náhľad|Cisár Justinián I., mozaika, Bazilika San Vitale, Ravenna náhľad|Cisárovná Theodora, manželka Justiniána I., mozaika, Bazilika San Vitale, Ravenna
Byzantské umenie v justiniánskom a hérakleianskom období (6.7. storočie) bolo prvé obdobie vo vývoji byzantského výtvarného umenia, v ktorom sa naplno prejavovala individualita byzantských, najmä kresťanských prvkov umenia. Na rozdiel od predchádzajúceho ranokresťanského obdobiaObdobie od vlády Konštantína I. po Justiniána I. býva niekedy z hľadiska byzantského umenia (resp.) architektúry nazývané aj prechodné obdobie, pozri BROWNE, Edith A.. Early Christian and Byzantine Architecture. 1. vyd. Londýn : ADAM AND CHARLES BLACK, 1912. S. 29, v ktorom nieslo celé kresťanské umenie viacmennej podobné znaky, sa za vlády cisára Justiniána sformuloval unikátny umelecký štýl. Šlo zároveň o prvé zlaté obdobie byzantského umenia. Naplno sa rozvíjala sakrálna architektonická tvorba a vznikali viaceré byzantské diela svetového významu. Na druhej strane, kým niektoré umelecké oblasti v Byzancii ako napríklad architektúra, iluminácia, či mozaika zažívali svoj vrchol, iné, ako napríklad sochárstvo boli skôr na ústupe. Podobne na okraj záujmu bolo presunuté aj staré rímsko-grécke pohanské umenie, ktoré bolo považované za nemorálne a modlárske.
Vývoj umenia Rímska ríša patrila k najmocnejším a najväčším ríšam staroveku. V dôsledku tzv. sťahovania národov a vnútorných kríz však nedokázala zabrániť svojmu postupnému úpadku. Cisár Theodosius I. svoju ríšu územnosprávne definitívne rozčlenil na dva celky, ktoré legálne síce tvorili jednu ríšu, však ďalej vyvíjali svojimi vlastnými cestami. Podobne sa riadilo i umenie území oboch častí. Keď v roku 476 zanikla Zapadorímska ríša, východná časť Rímskej ríše na to nereagovala s prílišným pozdvihnutím, pretože sa sama považovala za Rím a stratené územia považovala len za dočasne stratené. Nový kráľ Itálie Odoaker, či jeho ostrogótsky nástupca Theodorich Veľký navyše de iure naďalej podliehali pod nadvládu východorímskych cisárov v Konštantínopole. Východorímska ríša pokračovala v tradičnej rímskej a kresťanskej tradícii, postupne sa však v jej správe a vládnucich vrstvách rozšíril regionálny grécky (helenistický) prvok, ktorý potlačil latinský jazyk a tradičné rímske zvyklosti. Kultúrne i štátnopolitické zmeny vo východorímskom štáte viedli k tomu, že neskorší osvietenskí učenci v snahe rozlišovať medzi jednotlivými štádiami vývoja Rímskej ríše tzv. Východorímsku ríšu pretransformovali na Byzantskú ríšu. Názory o tom, kedy k tomuto preklenutiu prišlo sú nejednotné, najneskôr sa však zvykne hovoriť o vláde Hérakleia v 7. storočí. Samotní Byzantínci sa naďalej považovali za Rimanov.
K významným zmenám v byzantskom umení došlo počas vlády Justiniána I. (527565). Justinián venoval veľkú pozornosť dobývaniu Talianska, severnej Afriky a Španielska. Položil základy cisárskeho absolutizmu, zozbieral a kodifikoval rímske právo a výrazne sa angažoval i v náboženských otázkach. Dôležitou súčasťou Justiniánovho projektu cisárskej obnovy bol rozsiahly stavebný program, ktorý vo svojej knihe De aedificiis – O stavbách popísal Prokopios Cézarejský. Justinián zrekonštruoval, prestaval alebo založil nespočetné množstvo kostolov v Konštantínopole, vrátane prestavania starej Hagie Sofie, ktorá bola výrazne poškodená počas nepokojov v povstaní Niká. Vystaval taktiež Chrám svätých Apoštolov a Kostol svätých Sergia a Bakcha (známy ako Malá Hagia Sofia), či viacero kostolov a opevnení mimo hlavného mesta, vrátane Kláštora svätej Kataríny na Sinaji, Bazilika svätej Sofie v Sofii, či Baziliky svätého Jána v Efeze. Pri budovaní sa využíval najmä mramor a tehla, ale bežnými boli i iné kamene. Často sa využíval materiál zo starších (najmä pohanských) budov.
