Priehrada Desná (známa tiež pod označením Pretrhnutá priehrada) bolo vodné dielo vybudované na Bielej Desnej v Jizerských horách. Impulzom pre jej výstavbu sa stali záplavy, ktoré postihovali oblasť podhorí týchto hôr v druhej polovici 19. storočia. Projekt na výstavbu priehrady spracoval pražský inžinier Wilhelm Plenkner, ktorý navrhol sústavu priehrad na Bielej a Čiernej Desnej, ktoré by spájala štôlňa umožňujúca presun vody z jednej priehrady do druhej. Obe spomínané priehrady boli navrhnuté ako zemné sypané. Ich výstavba prebiehala v rokoch 1912 až 1915 súčasne. Počas stavby však oblasť postihli intenzívne dažde, ktoré budované dielo poškodili, a navyše začala prvá svetová vojna, ktorá si vynútila úsporné opatrenia, ktoré sa premietli do kvality stavby.
Priehrada na Bielej Desnej, vrátane spojovacej štôlne, bola dokončená počas septembra 1915 a v novembri prebehla jej kolaudácia. O zhruba desať mesiacov neskôr zbadali dvaja lesní robotníci popoludní 18. septembra 1916 pramienok vytekajúci z telesa hrádze. O svojom náleze informovali hrádzneho a ten o situácii informoval správcu stavby, od ktorého dostal príkaz na okamžité otvorenie uzáverov v telese priehrady. Prameň vytekajúci z hrádze ale naberal na intenzite a robotníci otvárajúci uzávery sa báli o svoje životy. Miesto preto radšej opustili, kvôli čomu zostali uzávery otvorené len z časti. Sedemdesiat minút po spozorovaní pramienku sa celá hrádza priehrady pretrhla a z nádrže sa vyvalila nazhromaždená voda. Tá svojou intenzitou ničila domy stojace v údolí pod priehradou a vyžiadala si aj obete na ľudských životoch. Navyše, valiacej sa vode pomáhali ako baranidlo polená, ktoré pôvodne ležali uskladnené pri píle nad Desnou. Katastrofa si vyžiadala 65 ľudských životov, 33 zničených a 69 poškodených domov; 307 osôb zostalo bez prístrešia.
Za príčinu nešťastia sa považoval nevhodne zvolený materiál telesa hrádze spolu s jeho nedostatočným hutnením. Štúdia spracovaná roku 1996 avšak tieto príčiny vylúčila a ako príčinu pretrhnutia hrádze identifikovala priesak vody telesom priehrady, lebo jeho tesnenie nebolo projektantom navrhnuté dostatočne. Súdny proces vedený kvôli pretrhnutiu priehrady trval 17 rokov a skončil oslobodením obžalovaných s odôvodnením, že za príčinou katastrofy stála geologická porucha nachádzajúce sa v takej hĺbke, kde vtedy už nebolo vyžadované vykonávanie skúšobných sond.
Z pretrhnutej priehrady sa dochovala šupátkova veža spolu so štôlňou k Soušskej priehrade. V štôlni našli svoje zimovisko netopiere. Evidovaných ich tu bolo celkom jedenásť druhov. Vstup do štôlne je zakázaný a od roku 2005 je zimovisko vyhlásené za územie európskeho významu. Turistom je v okolí priehrady k dispozícii náučný chodník so šiestimi zastaveniami.
Lokalita Priehrada sa nachádzala v juhovýchodnej časti Jizerských hôr, severozápadne od miest Desná a Tanvald, v katastrálnom území Albrechtice v Jizerských horách. Juhozápadne od priehrady sa nachádza samota Mariánskohorské búdy, v ktorej bývali ubytovaní robotníci pracujúci v okolitých lesoch. Lokalita je súčasťou chránenej krajinnej oblasti Jizerské hory, pričom štôlňa spájajúca priehradu na Bielej Desnej so Soušskou nádržou je od roku 2005 z dôvodu tamojšieho zimovania netopierov zaradená medzi územia európskeho významu.
Oblasť je súčasťou Českého masívu, čím sa radí k najstarším častiam európskej pevniny. Tvorí ju žula a granodiority karbónového veku. Geomorfologicky patrí do Českej vysočiny, do jej Krkonošsko-jesenickej subprovincie, v ktorej je jedným z prvkov Krkonošskej oblasti. V jej rámci sa radí do Jizerskej hornatiny, jej podcelku Soušská hornatina, v ktorom je súčasťou Milířskej vrchoviny. Údolie, v ktorom sa priehrada nachádzala, vymedzuje zo severnej strany vrch Jizera (1122 m n. m.), na východe Zelený vrch (966 m n. m.) a zo západu vrchol Milíř (999 m n. m. ).
