Platón (-slovenský tvar kodifikovaný od roku 1940Platón. In: Pravidlá slovenského pravopisu vydania z rokov 1940, 1953, 1971, 1991, 2000, 2013; staršie: PlatonLEŠKO, Vladimír.: Dejiny filozofie I. Prešov : V. n. , PlatoPlato. In: Pravidlá slovenského pravopisu 1931; Diogenes Laertios 3.4; s. 21, David Sedley, Plato's Cratylus , Cambridge University Press 2003; * 428 pred Kr./427 pred Kr. – † 347 pred Kr.) bol Sokratov žiak, spolu s Aristotelom najvýznamnejší grécky filozof. Najväčší vplyv mala jeho teória ideí a filozofia štátu. Platón založil 385/7 pred Kr. filozofickú školu zvanú Akadémia.
Biografia Narodenie a rodina Odvolávajúc sa na staroveké zdroje, väčšina súčasných vedcov odhaduje, že Platón sa narodil v Aténach alebo v Egine medzi rokmi 429 až 423 pred Kr. Jeho otec sa volal Aristón. Podľa tradície zaznamenanej Diogenom Laertiom, Aristón odvodzoval svoj pôvod od aténskeho kráľa Kodra a kráľa Messénie Melantha.Diogenes Laertius, Life of Plato, III* D. Nails, "Ariston", 53* U. von Wilamowitz-Moellendorff, Plato, 46 Platónova matka sa volala Periktioné. Jej rodina sa chválila príbuzenstvom so slávnym aténskym zákonodarcom a lyrickým básnikom Solónom.Diogenes Laertius, Life of Plato, I Periktioné bola sestra Charmida a neter Kritia. Obaja boli význační predstavitelia tridsiatich tyranov, čo bol krátky oligarchický režim, ktorý bol dosadený k moci Spartou po páde Atén na konci peloponézskej vojny (404 – 403 pred Kr.).<ref name="TW1">W. K. C. Guthrie, A History of Greek Philosophy, IV, 10* A.E. Taylor, Plato, xiv* U. von Wilamowitz-Moellendorff, Plato, 47</ref> Aristón a Periktioné mali okrem Platóna ešte tri deti: dvoch synov, Adeimanta a Glaukóna, a dcéru Potonu, ktorá bola matkou Speusippa (Platónov synovec a jeho nasledovník ako hlava Akadémie). Podľa dialógu Štát, Adeimantos a Glaukón boli starší ako Platón.Plato, Republic, 2.368a* U. von Wilamowitz-Moellendorff, Plato, 47 Xenofón vo svojich Spomienkach na Sokrata však uvádza Glaukóna ako mladšieho Platónovho brata.Xenophon, Memorabilia, 3.6.1
Aristón pravdepodobne zomrel v Platónovom detstve; stanoviť presný dátum jeho smrti je však problematické.D. Nails, "Ariston", 53* A.E. Taylor, Plato, xiv Periktioné sa potom vydala za brata svojej matky Perylampa,Plato, Charmides, 158a* D. Nails, "Perictione", 53 ktorý bol niekoľkokrát veľvyslancom v Perzii. Bol taktiež priateľom Perikla – hlavného predstaviteľa demokratickej frakcie v Aténach.Plato, Charmides, 158a* Plutarch, Pericles, IV Perylampes mal z predchádzajúceho manželstva syna Dema, ktorý bol známy svojou krásou.Plato, Gorgias, 481d and 513b* Aristophanes, Wasps, 97 Periktioné dala život Perylampovmu druhému synovi Antifónovi, ktorý sa objaví v dialógu Parmenides.Plato, Parmenides, 126c
Platón bol zdržanlivý vo veci uvádzania svojej osoby v dialógoch. To však neplatilo o jeho príbuzných a súrodencoch. Dialóg Charmides nesie meno brata jeho matky, Kritias hovorí v dialógoch Charmides a Protagoras, Adeimantos a Glaukón vystúpia v Štáte.W. K. C. Guthrie, A History of Greek Philosophy, IV, 11 Z týchto a ďalších ukážok sa dá predpokladať, že Platón bol na svoju rodinu hrdý.
Meno Podľa Diogena Laertia bol Platón pomenovaný po svojom starom otcovi menom Aristokles. Jeho tréner v zápasení mu však z dôvodu jeho robustnej postavy (Platón = široký) dal meno Platón.Diogenes Laertius, Life of Plato, IV V súčasnosti však niektorí vedci spochybňujú Diogena, pričom tvrdia, že legenda o mene Aristokles vznikla v neskoršom, helenistickom období.
