Ekvádor (staršie názvy pozri nižšie), dlhý názov Ekvádorská republika, je štát v Južnej Amerike. Ekvádor leží na severozápade Južnej Ameriky. Jeho západné pobrežie v dĺžke viac než 2200 kilometrov obmýva Tichý oceán. Ekvádor hraničí s Kolumbiou a s Peru. Jeho súčasťou je aj známe súostrovie Galapágy, nachádzajúce sa asi 1 000 km západne od pobrežia.
Názov Slovenské podoby krátkeho tvaru názvu tohto štátu sú resp. boli: Ekvádor: Toto je v súčasnosti normovaný a záväzný slovenský názov . Prvýkrát bol štandardizovaný na úrovni geografickej štandardizácie (a aj sa na mapách začal používať) v roku 1974 BOSÁK, J. Sila dobrého príklad. In: Kultúra slova 9, 1975 , S. 251Vreckový atlas sveta. Bratislava: Slovenská kartografia, 1975, S. 37DVONČ, L. Maurítius — Maurícius. In: Kultúra slova, č. 1, 1984 S. 62-63 a na úrovni jazykových slovníkov v roku 1991 (Poznámka: V predchádzajúcich vydaniach PSP sa názov tohto štátu vôbec (t.j. v žiadnej podobe) nevyskytuje, hoci názvy niektorých iných štátov sú v nich uvedené.) (i keď sa v jednom dvojjazyčnom slovníku SAV vyskytuje už v roku 1979 Veľký slovensko-ruský slovník I. A-K. Bratislava: Veda, 1979, S. 471). Vyskytoval sa ale v literatúre už krátko pred rokom 1974 Ekvádor. In: Pyramída (encyklopedický časopis) č. 28, rok 1973 (Poznámka: Ale v Pyramíde z roku 1971 sa v hesle Amerika ešte uvádza tvar Ecuádor) a ojedinele aj v dávnejšej minulosti. Ecuádor: Tento tvar uvádzali jazykové slovníky (ako predpísaný tvar) od konca 60. rokov 20. storočia do 80. rokov 20. storočia a používal sa aj predtým v období po druhej svetovej vojne. Od roku 1974 bol v rozpore s vyššie uvedeným geografmi štandardizovaným názvom Ekvádor. PECIAR et al. Slovník slovenského jazyka VI. S. 267ORAVEC, J., LACA, V. Príručka slovenského pravopisu pre školy. Bratislava: SPN, 1985, S. 220Amerika. In: Pyramída č. 4, S. 119, rok 1971DVONČ, J. Ecuador či Ecuádor. In: Kultúra slova č. 4, 1968 S. 262-263Džíbara. In: IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, M., MANÍKOVÁ, Z. Slovník cudzích slov A/Z. Bratislava: Veda, S. 234 Ecuador: Tento tvar sa používal od 19. storočia do 60. rokov 20. storočia. Krajan (noviny), 21. septembra 1868, S. 4Ecuador. In: Ekuador: Tento tvar sa používal od 19. storočia zhruba do 40. rokov 20. storočia.KOŽEHUBA, J. Zemepips pre národnie školy. Turč. Sv. Martin, 1872, S. 46 Ekvador: Tento tvar sa ojedinele vyskytuje v 2. polovici 20. storočia. 32/1955 Zb. - vyhláška ministra zahraničných vecí z 28. apríla 1955 o Dohovore o zabránení a trestaní zločinu genocídia
Dejiny
Vyspelé domorodé kultúry prosperovali v Ekvádore dávno predtým, ako bola táto oblasť dobytá Inkami v 15. storočí. Sobášom sa oblasť Quita stala súčasťou Inkskej ríše. Atahualpa, jeden zo synov inkského vládcu, sa narodil v Quite. Ale nezdedil ríšsku korunu, pretože vládca mal ďalšieho syna Huascara, narodeného v Cuscu, hlavnom meste Inkskej ríše. Preto bola ríša rozdelená na dve: Atahualpa dostal sever s hlavným mestom Quito a Huascar zdedil juh s hlavným mestom Cusco. V roku 1531 dobyvatelia pod velením F. Pizarra prenikli do Inkskej ríše vďaka občianskej vojne v tejto ríši. Atahualpa sa chcel spojiť so Španielmi, poraziť Huascara a vládnuť nad zjednotenou Inkskou ríšou. Španieli sa usadili v pevnosti Cajamarca, zajali Atahualpu a a držali ho vo väzení kvôli výkupnému. Aby si zabezpečil prepustenie, dal Atahualpa naplniť sálu po okraj zlatom. Počas svojho väzenia dal Atahualpa zavraždiť svojho nevlastného brata Huascara v Cuzcu. Nato Španieli ovládli Inkskú ríšu. Napriek obkľúčeniu a početnej prevahe obliehateľov, Španieli popravili Atahualpu. Aby unikli z obkľúčenia v pevnosti, vypálili Španieli zo všetkých kanónov a prelomili línie rozzúrených Inkov. V nasledujúcich rokoch sa španielski kolonisti stali novou elitou sústreďujúcou svoje sily v Peru.