alt=Vodní tok tečúci korytom plným obnažených balvanov. Za korytom potoka sa nachádza lesná čistinka a v pozadí ihličnatý les|náhľad|Koryto Bielej Desnej nad pretrhnutou priehradou Lokalita priehrady sa radí k úmoriu Severného mora a preteká tadiaľ Biela Desná, ktorá sa vlieva do Čiernej Desnej a tá do Kamenice, ktorá sa u Spálova vlieva do Jizery. Táto rieka je u Kúpeľov Toušeň pravostranným prítokom Labe. Z klimatického hľadiska je územie bývalej priehrady podľa Quittovej stupnice radené do chladnej oblasti označovanej kódom CH7 vyznačujúcej sa 120 až 140 dňami s teplotou aspoň 10° C. Priemerná januárová teplota sa v tejto oblasti pohybuje medzi -3 a -4° C, v apríli býva medzi 4 a 6° C, počas júla sa najčastejšie vyskytuje v rozmedzí od 15 do 16° C a v októbri je priemerná teplota udávaná medzi 6 a 7° C. Zvyčajne v 120 až 130 dňoch sa vyskytujú zrážky s celkovým úhrnom aspoň 1 mm na meter štvorcový. Počas 100 až 120 dní sa v oblasti vyskytuje snehová pokrývka.
História
Dôvody výstavby V Jizerských horách dochádzalo počas druhej polovice 19. storočia k intenzívnym prívalovým dažďom, ktorých následkom na tunajších potokoch vznikali povodne. Najhoršia z nich sa udiala v júli 1897. Sedemnásteho toho mesiaca začalo výdatne pršať a o 12 dní neskôr - 29. júla 1897 - zaznamenala meteorologická stanica na Nové Lúke najvyšší denný úhrn zrážok, kedy za 24 hodín napadlo na plochu 1 m² celkom 345,1 litrov vody. Následkom týchto výdatných zrážok sa rozvodnili rieky a pod vodou sa ocitla aj časť Liberca. Na povodí Jizery a Nisy došlo k škodám vyčísleným na českej strane na 9,5 milióna rakúskych korún a v Sasku na 1,2 milióna. Povodeň si navyše len na českej strane vzala 120 ľudských životov.
alt=Snímka muža s plnofúzom a viazankou v saku|vľavo|náhľad| Nemecký odborník na výstavbu priehrad dr. Otto Intze Tieto udalosti si vyžiadali nutnosť výstavby protipovodňových opatrení. Roku 1899 sa v Liberci uskutočnila prednáška univerzitného profesora Dr. Ing. Otta Intzeho z nemeckého Aachenu na tému "Výstavba údolných priehrad a ich národohospodársky význam". Následne 25. septembra toho roku vzniklo "Vodné družstvo pre reguláciu tokov a výstavbu údolných priehrad v povodí Zhořeleckej Nisy pre mesto Liberec a zemské okresy Jablonec nad Nisou, Chrastava a Frýdlant ", ktorého členmi sa stali popri miestnych priemyselníkoch aj zástupcovia tunajších obcí a okresov. V polovici januára 1901 predniesol profesor Intze v libereckom múzeu ďalšiu prednášku, tentokrát o projekte priehrad v povodí Lužické Nisy a aj na základe tejto prednášky vzniklo nasledujúci rok "Vodné družstvo pre stavbu priehrady na Čiernej Desnej", ktorého predsedom bol zvolený priemyselník Wilhelm Riedel.
Družstvo spracovalo projekt priehrady, ale po jeho dokončení Zemská komisia pre reguláciu vodných tokov rozhodla, že je ho potrebné celý prepracovať alebo aspoň nechať posúdiť profesorom Intzom. To sa uskutočnilo na prelome septembra a októbra 1904, kedy profesor do Rakúska-Uhorska prišiel a zoznámil sa vtedy nielen s projektom, ale súčasne si tiež prezrel lokality na Souši a v povodí Bielej Desnej. Naviac ešte v hoteli Sklár v Dolnom Polubnon predniesol prednášku za účasti podnikateľov z okolia. Prítomní poslucháči začali následne do družstva vstupovať, a to potom zmenilo svoj názov na "Vodné družstvo pre reguláciu tokov a stavbu priehrad na Čiernej Desnej, Bielej Desnej a Kamenici v Dolnom Polubnom". Pri prehliadke Kamenice profesora v Hornom Tanvaldu postihla cievna mozgová príhoda a bol prevezený do miestnej nemocnice. Jeho zdravotný stav sa však už potom nezlepšil a po návrate späť do Nemeckej ríše 28. decembra 1904 vo veku 61 rokov v Aachene zomrel.