Vzdelanie Apuleius nás informuje, že Speusippos chválil Platónovu bystrosť a zdržanlivosť, keď bol chlapcom: „prvé roky jeho mladosti boli naplnené tvrdou prácou a láskou k štúdiu“.Apuleius, De Dogmate Platonis, 2 Platón musel byť vyučovaný v gramatike, hudbe a gymnastike tými najvýznamnejšími učiteľmi jeho doby.Diogenes Laertius, Life of Plato, IV* W. Smith, Plato, 393 Dicaearchus išiel až tak ďaleko, že tvrdil, že Platón zápasil v istmijských hrách.Diogenes Laertius, Life of Plato, V Platón takisto chodil na kurzy filozofie. Pred tým ako stretol Sokrata sa zoznámil s Kratylom, ktorý bol žiakom význačného predsokratovského filozofa Hérakleita a oboznámil sa s Hérakleitovými doktrínami.Aristotle, Metaphysics, 1.987a
Neskorší život Platón pravdepodobne cestoval do Talianska, Egypta, bol na Sicílii a Kyréne. Do Atén sa vrátil ako 40 ročný a založil jednu z prvých organizovaných škôl v západnej civilizácii v oblasti nazývanej Hacademos alebo Akademos.Huntington Cairns, Introduction to Plato: The Collected Dialogues, p. xiii. Akadémia bola veľkým pozemkom, „ktorý bol kedysi majetkom občana z Atén menom Akadémos,... niektorí však tvrdia, že svoje meno dostal po starovekom hrdinovi“.Robinson, Arch. Graec. I i 16. Existovala do roku 529 n.l., kedy bola zatvorená Justiniánom I, ktorý ju vnímal ako prekážku v šírení kresťanstva. V Akadémii boli školení mnohí myslitelia. K najvýznamnejším patrí Aristoteles.
Zoznam niektorých zdrojov Pytagoras - priviedol Platóna k viere v nesmrteľnosť. Získal od neho poznatky z náboženstva, mystiky a matematiky Parmenides - ovplyvnil Platóna predstavou, že pravá skutočnosť je večná, nemenná a bezčasová. Herakleitos - viedol Platóna k presvedčeniu, že v prírodnom svete niet ničoho stáleho a že pravé poznanie nemôžeme dosiahnuť prostredníctvom zmyslov. Vo svojej filozofii sa Platón pokúšal nájsť riešenie rozporu medzi Herakleitovým názorom na svet, podľa ktorého sa svet javov stále mení, a parmenidovským chápaním pravej skutočnosti, ktorá je jedna a nemenná. Sokrates - vyvolal v Platónovi záujem o mravné problémy a túžbu po objasnení „zmyslu“ všetkého na tomto svete. Tak Sokrates, ako aj Platón sa zaoberali poznaním dobra.
Filozofia Z hľadiska filozofie je významný predovšetkým svojimi gnozeologickými názormi a postojmi k štátu.
I. Gnozeológia – Platón hovorí, že javový (materiálny) svet nemožno spoznať pomocou zmyslov, lebo zmysly klamú (napr. ponorená palica do vody sa len javí, že je zlomená). Pravé bytie treba hľadať inou cestou, cestou cez iný svet, svet večných, nemenných, trvalých a len rozumom postihnuteľných entít – svet ideí, na ktorý sa naša nesmrteľná duša rozpamätáva a od týchto ideí, samy osebe existujúcich, sa odráža javový (zmyslový) svet. Pravé, dokonalé bytie, "jadro sveta a vznešenosť bytia", Platón vidí v transcendentálnom svete ideí, tzv. prvotné podstaty, ktoré sú podstatou pre javový svet, tzv. druhotné podstaty, ktoré sú len odrazom tohto ideálneho sveta. Platón uznáva dva rozličné svety, preto je považovaný za dualistu.
Kontakt našej duše s ideovým svetom je zabezpečený jej nesmrteľnosťou. Duša žije vo svete ideí a narodením sa dostáva do tela človeka. Keď človek umrie, opäť sa vracia do mimo skúsenostného sveta ideí. Usporiadanie ideí je hierarchické, ako vyšší pojem zahrnuje v sebe nižšie, tak aj vyššia idea obsahuje nižšie. Za najvyššiu ideu Platón považuje ideu dobra, ktorú stotožňuje s ideou božstva.
II. Spoločensko-politické otázky: Platón v diele Štát podáva idealistickú až utopistickú víziu spravodlivej obce (štátu) tak, že štátny organizmus chápe ako analógiu duše. Duša spravodlivého človeka má tri základné cnosti: múdrosť, statočnosť a umiernenosť. U každého jednotlivca jedna zložka prevláda nad ostatnými a na základe tohto Platón rozdeľuje spoločnosť do troch stavov, pričom každý z nich má svoje funkcie a práva súvisiace s príslušnou cnosťou.
Dielo Štát obsahuje nielen plne rozvinuté Platónove učenie o ideách, ale i starostlivo vypracovanú pozitívnu teóriu poznania.
V konštrukcii svojej vízie reality rozlišuje Platón, ako to už vieme, medzi kosmos noetos a jemu podriadeným svetom zmyslového vnímania (I. mundus sensibilis; gr. kosmos aisthetikos). Jeho neochvejná viera v racionalitu skutočnosti a dôvera v silu a schopnosť ľudského intelektu ju spoznať, vyúsťuje do presvedčenia, že štruktúry skutočnosti a myslenia sú vo vzájomnej zhode. K porozumeniu Platónovej pozitívnej teórie poznania, ktorú podáva v známom podobenstve o Čiare (v 6. knihe diela Štát) určite prispeje vyjadrenie tam uvedených myšlienok v tabuľkovej forme s použitím vhodnej symboliky (písmen gréckej a latinskej abecedy).