Domorodé obyvateľstvo bolo zdecimované v prvých desaťročiach španielskej vlády chorobami v čase, keď boli pôvodní obyvatelia nútení k práci nazývanej "encomienda" pre španielskych zemepánov. V roku 1563 sa Quito stalo sídlom kráľovskej "audiencie" (administratívnej oblasti) Španielska a súčasťou Španielskeho vicekráľovstva Peru so sídlom v Lime.
Po skoro 300 rokoch španielskej kolonizácie bolo Quito mestom s cca. 10 000 obyvateľmi a až v roku 1822 sa Ekvádor spojil s Republikou Veľká Kolumbia Simona Bolívara, a v roku 1830 sa stal hlavným mestom nezávislej republiky Ekvádor.
Celé 19. storočie bolo poznamenané nestabilitou s rýchlou výmenou vládcov. Konzervatívec Gabriel Garcia Moreno zjednotil krajinu v rokoch 1860 s podporou rímskokatolíckej cirkvi. Koncom roka 1800 dopyt po kakau previazal hospodárstvo na vývoz tejto komodity a viedol k migrácii z náhorných plošín do poľnohospodárskej oblasti na pobreží.
Pobrežná liberálna revolúcia v roku 1895 pod vedením Eloy Alfaro obmedzila moc duchovenstva a toto liberálne krídlo si udržalo moc až do vojenského prevratu v roku 1925. Roky 1930 a 1940 boli poznamenané populistickými politikmi, ako napríklad päťnásobným prezidentom menom José María Velasco Ibarra.
right|300px|thumb|Národný park Cajas right|thumb|250px|Monument pripomínajúci konferenciu medzi Simónom Bolívarom a José de San Martínom Nadvláda nad oblasťou Amazonu viedla k dlhotrvajúcim sporom medzi Ekvádorom a Peru. V roku 1941, v čase rýchlo narastajúceho napätia medzi dvoma krajinami, vypukla vojna. Peru tvrdilo, že ekvádorská armáda inváziou obsadila oblasť nárokovanú štátom Peru, kým Ekvádor tvrdil, že inváziu použilo Peru. V júli 1941 bola mobilizovaná armáda. Peru malo v zbrani 11 681 mužov a čelilo zle zásobovaným a slabo vyzbrojeným ekvádorským silám v počte 5 300 vojakov, z ktorých len o niečo viac ako 1 300 bolo umiestnených v južných provinciách. Boje prepukli 5. júla 1941, keď peruánske sily prekročili na viacerých miestach rieku Zarumilla, testujúc silu a umiestnenie ekvádorských pohraničných jednotiek. Nakoniec 23 júla 1941 Peruánci spustili hlavnú inváziu, prekročili rieku Zarumilla a postúpili do ekvádorskej provincie El Oro. V priebehu vojny Peru získalo kontrolu nad celým sporným územím, okupovalo ekvádorskú provinciu El Oro a niektoré časti provincie Loja, približne 6% krajiny, žiadajúc ekvádorskú vládu, aby sa vzdala svojich územných nárokov. Peruánske námorníctvo blokovalo prístav Guayaquil znemožňujúc tak zásobovanie ekvádorských jednotiek. Po niekoľkých týždňoch bojov a pod tlakom USA a mnohých latinsko-amerických krajín boli boje zastavené. Ekvádor a Peru dospeli k dohode formalizovanej v Protokole z Ria , podpísanej 29. januára 1942. Následkom víťazstva Peru získalo sporné územie. Nasledovali ešte dve vojny.
Recesia a ľudové nepokoje viedli k návratu politikov a zásahu domácej armády v 60. rokoch 20. storočia, zatiaľ čo zahraničné firmy ťažili zdroje ropy v ekvádorskej Amazonii. V roku 1972 bolo ukončené vybudovanie Andského ropovodu, ktorý dodával ropu z východu na pobrežie, čím sa z Ekvádora stal druhý najväčší ťažič ropy v Južnej Amerike. V tom istom roku junta zvrhla vládu a zostala pri moci až do roku 1979, keď bolo zavedených viacero demokratických ústavných opatrení. V roku 1982 vláda čelila hospodárskej kríze, charakterizovanej vysokou infláciou, deficitom rozpočtu, padajúcou menou, rastúcou dlhovou službou a nekonkurencieschopným priemyslom, čo viedlo k chronickej nestabilite vlády.
Veľa rokov zlého vedenia štátu, ktoré sa začali zneužívaním štátneho dlhu v 70. rokoch 20. storočia počas vojenského režimu, zanechalo krajinu v podstate v stave bezvládia. V polovici 90. rokov bola vláda Ekvádora charakterizovaná slabou výkonnou mocou, ktorá sa snažila zaliečať vládnucej triede, zastúpenej v zákonodarnom zbore a súdnictve. Poslední 3 demokraticky zvolení prezidenti nedokázali dovládnuť do konca svojho volebného obdobia.