Spolu s rozvojom architektúry sa naďalej rozvinulo i umenie tvorby mozaiky a tvorba reliéfov. Medzi najvýznamnejšie sochárske diela patria najmä diela zo slonoviny, zvlášť potom konzulárne diptychy, či diptych Barberini, ktorý pravdepodobne zobrazuje samotného cisára Justiniána I. Základnými formami maliarstva boli obrazy cisára – vládcu, či posvätné obrazy – ikony. 6. storočie bolo taktiež zlatým obdobím ilustrátorstva kníh napr. ako Rabulov a Rossanský evanjeliár. Významná je takisto mozaika, ktorá získava aj duchovný charakter a začína sa využívať na výzdobu chrámov. Podľa dobových textov však konštatínopolské chrámy v justiniánskom období ešte neobsahovali figurálne mozaiky. Tie mali vzniknúť až za vlády Justína II. Značný bol rozvoj úžitkového umenia, ktoré sa však pre jeho vlastnosti a recyklovateľnosť príliš nezachovalo. V roku 552 sa podarilo do Byzancie priniesť z Číny priadku morušovú a začalo s výrobou hodvábu. Začala sa výroba rôznych hodvábnych predmetov (šatstvo, obradné rúcha, či závesy) a hodváb sa používal i pri mumifikácii.
Byzantskí kresťanskí umelci pracovali pre väčšiu Božiu slávu a preto uprednostňovaná bola anonymita pred osobnou slávou. Anonymita umelcov vyplývala čiastočne z sociálneho postavenia, pretože v období stredoveku sa umelec najčastejšie pokladal za remeselníka a nie tvorcu. V byzantskej literatúre sa autorstvo umeleckých diel spravidla pripisuje zákazníkovi, takže z byzantských textov sa dozvedáme len o donátoroch, investoroch a protektoroch.
V 7. storočí v Byzantskej ríši doznievalo vrcholné justiniánske obdobie. Boje s Peržanmi, Avarmi a Slovanmi, či neskôr i Arabmi Byzanciu mocensky i ekonomicky oslabili, takže sa obmedzil nielen rozpočet, ale aj rozvoj umenia. Prestali vznikať nové stavby podobne veľkého významu ako za vlády Justiniána a umenie sa prenieslo najmä do tvorby mozaík, ktoré žiarili svojou farebnosťou a leskom. Využívali sa kamenné, sklenené a smaltové kamene. Najznámejšia mozaika z tohto obdobia sa nachádza v Chráme svätého Demetera Solúnskeho v Solúne. V tomto období sa taktiež v cirkevných kruhoch začína prejednávať a upravovať regulácia chrámovej výzdoby a vybavenia chrámov. Mení sa prístup k náboženstvu a v niektorých úvahách sa (čiastočne i pre arabský vplyv) začína odsudzovanie foriem terajšieho kresťanského umenia – najmä ikon.
vľavo|náhľad|Byzantský palác v lokalite Kasr ibn Vartan náhľad|Hagia Sofia v roku 2017, (minarety boli pristavané až za vlády osmanských sultánov) vľavo|náhľad|Kláštor svätej Kataríny na Sinaji náhľad|Chrám Hagia Irena prestavaný cisárom Justiniánom je najstaršou zachovanou sakrálnou stavbou v Istanbule
Architektúra V oblasti byzantskej architektúry nastal za vlády Justiniána I. a Theodory prvý zlatý vek. Historik Prokopios dobovým architektonickým dielam venoval dokonca celé dielo Stavbám (De aedificiis). Hoci sa stavebná činnosť Justiniánovej vlády kvantitatívne orientovala na budovanie fortifikácií a budovanie inžinierskych stavieb (ciest a nádrží),Ibidem, str. 426 pravdepodobne najznámejšie sú jeho sakrálne stavby. Cisársky pár reprezentovaný osobitne podporoval vznik nových chrámov v hlavnom meste Konštantínopole – Chrám Božej múdrosti – Hagia Sofia, Chrám svätých Apoštolov, Chrám Hagia Irena, Chrám svätého Sergia a Bakcha, ale aj mimo Konštantínopola ako ravenská Bazilika San Vitale či Chrám svätého Jána v Efeze, či chrámy so zachovanými mozaikami na Cypre. Budovy však nestaval len cisársky pár, vojenský generál Belisarios nechal rekonštruovať a zväčšiť Monastier Sumela neďaleko Trabzonu.