1. Tí, ktorí vynikajú múdrosťou sa majú stať filozofmi a ich poslaním je vládnuť nad spoločnosťou – vládcovia (archontes). Sú vychovávaní k múdrosti, k ich vlastnostiam patrí túžba po poznaní, láska k pravde, dobrá pamäť, priateľskosť, príjemnosť.
2. Statoční sa stanú strážcami, resp. vojakmi (fýlakes). Ich úlohou je ochraňovať a slúžiť blahu obce.
3. Umiernení, tzv. demiurgovia (demiurgoi) zabezpečujú výrobu, majú úlohu živiteľov. Patria tu roľníci, remeselníci a obchodníci.
Aby vládcovia a strážcovia nezneužívali svoje funkcie, je pre nich podľa Platóna nevyhnutné zrušiť súkromné vlastníctvo, zlaté a strieborné mince (mena) a manželský stav. Deti sa vychovávajú v zariadeniach obce a v 20-tom roku sa rozhodne o ich príslušnosti k niektorému zo stavov. Platón je zástancom "totalitného štátu", občan je tu pre štát, nie štát pre občana. Tento svoj model ideálneho štátu sa trikrát neúspešne pokúšal zaviesť v Syrakúzach. Dôvodom pádu bola nemožnosť zbaviť ľudí základných potrieb ako majetku, rodiny atď. Na základe tohto diela Platóna možno označiť ako prvého utopistu.
Učenie o ideách Platónové tradičné podanie teórie ideí učí, že večné, nepremenlivé, inteligibilné, nehmotné idey jestvujú objektívne, nezávisle od času a priestoru, vo svojom vlastnom transcendentnom, ideálnom, „nadnebeskom mieste" (íperouranios tópos), ktorý je oddelený priepasťou (gr. chorismos) od nestálych, premenlivých, vznikajúcich partikulárií viditeľného zmyslového sveta. Tento viditeľný svet bol zmodelovaný (zmajstrovaný) demiurgom (nie všemohúci, ale božský tvorca, majster, remeselník; či iba hypotéza?), ktorý pretvoril pralátkový materiál chaosu, podľa vzoru večných a nemenných ideí ako exemplárnych príčin, do harmonického kozmu. Vytvorenie kozmu popisuje Platón v dialógu Timaios, pomenovanom podľa jedného z pytagorovcov. Pravou, „skutočne reálnou" (gr. to ontos on) realitou je však iba svet ideí.
Reálne spoločenstvo Platónskych ideí (foriem), ktorému je podriadený od neho závislý zmyslový svet, má prísny hierarchický poriadok. Najfundamentálnejšou, najvyššou, všetko prenikajúcou Ideou zvláštneho „druhu" tejto hierarchickej štruktúry, je Idea Dobra (ak túto božskú „Ideu ideí" vôbec ešte možno ideou nazývať). Absolútne Dobro (tiež Jedno, Božské) je princípom bytia a poznania, exemplárnou (vzorovou) príčinou, absolútnym princípom hodnoty, zjednocujúcim princípom celého poriadku v správnej miere; jeho prirodzenosťou je „telos", ale nie ako neexistujúci najvyšší, posledný cieľ, ale ako ontologický princíp. Platón prirovnáva Dobro (gr. Agathon) k slnku. V dialógu Štát píše: „Ako slnko udeľuje viditeľným veciam nielen možnosť aby boli videné, ale aj vznik a rast a výživu, i keď samo nie je vznikaním". A ďalej: „ ..., že poznateľné (predmety) dostávajú od Dobra nielen to, že sa dajú poznať, ale aj bytie a „usiu" (podstata, esencia), hoci Dobro samo nie je usiá, avšak vyniká nad ňou dôstojnosťou a mocou". Platónova dialektická cesta poznávania (dialektiki metodos) Dobra vedie k Bohu, ktorého ako sa zdá stotožňuje s Dobrom. V pravom opaku k známemu Protagorovmu výroku píše v Zákonoch „Boh je mierou všetkých veď". Najnižšiu priečku hierarchického rebríka ideí tvoria „atoma eidi", ktoré sa nachádzajú už na hranici sveta zmyslových objektov. Zmyslovým jednotlivinám možno porozumieť, stanú sa pravdivými objektmi iba vtedy, keď sa privedú do sféry atoma eidi. V opačnom prípade zostanú nepreniknuteľné rozumom a ako také nie sú reálne. I keď z epistemologického hľadiska možno pripustiť, že Platón vyriešil problém chorismu, zostáva sféra vznikania z ontologického hľadiska nevysvetlená.
Ako však vysvetliť bytie mnohorakých konkrétnych individuálnych vecí tohto zmyslového sveta na základe a s ohľadom na túto teóriu ideí? Platón sa snažil