maximálnu rýchlosť zvýšená na 2,5 Machu vo vysokej nadmorskej výške a 1,2 Machu na úrovni mora. Lietadlo malo byť schopné vzletu z rozjazdovej dráhy dlhej minimálne a jeho akčný rádius v nízkej letovej hladine mal byť . Navyše preletový dolet mal byť dostatočne veľký na to, aby bol stroj schopný preletieť Atlantický oceán.

V tej dobe hľadalo americké námorníctvo dvojmiestne lietadlo, ktoré by nahradilo zastarané stroje F-4 Phantom a F-8 Crusader. A hoci požiadavky námorníctva a letectva na nové lietadlo boli úplne odlišné, dňa 16. februára 1961 nariadil nový minister obrany Robert McNamara, aby sa skúmala možnosť vývoja jediného stroja, ktorý by uspokojil požiadavky oboch zložiek ozbrojených síl USA. Projekt dostal označenie Tactical Fighter Experimental (TFX) a jeho cieľom bolo zníženie nákladov na obstarávanie. Aj keď si predstavitelia amerického námorníctva od začiatku uvedomovali, že projekt TFX im nemôže poskytnúť požadované lietadlo schopné operovať z paluby lietadlovej lode, museli rešpektovať McNamarove rozhodnutie a pokračovať vo vývoji. Vznikla teda verzia F-11B, určená pre námorníctvo, z ktorej bolo celkovo vyrobených 7 prototypov. Ako však viacerí predpokladali hneď na začiatku, vývoj sprevádzalo množstvo problémov a program bol nakoniec v júli 1968 zrušený. Náhradou za zastarané palubné stíhačky sa o niekoľko rokov neskôr stal F-14 Tomcat.

Verzia stíhacieho bombardéra, určená pre letectvo, dostala označenie F-111A. Dňa 29. septembra 1961 boli oslovené spoločnosti Boeing, General Dynamics, Lockheed, Northrop, Grumman, McDonnell, Douglas, North American a Republic, aby predložili svoje návrhy na nové lietadlo. Odpovede firiem boli zaslané do decembra toho istého roku, pričom iba Northrop výzvu na predloženie návrhu odmietol.

Koncom januára 1962 sa vzdušné sily aj námorníctvo zhodli na tom, že žiadny z návrhov nie je prijateľný, ale že dva z nich – návrhy Boeingu a General Dynamics – stoja za ďalšie preskúmanie. Na jar roku 1962 predložili Boeing a General Dynamics pozmenené návrhy, tie však boli opäť zamietnuté. Svoje konečné návrhy dodali obe spoločnosti v septembri 1962 a 24. novembra 1962 sa víťazom tejto súťaže stala firma General Dynamics. K jej úspechu sa prispelo hlavne to, že verzie pre námorníctvo a letectvo zdieľali viac spoločných prvkov a firma uplatnila realistickejší prístup k otázke nákladov.

Prvý prototyp F-111A so sériovým číslom 63-9766 sa vzniesol k oblohe 21. decembra 1964. Aj keď bol let z dôvodu poruchy klapky skrátený na 22 minút, výsledky boli vo všeobecnosti uspokojivé. Letové testy boli znovu obnovené 6. januára 1965 a počas prvých letov dosiahla F-111A rýchlosť 1,3 Machu.

V roku 1965 boli odhadované náklady na výrobu jednej F-111 v rozpätí 4,5 až 6,3 milióna dolárov, čo zapríčinilo výrazné škrty v plánoch na množstvo obstaraných lietadiel. V tom istom roku bola uzavretá objednávka na 431 strojov, čo bolo o viac ako 50 percent menej, než sa pôvodne plánovalo.

Produkcia lietadiel F-111A začala v roku 1967 a celkovo bolo v tejto verzii vyrobených 141 strojov. Americké letectvo získalo prvé stíhačky F-111 18. júla 1967 a spočiatku nimi vyzbrojilo letky dislokované na základni Cannon v Novom Mexiku.

