Ch-22 Burja (v kóde NATO AS-4 Kitchen) je sovietska protilodná strela dlhého dosahu.
Strela Ch-22 môže byť nesená strategickými bombardérmi Tu-95 a Tu-22M. Bola vybavená konvenčnou alebo jadrovou hlavicou a určená na ničenie amerických zväzov lietadlových lodí.
Vznik a vývoj V roku 1958 boli spustené práce na systéme K-22, ktorý zahŕňal novú strelu dlhého dosahu Ch-22, vyvíjaný bombardér projektu "105" (neskôr známy ako Tu-22) a rádiolokátor PN. Vývojom rakety bola poverená konštrukčná kancelária OKB-155 (od roku 1966 Raduga) s hlavným konštruktérom A.J. Berezniakom.
Nová strela bola ďalším rozpracovaním systémov K-10P a K-14, ale predstavovala kvalitatívny krok vpred. V dôsledku použitia raketového motoru na kvapalné palivo bola v nadmorskej výške 22,5 km dosiahnutá rýchlosť letu 3,5 Machu.
Nový systém dostal index D-2 a jeho prototypy boli vyrábané v závode 256 v Dubne. V roku 1962 sa na palube špeciálne upraveného Tu-16K-22 začali skúšky novej rakety. V roku 1967 boli ukončené štátne skúšky Ch-22 na palube Tu-22K a raketa bola zaradená do výzbroje diaľkového letectva. Sériová výroba Ch-22 začala v závode 256, potom v strojárenskom závode v Uljanovsku a neskôr prebiehala aj v ďalších podnikoch.Х-22 Буря
Varianty thumb|Ch-22NA thumb|Cvičná raketa Ch-22NA pod krídlom Tu-22M Ch-22 predstavuje základný variant aktívnym radarovým navádzaním a konvenčnou bojovou hlavicou o hmotnosti 950 kg. Jej nosičmi boli Tu-22K, Tu-95K-22 a 3M. Ch-22PSI je variant s inerciálnym systémom navádzania, určený na ničenie cieľov s vopred zadanými súradnicami. Mala jadrovú hlavicu o sile 0,35 až 1 megatona. Jej nosičmi boli Tu-22K, Tu-95K-22 a Tu-22M. Do výzbroje bombardérov bola zaradená v roku 1971. Ch-22M bola verzia s novým motorom, ktorého systém riadenia umožňoval rakete letieť buď rýchlosťou 2 alebo 3,4 Machu (v nadmorskej výške 12 alebo 22,5 km). Ch-22 mala inerciálny aj aktívny radarový navádzací systém. Jej nosičmi boli Tu-22KD a Tu-22M. Do výzbroje bombardérov bola zaradená v roku 1974. Ch-22P bola verzia s novým motorom, ktorého systém riadenia umožňoval rakete letieť buď rýchlosťou 2 alebo 3,4 Machu (v nadmorskej výške 12 alebo 22,5 km). Ch-22 mala pasívny radarový navádzací systém. Jej nosičmi boli Tu-22K a Tu-95K-22. Ch-22MA bola verzia, ktorá mala inerciálny navádzací systém a jadrovú hlavicu o sile 0,35 megaton. Jej nosičmi boli Tu-22K, Tu-22KPD a Tu-22M. Do výzbroje bombardérov bola zaradená v roku 1974. Ch-22N bola verzia s novým inerciálnym a aktívnym radarovým navádzacím systémom. Inerciálny systém poskytoval vysokú presnosť a umožňoval zapnutie aktívneho radarového systému až v záverečnej fáze letu, čo umožnilo nepozorovane sa priblížiť k nepriateľskému cieľu. Aktívny radarový systém však nebol dostatočne odolný voči rušeniu, lebo pracoval na rovnakých pevných frekvenciách. Nosičmi rakety boli Tu-22M2, Tu-22M3 a Tu-95K-22. Do výzbroje bombardérov bola zaradená v roku 1976. Ch-22NA bola verzia s novým inerciálnym systémom. Nosičmi rakety boli Tu-22M2, Tu-22M3 a Tu-95K-22. Do výzbroje bombardérov bola zaradená v roku 1976.Крылатая ракета Х-22 (комплекс К-22)
Nasadenie Ruská invázia na Ukrajinu Zo štatistík zverejnených Ukrajinou vyplýva, že v priebehu roku 2023 odpálilo Rusko na ukrajinské ciele 74 striel Ch-22. Strely Ch-22 sa spolu so strelami P-800 Oniks ukázali byť najefektívnejšími ruskými zbraňami, pretože ukrajinskej protivzdušnej obrane sa nepodarilo zneškodniť ani jednu z týchto striel. Vysoká rýchlosť a nízka úroveň letu týchto protilodných striel z nich robí veľmi ťažký cieľ.
Používatelia Rusko Sovietsky zväz
Referencie
Iné projekty
Kategória:Rakety vzduch-zem