Medzi najpodstatnejšie faktory demokratickej nestability patrí prejavovanie sa domorodého obyvateľstva v úlohe aktívneho účastníka. Obyvateľstvo bolo vedené zlyhaním vlády splniť sľuby týkajúce sa pozemkovej reformy, zníženia nezamestnanosti a historického vykorisťovania statkárskou elitou. Ich hnutie, spolu s pokračujúcim destabilizačným úsilím tak elity ako aj ľavicových hnutí viedlo k zhoršeniu postavenia výkonnej moci. Verejná správa a iné odvetvia vlády poskytujú prezidentovi iba veľmi málo politického kapitálu, s ktorým môže pracovať tak, ako sa to stalo v apríli 2005, keď ekvádorský kongres odvolal prezidenta menom Lucia Gutiérrez. Viceprezident Alfredo Palacio prebral jeho miesto a očakávalo sa, že zostane pri moci až do ďalších riadnych volieb.
Politika
Politika v Ekvádore sa uplatňuje v rámci prezidentského systému zastupujúceho demokratickú republiku, kde prezident Ekvádora je hlavou štátu, existuje aj predseda vlády a pluralitný systém strán. Výkonnú moc predstavuje vláda. Legislatívna moc je zverená tak vláde, ako aj Národnému kongresu Ekvádoru. Súdnictvo je nezávislé od výkonnej moci a zákonodarného zboru.
Ekvádor často kladie dôraz na multilaterálny prístup k medzinárodným otázkam. Ekvádor je členom OSN (a väčšiny jej špecializovaných agentúr) a členom mnohých regionálnych zoskupení, vrátane Skupiny z Ria, Latinskoamerický ekonomický systém, Latinsko-americkej energetickej organizácie, Latinsko-amerického integračného združenia a Andského paktu.
Ekvádor udržuje úzke vzťahy s USA. V roku 2006 porušenie zmluvy zo strany Occidental, pobočky severoamerickej ropnej spoločnosti, spôsobilo napätie vo vzťahoch USA a Ekvádora. Ekvádorská vláda vyhlásila zmluvu s ropným obrom za neplatnú, čo bolo potom hlavným dôvodom prieťahov v rokovaniach o slobodnom obchode (Free Trade Agreement) medzi oboma krajinami. Zmluva Atpdea čoskoro vyprší, čo znamená, že obchod s USA značne poklesne, a núti Ekvádor, aby sa poobzeral po iných medzinárodných trhoch.
Geografia
thumb|right|200px|Vidiecke prostredie, provincia Tungurahua Ekvádor má tri hlavné zemepisné oblasti, plus jednu ostrovnú v Tichom oceáne. Costa („pobrežie“) pozostáva z nízkopoloženého pobrežného pásu ležiaceho na západe krajiny. Ide o pobrežie Pacifiku. Sierra („vrchy“) pozostávajú z vysokohorského vertikálneho pásu prebiehajúceho stredom krajiny. Topografia je výsledkom Andského horotvorného procesu. Oriente („východ“) pozostáva z oblasti amazonského dažďového pralesa vo východnej často krajiny, predstavujúcej čosi menej ako polovicu plochy celej krajiny, hoci tam žije menej ako 5 % obyvateľstva. Región insular („ostrovný región“) sú oblasť pozostávajúca zo súostrovia Galapágy, asi 1000 km západne od pevniny v Tichom oceáne.
Hlavným mestom Ekvádora je Quito; nachádza sa v provincii Pichincha v horskej časti krajiny. Najväčším mestom je Guayaquil, ležiace v provincii Guayas na pobreží. Cotopaxi, ležiace na juh od Quito, je susediaca provincia toho istého mena. Sopka Cotopaxi sa často mylne považuje za najvyššiu aktívnu sopku sveta, hoci viacero končiarov v severnom Čile a južnom Peru je vyšších a aktívnejších (prinajmenšom v súčasnosti).
Provincie
thumb|right|250px|Mapa Ekvádora Ekvádor je rozdelený na 24 provincií, každá so svojím správnym strediskom. Správne strediská sú uvádzané v zátvorkách. Azuay (Cuenca) Bolívar (Guaranda) Cañar (Azogues) Carchi (Tulcán) Chimborazo (Riobamba) Cotopaxi (Latacunga) El Oro (Machala) Esmeraldas (Esmeraldas) Galápagos (Puerto Baquerizo Moreno) Guayas (Guayaquil) Imbabura (Ibarra) Loja (Loja) Los Ríos (Babahoyo) Manabí (Portoviejo) Morona-Santiago (Macas) Napo (Tena) Orellana (Puerto Francisco de Orellana) Pastaza (Puyo) Pichincha (Quito)
Santa Elena (Salinas) Santo Domingo de los Tsáchilas (Santo Domingo de los Tsáchilas) Sucumbíos (Nueva Loja) Tungurahua (Ambato) Zamora-Chinchipe (Zamora)
Hospodárstvo