Konštrukcia F-111A thumb|right|F-111A nad juhovýchodnou Áziou thumb|right|Námorná verzia F-111B počas testov v roku 1968 thumb|right|Austrálska F-111C thumb|right|F-111F thumb|right|EF-111A Raven

F-111 bola vybavená krídlami s meniteľnou geometriou, ktoré mali šípovitosť v rozpätí od 16 do 72,5 stupňa. Drak lietadla bol vyrobený prevažne zo zliatin hliníka a ocele, z titánu a iných materiálov.

Kabína posádky bola riešená inovatívnym spôsobom, keď pilot a operátor zbraňových systémov nesedeli za sebou, ale vedľa seba. V prípade núdze slúžila kabína posádky aj ako úniková kapsula, ktorá sa za pomoci výbušnín a raketových motorov úplne oddelila od lietadla. Pri oddelení odtrhla aj malú časť trupu, ktorá slúžila ako stabilizačné krídlo. Následne sa v spodnej časti nafúkol vak, ktorý mal stlmiť náraz pri dopade na zem. V prípade pristátia na vode bola kapsula istý čas schopná plavby. Posádky F-111 boli niekoľkokrát nútené použiť únikovú kapsulu, ale aj napriek všetkým technickým opatreniam boli pristátia mimoriadne tvrdé a členom posádky spôsobovali zranenia.

Prvých 30 lietadiel F-111A bolo poháňaných motormi Pratt & Whitney TF30-P-1. Tieto motory však pri vysokých rýchlostiach a vysokých uhloch nábehu trpeli problémami, ktoré súviseli so zahltením kompresoru. Preto ďalšie sériovo vyrobené F-111A už poháňala dvojica TF30-P-3 a prepracované museli byť aj prívody vzduchu motorov. Nový pohon dodatočne získalo aj niektoré z prvých 30 lietadiel vybavených problémovými TF30-P-1. Prívody vzduchu mali tendenciu nasávať veľa úlomkov z pristávacej dráhy, čo zapríčinilo, že F-111A mohli vzlietať len z upravených dráh, ktoré boli nepretržite zametané.

Avionika F-111A pozostávala z balíku elektroniky nazvaného Mk I. Zahŕňala inerciálny navigačný a útočný systém Litton AJQ-20, bojový radar General Electric AN/APQ-112, pulzný radar Honeywell APN-167, radar na sledovanie terénu Texas Instruments AN/APQ-110 a komunikačné systémy Collins ARC-109 a ARC-112.

F-111A mala pod krídlami šesť pylónov na zavesenie bômb, rakiet alebo externých palivových nádrží. Vonkajší pylón na konci každého z krídel bol pevný a nemohol sa otáčať. V dôsledku toho bolo možné na týchto dvoch závesníkoch niesť arzenál iba vtedy, keď boli krídla v polohe medzi 16 a 26 stupňami. Ale štyri vnútorné pylóny sa mohli otáčať a zostať tak rovnobežné so stredovou líniou lietadla pri akomkoľvek stupni šípovitosti. V malej bombovnici mohlo lietadlo niesť ešte dvojicu bômb s hmotnosťou . Alternatívne mohli byť bomby v tomto vnútornom priestore nahradené 20-mm rotačným kanónom M61A1 s palebným priemerom 2000 nábojov. V tejto konfigurácii však lietali F-111 len zriedkavo a radšej využívali bombovnicu na nesenie bômb alebo elektroniky. V štandardnej bojovej konfigurácii sa užitočné zaťaženie F-111A pohybovalo od po , čo predstavovalo 10 až 26 bômb s hmotnosťou alebo 8 až 20 bômb s hmotnosťou . Napríklad pri misiách, kde bol požadovaný dolet , bolo užitočné zaťaženie F-111 rádovo , čo predstavovalo 16 bômb s hmotnosťou .