V architektúre sa čoraz viac rozširovalo využívanie kupoly. Architektov pritiahla najmä stavba konštantínopolskej Hagie Sofie. V nových konštantínopolských kostoloch s kupolami spočiatku nebol nik, kto by sa nesnažil kopírovať rozloženie konštrukcie Hagie Sofie. V blízkosti Hagie Sofie, boli v následnom období postavené ďalšie chrámy v rovnakom štýle, ale vo veľmi odlišnom usporiadaní. Okrem tradičných bazilík konštatinopolského typu sa vyskytujú aj tzv. anatólske (nepresne aj orientálne) baziliky, ktoré sú prekryté jednou širokou sedlovou strechou a tzv. helenistické baziliky s trojlodím rozdelením stĺporadím a prepojeným arkádami. Apsidu majú v celej šírke hlavnej lodi a dĺžka preto nie je proporčná k ostatným rozmerom. Takmer úplne na východe miznú chrámy rímskeho bazilikového typu, istou výnimkou bol ale napr. Chrám Hagia Sofia v İzniku. Fortifikačné znaky zase nesie napr. architektúra v komplexe Kasr ibn Vartan v Sýrii, Kláštor svätej Kataríny na Sinaji, či mesto Iustiniana Prima (dnes Caričin Grad).Ibidem, str. 430 Svetskú architektúru reprezentovali aj nezachované cisárske paláce – Hebdomon, Hormidas, či Veľký palác, ktoré takisto prešli rekonštrukciami. Ďalšie výstavné byzantské paláce nechal vystavať Justín II. Dôležitými priestormi v meste boli aj námestie Augustaion so stoami, či konštantinopolský hipodróm, ktoré vznikli už za vlády cisára Konštantína I., ale po povstaní Niká museli byť renovované. Renovovaná bola aj brána cisárskeho paláca Chalke, na ktorej sa asi od 7. storočia nachádzala významná ikona Krista Chalkitu, neskoršia obeť ikonoklazmu.Mango, str. 108110CHALKE In: Za vlády Justiniána tiež vznikla veľká bazilikálna podzemná cisterna, ktorá sa dnes nachádza pod osmanským palácom Yerebatan Sarayı. Bazilikálna cisterna pretrvala do dnešných dní.
Byzantskí architekti väčšinou ako materiál používali štvorcovú tehlu (plinthos), všeobecne zachovali podobu danú tomuto materiálu Rimanmi. Vyrobené tehly boli často opatrené značkami, ktoré umožňovali identifikáciu dátumu a charakteru. Mnohé tehly niesli podľa rímskej tradície Justiniánove iniciály. Tehly bývali spojené maltou vysokej konzistencie. Jadro stien bolo obyčajne vyrobené z betónu a tehly tvorili iba fasádu, konštrukcie boli preto mimoriadne pevné. Okrem tehly však využívali aj kameň, či iné vzácnejšie horniny (mramor, porfýr,...)
Hlavné centrá byzantského náboženského života obsahujú široké spektrum prvkov od kubickej kamennej hmoty a obkladu, po ornamentové motívy. Bežné boli aj mozaikové obrazy zvierat, vtákov, či plavidiel niekedy ozdobu. Starodávne príklady gréckej a rímskej architektúry boli s postupujúcim časom zanedbávané, menené až nakoniec viacmennej zmizli. Niektoré prvky naopak prišli z východných sýrsko-palestínskych krajov a Perzie. Na rozdiel od sochárstva sa pomerne často remeselníci uchyľovali i k spracovaniu kovov. vľavo|náhľad|Zvyšky v poradí druhého Chrámu Božej Múdrosti v Konštantínopole náhľad|Horné sekcie Chrámu Hagia Sofia s nepôvodnými zelenými moslimskými medailónmi náhľad|vľavo|Hagia Sofia, interiér náhľad|Plán cisárskej štvrte v Konštantínopole vľavo|náhľad|Západná strana hornej galérie Hagie Sofie náhľad|Martýrium svätého Babyla v Antiochii malo podobný krížový plán ako Chrám svätých Apoštolov v Konštantínopole vľavo|náhľad|Chrám svätých Sergia a Bakcha známy aj ako Malá Hagia Sofia
Významné diela justiniánskej epochy Hagia Sofia (Chrám Božej múdrosti) je pre svoju výzdobu a inovatívnu architektúru stelesnením justiniánskeho a byzantského umenia. Žiadny iný architektonický súbor v histórii kresťanského umenia nemá väčší nadregionálny význam, dokonca aj Notre Dame (Paríž) mal v susedných provinciách konkurentov s rovnakým, či významnejším postavením (napr. Notre Dame v Remeši).
Starší Chrám Hagia Sofia nechal vybudovať už cisár Konštantín I., ale v roku 404 bol počas nepokojov čiastočne zničený plameňmi. Následne ho opravil cisár Theodosius II., ale po tom, čo v roku 532 v Konštantínopole prepuklo rozsiahle povstanie Niká bol kostol výrazne poškodený. Justinián prikázal chrám obnoviť v nevídaných rozmeroch a bohatstve, pre výstavbu chrámu bolo dokonca zbúraných niekoľko prekážajúcich budov na hlavnom fóre. Chrám bol konštruovaný v priebehu piatich rokov a 26. decembra 537 bol slávnostne vysvätený.