alt=Vodní hladina vpredu snímky ohradená kamenným bezpečnostným prelivom a v pozadí sa vypína vrchol Jizery.|náhľad|Priehrada Souš, s ktorou bola priehrada na Bielej Desnej spojená štôlňou Ďalšie práce na priehrade družstvo zverilo Ing. Wilhelmovi Plenknerovi z Prahy. Ten v roku 1906 navrhol celú sústavu priehrad v povodí rieky Kamenice. Jedna mala vyrásť na Bielej Desnej, druhá na Čiernej Desnej a tieto dve priehrady mali byť prepojené štôlňou, ktorá by počas povodní zaisťovala prevod vody z jednej do druhej. Podobnú dvojicu vodných diel naplánoval tiež na Blatnom potoku a na Kamenici a aj tu ich mala spájať štôlňa. Počas rokovaní o technickom riešení a žiadostiach o subvencie sa nakoniec podarilo presadiť iba jednu dvojicu priehrad, a síce tú v povodí Desnej. Obe priehrady boli navrhnuté ako zemné sypané, pretože skalný masív, do ktorého by sa umiestnili základy gravitačnej hrádze, sa nachádzal príliš hlboko pod vrstvou sedimentov. Koruna hrádze na Bielej Desnej dosahovala dĺžku 172,8 metrov a šírku 5,5 (iné zdroje uvádzajú len 5,2) metrov. U päty dosahovala hrádza šírku 54 metrov. Výška koruny hrádze nad terénom činila 17,5 metra a rovnaká bola aj maximálna hĺbka vody. Objem nádrže predstavoval 400 000 kubických metrov vody a priehrada zatopila plochu o rozlohe 8,4 hektára.
Výstavba Vodné diela - ako na Bielej, tak na Čiernej Desnej - sa stavali súbežne. To na Bielej Desnej spolu s prepojovacou štôlňou budovala pražská firma Franz Schön a synovia, ktorá svoje práce začala 17. októbra 1912. Riadil ich Ing. Emil Gebauer a dozor vykonávali Ing. August Klammt spolu s Ing. Karlom Podhajským. V dne údolia bola vybudovaná betónová štôlňa, ktorá ležala na dvoch pozdĺžnych betónových pásoch založených na zarazených drevených pilótach. Ňou sa počas výstavby prevádzala cez stavenisko voda Bielej Desnej. Základy priehrady boli uložené v hĺbke až 5 metrov. Na výstavbu vlastnej sypanej hrádze sa používala zemina získaná zo zemníkov v plánovanom zatopenom území. Do miesta hrádze sa zemina nasypávala po štyridsaťcentimetrových vrstvách a následne sa zhutňovala trojtonovým valcom. Pri návodnom svahu, ktorý mal sklon 1:2, bol vybudovaný tesniaci plášť s kamennou dlažbou na povrchu. Korunu hrádze a vzdušný líc (majúce sklon 1:1,5) spevňovalo zatrávnenie. K prevádzaniu veľkých vôd počas povodní bol na pravom brehu priehrady postavený bezpečnostný prepad, na ktorý do údolia nadväzoval odtokový kanál s kaskádou stupňov. Hrana tohto bezpečnostného prelivu sa nachádzala o 40 centimetrov vyššie, než u druhého bezpečnostného prelivu, ktorý bol vybudovaný na ľavom úbočí. Jeho spadisko ústilo do spojovacej štôlne vedúcej k Čiernej Desnej.
alt=Vymurované koryto prepadu, do ktorého vpravo ústí štôlňa vedúca k Soušskej priehrade. Koryto je pokryté trávou a aj v jeho okolí rastú ihličnaté stromy.|vľavo|náhľad|Bezpečnostný prepad spolu s ústím štôlne k Soušskej priehrade Razenie tejto výpustnej štôlne, ktorá dosahuje dĺžku 1150 metrov a je vedená v nadmorskej výške 810 metrov, prebiehalo súbežne so stavbou priehrady. Štôlňa o priereze 3×3 metre je vyrazená v skale a iba v krátkych úsekoch je opatrená obmurovkou. Kanál je úplne priamy a mierne klesá v smere od západu na východ. Výpustná štôlňa spolu so šúpatkovou vežou bola uložená na betónovom rošte.
Výstavbu priehrady sprevádzali ťažkosti. V dňoch 18. až 20. augusta 1913 zasiahli oblasť intenzívne dažde, ich následkom došlo k poškodeniu rozostavaného diela. Približne v polovici letných prázdnin roka 1914 (26. júla) vypukla prvá svetová vojna, v rakúsko-uhorskej monarchii došlo k inflácii, ktorá si počas stavby vynútila úsporné opatrenia, ktoré sa následne premietli do kvality budovanej priehrady.
Stavba priehrady aj spojovacej štôlne bola dokončená počas septembra 1915, avšak už 1. júna toho roku došlo k jej prvému skúšobnému napusteniu, kedy zadržala vody z letných prívalových dažďov. Náklady na stavbu dosiahli 484 tisíc rakúskych korún. Dňa 18. novembra 1915 prebehla za nepriaznivého počasia kolaudácia priehrady komisiou vedenou Ing. Karlom Podhajským. V rovnaký deň prebehla aj kolaudácia priehrady na Čiernej Desnej.
Pretrhnutie
alt=Pohled do interiéru chodby. Vlevo je vidět kovový uzávěr, v pozadí je vstup do chodby, jíž je vedena kovová roura.|náhľad|Pohľad do šupátkovej veže