F-111B Išlo o námornú verziu F-111, ktorá sa však nakoniec nedočkala zavedenia do služby. Let prvého prototypu sa uskutočnil 18. mája 1965 a i keď bol úspešný, letové skúšky už čoskoro odhalili, že stroj má príliš vysokú vzletovú hmotnosť. Tento problém sa podarilo čiastočne zredukovať pri štvrtom prototype, ale stále to nebolo dostatočné. Tejto nepodarenej konštrukcii nepomohol ani fakt, že bola poháňaná motormi TF30-P-1, ktoré trpeli zahltením kompresora. Do októbra 1967 bolo námorníctvu jasné, že z F-111B nikdy nebude palubné lietadlo s požadovanými vlastnosťami a americkému kongresu odporučilo, aby bol projekt ukončený.

Keďže spoločnosť General Dynamics nemala žiadne skúsenosti s palubnými lietadlami, spojila sa s firmou Grumman, ktorá bola skúseným výrobcom stíhačiek operujúcich z paluby lietadlovej lode.

Nos F-111B bol o kratší ako u F-111A, aby sa lietadlo prispôsobilo výťahom na palubách vtedajších amerických lietadlových lodí. Krídla boli predĺžené o necelých , aby sa zvýšila nosná plocha. F-111B by mala byť vybavená pulzno-dopplerovským radarom Hughes AN/AWG-9 a vyzbrojená šiestimi raketami AIM-54 Phoenix.

F-111C Verzia, určená pre Austráliu, ktorá nahradila bombardéry English Electric Canberra. Celkovo získalo austrálske letectvo 24 lietadiel tohto typu, ktoré boli oficiálne zaradené do služby v roku 1973 a Austrália ich prevádzkovala až od roku 2010.

F-111C získala krídla z verzie F-111B, ktoré mali rozpätie až . Na predĺžené krídla bolo možné pripevniť až osem pylónov. Zároveň bolo lietadlo vybavené spevneným podvozkom a moderným palubným radarom APQ-113. V rokoch 1983 až 1985 získali austrálske lietadlá aj AVQ-26 Pave Tack, ktorý pozostával z laserového značkovača a infračerveného senzoru, čo umožnilo efektívnejšie použitie laserom navádzaných bômb. F-111C boli vyzbrojené aj protilodnými raketami AGM-084A Harpoon.

V auguste 1990 bola s firmou Rockwell uzavretá zmluva na modernizáciu 18 strojov F-111C čo sa podarilo zrealizovať do novembra 1999. Lietadlá boli vybavené novým navigačným systémom, analógový systém riadenia letu bol nahradený digitálnym systémom "fly-by-wire" a pribudol tiež nový radar na sledovanie terénu Texas Instruments AN/APQ-171.

F-111D Vo verzii F-111D bolo vyrobených 96 lietadiel, ktorých dodávky prebiehali v rokoch 1970 až 1973. Počiatočná operačné spôsobilosti dosiahli tieto stroje v septembri 1972, ale kvôli pretrvávajúcim problémom s avionikou boli bojaschopné až od januára 1974. Americké letectvo ich prevádzkovalo do decembra 1992.

F-111D bola poháňaná výkonnejšími motormi Pratt & Whitney TF30-P-9 a bola vybavená novými prívodmi vzduchu Triple Plow 2, ktoré odstránili problémy s kompresorom. Lietadlo tiež získalo nový avionický systém Mark II, ktorý zahŕňal napríklad navigačný systém od Autonetics North American Rockwell, počítačový systém od IBM, integrovanú súpravu displejov AN/AVA-9 od Norden Division of United Aircraft Corporation alebo dopplerovský radar od kanadskej firmy Marconi.General Dynamics F-111D

F-111E Z dôvodu dlhotrvajúceho vývoja verzie F-111D objednalo americké letectvo 94 lietadiel F-111E, ktoré mali jednoduchšiu avioniku a motory TF30-P-3. Stroje však disponovali novinkou, vyvinutou pre F-111D, ktorou boli prívody vzduchu Triple Plow 2. F-111E bol vybavený radarom APQ-113, ktorý slúžil na navigáciu a riadenie paľby v režime vzduchu-zem alebo vzduch-vzduch (aj keď toto nebolo jeho primárnym určením). Lietadlá boli americkému letectvu dodané v rokoch 1969 až 1971.